ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Honvédske stráže, dôstojník, strážmajster, Ďurko a všetci zajatí.

(V podsieni pri svetle kahancov stráže. Stráže na vrátach, na dvore. Na ulici krik.)

KAPRÁL: Kto tam? Heslo!

STRÁŽM. (vonku pred bránou): Neviem. Ale som Botka Miháľ, strážmajster.

KAPRÁL: Tak ako ste sa dostali, pán strážmajster, do mesta?

STRÁŽM.: Všade nás poznali, len vy spíte si za vrátami a — bojíte sa Moskáľov.

KAPRÁL: Boh ich pobi! Nebojíme sa, ale taký rozkaz: bez hesla nikoho. Viete, čo sa robí za vrchom.

STRÁŽM.: Sme tam boli!

DÔSTOJNÍK (ukáže sa v obloku poschodia): Čo je? Kto ste?

KAPRÁL (oddá česť, hlási do obloka): Pánu poručíkovi poslušne hlásim — pán strážmajster Botka doviedol zajatých z Turca.

DÔSTOJNÍK: Ah, z Turca! Tak ho vpusťte. (Volá.) Väzenský strážmajster! (Odstúpi od obloka.)

KAPRÁL (otvorí vráta).

STRÁŽM. (vo vrátach): Honvédi! Stráže vovedú zajatých, ostatní odvedú statok!

PROFÓS (s kľúčmi spod podsienia, mračí sa, aby upozornil na seba): Árešty vymetieš, a už zase… Ani noci, ani dňa. Čert to vzal! (Bránou vstupuje Ďurko, poviazaný na rukách a nohách; dvanásť-pätnásť mužov, zviazaných za ruky po dvoch-troch; osem-desať ženských nezviazaných. Honvédi s nasadenými bodákmi doprevádzajú po stranách.)

DÔSTOJNÍK (vyšiel z podsienia): Pekná banda!

STRÁŽM. (hlási): Pánu inšpekčnému poručíkovi poslušne hlásim: vrátili sme sa z trestnej výpravy z Turca.

DÔSTOJNÍK: Ako vidím, dobre ste chodili.

STRÁŽM.: Dobre! Pán major Görgey je spokojný. Zajali sme jedného poručíka hurbanovského.

DÔSTOJNÍK: Ktorý je to?

STRÁŽM.: Tento beťár!

DÔSTOJNÍK: Ako sa voláš?

ĎURKO: (neodpovie).

STRÁŽM.: Langsfeld Ďorď.

DÔSTOJNÍK: Zajtra budeš zastrelený!

ĎURKO: Som vari nikdy streľby nevidel!

STRÁŽM.: Pán major Görgey dali si naň posvietiť, povedali mu: „Zbojník, zajtra budeš visieť!“

DÔSTOJNÍK: Tak bude iste visieť!

ĎURKO: Prichodí vám prv azda nejaký súd spraviť nado mnou, pane.

DÔSTOJNÍK: S tebou súd? Dozrel si na šibenicu dávno, ty pes slovenský!

ĎURKO (trhne sa proti nemu, dôstojník cúvne): A na reťazi!

HONVÉDI (pristúpia bližšie, chrániť dôstojníka).

DÔSTOJNÍK (posmelený, pristúpi znova k Ďurkovi): Ani slova viac! (Udrie si na pištoľ.)

STRÁŽM.: Toto (na mužov) sú hurbanovskí buričia, otcovia, bratia dobrovoľníkov.

DÔSTOJNÍK: A čo ste to hneď nepostrieľali?

STRÁŽM.: Toto sú: richtár, notár, prísažný sučiansky. Plnili moje rozkazy len pod hrozbou, že im dám mesto vypáliť. Tento k tomu vozil hurbanistov… — To sú matere, ženy, sestry hurbanistov a rebelantov.

DÔSTOJNÍK: Potopiť ste to malo po ceste, potopiť!

STRÁŽM.: Pán major Görgey rozkázal tohto (Ďurka) zavrieť do Túrne a ostatnú bandu tu. (Oddá česť.)

DÔSTOJNÍK (na Ďurka): Tohto zbojníka odvediete vy do bašty Červenej Túrne. Väzenský strážmajster!

PROFÓS (oddá česť): Rozkaz, pán poručík.

DÔSTOJNÍK: Buričov rozdelíte do komôr. Ženy zostanú pod strážou tu v podsiení. Odchod! Strážmajster Botka, zobudíte hneď pána kapitána, vojenského sudcu. (Odchádza podsiením.)

STRÁŽM. (oddáva česť): Rozkaz! (Ďurkovi.) Marš!

ĎURKO: Dobrú noc, drahí rodáci!

ZAJATÍ: Pán Boh daj i vám!

PROFÓS: Berte sa! (Trasie kľúčmi.) Mne vás do ruky!

ZAJATÍ (mužskí zájdu do podsienia, otvárajú sa komory, v ktorých blikajú kahany. Železné dvere za nimi trieskajú).

ZAJATÉ (zostanú v podsiení, utvoriac okolo pilierov hlavné dve skupiny. Sadajú, kľakajú, niektoré hneď pospia. Letná tma. Strážni posadali, povyvaľovali sa na lavice, len dvaja-traja honvédi bdia).

Ženy, stráž.

1. HONVÉD (k prvej skupine): Čo ste porobili?

MAJERČÍKOVÁ: Ozvali sme sa proti útisku.

1. HONVÉD: Akému?

MAJERČÍKOVÁ: Poddanskému i slovenskému.

ŠEBEŇOVÁ (z druhej skupiny): Pán honvéd, čo bude s tými našimi kravičkami?

2. HONVÉD: Tie budú nám na mäso.

3. HONVÉD (k druhej skupine): A ty si za koho?

VAŇKOVÁ: Za brata.

3. HONVÉD: Prečo nie za frajera?

VAŇKOVÁ: Toho nemám.

3. HONVÉD: Budem ti ja. Chceš?

VAŇKOVÁ (opovržlivo sa odvráti).

MIERTOVÁ: Mlčte. Viete, že hriech po nociach sa túla…

1. HONVÉD (k prvej skupine): Číže je to synček?

PIROHOVÁ: Môj, môj.

1. HONVÉD: Ľutujem ťa, dieťa, len by si nebolo zajtra sirotou…

PIROHOVÁ (pritisne k hrudi dieťa a bozkáva ho).

1. HONVÉD: Už všetci nepôjdete domov.

2. HONVÉD: Len by ste tu všetci nezostali: ktorí zastrelení, ktorí obesení, alebo čo len v árešte.

ŽENY (stíchnu, iba vzlyky čuť a vidieť slzu utrieť).

ŠUHAJDOVÁ (šepmo): Už ho iba zbojníkom, beťárom zvali títo Tatári…

MIERTOVÁ: Keď sokol zahubený, bije ho i vrana — povedajú ľudia.

HONVÉDI (po jednom nechali rečí, prestali sa zaujímať o ženy, odstupujú, odvracajú sa k svojmu strážnemu stolu, sadajú, kladú ruky pod brady, driemu. Prestávka. Svitá. Za scénou ozve sa zvon. Pobudia sa všetci, ženy sa žehnajú, poprávajú na sebe, vykrúcajú uzlíky a tíško začnú spievať. „Aj, již vychází slunéčko…“).

ZAJATÍ (mužskí v komorách po chvíli začnú tiež spievať).

HONVÉDI (udivení hľadia, načúvajú a niečo si vykladajú): To ešte nebolo.

KAPRÁL (po verši): Nemiavčte! (Na komory.) A vy tam nerevte! Dosť budete mať času pred smrťou. Ticho!

1. HONVÉD: Nábožný spev vari nie je zakázaný väzňom…

KAPRÁL: Mlč! Je. Neznáte službu! Len dve hodiny pred smrťou môžeš robiť, čo chceš. Teraz by ste pánov pobudili. (Slnce. Prestávka.)

Profós, honvédi, dôstojník, ženy (zajaté).

PROFÓS (ženám): Z cesty! Nesieme vám lavičky.

HONVÉDI (vynášajú podsiením na dvor dva-tri dlhé stoly, jeden menší stôl, lavice, stoličky. Zastierajú súkno na stoly).

4. HONVÉD: Dnes by som, koma, nechcel za týmto stolom sedieť…

5. HONVÉD: Za stolom je dobre sedieť, keď je naložený mäsom a vínom.

4. HONVÉD: Čože za stolom —! To by si bol sudcom! Ale na tejto lavici sedieť — to by sa ti nohy triasli — však nevesta? Že vám zuby hrkocú, keď toto vidíte?

MIERTOVÁ: Nebojte sa o nás. Slováci u Maďarov iba súdne stoly vídavame.

4. HONVÉD: Akože to rozložiť?

PROFÓS: Ako býva. Nie prvý raz to robíš!

5. HONVÉD: Ej, ale toľkých razom — to ešte nebolo.

PROFÓS: O dve-tri lavice viac alebo menej… (Ukazuje.) Sem stôl jeden, konca toho druhý, o bok tretí. Štvrtý tam, osobitne. Tak. Stoličiek: jedna, dve, päť; jednu za stolík pre obrancu. Lavice jednu za druhou, ako v škole; ba týmto Slovákom ako v kostole, lebo školy neviem, či majú. — Máte školu v Sučanoch?

MIERTOVÁ: Máme.

PROFÓS: Tak si budete vedieť posadať?

ŽENY (neodpovedia).

PROFÓS: No dobre.

DÔSTOJNÍK (príde podsiením): Strážmajster, pripravené všetko? V poriadku?

PROFÓS (česť): Pánu poručíkovi poslušne hlásim — na súd všetko pripravené a v poriadku.

DÔSTOJNÍK: Ďakujem. (Odchádza nazad.)

PROFÓS, HONVÉDI (oddávajú česť).

PROFÓS (skuma stoly a myslí): Hrom do nich! Zabudli sme kríž a sviece.

HONVÉDI (rozbehnú sa): Pravda je. Kríž a sviece! (Donesú truhličku a z nej vyložia na stôl kríž s Kristom, dva svietniky a vpravujú do nich sviece.)

4. HONVÉD: Komuže dnes dohoríš?

5. HONVÉD: A či jednému —!

PROFÓS: Modlíte sa, baby, modlíte?

MIERTOVÁ: Modlíme.

PROFÓS: Len či vám to pomôže?

MIERTOVÁ: Pomôže.

PROFÓS: Na druhý svet…

MIERTOVÁ: Vôľa Hospodina.

Žalobca, pisár, strážmajster, profós, zajatí, stráže, honvéd.

ŽALOBCA (písma v rukách): Milý strážmajster Botka, tieto protokoly…

STRÁŽM.: Pánu kapitánovi poslušne hlásim: sú tak isto zo stoličného domu, od Huszára, košútkomisára, z kaštieľov, od úradníctva, a kde sa dalo čo získať zjavne i dôverne: od vlasteneckých ľudí.

PISÁR (písma pod pazuchou): Som zvedavý, či aj títo budú sa priznávať tak spupne a bláznovsky poctivo ako ten v Červenej Túrni?

ŽALOBCA: Úprimný vlastizradca. Poznačíte iba dôležitejšie veci.

PISÁR: Rozkaz.

ŽALOBCA: Len sa ma nič nespytovať. Čo zapíšete, to bude „Burič—burič“. „Hurban—Hurban“. Na štylizácii nezáleží, a ja nerád diktujem. (Sadne, rozkladá písma.) Banda buričská, vlastizradná. To je vyšetrovania na tri týždne…

PISÁR (sadá a rozkladá tiež): Povešať.

ŽALOBCA: No istá zákonná forma… aby videl pán major, že sa usilujeme… Haách! (Zíva. Strážmajstrovi.) Takto za rána ma vyhnať z postele.

STRÁŽM.: Taký rozkaz. Dosť som odťahoval do rána.

5. HONVÉD: (vojak, sluha žalobcov, nesie nádobie spod lúbia).

ŽALOBCA: Ej, Pišta, tak ty dbáš o mňa?

5. HONVÉD: Pán kapitán, poslušne hlásim: kuchárka neskoro vstávala…

ŽALOBCA: Pre mňa, či pre teba? Hehe! Čo si doniesol?

5. HONVÉD: Šunku a slivovičku… (Rozkrútil.)

ŽALOBCA (glgne, hodí kúsok šunky do úst).

VŠETCI: Na zdravie pánu kapitánovi!

ŽALOBCA (žuje a kýva hlavou): Ber. Dosť! (Dopije.)

5. HONVÉD (zoberie, oddá česť a ide preč).

ŽALOBCA (odfukuje): A teraz do práce! (Profósovi.) Dajte spoločnosť všetku predviesť sem.

PROFÓS: Rozkaz.

STRÁŽE (hnú sa).

ŽALOBCA: Stoj! Strážmajster Botka, na vás zverujem obzrieť staré šibenice. Všetko prichystať! Kňaza, poprosí pán poručík… Vaša zásluha za pochytanie, vaša bude za povešanie… Vezmite si štyroch honvédov, a marš! Hlásite mi hneď!

STRÁŽM.: Rozkaz! (Česť. Odchádza.)

ŽALOBCA: Tak začnime. Bandu na lavice. (Prevalí sa na operadlo a požívajúc účinok slivovice, labužnícky odfukuje, založiac ruky na žalúdok.)

PROFÓS: Ženy, dvíhajte sa a na dvor! (Zašiel ku komorám.)

ŽENY (vychodia a stoja v chlpe): Dobré ráno — Pán Boh daj.

PISÁR: Na lavice!

ZAJATÍ (mužskí vychodia z komôr a predstupujú do prvej až tretej lavice): Pán Boh daj!

ŽENY: Pán Boh daj!

ŽALOBCA: Ako sa ešte budete zdravkať! Hádam sa vám aj nespalo ako doma…

JANKOVIČ (obviazaný): Dobré svedomie — mäkká poduška.

ŽALOBCA (vykrúca hárky): Tak vy „dobré svedomie“, ako sa vy menujete?

PISÁR (rozloží sa a robí sa dôležitým, píše a píše).

JANKOVIČ: Jano Jankovič-Svitke.

ŽALOBCA (slivovica účinkuje): Teda Jankovič-Svitka Jánoš s dobrým svedomím a všetci obžalovaní tiež s takým dobrým svedomím — vyšetrujem.

PISÁR, PROFÓS, STRÁŽE (sa usmievajú).

ŽALOBCA: Vy všetci postavení ste pred štatariálny súd preto, že ste sa dali zbúriť a potom sami ste búrili a podpaľovali synov, mužov, bratov svojich, aby so zbraňou v ruke — s puškou, s kosou, sekerou — ako zbojníci povstali proti zemským svojim pánom, proti úradom, proti zákonom krajinským, proti tisícročným svojim bratom Maďarom, a tak proti krajine svätej našej uhorskej. Spytujem sa vás všetkých ako jedného: povedzte, kto vás búril, aby sa pánom spravil, aby nemusel — povedzme skrátka — trápiť sa so sopľavými deťmi.

CHORVÁT: To Langsfeldovi ubližujete, pane.

ŽALOBCA: Viem, nebol sám! Ale pokorné vaše zoznanie mohlo by vám, vám zmierniť trest smrti, ak vy, predtým tichí, robotní, poslušní poddaní a občania tejto svätej uhorskej vlasti, zoznáte, že ste boli podpaľovaní človekom alebo ľuďmi, a preto ste sa dali na také cesty a skutky, pre ktoré visí nad hlavami vašimi povraz. Pôjdeme poriadkom. (Nazerá do hárkov a vyvoláva mená; dotyčný stojac odpovedá.) Upozorňujem vás: každý povie, čo je, kto je a odpovie krátko a len pravdu, lebo ja mám všetko napísané, mne nič neodtajíte, a kto by tajil, falošne svedčil — dostane na cestu do kráľovstva nebeského dvadsaťpäť! — Ján Chorvát.

CHORVÁT (vstane): Gazda a obecný notár.

ŽALOBCA: Vy držali ste tajne s národom, úradom uhorským a vojskám honvédskym nemali ste nikdy ochoty pomôcť, tratili ste sa pred nimi z úradu, z domu… (Ukáže palcom na pisára, aby zapísal odpoveď.)

CHORVÁT: Musel som sa, prosím, toho držať, z čoho žijem: gazdovstva.

ŽALOBCA: Nič — prosím! Je pravda, čo ja hovorím?

CHORVÁT: Pravda.

ŽALOBCA: Sadnite! — Ján Galo.

GALO (vstane): Gazda a richtár.

ŽALOBCA: Vy máte brata hurbanistu?

GALO: Áno, mám.

ŽALOBCA: Stačí. Viem, prečo ste rozkazy úradov plnili len tak, ako i notár; ba len pod hrozbou, že vám strážmajster Botka dá vypáliť mesto, dali ste obložiť do slamy most nad Váhom.

GALO: Mesto vytrovené, slamy nebolo…

ŽALOBCA: A našlo sa! Dosť. — Jozef Brveník.

BRVENÍK: Gazda a obecný prísažný.

ŽALOBCA: A hurbanovský furman! To nepoviete.

BRVENÍK: Nepýtali ste sa; ale bol som i hurbanovským furmanom.

ŽALOBCA: Stačí. Kone tu?

BRVENÍK: Tu.

ŽALOBCA: Dosť. Dosiaľ sa vozili na nich hurbani, teraz sa budeme my. A vy budete lietať medzi nebom a zemou. — Ján Jankovič-Svitke z Kľačian.

JANKOVIČ (vstane, obviazaný na ramenách a rukách).

ŽALOBCA: Aha! Vy, starý, máte syna hurbanistu.

JANKOVIČ: Áno, mám poriadneho synka.

ŽALOBCA: Prečo ste obviazaný?

JANKOVIČ: Preto, že ma vaši honvédi dopichali.

ŽALOBCA: Ako sa opovažujete?!

JANKOVIČ: Kázali ste nám pravdu hovoriť.

ŽALOBCA: Prečo vás dopichali?

JANKOVIČ: Preto, že mi syn bol slovenským dobrovoľníkom, chceli mi vyviesť vaši voly zo stajne, a ja som si ich bránil.

ŽALOBCA: A neobránil.

JANKOVIČ: Nie, tu ich máte.

ŽALOBCA: A budú dobré na paprikáš?

JANKOVIČ (neodpovie).

ŽALOBCA: Dosť. Pavol Galo-Kľačanec.

KĽAČANEC: Ja som.

ŽALOBCA: Vy ste stoličného hajdúcha hodili do hrádze.

KĽAČANEC: Prišiel istý človek a zhováral sa s národom…

ŽALOBCA: Búril!

KĽAČANEC: Múdre ten hovoril, pane. Ale vaši ho dali chytať. A tak sa mi stalo… Podbehol mi hajdúch pod ruku, nuž ja fuk ho do hrádze… A človeka sme vyslobodili.

ŽALOBCA: Dosť. — Anna Pirohová.

PIROHOVÁ: (s dieťaťom na rukách): Hofierka.

ŽALOBCA: Kde je váš muž?

PIROHOVÁ: Šiel s dobrovoľníkmi…

ŽALOBCA: Teraz je kde?

PIROHOVÁ (utrie si oči prstami): Viete… Padol pod Prešovom.

ŽALOBCA: V poriadku. Ďalej! Ďalej!

PIROHOVÁ: Mala som malô, nevládala som odrábať, vyháňali ma z panskej chalupy…

ŽALOBCA: A nedala sa vyhnať a sekeru schytila na drába, že panstvo opovážilo sa búriť vás v jeho dome. Dosť! — Hofierka Zuzana Šuhajdová.

ŠUHAJDOVÁ (s dieťaťom na rukách).

ŽALOBCA: Kde je váš muž?

ŠUHAJDOVÁ: S dobrovoľníkmi.

ŽALOBCA: Vás tiež panstvo búrilo?

ŠUHAJDOVÁ: I panstvo, i kde kto. Panstvo, úrady si vyberali tie rodiny, čo dali dobrovoľníkov a nakladali na nás viac ako dosiaľ, že sme hurbanky… Nuž dôjde človeka.

ŽALOBCA: Tak čo ste spravili?

ŠUHAJDOVÁ: Keď som hurbanka, tak som zakričala panskému úradníkovi „Živio Hurban!“

ŽALOBCA: A viete vy, čo je to „živio“?

ŠUHAJDOVÁ: Nuž aby mu Pán Boh pomáhal, keď národu dobre chce.

ŽALOBCA: Akej dobroty vám narobil! — Vdova Mária Miertová.

MIERTOVÁ (stará žena): Prosím pekne.

ŽALOBCA: Vy ste mať Janka Miertu, hurbanistu, chlapca šestnásťročného, za ktorého ste uprosili Hurbana, aby ho vzal za dobrovoľníka. Tak bolo?

MIERTOVÁ: Tak, prosím pekne, tak. Chlapec bol mocný, a ja, viete, mať, akože nepoprosiť, prosím pekne. Poprosila, vzali chlapca, mal radosť, a hany som nepočula ani po jeho smrti pod Muráňom.

ŽALOBCA: Vy ste hlúpa žena.

MIERTOVÁ: I takí sme ľudia… lepšie vidieť, ponad nás, múdrych, prosím pekne.

ŽALOBCA: Sadnite! — Hana Vaňková, Katarína Pohánková, Žofia Hrdková, Eva Roháčiková.

ŠTYRI DIEVČATÁ (vstávajú).

ŽALOBCA: Vy všetky mali ste bratov dobrovoľníkov. Pravda?

DIEVČATÁ: Pravda.

ŽALOBCA: Keď sa dobrovoľníci zbierali, čo ste vy a druhé dievčatá robili v Sučanoch a po okolí? Čo si robila ty?

VAŇKOVÁ: Ja som plátno znášala.

ŽALOBCA: A vy?

HRDKOVÁ: My sme šili na dobrovoľníkov.

ŽALOBCA: A kto vám kázal?

POHÁNKOVÁ: Len tak z dobrej vôle.

ROHÁČIKOVÁ: A že sme Slovenky…

ŽALOBCA: A čo ste vykrikovali do oblokov kaštieľov a úradov?

DIEVČATÁ: My sme spievali.

ŽALOBCA: Čo?

DIEVČATÁ: Novotné pesničky.

ŽALOBCA: Ktoréže?

HRDKOVÁ: Vy viete, keď ste nás za ne obháňali a sem dovliekli.

POHÁNKOVÁ: Národné a poddanské.

ŽALOBCA: Tak nože tú poddanskú. Mne (bije sa hrdo v prsia) zemanovi.

ROHÁČIČKA: Nie nám je do spevu, keď nás tu ako zbojníkov držíte.

ŽALOBCA: Chcem počuť poddanskú!!

PISÁR: Zaspievajte, keď ste také nevinné a pán kapitán rozkazujú.

PROFÓS: Lepšie vám spievať ako plakať. Sprostáci!

OBŽALOVANÝ (ktorý má slušný hlas): Ja vám, páni, poviem, čo národ spieval.

ŽALOBCA: Poddanskú?

OBŽALOVANÝ: Poddanskú. (Zaspieva sólo.)

ŽALOBCA, PISÁR, PROFÓS, STRÁŽE (všeobecná spokojnosť a prikyvovanie).

ŽALOBCA: Že je ten tu, v Kremnici, kto vám tú pieseň doniesol, kto vás ju po dedinách učil?

OBŽALOVANÍ (divia sa otázke).

OBŽALOVANÝ (ktorý spieval): Nikto nedoniesol, neučil. Tá sa tak našla vlani, keď sa začalo o slobode, o zrušení roboty a poddanstva hovoriť.

ŽALOBCA: Nielen hovoriť! Poddanstvo a robota prestala, zrušená bola ešte vlani!

CHORVÁT: V reči a na papieri.

ŽALOBCA: Mudrc! Dereš bol spálený ešte vlani. Či ste vy spali?

CHORVÁT: Spálil sa jeden i u nás, na rínku; ale príďte sa podívať do panských kaštieľov, ako hofierov na ňom mlátia.

ŽALOBCA: Mali ste sa odkúpiť od svojich zemských pánov, neboli by ste hofiermi.

KĽAČANEC: Z holých rúk žiť s troje-štvoro deťmi, i sa odkupovať — to by ste skúsili, pane.

ŽALOBCA: Dosť! Buričia! Šli ste, pustili, poslali svojich synov, bratov, mužov…

KĽAČANEC: Aby sme z poddanstva boli vypriahnutí.

CHORVÁT: My sme sa nebúrili, ale oduševňovali za slobodu, rovnosť a bratstvo, čo aj vaši po maďarsky kríkali a nám po slovensky nedali. Ak búrili, tak búrili nás krivdy.

MNOHÍ: To je pravda! Krivdy!

CHORVÁT: Nie Hodža, nie Langsfeld. Tí ani doma nebývali, ale po áreštoch. Veď od lanskej jari i len z našej stolice tridsať-štyridsať najlepších ľudí nevychodí z bystrického áreštu. Pán komisár Beniczky dal schytať po Turci, Liptove, Orave, Zvolene všetkých statočných priateľov národa.

ŽALOBCA (Chorvátovi): Kto prehral hlavu, nemusí sa báť o jazyk.

CHORVÁT: Nepoviem, čo neviem.

ŽALOBCA: Anna Šebeňová, vy ste tajne posielali po horách ukrytým hurbanistom živnosť.

ŠEBEŇOVÁ: Bože, pane, veď tam mám syna, čože by som bola za mater!

ŽALOBCA: Zuza Majerčíková, u vás sa našiel príhlas „Bratia Slováci“. (Ukáže ho.)

MAJERČÍKOVÁ: Netajím.

ŽALOBCA: Pavol Langsfeld, u vás sa našli, vy ste čítali na ulici svetu Štúrove „Národnie“, a keď tie zdochli, (zúrive), české (ukáže noviny) „Národní noviny“ od Havlíčka.

PAVOL LANGSFELD: Ja len susedom…

ŽALOBCA: Veď od suseda na suseda sa oheň chytá.

PAVOL LANGSFELD: Dakedy i prehodí.

ŽALOBCA: To ste z tých novín taký vtipný. Nečudo, že ste menovcom toho… (Ukáže na Červenú Túrňu.) Pavol Roháčik!

ROHÁČIK (vstane): Kováč.

ŽALOBCA: Váš syn, Ján Roháčik, prekúval kosy na piky pre hurbanistov a šiel za dobrovoľníka i sám.

ROHÁČIK: Nie ťažká robota — zohriať a natiahnuť…

STRÁŽM., ŠTYRIA HONVÉDI (Česť): Pánu kapitánovi poslušne hlásim: šibenica už stojí!

ŽALOBCA: Kde?

STRÁŽM.: V Hornej ulici, hneď vyše stupov.

ŽALOBCA: Kde aj nedávno.

STRÁŽM.: Nie, prosím. Majiteľ dal už haluz odpíliť. Hľadali sme príhodný strom, ale na ovocný nikto nedovolil, tak nám v hute dali klin a už je aj vbitý do stodoly za potokom.

ŽALOBCA: Môžem sa spoľahnúť? Čo ste začali, bude čestne, po maďarsky dokončené?

STRÁŽM.: Ručím svojou hlavou.

ŽALOBCA: Čo za zprávy spoza vrchu? Od severu?

STRÁŽM.: Nedobré. Aby ich Boh pobil i s Moskáľmi! — Ide už pán major Görgey.

ŽALOBCA: Sem?

STRÁŽM.: S pánmi dôstojníkmi ide…

ŽALOBCA: Ticho! Zavrieť! Pozor!

ZAJATÝCH (odvádzajú. Šum, vrava, napätie sa stupňuje, ticho nastáva).

Görgey, dvaja sudcovia, žalobca, obranca, pisár, Ďurko, stráže (honvédi).

ŽALOBCA (náhli Görgeymu hlásiť až do podsienia; väzňov zatvárajú. Görgey a sudcovia prichádzajú podsiením. Ide a robí sa všetko vážne, s formalitami. Ženy zajaté ustupujú. Nikto si ich z pánov nevšimne. Görgey a sudcovia skupia sa na priestore medzi lavicami a stolmi. Hlasy: „Görgey, ide Görgey!“ Kaprál zapaľuje sviece. Pisár kladie na sudcovské miesta papiere a tužky. Profós a stráže stoja pri pilieri a čakajú rozkazy).

GÖRGEY: Páni! Prv, než by sme formálne začali náhly súd nad Ďorďom Langsfeldom a spoločníkmi pre vzburu, vlastizradu a organizované prepadnutie brannej moci nezávislého uhorského štátu, mám vám povedať, že čaká na vás ťažká cudcovská a ťažšia vlastenecká povinnosť. — Pán žalobca má slovo.

ŽALOBCA: Veľkomožný pán predseda, urodzení páni sudcovia. Ja navrhujem súdiť v dvoch skupinách: Langsfeld — jedna, buričia — druhá. Skrušiť musíme všetky dohovory, aby sme videli celý obraz rebelantsva. Na štatariálne pokračovanie máme tri dni, dôležité bude veci základne vyšetriť a nikoho vinného bez trestu nepustiť.

GÖRGEY: Pán žalobca, hovoríte z môjho srdca. Nepochybujem, že páni sudcovia vyplnia svoju povinnosť na moju spokojnosť, v duchu reči pána žalobcu.

SUDCOVIA (sa uklonia, že tak urobia).

PISÁR (robí dôležitého).

GÖRGEY: Tak zasadneme, páni. (Ide na predsednícke miesto; sudcovia, žaloba, obrana, pisár a všetci na svoje miesta. Všetko stojí a čaká. Görgey sadne, sadnú i ostatní. Stráže, vojsko stojí ďalej.) Spytujem sa ešte pána žalobcu, či sa postaral, aby boli hotové všetky prípravy na vykonanie trestu smrti povrazom? Šibenica, kňaz a kat poruke?

ŽALOBCA: Pánu veľkomožnému predsedovi mám česť hlásiť, že šibenica stojí. Kňaz príde. To je verný náš človek, prvý kňaz a vlastenec uhorský. Ťažšie bude o kata. Mesto Kremnica má právo na kata, ale ho nedrží.

GÖRGEY: Prečože ho nedrží?

ŽALOBCA: Že nemal čo robiť.

GÖRGEY: Ahm. Tak dajte predviesť šarhu.

ŽALOBCA: Ten už, ak sa pán predseda ráči pamätať, pred mesiacom odoprel ľudí vešať. Odoprel obesiť cisárskeho špióna Sulzera.

GÖRGEY: Áno, áno. Tak jeho tovariša. Dvaja honvédi!

HONVÉDI (ozbrojení skočia): Rozkaz!

GÖRGEY: Behom mi sem predvediete šarhovho tovariša. Behom!

HONVÉDI: Rozkaz! (Bežia.)

GÖRGEY: Pán žalobca, vytýkam vám túto neopatrnosť. Vynesieme výrok smrti povrazom, a vy sa nepostaráte o kata.

ŽALOBCA (ospravedlňuje sa): Ja, s dovolením, som myslel, že ako minule z nevyhnutnosti bol potom premenený výrok smrti povrazom na guľku —

GÖRGEY: Visieť bude!

KŇAZ, DÔSTOJNÍK (prichádzajú): Pán senior Burray Miklós. (Oddáva česť.)

KŇAZ (klania sa Görgeymu a všetkým): Služobník, ponížený služobník…

GÖRGEY (vstane, podá ruku): Dobrý deň, milý kňaz. Odpusťte, že som vás vyrušil; ale dnes, velebný pane, viac ako isté je, že čaká na vás nepríjemná funkcia… Ale vaše vlastenecké srdce to unesie a máte už prax…

KŇAZ (ukláňa sa a račkajúc skladá-rozkladá ruky, dlane akoby na modlitbu): Čože robiť? Čože robiť? Chorých tešiť, mŕtvych pochovávať… Len by vlasť našu svätú uhorskú zachránil Boh Maďarom v jednote a nezávislosti. Amen.

Predošlí, tovariš.

TOVARIŠ (predvedený vojakmi s drôtom v ruke, sníme klobúk, ustrašený.)

GÖRGEY: Dnes budeš vešať.

TOVARIŠ: Ja vešať nebudem.

GÖRGEY: Dám ti desať zlatých.

TOVARIŠ: Za nijaké peniaze. Kdeže? Veď je to jednako len človek. A ja som človeka vešať ešte ani nevidel…

GÖRGEY: Z tých si ani jedného nevidel, čo som už tu, v Kremnici, dal odpraviť? Kdeže ty chodíš?

TOVARIŠ: Za svojím remeslom. Ale viem, že ste dali i obesiť i zastreliť, i môjho majstra že ste nútili… Ale mne je i toho zvieratka ľúto. Skučí, trasie sa a tak prosebne hľadí na mňa, a ja iba že žijem z toho, vykonám svoje remeslo.

GÖRGEY: Nevykladaj. Tvoj majster minule odoprel obesiť špióna, ty by si chcel odoprieť obesiť vlastizradcu. Citliví páni! Budeš vešať z môjho rozkazu!

TOVARIŠ: Veď ja to ani neviem…

GÖRGEY: Naučíš sa!

TOVARIŠ: Ja katom nebudem, nebudem.

GÖRGEY: Dnes budeš! Ak nie, dám ti hodiť dvadsaťpäť a pre neposlušnosť vytiahnuť na vŕbu. — Odviesť ho, zavrieť a strážiť. Nech si zatiaľ rozmyslí, ako to urobí. Marš!

TOVARIŠ (odvádzaný, plačom): Akože mne človeka umučiť… (Vojde si rukami do vlasov a zájde si do podsienia i so strážou.)

GÖRGEY (žalobcovi): Aká nepríjemnosť.

ŽALOBCA (povstane, úklonom a posunkom ruky uznáva svoju vinu).

Predošlí bez tovariša, Ďurko.

GÖRGEY (vstane. Všetko zamĺkne a vstáva): Prosím prísahu. (Predrieka.) Prisahám Bohu všemohúcemu, že svoju sudcovskú povinnosť podľa najlepšieho svojho vedomia a svedomia konať budem. Tak mi Pán Boh pomáhaj.

SUDCOVIA (tri prsty hore, opakujú za ním).

GÖRGEY (sadne, ostatní tiež): Obžalovaného Ďorďa Langsfelda rozkazujem predviesť.

PROFÓS (príde s Ďurkom, odprevádzaným dvoma honvédmi. Za nimi sa v hĺbke podsienia ukážu zajaté ženy a s plačom ho staršie tuľkajú).

ĎURKO: Matere, sestry, Slovenky — neplakať! — (Ženy, odohnané strážami, ustúpia; z Ďurka na východe z podsienia sníma profós reťaze. — Ďurko predstúpi pred prvú lavicu.)

GÖRGEY a SUDCOVIA (nachyľovali sa jeden k druhému, šepkali si niečo).

GÖRGEY: Vaše meno?

ĎURKO: Juraj Langsfeld.

GÖRGEY: Narodený kde a kedy?

ĎURKO: V Sučanoch 16. rujňa 1825.

GÖRGEY: Povolanie?

ĎURKO: Pomocný učiteľ.

GÖRGEY: Znáte, prečo ste postavený pred vojenský náhly súd?

ĎURKO: Neznám.

GÖRGEY (významne): „Nezná!“ Pán žalobca má slovo.

ŽALOBCA (vstane): Slávny náhly súd! Na základe štatariálneho zákona paragrafov tretieho, piateho a sedemnásteho žalujem Juraja Langsfelda, pomocného učiteľa v Turčianskom Sv. Martine, po prvé: že s farárom Hodžom a s mnohými nesvedomitými ľuďmi, najmä z inteligencie, búril a popudzoval v sučianskom okolí slovenský pokojný ľud proti zemským pánom, proti úradom a krajským zákonom; po druhé: že nevedomý, vzbúrený ľud pomáhal vlastizradcom hurbanovským vojensky organizovať do čiat a stotín, dával mu zbraň do rúk a i sám, vstúpiac medzi takzvaných slovenských dobrovoľníkov, hurbanistov, ako poručík viedol ho proti uhorským vlastibrancom, proti uhorskej vlasti, aby celistvosť jej rozbíjal; po tretie: víťaznými honvédskymi vojskami pod Muráňom, Košicami, Prešovom, Dolným Kubínom rozbité hurbanovské zbytky, ukryté do hôr a strežiace na príhodnú chvíľu, tento obžalovaný Juraj Langsfeld organizoval do bandy a zákerne prepadol s ňou v Kraľovianskej doline — pred valiacou sa ruskou lavínou odstupujúce — naše vojská zásekmi, skalami, streľbou, spôsobiac straty na životoch i majetku. Vina jeho je dokázaná. Ale postaral som sa o celý rad dôkazov (papiere ukáže). Keby vznikli nejaké pochybnosti, nech sú vypočutí ako svedkovia strážmajster Botka a celý ten trestný oddiel, vyslaný veľkomožným pánom predsedom na zlapanie obžalovaného a jeho spoločníkov.

GÖRGEY: Tak už znáte, prečo tu stojíte? Rozumeli ste žalobu?

ĎURKO: Rozumiem, ale nechápem.

GÖRGEY (skríkne): Rozumeli ste?! Teraz sa bude robiť nevinným baránkom. Rozumel! Keď čo máte sa spýtať, spýtajte sa tohto pána (na obrancu), to je váš úradný obranca. Ste spokojný?

ĎURKO: Ak je skutočný obranca, je otázka, či vy budete spokojní.

GÖRGEY: Cítite sa vinným?

ĎURKO: Necítim.

GÖRGEY: Proti vám sú nezvratné dôkazy —

ĎURKO: Ani som netajil svoje skutky.

GÖRGEY: Búrili ste proti ochranným výborom a gardám, proti pánom, zemanom, zákonom, krajine —

ĎURKO: Proti maďarským ochranným výborom a maďarským gardám. Slovenských som si žiadal i sám! Pravda, že som búril, lebo na slovo výborov nevedomý národ môj, zanedbávajúc svoju prácu, dal sa do gárd, pod maďarské velenie a vedenie, do krčiem a na hostiny. Prepíjal svoje i obecné, zaháľal a čože ochraňoval? Kaštiele „pána“, proti poddanému sluhovi; zákony, to jest: palicu a maďarské násilie, ktoré nám robíte či v škole či v kostole, v obci, v stolici, v súde a na každom kroku, znemožniac i jediného nášho poslanca na sneme a jediný náš kultúrny spolok „Tatrín“, ba i dedinské nedeľné školy, spolky striezlivosti. Keď som toto násilie pochopil, bol by som nemým psom, a nie národným učiteľom, aby som sa proti nemu neozval a nepostavil.

GÖRGEY: A čo ste s tým chceli?

ĎURKO: Čo? Rovnosť nášho národa s vaším.

GÖRGEY: Ja vás vyrovnám! — Kedy ste pristúpili za hurbanovského dobrovoľníka?

ĎURKO: Pozde, pane.

GÖRGEY: Aká je to odpoveď?

ĎURKO: Pravdivá. Zberal som sa v septembri a vstúpil som iba v januári. Myslel som dotiaľ, že slobodu vyhráme slovenskému národu slovami.

GÖRGEY: Vezmúc sám zbraň do rúk, podávali ste ju mladíkom, verbovali.

ĎURKO: Len tým, ktorí pochopili a ju dobrovoľne vzali. Vy ste brali silou.

GÖRGEY: Dosť! Na otázky. Kto vás asentoval do hurbanovského vojska?

ĎURKO: Sám som sa hlásil. Ale u nás, v Sučanoch, mali sme česť, boli prítomní i Hurban, Štúr a Bôrik.

GÖRGEY: Kto vám dal proviant?

ĎURKO: Slováci, a v bojoch vaše vozy, čo sme odbili.

GÖRGEY: Kto peniaze?

ĎURKO: Skladali sa obetiví Slováci, a ostatné dali bratia Česi a Juhoslovania.

GÖRGEY: Kto vám dal zbrane?

ĎURKO: Povyťahovali sa doma staré kremenky, nové dali bratia Juhoslovania a čo sa od vašich v bojoch vzalo…

GÖRGEY: Kto vás vodil do bojov?

ĎURKO: Bratia kapitáni. Mená všstkých bol by — dlhý rad.

GÖRGEY (podráždene): Kto bol hlavným veliteľom? To sa vás spytujem!

ĎURKO: Rozumiem. Však vy to viete. Bloudek.

GÖRGEY: Kto je to?

ĎURKO: Čech.

GÖRGEY (vztek): Čech?! (Prestávka.) A vy to tak spokojne priznáte?

ĎURKO: A mám zapierať? Česi prví pomohli nám ešte v jeseni prvým bataliónom. A keď prídu bratia Rusi, zahádžeme vás čiapkami.

GÖRGEY: Úžas! Drzosť! Tak vy chcete s Maďarmi bratstvo, rovnosť?!

ĎURKO: Bratstvo, rovnosť — to len bolo, kým mohlo byť; ale vy, pyšní, ruku zmierenia a bratstva, podávanú vám na liptovskosvätomikulášskom Národnom zhromaždení 10. mája vlani, ste neprijali, vystúpili na nás štatariálnymi súdmi, šibenicami, tak od 18. septembra 48 je i naše stanovisko prekonané. Máme vyšší program a ideál!

GÖRGEY: Aký? (Opovržlivo.) Povedali by ste mi ho?

ĎURKO: Ja som vám ho i skutkom dokazoval. Hurbanov-Hodžov-Štúrov ideál! Tohože dňa na hraniciach moravsko-slovenských prví bojovníci za slobodu Slovenska vyslovili ho ústami Štúra a Hurbana. Čujte vy i všetci Maďary naveky: „Nebolo kedysi hranice medzi Slovenskom a Moravou, ale to všetko bolo za starých časov jedna spoločná vlasť zbratených národov slovanských; a preto nemajú byť ani napotom medzi týmito dvoma krajinami hranice, ktoré by delili zbratené kmene, synov jednej matky. Na tom budeme pracovať, aby sme, vytrhnúc národ náš slovenský z pazúrov divého maďarstva, zase ho k dávnej sláve jeho priviedli a hranice bratov od bratov deliace zotreli!“

GÖRGEY: Vám nešlo o nič menej, ako rozbiť túto tisícročnú Uhorskú krajinu!?

ĎURKO: O to! Rozbiť a rozdeliť medzi národy, a vám, čo vaše.

GÖRGEY: Pre tento cieľ bojujúc v radoch slovenských hurbanovských dobrovoľníkov —

ĎURKO: — viedol som čatu —

GÖRGEY: — proti uhorským vlastibrancom až do Košíc, Prešova, kde rozbití, pozbierali ste sa iba v Nižnom Kubíne a i tam mnou rozprášení, skrývali ste sa v horách, a keď sa začal valiť na hranice svätej našej vlasti ruský medveď a víťazné moje vojská odstúpili —

ĎURKO: — zaskočili sme vás na Váhu.

GÖRGEY: Čit! Vy ste osnovali prepadnutie mojich vojsk v Kraľovianskej doline spôsobom, ktorý my, maďarský vojenský súd, zákerným zbojníctvom menujeme.

ĎURKO: Ja a každý dobrovoľník stáli sme proti vám ako rovný s rovným, ako nepriateľ proti nepriateľovi, a nie nijaký zbojník. Ja som zajatec váš zo slovenského dobrovoľníckeho sboru. Bojoval som za nezávislosť svojej zeme, svojho národa proti Maďarom — nie som preto zbojník.

GÖRGEY: Vy ste vlastizradca.

ĎURKO: Ani to som nie! Táto vlasť bola skorej vlasťou môjho národa ako vášho. Počuli ste o ríši Veľkej Moravy. My len to chceme: svoje od vášho oddeliť a nech si je každý sám sebe pánom i sluhom. Lebo lepšie dobré susedstvo ako planá rodina. Vy bojujete za práva Maďarov i tam, kde ich niet — na Slovensku: ja, Slovák, bojoval som za práva Slovákov na dedičnej našej zemi. Táto zem je naša, slovenská, slovenskými rukami tisíc rokov obrábaná, tú som ja nezradil, a vy nemáte práva súdiť ma.

GÖRGEY: Vy ste burič, vlastizradca, zákerník! Preto by bola guľka pre vás pričestná. Dám vás obesiť! (Spakruky zrazí vo vzteku sviecu.)

ĎURKO: Tak budem visieť za svoj národ. Ale i tú Pravdu (ukáže na kríž) hoďte si pod nohy, lebo pravda a svetlo spolu chodia. Pravda moja predsa zvíťazí. Vy to prehráte!

GÖRGEY: Odviesť ho! Vyšetrovanie skončené, výrok hotový.

ĎURKO (na komory): Bratia! Národ môj! Hlavu som stratil, ale pravdu našu obhájil.

ZAJATÉ (ženy v hĺbke podsienia začnú spievať „Hrad prepevný jest Pán Bůh náš…“)

GÖRGEY (vstane): Ticho!

ĎURKO (spieva najďalej, odvádzaný strážami silou do podsienia. Vytrhne sa, pribehne pred Görgeyho a povie): „Kto slobody hoden, slobodu zná vážiť si každú!“

SUDCOVIA (v nedorozumení vstávajú, posunkami kážu odviesť Ďurka, nevediac, čo iného počať. Je istý zmätok u sudcov).

GÖRGEY (ich zmeria očami, odchádzajú za ním do podsienia. Kňazovi): Velebný pane, oddávam ho do vašich rúk. Zlomiť a obesiť. (Zašiel.)

KŇAZ: Vynasnažím sa… aby som ho vrátil z bludnej cesty — nešťastnej vlasti našej. (Odchádza do podsienia.)

Stráže.

3. HONVÉD: Koma, čo to bude?

2. HONVÉD: Guľka alebo povraz.

1. HONVÉD: Ale akokoľvek, kamaráti, je to odhodlaný človek. Vie, za čo šiel bojovať.

3. HONVÉD: A ty nevieš, prečo si šiel?

4. HONVÉD: Veľké je to slovo: dobrovoľne! Nás stiahli, asentovali.

2. HONVÉD: Ale dnes už vieme, načo sme tu.

3. HONVÉD: Aby čert vzal rakúskeho cisára!

1. HONVÉD: A vari že Kossuth bude maďarským cisárom?

2. HONVÉD: Sú ešte aj bohatší ľudia!

3. HONVÉD: Ale ani jeden je nie maďarskejší od Kossutha.

1. HONVÉD: Kossuth má len takú malú dedinku. Veď ste šli cez ňu predvčerom.

2. HONVÉD: Ani to je nie jeho! Bola otcova, ale už je nie.

3. HONVÉD: A ja vám poviem, chlapci: keď nebude Kossuth, bude generál Görgey, brat nášho starého.

1. HONVÉD: Alebo ak si nás moskáľsky cisár opanuje, bude on.

2. HONVÉD: Nech ho čert vezme! Ja len tak poviem: páni sa medzi sebou hnevajú, a sedliaci sa za nich bijú. By sme už radšej domov šli. Aspoň my, čo ženatí.

1. HONVÉD: A my sa tiež ženiť chceme.

2. HONVÉD: Len by nám ozaj nebolo náhlo! Čert vie, čo sa robí… Ľudia, dôstojníci si šepkajú, že poletíme na Pešť…

Stráže, Ďurko, kňaz.

STRÁŽE (sa rozídu po dvore a po uhloch).

KŇAZ (drží zľahka Ďurka za rameno a vyvádza ho z podsienia): Pozrite, vediem vás von z tej tmavej, vlhkej pivnice; sem, na svetlo božie, na slnce. Hľaďte naň, zohrejete sa pre život na zemi; veď je krásny, vy ste mladý, celý je pred vami, rodina vás čaká, nevesta… Krátky čas pobudnete medzi honvédmi, dostanete hodnosť a vrátite sa k svojim a k životu. Nevzdorujte, krátky je čas… Tam (ukáže) vynášajú súd nad vami, vy si máte výrok v rukách.

ĎURKO (vyníma si ruku a chytá sa ramena kňazovho. Dôverne, ale tvrdo): Teraz ma, velebný otče, súdia Maďari, nepriatelia, ale budú ma súdiť niekedy i Slováci… a u tých by som nechcel prepadnúť…

KŇAZ: Nájdu milostivé ospravedlnenie, a vy žiť budete.

ĎURKO: Telo spasiť, a dušu zatratiť? Akože to stojí v Písme?

KŇAZ: Neviem, ale to viem, že vám život nechajú, ak pristúpite k honvédom našim. Rozvažujte rýchle, rýchle.

ĎURKO: Prestúpiť k honvédom? „Co jest platno člověku, by všecken svět získal, své pak duši uškodil?“ — Ja som učil svojmu presvedčeniu národ, i svojho otca, brata… Či by sa v duši tých mojou zradou nezlomilo niečo viac, než mojou smrťou…? Nie. Nie! Zostanem už len pri svojich bratoch — pri svojej idei…

KŇAZ: Akože zostanete? Kdeže zostanete pri bratoch? Sám tu zostanete pod chladnou zemou… Či vás to nedesí? Prečo zahadzujete svoj život?

ĎURKO: Ja som mal rád život pre ideály.

KŇAZ: Veď práve preto prestúpte k honvédom.

ĎURKO: Tam nie sú moje ideály.

KŇAZ: Nuž, žiaľ, keď sú nie. Teda neprestupujte. Ale aspoň slovo „ľutujem“ povedzte. (Démonsky.) Mladý môj priateľu, zachráňte si život… Život! „Oľutujte“ aspoň slovami a pri náhodilej príležitosti spravíte si ako budete chcieť…

ĎURKO (dumá, založiac ruky na oči, ako v zásvetí): Odstúp, satane… Neľutujem. Neľutujem…

KŇAZ: Neľutujete? Už vidím, tŕním, hložím zarastená vaša mohyla.

ĎURKO: Aspoň vtáča zaspieva z toho tŕnia slobodnú pieseň…

KŇAZ: Tej vy nepočujete… Vetry hlas odnesú, zapadne mohyla i pamiatka hrdých vašich slov i skutkov.

ĎURKO: Nie! Slovenskými dolinami porozvieva ju pokonný môj dych… Hej! Ja v národe prežijem svoju smrť a ožijem skorej, než by sa zrovnala mohyla so zemou. To moja viera. — Doba dobu nájde a krivda má dlhú pamäť. Dnes slnce mne zhasne, ale naveky nad Slovenskom nezapadne. Iďte, velebný otče, povedzte, že sa honvédom nepoddám, a čo som spravil za svoj národ slovenský, toho neľutujem. Choďte… Aby sa… (Zaplače.) Hospodine, Bože! (Zopne ruky a uverí.) Aby sa spojil v umučenej Pravde našej s bratmi, ktorí umreli, aby dali život národu…

KŇAZ (zlomene): Tá vernosť bude vás stáť život.

ĎURKO (víťazne): Šiel som s pravdou národa svojho pred ľudí, pôjdem i pred Boha — žalovať na vás, Maďari!

Görgey, dvaja sudcovia, Ďurko, kňaz a všetci obžalovaní.

STRÁŽE (v podsieni a na dvore): Pozor! Pozor! Pozor!

ĎURKO, KŇAZ (zastanú na mieste pred súdnymi stolmi).

DVAJA HONVÉDI (zo stráže stanú si po strane Ďurka).

KŇAZ (odstupuje s prejavom rúk, že nič nevykonal, Ďurka nezmohol).

GÖRGEY, SUDCOVIA (idú z podsienia za stoly).

OBŽALOVANÍ (predvádzaní v húfe, zastanú v laviciach).

GÖRGEY (všetko s ním vstáva, vezme hárok a číta): V mene všemohúceho Boha, slobody a národov! V mene slobodného, nezávislého maďarského národa! Vojenský štatariálny súd v Kremnici po skončení hlavného rokovania v trestnej veci proti Ďorďovi Langsfeldovi pre zločin buričstva a vlastizrady, po vypočutí obžaloby i obrany, dnešného dňa takto uznal za právo: Ďorď Langsfeld, narodený roku 1825 v Sučanoch, evanjelického náboženstva, slobodný, učiteľ, je vinný, že ako nebezpečný burič ľudu, krajinských občanov slovenského jazyka organizoval vojensky a s nimi i sám so zbraňou v ruke postavil sa ako zradca vlasti do Hurbanových a jeho zločinských spolutovarišov služby proti uhorským vlastibrancom cieľom rozdelenia uhorskej svätej vlasti; a premožený vlasť obraňujúcim vojskom, ukryl sa do hôr, aby so zbytkami svojich zločinných spolutovarišov zákerne prepadol vlasť obraňujúce uhorské vojská: čím spáchal zločin poburovania a vlastizrady, označených v paragrafoch treťom, piatom a sedemnástom, a preto sa odsudzuje na základe sedemnásteho paragrafu na trest smrti povrazom.

OBRANCA: Milostivý pán predseda! Presvedčený o vine obžalovaného, ešte raz z tohto úradného svojho miesta prosím odsúdenému, vzhľadom na jeho vojenskú priamosť a mužné, otvorené priznanie sa, ponižujúcu smrť povrazom zmeniť na zastrelenie.

GÖRGEY: Pán obranca! Odsúdený neprejavil ani najmenšej ľútosti nad svojimi skutkami, (rozkazne) visieť bude! Šarhu! (Oddá výrok 1. sudcovi.)

HONVÉDI (skočia predviesť šarhu.)

ZAJATÍ (prihrnú sa k Ďurkovi a s plačom ho objímajú, ruky mu podávajú, vyznávajú).

ĎURKO (keď sa už s mnohými objal, ruku podal, bozká ruku Miertovej, ktorá ho prišla pohladiť po hlave): Mamka Miertová! Pozdravujem vás, najväčšia, najmilšia mať moja slovenská.

MIEROTVÁ (bozká ho na čelo): Syn môj, Pán Boh nad nami i nad nimi! Umrieš holúbkom, ale tá ruka, čo tebe smrť podpísala, bude potrestaná, ako že je Hospodin Boh spravodlivý.

ĎURKO (Jankovičovi-Svitke, objíma ho): Starký, pozdravte bratov, dobrovoľníkov, národ a rodinu: najmä otca môjho, brata Janka i Zuzku Hrušké z Draškoviec, moju verenicu, nastokrát… Na tisíckrát… Že som už v tej svadobnej… (Dlaňou rýchle, hranate, utrie slzu, ale hneď znova zatvrdne.)

JANKOVIČ: Ak ma Boh doživí, syn môj, pozdravím. (Objíma ho a bozkáva, vzlykajúc.)

TOVARIŠ (vyvedený honvédmi, hodí sa pred Görgeym na kolená): Veľkomožný pane, ja neviem ľudí vešať. Osloboďte ma… (Spína ruky.)

GÖRGEY: Uč sa, junec, bude z teba vôl, hovorí maďarské porekadlo. (Odmietne rukou, aby šiel.) Marš! — Asistencia! — Odchod!

KŇAZ (pristúpi k Ďurkovi a chytí ho pod rameno. Šepmo): „Otče náš, který si na nebesích…“

ĎURKO: Velebný otče, len po „odpusť nám…“

KŇAZ: Viny odpusťte… Ako vám Boh…

ĎURKO (tvrdo): Neodpúšťam, a neodpustí ich katom mojim môj národ.

KŇAZ: Teda modlime sa…

ĎURKO: Ale potom… po najväčšej modlitbe budeme si spievať najväčšiu pieseň. „Kto za pravdu horí…“

KŇAZ: Ja tej neznám.

ĎURKO: Po šibenicu sa ju naučíte. Ja vám ju budem predriekať. (Vezme kňaza pod rameno.) Nedbajte teraz na svet. Ten si robí svoje i bez vás. Tak: „Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí…“ (Ďalšie zahlušia rozkazy a bubny.)

DÔSTOJNÍK: Nastúpiť!

STRÁŽE (vpredu, po stranách).

ADJUTANT (prichádza podsiením).

BUBNY (zaviazané čiernym znejú spod podsienia, vychodia na dvor a bránou všetko odchádza a zostane len Görgey a adjutant.)

GÖRGEY (si zapáli cigaru).

ADJUTANT (stojí vedľa za ním. Všetko vyjde na ulicu a bubny pomaly stíchnu): Pánu majorovi poslušne hlásim, naši náporu ruského nevydržali… Rusi sú už v Sučanoch…

GÖRGEY: Ako? Ako? Jazda? Pechota?

ADJUTANT: Dosiaľ už i delá i vozy. Priviedli honvéda, ktorý pred zajatím šťastne ušiel…

KŇAZ (bránou nazad, náhli ku Görgeymu).

GÖRGEY: Akože? Most nestrhnutý, nezapálený? Doviesť strážmajstra Botku i honvéda.

ADJUTANT: Rozkaz! (Ide.)

KŇAZ: Cítim povinnosť prosiť o milosť. Mladý človek, učiteľ, budúci študent teológie — mám nádej, že štúdiom pozná a zaľúbi si maďarskú literatúru, históriu, pochopí ústavu slobody vlasti našej a zachráni sa maďarskej idei…

GÖRGEY: Nie! Vy ste formálne svoje kňazské spravili a dosť. — Naši už padajú na Váhu… To je smutnejšia zpráva… Nieto už ani Boha! (Vztek.)

KŇAZ (pokloní sa a ide).

Görgey, adjutant, strážmajster Botka, honvéd.

ADJUTANT, STRÁŽM., HONVÉD (oddajú česť).

GÖRGEY: Strážmajster! Vy ste mi po polnoci hlásili, že je most sučiansky tak v slame, že len iskra a vzbĺkne celý, a zahatená bude cesta nepriateľovi.

STRÁŽM.: Poslušne hlásim: i z postieľ museli slamu na mosť vynosiť…

GÖRGEY: A komu ste rozkázali zapáliť?

STRÁŽM.: Obecnému výboru, honvédom, gardám, kto by ho len chcel, hoci aj zbojník a podpaľač.

GÖRGEY (trpko): A nenašiel sa ani ten.

STRÁŽM.: Tak dýcha tam celý národ. Horia nenávisťou, a mať zbrane — neobhájime seba. Iba lesť, prinútenie, pušky a retiazky mi pomohli schytať, i to len nevinnejších. Hurbanisti a buriči sú v horách. Nikde ochoty, nikde smelosti, gardy roztratené, vlastenci pokrytí, honvédi na hodinu a splašení, na útek. Všetko Rusov čaká…

GÖRGEY: Ó, biedna vlasť moja uhorská! (Honvédovi.) Čo vieš? Hovor!

HONVÉD: Národ si chránil most — plnými vedrami pred každým domom. Slamu nocou púšťali dolu vodou. Nepriateľská jazda brodila a udrela nám do bokov. Sučany boli včera večer v rukách ruských. Kozáci zabiehali až po Martin. Zajatý, v chlievci, v poli, v lese som sa skrýval, ťahal k našim, ktorí odstúpili po Príbovce. Hovoria, že v Sučanoch Rusov vítal gróf Nyáry…

GÖRGEY: Ó, vlastenec, ó, Maďar! (Rukou ukáže na vráta.) V tom obesenom o čo viacej cti a charakteru!

HONVÉD: Keď vraj boli tu Maďari, bol Maďar, keď Nemci — Nemec, a keď prišli Rusi —

GÖRGEY: Pfuj! Dosť! Odchod! — Čo hlásia velitelia, krídla, stred?

ADJUTANT: S bojom odstupujeme na celom fronte. Dezorganizácia, zmätok, ochablosť, panika v radoch našich…

GÖRGEY: Dolina na Hron voľná? Cesty? Mosty?

ADJUTANT: Voľná, pán major, voľná až po Dunaj…

Predošlí, posol.

POSOL (skočí, česť, podá list): Pánu majorovi poslušne hlásim, doniesol som hlásenie.

GÖRGEY (roztrhne): Z Martina?

POSOL: Z Príboviec; Martin je už v rukách Rusov, poslušne hlásim. Rusi idú ako príval.

GÖRGEY (číta): „Posilu, posilu…!“ Kde? Z čoho? „Za sebou všetky komunikačné prostriedky ničíme. To zdržuje, ale nezadrží Rusov. Idú valom a len neznalosť terénu prekáža im rýchlejší postup. Odstupujem Príbovce. Posilu, prosím posilu.“ — Kde ju vziať? No kde ju vziať? Štiavnica? Levice? Ó, Bože slobody, Bože Maďarov, buď s nami!

ADJUTANT (utiera si oči).

POSOL (odstupuje).

(Prestávka.)

Predošlí, žalobca.

ŽALOBCA (Görgeymu s istým ľudským citom): Pánu majorovi poslušne hlásim (čo najvážnejšie) vešanie skončené.

GÖRGEY (vážne): Zlomil sa chlapec v charaktere?

ŽALOBCA (kýva záporne hlavou, slabikuje): Nezlomil. (Prestávka.)

GÖRGEY: Nezlomil sa… (Prestávka.)

ŽALOBCA: Pán veľkomožný predseda, čo s ostatnými?

GÖRGEY (vydýchne zase zlostne): Dohnať na dvor pod môj balkón a vyťať všetkým mužským po päťdesiat palíc. Aby krv striekala!

ŽALOBCA: Bude!

GÖRGEY (hrozí rukou): Aby ich rany pálili, aj keď nás dnes-zajtra už tu nebude! Chcem sa na to palicovanie dívať. (Vyšiel.)

ŽALOBCA (oddáva nemo česť).

Stráže.

HONVÉDI (prídu bránou, zlomení, tichí. Viac šepcú, ako hovoria).

1. HONVÉD: No už akokoľvek… Ale na tri razy škrtiť človeka… I psa, keď máš, zabi naraz.

2. HONVÉD: Ale i ten povraz, akoby živý, dva razy ho popustil na zem. Akoby na znamenie, že by mal dostať pardon.

3. HONVÉD: A už hlúpy žart bol s tou dievčicou… Že povie: „Počkajte, prídu na vás Rusi!“ biť ju preto pod bradu, naťahovať, trhať za vlasy —

1. HONVÉD: A keď Rusi i tak idú. Samí posli behajú. Ako letel na tom koni.

2. HONVÉD: Ba dosť bolo na to mučenie sa dívať. Mne je mdloba, kamaráti.

3. HONVÉD: Nie! Tohto človeka zamordovať… Nie, to nebolo dobre. Kdekto ho obdivuje za nezlomnú vernosť svojmu veliteľovi.

1. HONVÉD: Keď iskra hasne, vtedy najkrajšie zasvieti. Stál ako socha svätého. Také pamiatky by sme nemali nechávať… Nie.

3. HONVÉD: Toho bude tento národ dlho spomínať. Boli tam ľudia, čo i plakali… hoci od strachu stáli pokorne.

2. HONVÉD: Národ, čo plače, to je do rozprávky…!

1. HONVÉD: Ale z rozprávok môžu skutky povstať… Mnoho je tohto národa. Ja som ho videl od Nitrianskej po Zemplín a tu je tiež…

2. HONVÉD: Ach, čo! Ten národ sa nezná… S hrobom bude zapadať i pamiatka tohto jeho hrdého syna… ako tvoja alebo moja… ak nás smrť na ceste dohoní…

(Trúbenie na poplach.)

3. HONVÉD: Čujte, už kosou rozháňa.

HONVÉDI (sa desia): Alarm! Alarm!

HONVÉDI (vybehnú zo všetkých strán, zmätok. Javisko sa prázdni): Rusi idú, Rusi…

(Opona.)