ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otec Lilgo.

(Pred vyhrnutím opony čuť silný hvizd na melódiu „Detvani…“, zatým štekot psa.)

OTEC (bradatý, remeselnícky odený, vyjde s puškou v ruke): Naši! Naše heslo. (Na prste zahvízda odpoveď: „Detvani…“ Vzdychne.) Koľkí? Bože, pridaj! (Utrie si dojatý oči…) Keby prišlo len tristo chlapov — nešli by honvédi turčianskou dolinou! (Zdvihne v ruke pušku a trasie ňou.) A keby tak i od Šturca zastalo im z tristo Zvolenčanov cestu, majú ich kozáci všetkých.

Otec, Ďurko a Jesenský.

ĎURKO (vystúpi prvý z lesa).

OTEC (rozpriahne ruky a objíme Ďurka i Jesenského, ktorý vyšiel za Ďurkom. Radostne): Prví ste!

ĎURKO: Doviedli sme dvanásť dobrovoľníkov. Usalašili sa tu v dolinke. A to len naša družina s Jankom Jesenským!

JESENSKÝ (otcovi): A šiesti sa ešte sľúbili nocou.

OTEC: Sláva!

JESENSKÝ: Gardy sa topia ako posledný sneh na Kriváni. (Ukáže na hory.)

OTEC: Vedia, že idú Rusi.

JESENSKÝ: Špehuje im kupec, žid, jarmočník a kde kto.

ĎURKO (objíme otca, Jesenského a otočia sa smerom na hory): Bratia! Veľkí slovanskí bratia! (Zakryje si oči, vzpriami ruky do objemu a chvíľu dumá.)

OTEC: Poďte už!

JESENSKÝ: Poďte vyslobodiť svojich najmenších, najvernejších bratov!

ĎURKO: Sláva ruským spasiteľom našim!

Predošlí, Izák, Gazdík.

(Z doliny čuť hvizd na melódiu: „Pod Kriváňom…“)

ĎURKO, JESENSKÝ, OTEC (poskáču a Ďurko odpovie hvizdom podobne. Odpovedajú ostatní).

JESENSKÝ: Po hesle: Sučanci a Turanci.

ĎURKO: Poďte, rodáci, Váh zahatíme!

OTEC (starostlivo): Len by moji chlapci došli už…

JESENSKÝ (s potechou): Dôjdu, otec, dôjdu.

ĎURKO (ide dva-tri kroky v ústrety): Zdravstvujte, Izáčko, Gazdíčko! (Objímanie a podávanie rúk.) A kde vaša družina?

GAZDÍK: Už sedia s vašimi.

ĎURKO: Máte pušky?

IZÁK: Dve z Turian.

ĎURKO: I to niečo! (Horlivo.) Osem a dve je už desať!

GAZDÍK: V Sučanoch sa pušky nenašlo. Pár pištoliek. Všetko sa bolo vzalo do povstania. Kľačanci že majú tri. Prídu stráňou.

JESENSKÝ: Honvédi, gardy?

IZÁK: V Turanoch nikoho. (Významne.) Je to pred mostom!

GAZDÍK: V Sučanoch všetko na hostinci u Evy. Pijú, revú a Rusom sa vyhrážajú veľkým bohovaním.

OTEC: A z Martina, bračekovci, čo, aké zprávy?

GAZDÍK: Otec náš, Martin ešte pod honvédmi stonie. Až na Hrádok priekopský dobiehajú husári.

JESENSKÝ: Udrie i tým hodina odchodu.

Predošlí, Šípka, Štefanko.

OTEC: Ticho! Čujte heslo! (Čuť hvizd: „Hej, Slováci!“)

ĎURKO, JESENSKÝ a OSTATNÍ: „Martinci“!

OTEC: Šípka!

ĎURKO: Vitaj, „Ružička“!

ŠÍPKA: Ja som Šípka, a nie ružička.

ĎURKO: Jednak si ťa pritisnem na hruď. (Objímanie.)

OTEC (tajomne): Štefanko…

JESENSKÝ, ĎURKO: „Štefanko“?

JESENSKÝ: (nadšene): Ty, liberál, ideš predsa medzi nás?

ŠTEFANKO: A nebýval som, brat kapitán, medzi vami? A prv než mnohí…?

JESENSKÝ: Ale si sa bol odtiahol, brat kapitán.

ŠTEFANKO: S rozvahou. A vždy budem opakovať, že naše politické vodcovstvo malo s Viedňou vyjednávať hneď na počiatku prvého povstania a nemali bez garancií viesť národ do revolúcie…

JESENSKÝ: Hurban, Štúr a Hodža zmýšľali ideálne…

ŠTEFANKO (úsmešne): … O viedenskej vláde? A už aspoň po prvom povstaní, sklamaní cisárom a vládou, mali do druhého vyjednávať podmienky…

ĎURKO (úsmešne): A na podpis vziať cisára a vládu.

ŠTEFANKO: S tebou, brat poručík, nepolitizujem. Ale keď chceš — (tvrdo) „na podpis!“ Lebo krv je drahocennejší mok než — atrament.

JESENSKÝ: Odčinia nám krivdu Rusi.

ĎURKO a mnohí: Odčinia!

ŠTEFANKO (pochybne sa krúti, ale mlčí).

ŠÍPKA (zavráva): V Martine a po stráňach ešte honvédi a gardy levické. Pospolitým ľuďom: „Čo si: Rus či Uhor?“ dávajú otázky na stretnutí, a kto povie: „Slovák“ — „Tak si Rus!“ a už ho mlátia, bijú.

ŠTEFANKO: Čo z Oravy?

OTEC: Nič, nič dosiaľ. Moji synkovia u honvédov na výzvedách a dvaja „šefraníci“ u Rusov. Bohvie kde zas museli ísť za Rusmi do Hornej Oravy.

ŠTEFANKO: To je ich spôsob boja. Naletia tri míle a dve cúvnu.

OTEC: Dva týždne ich vyčkávať… Takto zvesť: „už idú“ a zajtra — „neprišli“.

ŠTEFANKO: A čo ste vyzvedeli o görgeyovcoch? honvédoch?

ĎURKO: To by si ty, Samko, prv bol vyzvedel; škoda, že si tu nebol.

ŠTEFANKO (urazený): Bol som prv dobrovoľníkom ako ty! V prvom povstaní, keď si ty ešte deti učil.

ĎURKO: Učil — neučil. Ja som nemohol byť, keď som bol „na hostine“ u Benického v stoličnej pivnici…

ŠTEFANKO: Prepáč.

ĎURKO: Teda, prepáč.

OTEC: Nože, nože, bračekovci moji, nenaťahujte sa.

ŠTEFANKO: Janko začal.

JESENSKÝ: Ja žartom…

ŠTEFANKO: A Ďurko hneď ani do osí do mňa.

OTEC: Mier svätý. Ruky, bratské ruky si podajte!

ŠTEFANKO, JESENSKÝ, ĎURKO (podajú si ruky).

OTEC (zavráva): Chlapci moji niesli naoko po troche tlaču v krošnách na chrbtoch; ale nikde nemali sa meškať, len obehnúť dediny dolné a zistiť: kde sú honvédi, koľko ich je a čo zamýšľajú.

ŠTEFANKO: Správne.

ĎUKRO: Keď len uznáš, že sme niečo rozvážneho zmysleli i my. (Vychodí mesiac. Svieti.)

Predošlí a „Dŕžavci“: Kľuch, Kúžeľ.

ŠÍPKA: „Dŕžavci“ idú!

ĎURKO, JESENSKÝ a všetci (skočí jeden i druhý v ústrety).

ĎURKO: Sláva našim Dŕžavcom!

KĽUCH (katolícky teológ. Vykasaná reverenda, kovový kríž v ruke, veľké ruské čižmy): Pochválen Ježiš Kristus!

ĎURKO a všetci: Naveky! Naveky! Vítame vás!

ĎURKO (schytí Kľucha, nadšene zľúba): Vitaj, dôstojný brat! Vitajte, bračekovci!

OTEC: Ako ste sa predrali z Dŕžavia?

KĽUCH: Otec, sám Pán Boh nám rozum osvietil. Ženy i starí chlapi zbierali sa na púť do Višňového. „Bračekovci, pôjdeme i my na púť…“ rozhlásil som dobrým bratom, keď ste dali zvesť. Brat Kúžeľ pozbieral ich, a tu sme! Ženy a starší šli na púť, a my sme odskočili. Nám to azda višňovská Matka božia odpustí.

ĎURKO: Za národ — odpustí.

OTEC: Chlap si, dôstojný pane!

KĽUCH: Ja som, otec náš, už v jeseni, v zime chcel k vám, ale som nemal dobrých čižiem. (Smiech.) Pod reverendu, viete, akékoľvek, ale teraz som obul (ukazuje) sviatočné otcove „ruské“! (Ukáže, radosť z nich veľká, lebo sú i čižmy veľké, hoci je Kľuch hodný chlap.) Ale, bračekovci milí, ja nemám iba kríž… (zdvihne, všetci poskladajú klobúky na chvíľu) a čo trocha borovičky a jedla majú bratia. My sa podelíme, a vy nás opatríte nejakou zbraňou.

OTEC: Podelíme, opatríme.

ĎURKO: Zdravstvuj, molodec! Zvíťazíme, budeš biskupom slovenským.

ŠTEFANKO: Alebo umrieš niekde na brdárke.

JESENSKÝ: Už, ty, Samko, musíš otravy naliať.

ŠTEFANKO: Mne je to už v krvi, odpusťte. Aby sme neuleteli aj s týmito horami do oblakov…

Predošlí, Václav Dvořák, Kazimír Čišonski.

ĎURKO (hlási): Idú bratia Dvořák a Čišonski. Starí spolubojovníci naši, bratia Česi a Poliaci! Že ste došli! Sláva vám!

OTEC (ide proti nim a utrúc si slzy a fúzy, objíma prišlých): Deti moje! Nezabudli ste na starého brata…?

ŠTEFANKO (tiež podáva ruku a volá): Václave, Kazimíre!

JESENSKÝ: Kde ostatní?

ČIŠONSKI: Neprídu.

DVOŘÁK: Málo se nás po rozpuštění v Kežmarku zachytilo na práci řemeslné v Žilině: pozorovat a posloužit vaší věci.

ĎURKO: Keď ste len prišli!

ČIŠONSKI: Odkázali ste — prišli sme.

DVOŘÁK: Abychom neklesli ve vašich očích.

Predošlí, bratia Lilgovci, Jozef a Paľko.

OTEC (radostne): Synkovia moji šťastlivo došli. (Objíma ich.)

ĎURKO: Bračekovci!

JOZEF: Hneď na doline stretli sme poslov od honvédov; niesli proklamácie.

PAĽKO: Máme z nich!

JOZEF: Počkaj. Ja! „Keby ste nám dali, my by sme vzali do Oravy…“ Dali vďačne, po kope. Za plátno do krošní napchali sme proklamácie a pochodili behom Dolnú Oravu, všade, kde boli honvédi; kde nás zastavili, všade sme sa legitimovali proklamáciami tajne ukrytými a rozdávali — honvédom. Čítaj!

PAĽKO (číta, dobrovoľníci sa rehocú, poznámkujú, štipľavo, dravo): — „Všetkým bratským národom a vznešeným cirkvám Uhorskej krajiny.“

ĎURKO: Ahá! Už prehrávajú, keď nás poznávajú…

MNOHÍ: Ticho! Čujme!

PAĽKO (číta): Bože, všemohúci veľký Bože! Divý nepriateľ chystá sa navaliť na nás, aby roznášal tmu a poveru, aby vynivočil osvetu a vzdelanosť, aby zničil naveky vieru Syna Tvojho, Spasiteľa nášho.

KĽUCH: Aha, chytajú národ za vieru…

PAĽKO (číta): Divý nepriateľ chystá sa navaliť na krajinu, aby rozvrátil kostoly Tvoje, zboril oltáre a v zlobnej náboženskej neznášanlivosti prepadol a vynivočil všetko, čo neskloní hlavy do jeho rabstva.

JESENSKÝ: Akoby Rusi ani kresťanmi, ani ľuďmi neboli.

ĎURKO: Myslia, že je náš ľud taký hlúpy, že o Rusoch nič nevie. Tatári!

PAĽKO (číta): Divý nepriateľ chystá sa vrútiť do krajiny a zavesiť nám rabské putá, otroctvo sto ráz ťažšie než bolo doterajšie; vynivočiť slobodu, rovnosť a bratstvo.

MNOHÍ: Cha, cha, cha! — Maďarská sloboda, rovnosť a bratstvo!

PAĽKO (číta): Divý nepriateľ chystá sa napadnúť nás, aby nás nielen doma učinil nešťastnými, odtrhol srdcia naše od oltárov, sprznil naše ženy, poškvrnil naše panny, pozabíjal ctihodných starcov, pomordoval milé nemluvňatá, zraboval všetky naše majetky; ale aby divý tento nepriateľ čím viac ľudu tejto vlasti poviazal na rabskú reťaz a odvliekol do najtrápnejšieho otroctva, kde na vzdychy odpovedajú krvavým korbáčom, na ponosy ešte ťažšími putami.

OTEC: Dosť synku.

JESENSKÝ: To je ani z archívov tureckých vojen.

OTEC: Už len pobehaj, čo hlavnejšie.

JOZEF: Končí sa modlitbou, aby Pán Boh hriešnikom láskavo odpustil.

KĽUCH: Ale Boh odpúšťa len kajúcim hriešnikom…

JOZEF: To sa nekajajú, ba práve: nariaďujú všeobecné povstanie ľudu, krížovú vojnu, aby každý úradník, každý kňaz, každý vlastenec išiel medzi ľud a štval ho do zbrane. Ohne, krvavé zástavy, služby božie, pôsty, procesie, kázne, vykladanie oltárnej sviatosti —

KĽUCH: Rúhači, bezbožní…

JOZEF: … a stále vyzváňanie má národ rozpaľovať do krížovej vojny proti Rusom a viesť ho vraj majú biskupi a kňazi —

PAĽKO: A vládni komisári.

JOZEF: Pred divým nepriateľom ruským majú sa strhať všetky mosty, zatarasiť všetky priesmyky, zasypať všetky studne a na míle zeme znemožniť, aby tyranský nepriateľ nedostal ani statka, ani krmu, ani voza, ani jedla —

ŠTEFANKO: „Amen.“

JOZEF: Ešte nie. Táto modlitba, či ohlas k národom, pôsobí drtivo na honvédov a gardy. Ani keby sto umieráčikov potiahli. Panika hotová. Samé kliatie Boha, Krista a Márie. „Ak to má byť pravda, že budú Rusi nosy odrezávať… škopiť…“ dokladajú si sami… Gardistu už nikde sme nevideli a počet honvédov z dvetisíc tristo scvrkol sa na tisíc dvesto chlapov; ale ak tomu ohlasu, ako sme ho rozdali, do rána uveria, nezostane ich ani osemsto, len pre česť zástavy; ak sa Rusi pohnú —

ĎURKO: — budú im ukazovať cestu!

MNOHÍ: Cha, cha, cha. (Smiech.) Šťastlivú cestu do Pešti.

JOZEF: Ale ustupovať budú na dve doliny: Šturec a Turiec!

VŠETCI: Dáme my tým Turca!

JOZEF: Vozy zapriahnuté, otočené na doliny…

ĎURKO: A čo by sme im mali vlastnými rukami kolesá hamovať, nepôjdu tí Turcom!…

PAĽKO: A nápor čakajú v najbližšom čase, tejto noci, lebo že Rusi sa už hýbu, zistili si honvédi.

MNOHÍ: Len by sa už pohli, báťuškovia!

OTEC: A čo národ?

JOZEF: Trocha sa kryje, statok odháňa, ale s dôverou očakáva Rusov.

VŠETCI: Sláva mu!

PAĽKO: Mosty nebudú stŕhať, ani studne zasýpať.

OTEC: O najzbožnejšom národe pravoslávnom takto naluhať.

JOZEF: „Nebojte sa!“ nesie sa medzi ľudom tajne i zjavne.

ČIŠONSKI: Dovoľte, bratia, chápem vaše nadšenie, lebo nepoznáte Rusov zblízka ako my Poliaci… Mnoho je v tom ohlase pravdy.

MNOHÍ: Nie je! Ani zbla!

DVOŘÁK: Ono, bratři, víte, ruský absolutizmus…

ĎURKO: Ó, bratia Poliaci a Česi, neprišli ste ani pôvodne, ani teraz z povinnosti, ale z lásky bratskej medzi nás, aby ste nám pomohli k víťazstvu. Keby som vám zle chcel priať, nič viac by som vám nie, len aby sa národy vaše dostali pod slobodu maďarskú!

VŠETCI: Výborne, Ďurko! To bola odpoveď!

ČIŠONSKI (vážne): Brat Ďurko, bratia Slováci! Zo Žiliny (dôrazne) pozorovali sme deje v ríši, kým ste sa vy tu v horách museli skrývať a čakať blížiace sa hodiny. My, Poliaci, hoci nemnohí, šli sme vám pomáhať. I dnes sme došli poslami, aby sme vám povedali, že už nám, ani vám, ani za cisára, tobôž nie za cára prstom hnúť nehodno by bolo. Hľaďte, my videli sme zo Žiliny, že cisár a vláda viedenská starých zarytých vašich nepriateľov — maďarónov a Maďarov — stavia si do úradov za svojich dôverníkov — komisárov.

JESENSKÝ: Všetko sa vysvetlí, všetko sa odstráni, len vydržte, brat Čišonski…

DVOŘÁK: Do roku s vámi dosti jsme se natrápili, a ústrků v řadách hurbanovců natrpěli pod péčí císařských velitelů, kteří, když bylo zle na frontách, vítali naši pomoc, když lépe, přímo opovrhovali vámi i námi. Co jsme se natrpěli hladu a bídy! Bosí, otrhaní a neozbrojení náležitě, zapovrženi od cisářských pánů generálů, bez pochopení, bez pomoci, zanecháni často sami na sebe i v tvrdých stycích s nepřítelem…

ŠTEFANKO: To je svätá pravda. „Bagáž, lumpenvolk“ boli naše pocty.

MNOHÍ: Tak bolo. — Zažili sme.

ĎURKO: Ale, bratia, predsa sme neklesli pre vysoký cieľ svojho strádania a boja.

JESENSKÝ, OTEC a mnohí: Tak je. Neklesli!

DVOŘÁK: My Češi bojovali jsme s vámi celé setniny, a ne jednoho Čecha spolu s vašimi dobrovolníky Maďari pověsili, odstřelili…

MNOHÍ: Všetka česť vám!

DVOŘÁK: Bojovali jsme, dokud jsme mohli doufat, že s vámi nad Maďary zvítězíme a dobudeme Slovákům národní práva z počátku jako zvláštní vojsko, potom po boku císařským. Národ váš byl však lhostejný k svobodě a nešel do vašich řad ani v setninách, neřku-li v plucích…

ŠTEFANKO: Bol by šiel, keby politické i vojenské vodcovstvo naše inak si bolo počínalo…

DVOŘÁK: Nezkoumejme příčiny, fakt je, co povídám.

ĎURKO: Áno. Národ náš nepoznal deň spasenia svojho; ale ani váš prebudený, povedomý národ, brat Dvořák, nedal nám pomerne toľko synov na pomoc, koľko mohol, a čítali sme: v apríli, keď Maďari vyhrávali, za jedno „Éljen Prága“, „Éljen Csehország!“ kričala celá Praha: „Éljen Kossuth!“ Zabudla na nás, najbližších bratov.

DVOŘÁK: Ale u mého národa, bratři Slováci, vám přece jen škodilo, že jste se od nás odtrhli.

ĎURKO: Brat Václav, opakuješ medzi nami tisíc ráz prekonané hádky. Odtrhli sme sa od písmeny, ale nie od ducha.

DVOŘÁK: Nám dobrovolníkům to není třeba připomínat. I já jsem pálil „Hlasy o potřebě jednoty spisovného jazyka…“ a nosil jsem Štúra na slovanském sjezdě na ramenou. My jsme přišli do vašich řad s pochopením…

ĎURKO a mnohí: Sláva vám!

DVOŘÁK: Žádná sláva. Byla to bratrská povinnost. Ale dnes, když se vídeňské ministerstvo k žádnému národu nesklonilo, avšak nejistě tápalo… a bylo by si přálo, abychom se — národy — vzájemně povraždily…

ŠTEFANKO: To hľa, pravda! Našim vodcom politickým vytýkalo, že s vami, Čechmi, držia…

JESENSKÝ: A to bol úkaz, že stojíme na dobrej ceste…

DVOŘÁK: A tak, když si vídeňská vláda nevolá národy, aby se dohodly, ale raději si na ty národy přivádí Rusy a nejen Maďary, přišli jsme k přesvědčení, že byste se teď, když Kossuth nabízí Slovanům, Rumunům a Sasům mír, měli s Maďary dorozumět…

ČIŠONSKI: Pomerte sa s Maďarmi, lebo keď príde cár na pomoc cisárovi, zdepcú všetko v Uhrách i v Rakúsku. Politické slobody, aby sa nezaniesli do Ruska.

ĎURKO: Ducha zmieru s Maďarmi a tým i ochablosť vnášate vy Poliaci a Česi v rady naše od počiatku do nášho boja.

DVOŘÁK: Káže to politická rozvaha. Čestný kompromis národů Rakousko-Uherské říše…

ĎURKO: Nám, bratia Čišonski a Dvořák, nejde o ríšu, ale o seba, o národnú našu slobodu, o reč a národnosť, aspoň o jedinú slovenskú školu!

ČIŠONSKI: A ty sa nazdávaš, že cár ide chrániť vaše školy, vaše národné práva? Ó, aký si naivný! Ja, Poliak, viem, ako nám cár praje… Ide zachraňovať panstvo cisárov; nie pravdu synov Tatier, pamätajte, bratia!

DVOŘÁK: Jde utvrdit absolutizmus. Bratři! Politické a občanské svobody by ste měli a národní by ste si mohli pomalu vydobýt jako my na sněmu ústavní cestou. My se přece jen dříve dohodneme s proklatou Vídní a s Němci než s carismem. Nic na ruskou knutu. Dost nás pálí císařská hůl.

ĎURKO: A sa nedorozumieval Hurban s Kossuthom?! — Kto chce slobodu, nech si ju vybojuje! — udrel si Kossuth na šabľu. S Maďarmi dorozumenie, to bude, keď sa suchá haluz zazelenie. Či v ich úprimnosť a sľuby možno dôverovať? Sľubujú, keď už nič dať nemôžu. Prídu Rusi, zhodneme sa razom, ako by Slovania na základe pravdy, slobody a spravodlivosti medzi sebou žiť mali v slovanskom bratstve. Rusi, bratia Čišonski a Dvořák, dajú nám Slovanom i všetkým Románom, i Nemcom národnosť, lebo „sloboda bez národnosti je telo bez kosti“, a Rusi vrátia vám Poľsko! To sú veľkodušní ľudia, len buďte Slovanmi, panslávmi!

ČIŠONSKI: My sme a chceme byť v prvom rade Poliakmi!

DVOŘÁK: A my Čechy!

ŠTEFANKO: Nech žije Poľska!

ČIŠONSKI: Nebuďte propagandistami ruského absolutizmu a ruskej knuty!

DVOŘÁK: Zmar absolutizmu carskému!

ĎURKO (vzdorne): Nezmar! Ten absolutizmus predsa je slovanský! Nech žije Slovanstvo! Nech žije Rusko!

MNOHÍ (ale nie všetci dobrovoľníci): Hurá! Živio!

ĎURKO (hľadí, že nie všetci volali na slávu): Nebratskí bratia! Neotravujte nám našu družinu! Nech žijú Rusi, naši osloboditelia!!

ČIŠONSKI: Len nevolaj, brat Langsfeld, „nech žije cár!“ Ja ťa prosím.

ĎURKO (vzdorne): Nech žije cár!

ČIŠONSKI: To nie… Tak ja… Tak my s Václavom (rýchle zberajú sa na odchod) nemáme tu viac čo hľadať.

DVOŘÁK: Bratři Slováci, nelížte ruskou knutu!

ČIŠONSKI: Hanba! Nepozvite ma viacej „bratom“.

ĎURKO: Dajtimibože za „brata“!

ČIŠONSKI: Nepoviem, že som kedy bojoval za vás. (Odchádzajú strmo.)

ĎURKO: A otravoval nám maďarskými zmierovačkami ducha.

JESENSKÝ, OTEC, IZÁK, GAZDÍK, KĽUCHA a KÚŽEĽ: Zbohom! (Hľadajú jeden u druhého schválenie, úsmevy. Ustrnutie.)

ŠTEFANKO (Ďurkovi): Nože nie tak zvysoka!

ĎURKO: Ba z oblakov, z nebies! (Prestávka.) Zhodnúť sa s Maďarmi… (Výsmech, vystrie ruku za Čišonskim a Dvořákom.) Nám radšej s čiernym čertom sa zmierovať než s Kossuthom. Ach, niet pochopenia pre náš boj, ani u Čechov, ani u Poliakov.

JESENSKÝ: Sláva Srbom, Chorvátom, tí držia front! A Rumuni!

ĎURKO: Fantazírujú bohvie o čom, a najbližšieho brata nechali by — Maďarom, lebo im vŕta v kotrbách absolutizmus, cárizmus…

JESENSKÝ: Ja, právnik, hovorím: osvietený absolutizmus lepší od vlády konštitučnej v neprebudených, nevzdelaných krajinách…

ŠTEFANKO: Ale tak príkre, bratia, nemali ste ich za doterajší spoločný boj a obeť, položenú na oltár národa, odbaviť.

ĎURKO: Kto urazí Rusov, urazil mňa! Na drevo ostrý klin.

MNOHÍ: Tak je! To nemali.

ĎURKO: Teraz, keď sa celý národ Rusom úfa.

Predošlí, Zuzka, Janko.

ŠÍPKA (príde a žartom hlási): Bačovi ide nevesta s týždňovkou.

IZÁK: Aj s honelníkom. Aha ich!

VŠETCI (sa upozornia na príchodzích a poznávajú Zuzku i Janka, preoblečených za valaštianku a valáša).

ZUZKA (na chrbte batoh).

JANKO (na valaške na pleci cedidlo, miešok): Dobrý večer.

ĎURKO (skočí v ústrety Zuzke, hnevom): Ja som teraz vojak.

ZUZKA (podá mu kytku poľných kvetov).

ĎURKO: To mám podať honvédom na zmierenie?

ZUZKA: Nie. To tebe a bratom pre šťastie.

ĎURKO: Tak pre „šťastie“… (Rozhodí kvety.)

GAZDÍK: Panna Zuzka Hrušké.

IZÁK: Janko náš! Ďurkov brat. Janko, vitaj!

ĎURKO: Čo si prišla?

ZUZKA: Vidieť ťa… Pred bojom zaželať…

ĎURKO: Ďakujem! Mám vôle i odvahy dosť. Choď domov!

ŠÍPKA: Verenica Ďurkova, čo nám šila…

JESENSKÝ: Pozdravujem vás! (Ide podávať ruku.)

KĽUCH: Smelá Slovenka! Ďurko, keď prežrieš opekanec, poruč mi ju.

KUŽEĽ: Pamätaj, Janko, že si ty katolícky kňaz.

KĽUCH: Čuš, len teológ. Kvôli spoločnosti vraj i mních sa oženil. (Podáva Zuzke ruku.)

ĎURKO: Poručím už teraz, hneď. Aj tak sa nemám kedy s ňou zapodievať.

OTEC: Z tej by bola gazdiná! Tá nám nejeden peceň chleba vyniesla do týchto hôr.

ZUZKA: Ja sa, dôstojný pane, len raz vydám, alebo nikdy.

KĽUCH: Dolu klobúk pred takou vernosťou!

OTEC (Jankovi): Vítaj, dobrovoľníčku náš. Škoda tvojho kamaráta, Janka Miertu, že zostal pod Muráňom…

JANKO: Mohol som radšej i ja tam s ním padnúť, ako mám byť Ďurkovi takým nevítaným…

OTEC: No, no, syn môj. A ktože by nám poživeň do hôr nosil, keby nie vy dvaja so Zuzkou.

JANKO: Som ja toho aj doniesol, trocha medzi plecami, keď som Váh brodil, preplával.

ZUZKA: Chlieb, slaninu i múku. (Vykladá a otec poodnáša do koliby.)

JANKO (tiež): Zemiaky i strovu.

ĎURKO: Keby si bol sám prišiel, mohol si zostať.

ZUZKA: Prišla som z vlastnej vôle a trafím späť. Naši vám odkazujú, že idú Rusi, aby ste sa len chránili, že málo vás na boj.

ĎURKO: „Málo na boj.“ Tak, kde sú iní dobrovoľníci? Čo?

ZUZKA: Pokradmo pred honvédmi robia v poli.

ĎURKO: Do brucha zháňajú!

ZUZKA: Že žiť treba…

ĎURKO: Netreba! Ale ísť na nepriateľa. Národ nežije bruchom, ale duchom!

OTEC: Dajže, synku, dievčaťu pokoj. Čože tak dozízaš do nej? Čo vzkázali — donáša. A ty sa vadíš s ňou, akoby si sa chcel s celým Slovenskom.

ĎURKO (urazený, sipľavo): Odíď!

ZUZKA: Ty sa hanbíš za mňa?

ĎURKO: Hanbím. Iní myslia na boj, a ja mám na teba? Už ťa ani za revolucionárku neuznávam.

ZUZKA: Prišla som už len ako žena, milá, a nie bojovníčka. Zachráň sa životu, budem sa o teba starať a budem ti dobrou ženou…

ĎURKO: I ty ma zrádzaš? Už nie si Slovenkou, čo si bola?

ZUZKA: Som, ale unavená, vyčerpaná nezdarom a strachom o vás, o teba…

ĎURKO: Zamlč!

ZUZKA: Odpusť.

ĎURKO: Neodpustím! To ste mi národ! Nevydržať, chabnúť, ujsť za pec, do myšacej diery, na svadobné hody. Ach, Bože, prečo si ma stvoril v takomto národe? (Skríkne.) Domov! Ber sa!

ZUZKA (podáva ruku): Do videnia!

ĎURKO (váha, či podať — nepodať ruky. Podá): Zbohom!

ZUZKA (volá): Dobrú noc vám!

OTEC: Do videnia zajtra na poludnie v Sučanoch.

ZUZKA: Všetkých živých a zdravých!

OTEC: Dajbože!

ĎURKO (srdečne k Jankovi): Janko, vyprevadíš na kuse Zuzku a vrátiš sa…

JANKO (sa poteší, vezme Zuzku za ruku a ťahá preč): Tak behom…

ĎURKO (šepce Zuzke): Aspoň jednu dobrú vec vykonáš… Ráno, ak by sa blížili honvédi, zapálite most.

ZUZKA: Tam budem s vechťom slamy.

ĎURKO: Tak mi budeš na roveň. (Podá ruku.)

ZUZKA (srdečne): A pomyslíš na mňa? Ďurko!

ĎURKO (podá Zuzke ruku, srdečne): Pomyslím, pomyslím… Ale teraz musím byť tvrdým i sám k sebe. Zbohom! (Vráti sa.)

ZUZKA, JANKO (zašli.)

ĎURKO (chytí sa za hlavu, vnútorný boj).

JESENSKÝ: Ďurko, bratku, nezadŕhaj city svoje a pochop ženu a jej obavy o drahého jej muža…

ĎURKO (spamätá sa a nemo podá Jesenskému ruku).

Predošlí, Kučera, Zachar.

GAZDÍK (hlási): Kučera, Zachar.

VŠETCI: Konečne! Naši od Rusov! (Poskáču a vezmú do kola Kučeru a Zachara, ktorým už na smutných tvárach vidieť neúspech.)

ŠTEFANKO: Ja mám obavy…

JESENSKÝ: Ty kuvik…

OTEC: Od včera večera — už je čas!

ĎURKO: Kedy začnú nástup?

KUČERA (hľadí na druhov v rozpakoch): S ktorými sme sa zhovárali, tí to nevedia…

ZACHAR (ironicky): „To ste vy veľmi zvedaví, ľubopytní“, podozrievali našu úprimnosť.

OTEC: To vás čudno prijali…

ĎURKO: A čo s naším návrhom na obchvat honvédov?

ZACHAR (vyhŕkne): Bláznovstvom, duráctvom to nazvali. (Trpko). Veď my, bratia, ideme vlastne zo zajatia ruského.

KUČERA (zlomene): Keby sme sa neboli vedeli legitimovať svojím pobytom v Rusku, nevrátime sa k vám. Veliteľ vyšší nás ani prijať nechcel a nižší nám nadávali do rebelantov, „všetkým na Vengroch“. A že oni musia ísť krvácať za „bandu“.

ŠTEFANKO: Niet v nich slovanstva… Neznajú nás…

KĽUCH: Nie sme pravoslávni… Nestoja o nás.

ĎURKO: Uveria, keď nás poznajú, keď sa im ukážeme na dobrej pomoci. To mňa ani nermúti, ani neznechutí.

JESENSKÝ a niekoľkí: Tak je! Uvidia — uveria!

KUČERA: Potešiteľné bolo nám ta i nazad idúc, čo nám povedali kozáci na predných hliadkach.

MNOHÍ: Čo? Čo tí?

KUČERA: Povedali bratsky, slovansky: „Krv naša za vás!“

ĎURKO, JESENSKÝ a iní dôstojníci (sa spamätajú, nadchnú, opakujú si): „Krv naša za vás!“ „Krv naša za vás!“

OTEC (radostne): Človek by tu zúfal, keby nie tí kozáci!

ĎURKO: A tých ste sa nespýtali na deň nástupu?

KUČERA: Spýtali, že „tejto noci čakajú rozkaz…“

ZACHAR: Tak! „Tejto noci…“

ŠTEFANKO: Triezvo, bratia. Máme to brať za určitý termín? Kto vám to povedal?

KUČERA: Kozácky kapitán.

ZACHAR: Hej, ten.

ŠTEFANKO: Tak čo si z toho máme vybrať?

ĎURKO: Boj, bračekovci, jedine boj! Ten nás spasí! Kto so mnou?

MNOHÍ: I ja! I ja! — Ja tiež! (Skočia.)

ŠTEFANKO: Boli sme riadne Bloudkom a Zachom rozpustení, vojenského sľubu zbavení, bolo by vyhnúť všetkému a — nechať; nech si to teraz už cisár s cárom skončí s Maďarmi… Nám nikto ani v budúcnosti nemôže vytýkať, že sme zbraň pred časom zložili. Tu teraz vidieť, ako schybili naši.

ĎURKO: Keď nás neviaže už sľub vojenský, viaže nás presvedčenie.

JESENSKÝ: Zvie politické vodcovstvo naše a uplatní nároky národa, že sme tu boli a, ako bratia pod Komárnom, vydržali do poslednej minúty.

ŠTEFANKO: Görgey, hoci má už len osemsto mužov, ale má dve stotiny husárov a desať kanónov. Rusi narazia a görgeyovci sa rozčesnú: časť na Šturec, časť na Turiec. (Ďurkovi.) Čo vykonáš? Kde sa vyhneš?

ĎURKO: Zarúbeme, skopeme cesty do Váhu a vyhneme do hôr, ak nás prerazia.

ŠTEFANKO: Snívali ste o piatich-šiestich stotinách…

ĎURKO: (nezlomne): S piatimi stotinami v tejto Kraľovianskej doline zastavím armádu!

ŠTEFANKO: Tak ty myslíš, že nás stačí asi pol stotiny na tristo-štyristo honvédov? A keď ich budú Rusi tlačiť? A my, niekoľkí, hoci životy položíme honvédom hrádzou na cestu, tým politicky nevykúpime ani jednej dediny…

ĎURKO: Aspoň jednu rodinu každý! Aspoň rodina bude pamätná obeti syna a bude sa držať našich ideálov.

ŠTEFANKO: Hazarduješ a strhnúť chceš. Podnikať, podnikať — to jediné ti priznávam.

ĎURKO: To mi stačí!

ŠTEFANKO: Sme vlastne malým klinom medzi dvoma frontami. Generáli bez vojska… A na vojakov sme sa už dosť nahrali za trištvrte roka!

ĎURKO: Bratov, ktorí životy položili od Myjavy po Prešov, tých pamiatku nezľahčuj.

ŠTEFANKO: Schopnejší velitelia — ani pod Muráňom nemali toľkí krvácať… Stratégia nie je len vôľa, čo by bolo vykonať: lesy zlámať, hory priekom stavať, Váh zahatiť, ale — uvážiť sily. I v mojej duši tepla dosť ešte — za (dôrazne) možné činy; no, aby ste vedeli, že nesúdim z chabosti, vzdávam sa dôstojníckej hodnosti, idem s vami, ale len poslúchať, a nie rozkazovať.

JESENSKÝ: To neprijímame.

ĎURKO: Prečo? Všetci budeme konať jednu prácu, v jednej línii stáť. Ja sa tiež vzdávam…

OTEC (prosí až v slzách): Nože ako muži, a nie ako chlapci si počínajte, bračekovci!

JESENSKÝ: Výmena názorov — dosť.

KLUCH: Tak je. — Pomeriť sa!

ĎURKO: Si starší brat…

ŠTEFANKO: Nestalo sa. (Podá Ďurkovi ruku.)

KĽUCH: Pokoj a mier medzi nami. Veď to môže byť i posledná noc naša…

ĎURKO (už zas v nadšenej nálade, oživne): Tak čo? Viac nikto neprichádza? A či ich chytili, zadržali baby, matere? Ej, to sú junáci, beda mi! (Skríkne.) Kto so mnou — za mnou! (Kročí.)

OTEC: Dohovor, dohovor!…

ŠTEFANKO: Už sa zase neovládaš, Ďurko. Rozkazuješ, strhnúť chceš, bez porady. Staviam sa rozhodne proti takému diktátu.

ĎURKO: Len z tohto hluchého miesta sa mi už preč žiada…

JESENSKÝ: Ja navrhujem spraviť podľa polohy doliny — tri záseky.

ĎURKO: Ja len jednu, ale neprekonateľnú, a my všetci pospolu u nej.

ŠTEFANKO: Tú jednu môžu honvédi obísť. Ale keď narazia na jednu, na druhú, na tretiu, — nekonečnosť prekážok…

OTEC: Tak tri záseky! Jednu pri Kozej Skale… Tú pôjde robiť skupina, kapitán Štefanko, Kučera a dvanásť dobrovoľníkov. Druhá by bola na Úsypoch. Tú povedie kapitán Jesenský, Gazdík, Izák a dvanásť dobrovoľníkov. Prvá záseka niže Stočného. Tú spraví skupina pod velením poručíka Ďurka Langsfelda, Šípka, Kúžeľ a všetci ostatní dobrovoľníci, ktorí by ešte došli nocou.

ĎURKO: Svitko tam iste bude!

OTEC: Je okolo desiatej. Za pol druhej hodiny ste prví na mieste a štyrmi pílami do dňa zavalíte les, veď je nad cestou, nad Váhom.

ĎURKO: Tak — odchod!

OTEC: (Kľuchovi): Teba, dôstojný brat, kam zadeliť?

ĎURKO (vtipne): Bude nám kňazom.

OTEC: Ty pôjdeš za nami a dvaja sanitári s tebou… Teda hore, chlapci! Tej noci ešte raz dokážeme, že vytrváme do konca. Zbraň zniesť na dolinu, rozdeliť pušky, píly, sekery a vykročiť.

ĎURKO: A do rána, čo by z nás len jeden zostal, poletí do Sučian most zapáliť.

ŠTEFANKO: To schvaľujem.

GAZDÍK: Národ most nedá zapáliť.

IZÁK: Vždy sa uprosili všetky vojská, aby most nezapaľovali…

JESENSKÝ: A bude treba Rusom.

ĎURKO: Kozáci pôjdu na brod.

ŠTEFANKO: Ak by nás honvédi prelomili, háji sa, všakže, každá skupina sama, ako a kde sa vie a môže… V stráne hôr a lesov.

JESENSKÝ: Ak nástup k druhej záseke by bol nemožný, pravdaže tak.

ĎURKO: Na görgeyovcov bije sa silnou paľbou z jednej, z druhej strany Váhu. Paľbou rýchlou, akú len budeme môcť dať a zo strání váľať skaly, akoby sa hory borili na nich. Prvé poletia ich vozy, tým zahatiť cestu. Zatarasia si ju sami. A tak prídeme k puškám, strelivu! (Odchodia.)

IZÁK: Kanóny, brat Ďurko, keby sme mali, čo len dva-tri mažiariky! Hej, tak nad Stočným ich oprieť — myš neprekĺzne!

ĎURKO: Dávid Goliáša kameňom zrazil! — Zídeme sa už len za Rusmi. Daj, Bože, slobodu slovenskému národu, aby sme neboli Maďarovi pod nohu! Sláva Rusom! (Letí.)

(Opona.)