ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Vyšnom Strahove ožil všetek dámsky svet. A počal závidieť, vysudzovať.

Pekný Šimon počal vraj chodiť s doktorovou Kelemenovou. A keby len chodiť. Ale pečený-varený je u nich. Chodievá pre ňu na ľad. Inokedy idú zase na moderne tance — mávajú osobitné hodiny, oni dvaja a Mihókovci — alebo na prechádzku. Veď keby len to. Ale ona sa chová celkom nestydate. Nedávno ich videl voľakto, jako sa pred parkom bozkali. Áno, na ulici. A to sa vraj ona na ten bozk zastavila. Síce horky jej bozk. Cukrovali sa chvíľu jako hrdličky. Trafiť sa na to deti, to by sa mali rodičia nepočúvať všetečných otázok.

Onedlho bolo zase počuť, že Kovács počína zachodiť k Veleczkovcom. No, veď to známe. Mužskí si potykajú, kamarát sem, kamarát tam, a ono je to všetko iba huncútska zámienka. Lebo veď návštevy pána generálneho direktora platia pani pravotárovej. Nenasytna ženská! Vždy novú a novú obeť si vyberá. Keby to ešte dákeho hladného fičúra, jako tých predošlých, nuž, vzal to parom! Ale takto, skoro verejne nastaviť siete na takého človeka, to je predsa trochu moc. Či by si ho nezaslúžilo skôr niektoré poriadné mladé dievča z dobrej rodiny?!

A neboly to iba prázdné klebety, čo sa hovorilo o stykoch pekného majora so strahovským dámskym svetom. Krásny Pešťan bol strahovskými vílami ozaj obletovaný.

Nénika Rissányička sa nemohla na to dívať.

— Zjesť ho idú, nehanblivice nehanblivé! A trhaly by sa oň. Veru tak, vydaté ženské! Či to bolo pred tým také veci slýchať? Jemu sa vraj páči skôr Veleczká, ale notárka si ho nechce dať, nehne sa od neho. Každú chvíľu mu vraj zalepené karty po slúžke posiela, na obed ho k nim volá, výlety vymýšľa. A jeho by to zase tiahlo skôr k tej mudrlantke. Uvidíte, že sa tie ešte škarede pohnevajú — odľahčovala si štebetavá pani, žena menšieho úradníčka pred kamarátkami.

— No, on azda bude mať rozum — utešovala sa, — vymotá sa z osídiel tým mantragám a zaľubi sa do mladého dievčaťa.

— Ba, veď už vraj i počíná zachodiť na koči do Chabadova. Minulú nedeľu tam vraj bol — ozvala sa ktorási súsedka.

— Čo nepoviete, duša moja?! — čudovala sa nénika Rissányička.

— To jako do Holányich? Veď fajn dievča tá Iréna, ale trochu muňka, ústa to nevie poriadne otvoriať, usmiať sa na mužského.

— No, a Szenesovci sa vraj tiež držia na neho.

— Akože by nie. Veď on ho prvý vítal, keď sem prišiel. A potom spolu gšeftujú, vše býva u nich na večeri. Nuž, a pasovala by k nemu tá Erna, s tou by už ozaj vyženil.

— Keby nebola židovka — rozhodovala nénika Rissányička autoratívne.

— Veď áno, keby — — —

— Keby to bol iný, nepoviem. Ale Kovács nemôže niečo takého urobiť. Na neho sa díva svet. Čaká sa niečo od neho. To by sa zakopal.

— Tak mu predsa len tá Iréna prischne.

— Pochybujem. Tá je nebárs na zaľúbenie. A potom, ten iste vyššie rúbe. Tak nejakú komtesu, to by ešte vzal.

*

Ale nech vysudzovaly mamy a tetky krásneho Šimona jako chcely, dievčaťom neprestával byť ideálom, trebárs im nebolo priané vyzkúšať na ňom účinnosť svojich snivých, roztúžených i svodných pohľadov. Keď objavil sa na strahovskom korze, vpíjalo sa do neho plno ženských očí, rozvlnila sa túžbou nejedna dievčenská hruď. Najväčšmi obdivovaly jeho ohnivé čierne oči. Ach, tie by vedely hypnotizovať, keby chcely, i bez monoklu, ktorý si osadzovaly do pravého z nich s koketnosťou takrečeno vrodenou.

Keď videla ho tak otvárať, oblečeného v elegantný kožuch, okno svojej izby v prvom poschodí hotelu, nemohla sa Málika Rissányich, statná modrooká blondýna rozvinutá jako ruža v plnom rozkvete, zdržať, aby ho neoslovila.

— Čo tak zamyslený, pane Šimon? Kam ste sa to zadívali?! — upozornila ho zvučným, lichotným hlasom na seba, premôžuc na chvíľu ostiechavosť.

— Á, ruky bozkávám, slečna Málika, — spamätal sa. — Prepáčte, že som nezbadal.

— Ach, pane Šimon! — zaznievalo to zdola. — Chcela by som vám niečo povedať a nesmiem: — Vy ste taký, vážny, nevšímavý, jako by nás ani na svete nebolo — vyhŕklo to z nej. Ale už i odbehla, nevyčkajúc ani účinok svojich slov, či súc presvedčená, že galantný krásavec sa rozbehne za ňou.

Ale márne stíšila pred tretím domom krok. Peštiansky rytier sa, jako sa zdalo, ani nehol s miesta, zachovajúc sa tak skoro urážlive.