ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jasenné slnko zažiarilo milo do spálne pani advokátovej Veleckej. Ale jásavé jeho lúče nepotešily citlivú, jemnú dámu jako inokedy. Mladá, tridsaťročná pani, plnej, vysokej postavy, výrazných ťahov a krásnej ružovej pleti zdala sa byť vzrušená, ba rozčulená. Iba keď vše pohodila hlavou a blyskla vášnive očima, bolo vidno, že žiaľ stupňuje sa v hnev.

Áno, mladá pekná žena bola rozhorčená, roztrpčená, do hlbín duše urazená.

Chvíľami naklonila sa v šezlone nad číslo novín, rozprestené na písacom stolíku, šľahla okom po nepravidelných riadkoch feuilletonu a zase sa od nich s nevôľou odvrátila.

V tú chvíľu cítila sa vo svojom dome, ba vo svojom rodnom meste, keď jej osud určil žiť i v manželstve, tak osamelá, opustená!

Nie, nerozumejú jej, nechápu ju. Ba podlý svet stíha zlomyseľnou klebetou, surovou urážkou jej najušľachtilejšie túžby a snahy. Sprostá, malicherná malomestská spoločnost chce ju raniť svojou jedovatou slinou len preto, že ona je povýšená vysoko nad ich hlúposť a zaostalosť, že trúfa si spieť vysoko nad ich slimáčiu úroveň, že neuspokojuje sa s ich nárokmi či beznáročnosťou nemysliacich prežúvavcov.

Ach, ako opovrhuje celým tým vyšnostrahovským Kocúrkovom! Čo Kocúrkovom? Ničomným intrigantským hniezdom, kde vädne bez užitku jej mladosť, je terčom surových vtipov jej hrdá, slobodná myseľ, jej čisté šľachetné snahy.

Feuilleton v miestnom plátku, ležiaci na stole sršal až diabolskou zlomyseľnosťou. Znevážili ju, povláčili pred verejnosťou. Dotkli sa zákerne jej ženskej cti. Krv sa v nej búri nad takým bandítstvom. A obrana skoro nemožná. Žalovať? Koho? Redakcia to nepísala, nie, zná predsa veľmi dobre sloh oboch redaktorov. Písal to najskôr niekto zo strahovských úradníkov. Ale ktorý?

A čo pomôže žaloba? Buď udá redakcia meno písateľa pamfletistickej besednice, alebo bude za to pred súdom zodpovedať sám zodpovedný redaktor, býv. verejný notár Kelemen.

Ako dokáže, že besednica uráža ju? Veď Kelemen alebo písateľ sám bude tvrdiť pred súdom drze, že bohémska dobrodružka-feministka Etela Kissová, prijímajúca vo svojom nečistom, rozhádzanom byte vo dne v noci výstredne pokrokársku mužskú mládež, debatujúca s ňou o emancipácii, neznabožstve a voľnej láske, fajčiaca neskoro do noci a vyprazdňujúca s chuťou celé tucty kališkov koňaku a likérov, nemá s ňou nič spoločného. Veď ten bezočivec sa jej pred súdom ponúkne, že uverejní vo svojom plátku ironické osvedčenie, že praktická hlásateľka voľnej lásky a výstredného pokroku, Etela Kissová nie je vôbec pani Margita Velecká. A klebetné Strahovo, ba celá stolica budú mať nové gaudium.

Nechce sa jej zastať ani muž, tá zbabelá duša, bez vášne a gavalierskosti. Ako by s ňou ani necítil. Prečítal si besednicu chladnokrevne, bez vzrušenia. Nemal na ňu inej poznámky jako: „Zlomyseľníci!“… Vidíš, vidíš, duša, kam vedie tvoje rojčenie, tvoje fantazírovanie!“

Poddajná tuctová duša! Predsa schvaľoval jej snahy, sám ju neraz povzbuzoval, aby vydržala. A teraz, keď by najviac potrebovala jeho zastania, sa od nej odvracia.

Keď spomenula žalobu, vysvetlil jej s advokátskou obojetnosťou, že to neide. A keď sa pustila do vášnivého plaču a volala zúfale: „Nevieš svoju ženu pomstiť, dosekať podlého bandítu v súboji?!“, utišoval ju jako stará baba: „Utíš sa, dušúlik! S tým súbojom to beztak nemyslíš vážne. Pokrokoví ľudia beztak zavrhujú taký barbarský prežitok. Mám azda prísť o ucho lebo ruku iba preto, že dáky lump vie so šabľou šikovnejšie narábať ako ja?!“

Hovoril ako had, len aby sa vytiahol z nebezpečenstva. Sám sa vlastne priznával, že by mal pred svojím protivníkom strach. Schovával sa za pokrok, keď mal smyť krvou pohanu svojej ženy! Ach, ako sa jej ten jej vychytralý fiškáľ dnes protivil! Nikdy ešte nepocítila tak zreteľne jako dnes, jaká prepasť sa vytvorila medzi nimi: delia ich náhľady, životné túžby, ba delí ich, najväčšmi ich delí — v tejto chvíli si to uvedomovala — to najdôležitejšie: var krvi. Jeho necháva chladným, čo jej búri krv.

Pani Margita Velecká sa zamyslela nad celým svojím manželským životom. Žila naoko spokojne, v dobrých pomeroch. Muž, ako sa vraví, dobrák, celkom slušný človek. I rád ju mal, nemohla o tom pochybovať. A predsa nemohla — aspoň sama pred sebou — uznať svoj manželský život za dáky šťastný.

Obyčajného šťastia primerenej ženy sa jej nedostalo. Materského blaha nepoznala. Nebolo jej dopriané pritúliť k sebe v blaživom rozochvení svoje vlastné dieťa. Jej, ktorá mala deti tak rada, že nevedela prejsť mestským parkom, ulicou, aby sa nezastavila pri každom kočiarku, neprihovorila sa každej žabke bežkajúcej promenádou alebo hrajúcej sa s kamarátkami v kole.

Nemohla sa necítiť sklamanou. Život sa jej, hlboko založenej žene musel zdať akýmsi prázdnym. Prázdnotu musela niečim vyplňovať. Posadla ju sebavzdelávacia vášeň. Ba vlastne prebudila sa v nej iba stará túžba, ktorá sa zrodila v jej duši už za dievčaťa. Vzdelávala sa pílne. Muž jej ledva stačil odpovedať na nové a nové otázky, ktorými ho zasypávala, čítajúc jeden sväzok jeho pestrej knižnice za druhým. Čoskoro nestačilo jej ani sebavzdelávanie. Do vkusnej vily paní advokátovej naučili sa chodiť učitelia. Krásna mladá paní počala brať hodiny na klavír, z nemčiny, francúzštiny, z kreslenia, dejín literatúry. A keď učitelia odišli, zahĺbila sa vše do Schopenhauera, Nietscheho, Herberta, Spencera.

Čím viac študovala, tým sa cítila zanedbanejšiou. Čo všetko jej chybí, čo všetko by mala vlastne doháňat! Vedomie, čo všetko ešte nevie, ju rozlaďovalo, bralo jej radosť zo života.

Uspokojenie hľadala v umení. Klimprovala na klavíri a časom si zaspievala, sprevádzajúc sa neumele. Maľovala diletantské akvarely: seba samu, svoju pracovňu, inokedy zase roj detí preháňajúcich sa po šťavnatej zelenej lúke. Vypisovala si citáty z knih, které čítala, ba dala sa i na písanie denníku. A keď všetko to ztratilo pre ňu časom kúzlo novoty, vzala si do hlavy, že bude činná verejne. Viesť k poznaniu, ku vzdelaniu zanedbané spolusestry, to videlo sa jej byť úkolom najvznešenejším.

Prvý raz vystúpila na večierku miestneho dámskeho dobročinného spolku. Prednášala na téma „Žena a vzdelanie“. V prednáške sa pustila popri inom najmä do ručných prác, ktoré zdržiavajú vraj veľkú časť dievčat od samovzdelávania. Také dievča toho navyšíva, naháčkuje, napletie za pät rokov za nejakých tristo korún. Kým je s tým hotová, nahrbí si driek, oslabí pľúca, žalúdok, zkazí oči. A čo je najhoršie: zmrhá tým hŕbu času. Keby bola tých pät rokov vynaložila na dobré čítanie, mohla z nej byť vzdelaná žena. Takto vyrastá z nej väčšinou duševný zakrpatenec, tuctová klebetnica.

Prednáška vyvolala v malom meste hotovú senzáciu. Nič podobného vo Vyšnom Strahove dosiaľ nikto nepočul. Boly to myšlienky kacírske, ba skoro revolucionárske. Pár posluchačiek, zväčša staré tetky a ráznejšie meštianske ženy-matky, pohoršily sa nad smelosťou zásad, hlásaných Veleckou tak, že odišly z prednášky ešte pred koncom. Ale vzrušenie zračiace sa v tvárach ostatného posluchačstva a polohlasité poznámky prezrádzaly, že sa vec tak hladko neskončí.

— Podívajmeže sa na drzaňu! Ešte ti nám bude deti kaziť!

— Čože je tej, keď sama žiadnych nemá! Iba leňoší; kto robí, je urodzenej panej sprostý.

— Tá toho za dievčaťa iste mnoho nenaštrikovala, nenaháčkovala, keď sa na také veci tak zlostí!

Keď chcela pani Margita Velecká prednášať po druhý raz, hľadely jej to funkcionárky dámskeho spolku rozhovoriť. Škoda tým našim starým tetám a mamám vôbec prednášať. A ešte o nejakom modernom témate. To je pre ne, chudery, prisilná strava. Spolok musí vyhovieť i ľuďom starého vkusu, aby sa ich daromne neodpudil. Na večierkoch stačí zadeklamovať vlasteneckú báseň, zaspievať, zabrnkať na klavíri alebo zahrať na husliach. To ešte tak majú najradšej, rozpomínajúc sa na svoje mladé časy, samy spievaly alebo deklamovaly. Načo im búriť krv modernými pokrokovými hesly?

Pekná pani Margita sa však rozčuľovala nad takou bezzásadnosťou, ba strojila sa zo spolku vystúpiť. Ale rozmyslela si to. Spolku sa však už nevenovala. Miesto toho založila voľné prednáškové sdruženie, kde sa prednášalo o literatúre, ženskej otázke, deklamovaly sa basne, čítaly vybrané ukázky z diel svetových spisovateľov. Členami sdruženia boli krem nej miestna trafikantka, suchá, mrzutá stará panna, slečna kasírka so železničnej stanice, mladý doktor práv, zamestnaný v kancelárii dra Mihóka, fabrický inženier a profesor Zalkai, ambiciozny vyholený brünet so zlatým cvikom na veľkom uhrovitom nose, o ktorom bolo počuť, že ho čaká miesto na peštianskej univerzite. Okrem toho pár mladých dievčat z úradnických rodín, ktoré priviedla do prednáškového sdruženia buď zvedavost alebo trochu chvíľkovej túžby za vzdelaním i za zaujímavou mužskou spoločnosťou. Lebo veď advokátny koncipient dr. Frenyó bol veľmi zaujímavý človek. Vysoký, mohutný blondýn so širokými pleciami, bujnými lýtkami, klenutou a hustou lesklou šticou visiacou do vysokého čela nad párom pekných modrých očí vyzeral jako hrdina z germánskej mythologie, pôsobiaci mohutným dojmom na mladé ženské pokolenie. Bol to veľmi rešpektovaný mladý muž, o ktorom sa hovorilo, že je dopisovateľom voľákeho opozičného peštianskeho denníku. Už táto funkcia sama dodávala mladému obrovi v očiach šosáckych a mamelucky vládnych malomešťanov voľačo hrúzostrašného. Veď bolo o ňom známe, že pozerá na celú strahovskú spoločnosť hodne s vysoka, trúfa si kritizovať miestny plátok, ba i pohlavárov zo stoličného domu, kterí boli v očiach ostatných smrteľníkov osobami viac menej nedotknuteľnými. A Strahovanom imponoval dosť i chudý, počerný profesor miestneho gymnázia Zalkai so svojima pichľavýma čiernyma očima, hľadiacima z bľadej výrazne rysovanej tvári pred seba s takým chladným sebavedomím, že nikto v meste nevedel, či je ten človek taký hrdý, namyslený, či je zunovaný, ľahostajný a či je to nie vlastne nebezpečný intrigant, bystrý, do seba uzavrený, ktorý môže raz poriadne podkúriť tomu, kto to najmenej očakával.

Ináče najlepším spoločníkom bol zpomedzi všetkých troch predsa len fabrický inženier Laslauer, tučný, vždy vysmiatý mladý človek, výborný kurizant, zabávajúci taktne trebárs celú skupinu dám roztomilými anekdotami a klebietkami. Bol šťastnou protiváhou umelcom a vedátorom. Svojimi rečami mladé dievčatá iste do rozpakov neuviedol, lebo veď nehovoril nikdy o problémoch, o ktorých nemaly ani tušenia. Nebol to ináče naskrze človek prázdny. Všetko ho zaujímalo. Miloval najmä modernú literatúru. Ba i prednášal o nej, nezabudnúc sa zmieniť ani o jej výstrelkoch. Najmä si vzal na mušku pár nepodarených moderných veršov, objavivších sa v miestnom plátku. Citoval verše najkomickejšie s takým podareným prednesom a takými trefnými poznámkami, že sám sa pustil do rozpustilého smiechu. Dievčatá strhol, rozumie sa, so sebou. Ba v prvej chvíli smiali sa všetci bez výnimky. Prvá spamätala sa paní Margita, nahliadnúc, že rozpustilá veselosť by ohrožila serioznu úroveň jej kultúrneho podniku. Úsmev odumrel čoskoro na rtoch i úštepačnému profesorovi a ľadove chladnému, povýšenému doktorovi. Keď smiech neprestával, zasiahla do toho sama predsedníčka nervóznym „prosím“, „prosíme ďalej!“ a „ps-s-s-t!“ Veselý inženier — hovorilo sa, že toho večera bol trochu frcnutý — doprednášal. Ale bolo to jeho prvé a posledné vystúpenie. Viac ho pani Margita o prednášku neoslovila.

Nový život vniesol na čas do sdruženia Leo Rosenthal, syn miestneho árendátora, majiteľa parnej píly a pálenice. Bol to peštiansky právnik, namyslený, pekne urastený švihák s nakaderenými gaštanovými vlasmi, s umeleckou mašľou, náramný horenos a dotieravec. Požiadal samu predsedníčku, aby ho uviedla. A hneď si počínal v sdružení jako doma. Na dievčatá urobil dojem, bárs sa choval k nim dosť blahosklonne a hovoril až prismele. Vydával sa za človeka moderných názorov, neznajúceho predsudkov a pohŕdajúceho malomestským šosáctvom. Uisťoval slečny, že sa dávno povzniesol nad zkostnatelé, upjaté dogmatá židovskej církve, v ktorej sa narodil. Iba vo veľkom meste vraj človek vidí, jakí sme my tu na vidieku malicherní, nič si nedoprajeme a bojíme sa siahať na ovocie života tam, kde sa nám naskytuje. Mládež má aspoň toľko práva na požitky a rozkoše života, jako príslušníci staršieho pokolenia, často už odkvitlí, gichtovatí, lámkovití vyžilci. Zavrhuje nesmyseľnú kláštornickú askézu, predpísanú pre mladé dievčatá. A uznáva, že právo na život a jeho radosti majú i mladé vdovy.

Dievčatá sa pýrily, klopily v rozpakoch oči, pošuškávaly si významne, ba medzi sebou namysleného „opovážlivca“ príkre odsuzovaly. Ale na najbližšom večierku Sdruženia bolo ich zato tým viacej. Lebo veď modernistické blúznenie švárneho Lea bolo tak šteklivé, vzrušujúce, hovorilo z neho tak hlboké presvedčenie, že nebolo možno odolať. Odolať tým menej, keď švárny nakaderený Leo pustil sa do deklamovania a prednášal afektovane, s bohorovnou pózou svoje moderné erotické verše o kyprých ňadrách a mlčanlivých čipkách, rtoch chvejúcich sa rozkošou atď.

Paní Velecká si nerobila žiadne illúzie o ako prijme strahovská verejnosť jej nejnovší kultúrny podnik. Vedela, že si malomestskych filistrov svojou činnosťou v Sdružení proti sebe iba popudí. Neprekvapovaly ju ani zlomyseľné poznámky, o ktorých sa vše dopočula. Ba zniesla, čo i dosť pri tom trpela, i všelijaké klebietky o tom, ako sa nudí po boku svojho obstarožného muža a láka k sebe mladých gavalierov. Neklesala na mysli, ani keď pár starých jazyčníc počalo o nej rozchyrovať, že kazí mladé dievčatá. Ba odhodlávala sa k boji tým tuhšiemu a, aby zapchala svetu jazyky, naliehala na dievčatá, aby vodily na prednášky i rodičov a známych. Nemýlilo ju ani to, že úradnicke panie počúvaly moderné prednášky bez porozumenia a prejavov súhlasu.

Nie, nedá sa znechutiť. Vydrží. Obrodí Strahovo. Do hnilobného zapadlého kúta musí konečne zaviať trochu sviežieho europského vzduchu.

Až zákerný pamfletický feuilleton jej podrazil kolená. Až teraz videla, že nemá opory ani v miestnej inteligencii, že vedia iba pľuvať na to, čo jej bolo najmilšie, najvznešenejšie. V jej čistých, kultúrných snahách hľadajú záletníctvo, nízke rozkošníctvo. Biľagujú ju pred verejnosťou, povláčili ju, a sprosté Strahovo bude po nej hádzať kameňom.

Či sa ešte raz vzopre, odhodlá vzdorovať?!

Pekná pani advokátová vrhla ešte raz pohŕdavý pohľad na číslo novín, rozprestrených na písacom stole. Bude mať ešte silu bojovať po najnovšom zákernom útoku, povláčená pamfletickým feuilletonom? Či utiahne sa zastrašená, premožená?!

Vstala so šezlonu prudkým pohybom a zastala u okna. Slnce ešte žiarilo na mestečko a lesklo sa na nízkych strechách, na krásne modrom nebi rozvaľovalo sa pár mohutných bielych oblakov.

Poddá sa blbým malomešťanom? Dá sa prišliapnuť ako červ? Nič inšieho jej nepozostane. Veď muž je už zastrašený, už sa jej neujíma.

Nesmierna horkosť zaliala jej hrdlo, ústa. Bolo jej do zadusenia. A tak v toho človeka verila jako vo svojho spasiteľa.

Nie, slaboch je to jako všetci ostatní. Iba snáď trochu jemnejší, inteligentnejší.

Ach, keby mala tak spojenca, oporu!

Čo, keby jej tak porozumel očakávaný peštiansky hosť, vzdelaný, bohatý Šimon Kovács? Veľkorysý hospodársky organizátor, mladý Pešťan nemôže smýšľať nemoderne. Človek zrejme nadpriemerný porozumie skôr i jej. Veď i ona si vytýčila veľký, nevšedný cieľ: povzniesť zaostalé hniezdo na europskú kulturnú úroveň.

V tú chvíľu bolo jej jasné, že úplne jej môže porozumieť iba duch nevšedný, nadpriemerný.

Nie je jej konečné víťazstvo bližšie, jako sa sama nazdáva? Mala by sa na ceste k nemu zastaviť práve teraz? Neprekročiť poslednú, trebárs najhoršiu prekážku; zlomyseľnú intrigu škandálneho plátku?!

Vydýchla si zhlboka a roztiahla ramená.

Bude sa biť, bude sa biť víťazne! Do srdca vkrádala sa jej nová nádej, radostná predtucha.