ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladý Zoltán Micsinay sa prevaľoval s boka na bok vo svojej študentskej posteli. Na nástenných hodinách odbila už druhá, a on dosiaľ nezaspal. Napremýšlal sa o svete i o svojom živote. Rozhovor s Elemérom Hajnóczym zopakoval si v mysli aj desaťrazy. Pozajtre, vlastne už zajtrá, keď je hneď deň, má mu dať rozhodnú odpoveď. Čo mu odpovie? — Či je ozaj dosiaľ nerozhodnutý?!

Pôjde za špiona do toho Rumunska? Do krajiny zpupných, ukrutných, zhýralých bojarov a katansky prísnej sigurancie! Kde vedia mučiť áreštantov dodnes tak hrozne ako v Italii a Španielsku v stredoveku!

Ulicou zahrčalo auto, zo vzdialenej krčmy ozval sa bujný spev, prerušovaný a nedokončený, jako keď sa otvoria a zavrú dvere.

Čo robí asi ona? Akiste spí zdravým spánkom spolu s mamou v niektorej vile alebo hoteli v Abbazzii. Spí unavená plávaním v mori, tešiac sa na zajtrajšie slnce, tennis a chytanie rybičiek. Vyvolával si v duši dojmy svojho prímorského pobytu s rodičmi. Kúpanie, lov rybieček, tennis, prechádzka v palmovom háji, po nábreží. Samé skupiny mladých ľudí, samé spoločenské styky oboch pohlaví. Živo si predstavoval bielolícu omikádenú černohlávku, dal jej v mysli promenovať po strande.

Popri svodnej dievčej postavičke vynorovala sa mimovoľne postava mladého partnera. Nemusí čakať na neho, v Abbazzii spoločnosti dosť, i mladých fešákov.

Tak za tým morom túži! A nemôže k nemu, iba okľukou. Sakramentská okľuka: špionáž v Rumunsku!

Nie, opiť sa nedá, ani zmámiť svodným ženštinám a neprezradí sa, nebude biednym slabochom! Jemu neučarí žiaden pár čiernych očí rafinovanej dobrodružky, jemu žiari z diaľky čiernych očí pár iný!

Rozpomenul sa na prvého špiona, ktorého poznal v živote. Bolo to vo Vozočanoch u rodičov. Jednoho odpoludnia urobil im návštevu asi 40 — 45ročný, pansky oblečený, veľký zdravý človek s peknou kaštanovou briadkou a vľúdnyma očima. Vraj profesor Malžewski či Lažewski zo Lvova či Krakova. Dovolil si vraj pána statkára navštíviť, aby sa informoval, kde by tak bol príjemný letný pobyt. Cestuje vraj trošku po Horniakoch, na budúce leto by sa sem od nich určite niekto podíval, už či jeho pani s deťmi, či švagor so ženou.

Mama mu radila. Hosť ďakoval. I jeho, Zoltána mu predstavili; bol k nemu, študentovi veľmi srdečný. Chválil krásy kraja i nadanie zemianskej mládeže. On je vraj tiež šľachtic. Potom si premeral okom jeho Zoltánovu postavu. „Bude z neho zdravý človek, do študií má dobrú hlavu,“ riekol významne. — Podľa čoho to poznávate? — spýtala sa ho mama. — Podľa tela — hovoril Poliak. — Bude skôr územčistý, menší jako otec. Takí ľudia sú najzdravší. Kto je dlhší jako jeho rodičia, ten býva i slabšieho zdravia i slabšej hlavy. — Čo nepoviete! — čudovala sa mama. Práve vstúpila do izby 14ročná sestra Vilma. Tenké, vyhúknuté dievča.

— A na túto čo poviete? — spýtala sa matka položartom. — Nebude žiť pridlho, nervózna bude nespokojná, nie najšťastnejšia. — Sestra pohodila kučeravou beľavovlasou hlávkou. Usmiala sa voľáko nevrle. Mama zosmutnela a zamyslela sa. Poliak sa bral, ani ho už nezdržiavala. Toho dňa mala vôľu zkazenú. Ba ešte i po pár dňoch sa na profesorove slová rozpomínala. Bolo vidno, že sa na Poliaka pre ne skoro hnevá. Ale uveriť im uverila.

O pár dní sa vrátil apa z mesta. Všetko to tam hovorí o tom poľskom profesorovi. Ubytoval sa u krajčího, v prvom poschodí. Má vraj sebou dieťa, syna a pri ňom pestúnku. Takú s päťatridsaťročnú zavalitú ženskú. Sedliačku, ešte dosť driečnu, ale celkom obmedzenú. Tá chodí s chlapcom na prechádzku. Na rukách ho nesie. Ba vraj už aj kočiarik si pre neho požičali. Vraj pestúnka. A súsedia vravia, že to bude ten chlapec jednako len tej ženskej a toho profesora. A doma má vraj ženu i deti.

Ale nielen to. Profesor vraj lieta ustavične po meste a po kraji. Minulú nedeľu bolo v Kalinove shromaždenie. Poliak na ňom nechybel. Večer vysedáva v strahovskom kasíne a diškuruje o všetkom možnom. Už vraj uzavrel so stoličnými úradníkmi maďarsko-poľské bratrstvo. Cez deň behá po meste, vojde do krčmy, za každým nekoho hľiadá, s každým sa do reči púšťá. Hrozne zvedavý človek, horší jako klebetná ženská. Už skoro každého pozná. I do kuchyne vojde, spytuje sa, čo budú mať na obed a hovorí, jako čo u nich doma v Poľsku varia. A musel tu na Horniakoch už aj predtým byť. Ktosi spomínal v hostinci Rožňavu, vyšlo, že milý Malžewski či jako sa volá, zná tam viacerých, aj v Nitre už bol, i v Leviciach, ba i v Žiline, Mikuláši.

Po vakáciach milý profesor zmizol. Až po pol roku sa počaly trůsiť chýry, že to bol — špion. Vraj behá po celej monarchii a skúma smýšľanie obyvateľstva. Skúma to pre — Franca Ferdinanda.

Špion?! Zoltán prevaľujúc sa po posteli, skúmal sám seba, či by toho špiona vedel nenávidieť. Prečo nenávidieť? Komu uškodil? Akej podlosti sa dopustil? Že pracoval pre Franca Ferdinanda? A jestli s ním sympatizoval, bol jeho prívržencom?!

Vžíval se do svojej úlohy v Rumunsku. Kto by ním mohol pre to opovrhovať? Veď podniká vlastne niečo hrdinského, pre svoj národ, aby on, peštianský študent bol na Horniakoch zase úplne doma. Aby sa tam mohol stať župným praktikantom, notárom, služnym, podžupanom a trebárs nadžupanom, aby zaujal postať, aká potomkovi starobylej zemianskej rodiny patrí.

Čo sa mu môže stať? A čo sa stalo poľskému profesorovi! Najviac to, že avanžoval, stal sa direktorom gymnázia, alebo sa dostal za profesora na universitu, ak ho už dávno nestrčili na krásné miesto do ministerstva.

Cítil, že je rozhodnutý. Do toho Rumunska pôjde. A krásnu Manciku pri mori uvidí. A čo rodičom? Povie im, že ho pozval na vakácie niektorý spolužiak. Povie nejaké zvučné, známe meno, aby to apovi imponovalo.

Triezvy, biely deň tlačil sa cez riedke modrasté záclony čo raz väčšmi do tichej študentskej izby. Zoltán si ho nevšímal. Vo svojej posteli spokojne odfukoval.