ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte sa nezahojila čerstvá rana — žiaľ nad ztratenou dcérou — v srdci Eiselovom, keď nastal v procese o dedictvo neočakávaný obrat.

Grófovci, s ktorými sa pravotil, sa chceli s ním vyrovnať.

Ponúkli mu vyrovnanie po svojom advokátovi. Podmienky boly pre neho dosť prajné. Chceli mu odstúpiť z Csekonicsovského majetku tri majere, pílu, jednu pálenicu a vyplatiť v hotovosti šesť milionov korún. To všetko dostane ku svojmu majetku v Jamnom.

Každý bol presvedčený, že sa Eisele s grófovci pokoná. Veď lepší vrabec v hrsti jako zajac v chrasti. A k tomu sľúbili grófovci zaplatiť všetky advokátske a súdobné trovy, ktoré išly do veľkých súm.

Potvora nemecká! Predsa len má šťastie. Vari mu sami čerti pomáhajú! — čudovala sa dedina nad novým obratom.

Tým väčšie bolo všeobecné prekvapenie, keď sa rozchýrilo, že sa Eisele nepokonal. Nábidku grófovcov odmietol. Musí vraj dostať všetko, čo mu jeho dobrodinec poručil. Nezriekne sa ani šindľa, ani piadi.

Proces sa započal s novou chuťou.

Večerní hostia v útulnej vinárni „Na Sahare“ boli už väčšinou hodne rozjarení a nízke miestnosti, rozdelené po jednej strane v rad otvorených oddielov, naplnené oblakmi šedomodrého dymu, keď vchádzali ta dvaja mladí ľudia, blondýn oblečený s pedantnosťou a výstrednosťou gígerlaťa, a bľadolící, širokoramenný chlapik trochu váhavých pohybov, s priezračnou velikou tvárou, z ktorej zračila sa voľaká predčasná ľahostejnost či stopy prežitých utrpení. Vchádzali živo diškurujúc, starajúc sa iba o seba. Ba oči bľadého širokoramenáča, podľa šiat dákeho lepšieho dedinského gazdu, hľadely kamsi do diaľky, nevšímajúc si ani predmetov a osôb v zadymenej miestnosti.

— Hovorím ti, iba na chvíľu, najviac ak na hodinku — šepkal kamarátovi, pevne odhodlaný, že sa nedá dlhšie zdržať.

— Neboj sa, ty bojko! — chlácholil ho beľavý fičúr. — Azda som dáky lump?!

Počali sa obzerať po vinárni, hľadajúc očima tretieho kamaráta. Ale ten, dlhý počerný elegán im už kráčal v ústrety. — Vítám vás, mládenci! — potriasal im srdečne pravice. Žiariace jeho oči a rozpálené líca svedčily výmluvne, že Šimon Kovács — lebo on to bol — nesedí tu o vode.

— To je dosť, že si tohoto sysla — vyceril zuby na Ďulu Jonášovie — už raz vytiahol z jeho diery — žartoval, vedúc kamarátov k svojmu stolu, za ktorým sedela už menšia skupina. — Kamaráti, mám tu spoločnosť, musím vás soznámiť.

Za stolom sedeli traja páni, pred každým z nich pohár vína, fajčiaci a pohrúžení do hlučnej debaty.

— Stalo sa už pár podobných prípadov — preriekol pomaly, ale s dôrazom, akosi autoratívne šedivý starší pán plných ružových líc, s malým bruškom. Autority dodával mu najmä zlatý cviker zakväčený na veľkom kostnatom nose.

Mladí ľudia prikročili k stolu a predstavovali sa. Kovács opakoval ich mená. Oba spoločníci starého pána so zlatým cvikrom povstali.

— Ach, Micsinay? Servus! — podával ruku starý pán, zostávajúc sedieť. — S fotrom sa veľmi dobre poznáme. Znamenitý človek.

— Kto je to? — spytoval sa Ďula šeptom Zoltána Micsinaya.

— Ale dr. Ludassy Nándor, sedriálny sudca na penzii, veľmi vzdelaný človek.

— Je to na ňom vidieť — uznával Ďula s rešpektom, nespúšťajúc očí so zlatého cvikra, jako by ho ten lesklý predmet bol hypnotizoval.

— A nestalo sa mu nič — obnovoval krúžok okolo starého pána prerušenú debatu.

— Čo by sa mu stalo! — rozhorľoval sa malý brünet s veľkou vlasatou hlavou. — Veď na maďarskej strane nebol prípad vôbec vyšetrený.

— Šlo o púhu náhodu — vysvetľoval vychrtlý bľadý mužský s nápadnou beľavou umeleckou frizúrou a velikou pestrou umeleckou mašľou pod suchým kostnatým hrdlom.

— A čo s českej strany?

— Nuž, veru tí robili z toho otázku. Gusti Rainberg musel byť preložený a do roka bol prepustený zo služby. Vraj v rámci „reštrikcie“, ono sa to už nejaká zámienka ľahko najde. Prišiel, chudák, o miesto, a strachu vystál tiež dosť. Keby sa o tom dozvedely tunajšie úrady, bol by z toho poriadny malheur.

Starý pán s cvikrom významne zažmurkal. — Nie, páni moji, nevyzerá to tak zle. Vyšetrovanie bolo vykonané iste i tam. Nemalo podľa všetkého nijakého pozitívného výsledku. Nebolo možno zistiť vinníka, alebo azda vystrelili do povetria naraz viacerí, na poplach, so žiadnym iným úmyslom. Zákerný výstrel s vražedným úmyslom? Nie, páni moji, to je nie žiaden špás. Taká vec sa musí najprv dokázať, a to sa nedá tak ľahko. A keby sa i dokázalo, nemožno pachateľa len tak hneď odsúdiť. Ak sa to vôbec stalo, tak sa to stalo v službe, bona fide. Možno že vystrelil do vzduchu, ale rúra klesla. A potom je ešte desať iných možností. Na príklad patričný si mohol myslieť, že je to v kroví zajac. Je to vôbec veľmi komplikovaný prípad. Ak sa i niečo stalo, i tak je vec náramne sporná. Ako hovorím, nie je to u pohraničnej stráže dohromady vlastne nič tak neobyčajného. A ešte k tomu v takom čase, v takých pomeroch. Vina je skoro úplne vylúčená.

Kučéber ponúkol svoje maškrty.

— Bude se páčiť, prosím, oriešky, mandle v čokoláde, fazuľky v cukre, sardínky, rusle, heringy?

Zoltán shrabol celú hromadu. Strkal Ďulovi do úst jabĺčka a čerešne nabodnuté na špandľu a veľmi sa zabával na Ďulových rozpakoch, s akými sa odvracal od tej divnej pochúťky.

— Daj mi s tým pokoj! Na také svinstvo som nie naučený — a pociťujúc v ústach ošklivosť, upil si trochu vína z pohára.

— Blázonko! — škeril sa Zoltán útrpne. — Ty sa do toho rozumieš, ty chúďa z teplej múky! To ti verím, tetky ti to nevarievajú.

Kovács sa vzdialil debaty, do ktorej čím diaľ viacej zapadali sudca a jeho spoločníci, a počal sa venovať svojím novým kamarátom. Rozkázal liter „muškátového“ a horlive nalieval. Chvíľami sa labužnicky natiahol a preťahoval údy v príjemnom teple, opierajúc sa chrbtom o mäkký čalúnovaný remenný pás nad lakovanou drevenou lavicou.

— Tak čo, Zoltán, už sa srdiečko zahojilo?

Oslovenému zamrel zapáračný smiech na rtoch, oči podívaly sa boľastne, vyčítave.

— Nemôžeš zabudnúť, chlapče, — hlas Šimonov zmäkol, ruka sa položila na priateľovo plece. — Nehnevaj sa, ja som nechcel… ospravedlňoval sa.

Zoltán zaboril hlavu do dlaní, nemohol bôľom prehovoriť ani slova.

— Hej, kamarát, život je zlý. Človek sa musí učiť trpieť, čo jako pritom srdce krváca…, filozofoval major, dolievajúc do pohárov.

— Servus, Ďula! — štrngol si s rozpačitým dedinčanom. — A čo ty, kamarát, vieš tiež ženské srdce rozbúriť?

Bucľatá, panensky biela tvár pod beľavými nahor vyčesanými vlasmi sa zapálila rumencom hanblivosti. Neodpovedal. Ale slová peštianského majora mu počaly vŕtať v hlave. Či možno ženské srdce ozaj rozbúriť? A čím? Obzeral si výrazný profil Šimonov pozorne. Čo vlastne pôsobí na tie ženské? Tie lesklé čierné oči, hľadiace pred seba tak veselo, sebavedome, ba výbojne, či dlhá lesklá štica, splývajúca z havranních vlasov na ľahko zbrázdené čelo? Či pohŕdavý úsmev pohrávajúci Šimonovi okolo kútikov?

Zoltán zodvihol hlavu a siahol za pohárom.

— Vidíš ho, jako se červená, neviniatko?!

— Ten by pred dievčaťom utiekol. Žabka z meštianky by ho priviedla do rozpakov.

— Náramne pochybujem — zastával sa Kovács naoko hanblivého zemäna. — Na také neviniatka sa ženské najskôr lepia. Taký Ďula môže mať svoju tajnú lásku, že nikto nemá o tom ani tušenia. A či v Jamnom nieto dievčat? Mal by si tak Ďulu vidieť na dedinskom korze alebo pri muzike.

— Ale Ďulu?! Veď ten sedí ustavične tetkám na sukniach.

— Daj pokoj! Tiché vody brehy podmývajú. To on len tak, aby mu tetky skorej dôverovaly.

— Ráčte si priasť niečo jesť? — obchádzal kelner stoly.

— A čo máte?

— Báječný perkelt, prosím, teľací paprikáš, chladnú bravčovinu.

— Tak mne tú bravčovinu, ale chudú. A čo k tomu? — rozkazoval si major.

— Bude sa páčiť zemiakový šalát?

— Nedbám.

— Mne tiež — ozval sa Zoltán.

— Ráčte si priať? — obrátil sa kelner k Ďulovi.

— Mne ešte nič.

— Podívajmeže sa na skupáňa — počal dodievať Zoltán, keď sa kelner vzdialil.

— Ale nestar sa do neho! Nevieš, čo má za lubom — zahrával si Šimon i naďalej na Ďulovho zastancu.

Debata na druhom konci stolu oživla. — Dajme tomu už raz pokoj! — ozval sa starý pán autoritatívne. — Nemáte už naskrze iné téma? — Jeden zo spolustolovníkov pošepol mu totiž, že sa hrdina „malheuru“ Gusti Rainberg pochválil so svojou aférou nedávno v ktorejsi vinarni. Kamaráti mu zapchávali ústa, keď bolo chúlostivé vyznanie už vonku. Rozumie sa, nebol naskrze triezvy, inak by sa azda len predsa nebol tak zabudol. Ale čo by pár takých ľahkovážnych slov mohlo mať za následky?!

— Keď som ja bol mladý človek, — obrátil starý sudca reč na inšie, — ta sa žilo trochu inakšie, jako vy dnes. Na hostinec som dostal od otca sotva tak štyry razy do roka. I to len na veľa — veľa. Ale na vlastenecký cieľ som zato dal ochotne trebárs poslednú zlatku. A na dobrú knižku som si tiež špendýroval. Dnes sú iné časy. Mládež dbá iba o radovánky, o môdu. A vy, maďarské spolky, živorte, ty, maďarská kniha, sožltni tam vo výklade za sklom!

— Hahaha! — smial sa počerný, uzemčitý chlapík, hľadiac škodoradostne na svojho druha. — Pišta barátom, Nándor báči ti dal!

— Nech! — mračil sa mladý fičúr. — Ja si preto myslím svoje.

— Čo takého?

— Že sa svojich mladých liet trovil Nándor báči s kamarátmi práve tak ako my tu dnes.

— To si ty myslíš — slová zanikaly v hluku. Do vinárne vchádzala práve nová skupina hosťov. Ukázal sa majiteľ vinárne. Kráčal miestnosťou ukláňajúc sa na všetky strany. Pri známšich hosťoch sa zastavil na slovíčko-dve.

— Kedyže to budete mať tam hore už raz hotové? — spytoval sa dr. Ludassy.

— Otvoríme ju, dúfam, tak v máji alebo júni, vaše blahorodie — vysvetľoval vinárnik, vysoký, suchý, málomluvný mužský v prostredných rokoch.

— Pán vinárnik, či by ste ozaj uhádli čo vašej vinárni chýba? — ozval sa Zoltán Micsinay.

— Dievčatá. Bolo by tu hneď veselšie.

— Prosím, to neide. Ono sem chodia starší páni s paniami, často i s dcérami. Človek by ľahko prišiel o najstálejších hosťov.

Šimon Kovács natiahol nohy pod stôl, ba až na druhú stranu, a zaboriac sa telom do koženého futrovaného operadla, počal púšťať nosom obláčky cigaretového dymu a usmievať sa významne.

— Chlapci, — ozval sa tlumeným, ale zato veselým hlasom k svojim druhom. — Vedel by som o dobrom gšefte.

— O jakom? — trhol sebou Zoltán, uprúc zvedave oči na rozjareného majora.

— Báječný gšeft, kamaráti! — mľaskol labužnícky jazykom. — Ale vec je trochu diskrétna, nuž, jazyk za zuby! — začínal mnohosľubne. — Báječný gšeft pre nás všetkých! — Ani by ste neuhádli, čo. — Viete, chlapci, na čom sa dá dnes zarobiť?

— Na kožiach — hádal Zoltán.

— To by si si dal! — uškľabil sa Šimon pohŕdlive… Koža, to je práve strašne riskantný tovar. Najlepšia konjunktúra je už dávno preč.

— Tak na statku.

— Ani chýru! Ceny sa práve veľmi menia. Za pár týždňov by si mohol prešustrovat trebárs celý svoj otcovský podiel… No, tak!… Neviete?… Hej, mládenci, sú ešte lepšie gšefty. S čím? S drevom. Hej, to je ten pravý tovar. Každý ho potrebuje a málokto ho má. Drevo potrebuje Nemecko, Francia, Maďarsko, Itália. A potrebuje ho i tu u vás každý. Na stavby, na švelere a na sto iných vecí. A ceny sa držia. To potrvá ešte pekných pár rokov, kým obnovia Francúzi, čo im vo vojne spustošili. I v Maďarsku, tu u vás a inde sa toho musí postaviť, kým to príde trochu do poriadku. V najbližších pár rokoch drevo, keď je len trochu poriadnejšie, nemôže padnúť v cene. Hora je dnes zlatá baňa.

— Verím. Ale čo z toho máš? Drevo majú v rukách židia — mudroval Ďula Jamnický.

— Vidíš, Zoltán, Ďula má rozum. Majú ho židia v rukách. Ale boli by sme blázni, keby sme im všetky dobré gšefty nechávali. Či viete, chlapci, že ja som narobil majetok z dreva? Veru tak, kamaráti, vo Vesprímskej, keď som gšeftoval s dubami.

— Môžeš mať pravdu, — zamýšľal sa Zoltán, — ale keby len do toho neboly treba toľké groše.

— Toľké groše?! Never, kamarát, nie je to také zlé. Beztak by som dal do toho najväčšiu čiastku sám. Pre mňa by síce bolo najvýhodnejšie, keby som previedol celý gšeft sám. Ale vec má malý háček. Som maďarský príslušník. A k vyrúbaniu lesa musí dať povolenie vaše ministerstvo orby. Povolenie by muselo znieť na vaše mená, jako československých občanov.

— Ministerstvo orby?! — divil sa Zoltán. — Aké lesy by sme to vlastne rúbali?

— Štátne, v Gemeri.

— Mnoho?

— Aspoň 1000 jutár, ale možno aj 15000. Každý by sme si mohli ľahko zarobiť 50 až 100 tisíc, podľa toho, koľko by sme ktorý do toho strčili. Pravda, ja by musel mať z toho trochu viac, veď ja by som našiel kupca v Pešti, ja by som vložil do toho 150 tisíc českých korún.

— A koľko by sme mali dať my? — vyzvedal sa Ďula nesmelo.

— Stačilo by po dákych tridsiatich tisíckach.

— Kdeže by ja toľké groše vzal?! Čo bolo, sa minulo, humno sa stavälo, prikupoval statok — ponosoval sa Ďula. —

— Nuž, a inak by si nevedel sohnať dáke groše? Majú tety peniaze?

— Majú. Na vkladných knižkách v banke.

— A koľko na nich majú?

— Dohromady dákych 50 tisíc.

— Dáme im podpísať obligátor.

— Tie nepodpíšu — uisťoval Ďula.

— Čerta nepodpíšu! To už nechaj, kamarát, na mňa. Ja už najdem šikovnú zámienku. Ty si požičaš na obligátor 30 tisíc, a bude to. Do roka máš 60 — 80 tisíc.

— Ale ak tetky…

— Vidíš ho, strachopúda! — posmieval sa Kovács. — Nechaj to len na mňa, kamarát. Ty by si si nezarobil, ani keby ti zlatí vtáci lietali okolo hlavy. Nech zarobí žid, čo?!

Ďula sklopil oči.

— A čo ty, Zoltán?

— Ja toľko nesoženiem. Vylúčená vec.

— Prečo vylúčená? Plnoletý si, požičať si môžeš; ide iba o podpis. Azda by ti dal aj otec niečo do toho.

— Ani myslieť! To je bojko, človek zo starého sveta. Tomu by sa od gšeftov hneď točila hlava. Apa nesmie o ničom ani vedieť.

— Tak azda maminka.

— Kto ho vie.

— Vysvetlíme jej úprimne, o čo ide. Neboj sa, chlapče, pôjde to. Drevo je predsa nie žiadna lutria. Chacha, drevo to je trochu istejší tovar ako tie vaše české papierky. Tie môžu urobiť ľahko kotrmelec, ale drevo nie. To skôr postúpi v cene.

— Ale jako sa do toho pustíme, keď sa do dreva nerozumieme?! — zaváhal Zoltán.

— Ach, ty si blázon! Nuž, a či ja nemám v dreve žiadnu prax?! Nevyrúbal som 400 jutár dubu pri Zirci?! A nemám spoločníka odborníka?

— Koho?

— Feigenbauma z Košíc. Kamarát, ten človek má nos, ten sa mrcha gšeftu nechytí. To je milionár. A má spojenie s Nemeckom. Ten má všetko, čo potrebujeme: píly, rubáčov, svoje vlastné prenosné horské železnice.

— A prečo neurobí ten gšeft sám?

— Prečo? Preto, že u nás v Maďarsku od neho nikto nič nekúpi. U nás vládne antisemitizmus. Žid nedokáže nič bez kresťanského spoločníka. A Feigenbaum vie dobre, jaké ja mám v Maďarsku konnexie. A k vôli vášmu českému ministerstvu potrebujeme zase vás. Feigenbaum vyrúbal obrovský kus štátnych lesov vlani. Nebudú predsa ustavične strkať všetko jednomu. Smluvu s ministerstvom alebo s riaditeľstvom štátnych majetkov by ste museli uzavrieť vy dvaja.

— S nami smluvu ťažko uzavrú. Ďula, chudák bol už… no, vieš predsa o tej jeho chorobe, — a ja som u Čechov nebárs dobre zapísaný, keď študujem v Pešti — odporoval mladý Micsinay.

— Zoltán môj, ty si naivný na neuverenie! — vzdychol Kovács. — Čo si ty myslíš, že o gšeftoch rozhodujú štúdie?! O tom rozhoduje toto! — Kovács naznačil dvoma prsty sádzanie peňazí na dlaň. — V ministerstve sa ťa nebude nikto spytovať, jaké máš politické presvedčenie, ale čo bude z toho mať? Tak, veru, kamarát!

— Ako to?! — rozovrel Ďula ústa celý udivený.

— Sekčnému šéfovi v ministerstve, čo o veci rozhoduje, budeme musieť dať, čo len dákych desať-dvadsať tisíc. Ináč s nami ministerstvo smluvu nikdy neuzavrie.

— A čo, ak to vyjde najavo?! — počal sa strachovať Ďula.

— Čo?!

— Že sme podplácali.

— Ako podplácali?! My predsa môžeme darovať komukoľvek, čo chceme. Vraj podplácanie? Ha! ha! ha! — rozosmial sa Kovács z chuti. — Ako si to vlastne, kamarát, predstavuješ?! Či sa už kedy uzavrela so štátom dáka smluva bez podplácania? Probuj sa vybehať, kamarát, bez peňazí nejakú výhodu, koncesiu. Nevieš, braček, čo je život, čo je gšeft. Z čohože hrá taký sekčný šéf takého pána, chodí s rodinou do kúpeľov, do Paríža, Itálie, k moru, repräzentuje sa spoločensky, krásne býva, kupuje žene nádherné toalety?!. Azda z tých 4500 korún mesačne? Nedaj sa vysmiať, prosím ťa!

— Kto chce zarobiť 100-tisíc, musí aspoň 20 — 30 tisíc rezkírovať na dary; inakšie to neide. Tak to robí každý, kto chce zarobiť.

Zoltánovi Micsinaymu zažiarily oči blahou nádejou. Zarobiť si tak obratom ruky 30 — 50 tisíc! A keď sa raz zapracuje, o dva-tri roky trebárs sto-dvestotisíc! Uložil by si ich v anglických librách. A keď budú Horniaky oslobodené, kúpi si za ne nový majetok alebo sriadi na otcovskom liehovar a zbohatne, bude hrať rolu vo verejnosti, stane sa poslancom, možno aj ministrom, veď je ešte mladý… Áno, musí sohnať podiel do gšeftu, musí!

*

Šimon Kovács si zatiaľ prisadol k drovi Ludassymu, kterého boli už oba spoločníci opustili, tak že z dlhej chvíle podriemoval.

— Nándor báči! — Šimon položil sudcovi tíško ruku na plece.

— Čo je?! — starý pán sa trhol a rozovrel oči. — Čo je, chlapče?

— Chcel som ťa o niečo prosiť.

— Len hovor! Som ti k službám.

— Ide o vážnú vec, veľmi diskrétnu — šepkal mu do ucha. — Kde by som sa mohol, Nándor báči, s tebou nerušene porozprávať?

— Kde sa ti páči, trebárs u mňa na byte. Kedy by si prišiel?

— Trebárs zajtrá dopoludnia, tak k jedenástej, poldvanástej.

— Bon.

*

Ďula Jamnický si rozkázal večeru. Po dlhom váhání sa rozhodol za teľací paprikáš. A chcejúc sa kamarátom aspoň trochu revanžovať, rozkázal s ťažkým srdcom liter starého pezinského.

Starý Ludassy sa porúčal. V útolnom séparé zostali nastávajúci drevokupci sami. Ďulu víno počalo rozpalovať.

— A neošidí nás ten žid, ako sa volá…?… robil si zase starosti.

— Leopold Feigenbaum. Zbytočné strachy — usmieval sa Kovács. — Ako do paroma by nás mohol ošidit?! Do roka musí s námi zúčtovať. Dostaneme svoje podiely nazad, k tomu účasť na zisku. Okrem toho vymienime si hneď v smluve, že máme ke všetkému prístup: do hory, na pílu, ku knihám. Môžeme kontrolovať rúbanie, nakladanie do vagónov, všetko, ale všetko. Budeme mať prístup k obchodnej korrespondencii. Konečne obchody s Maďarskom uzavriem ja sám. Nuž, ako by nás mohol ten mojše oklamať? So svojimi majetkami, pílami, domami a šlógami nám neutečie. Ozaj, který ste starší?

— Ďula — ozval sa Zoltán.

— Ba vari ty? — namietal Ďula.

— Ja mám na jedenadvadsiaty, a ty, tuším, päťadvadsať?

— Štyriadvadsať a dva mesiace.

— No, tak vidíš.

— Ja len preto, ktorý máte prísť do firmy.

— Ako to?

— Nuž, firma môže byť na pr. „Jamnický a spol.“ To „spol.“ znamená spoločníci.

— Nech je tam trebárs Zoltán — uskromňoval sa Ďula, v ktorom sa ozval inštinkt opatrnosti.

— Prečo by si nebol ty? — počal mu dohovárať Kovács. Ty budeš vo firme plným menom a tvojimi spoločníkmi budeme ja, Zoltán a žid.

— Nuž, keď to musí byť…

— Ale medzi sebou urobíme tiež smluvu, aby nebolo nedorozumenia. Smluva bude platiť na jeden rok. Kto bude chcieť, môže ju po roku obnoviť… Tak aby nám to dobre vypálilo! — štrngol si Šimon s oboma spoločníkmi…! Aby sa nám gšefty vydarily! — pripíjal Zoltán.

— Na zdravie!

— Nehnevajte sa, priatelia!… vstával Ďula celý rozpálený od tepla a nápoja —, ale ja už musím domov — spustil rozhodne.

— Bojíš sa teták, čo? Daly by ťa kľačať, alebo by si zostal za trest bez obeda, chudáčik? — počal sa posmievať Zoltán.

— Nie, ale sa chcem vyspať. Ja som nie naučený po nociach vystávať — bránil sa Ďula gurážne.

Kovács sa zamračil. — Kamarát, máš ešte veľmi nevypláknutú hubu! — káral prostorekého Jamnického. — To je iba u vás na dedine lumpom každý, kto neide s kurami drichnať.

— Ja som gazda, ja musím vstávať — vyhováral sa Ďula.

— Síce, neškodilo by sa trochu prejsť — rozhodoval sa Šimon.

— Nedbám — súhlasil Zoltán.

— Platiť! — zvolal Kovács.

Pribehol hlavný kelner. Šimon zaplatil i za kamarátov, darmo chcel strkať zahanbený Ďula kelnerovi peniaze. — Hovorím vám, mám teľací paprikáš a liter starého vína — opakoval.

— Je zaplatené, vaše blahorodie — ukláňal sa kelner.

— Já to nemám rád, také špásy! — mrzel sa Ďula.

— Musíš sa naučiť kamarátské móresy — dohováral mu Zoltán.

Vyšli na povetrie. V nočnej tme žiarily nad tichým mestečkom hviezdy.

— Kam chceš ísť, Ďula?

— Domov.

— Pešky?

— No, a?

— Máš rozum? Chceš sa prechladiť v takej zime? — počal sa o neho starať Kovács. — Prespíš u mňa.

— Ďakujem ti, ale ja sa vyspím len doma.

Zoltán zažmurkal ukradomky na Kovácsa. Potom navrhol nahlas:

— Neskočíme do kaviarne?

— Ja nie, — zariekal sa Ďula.

— Iba na šálku čiernej kávy — vysvetľoval Kovács.

— Ja bez nej môžem byť — nedal sa Ďula sklátiť vo svojom úmysle.

— Všimol si si doktora Ludassyho? — spýtal sa Zoltán Ďulu.

— Všimol. Vidí sa byť múdry človek.

— To si myslím. S tým mávali advokáti ťažkú robotu, dokiaľ byl sudcom. To je právnik, že ho niet druhého hádam na celých Horniakoch. Byť ten advokátom, tak je z neho dnes iste milionár.

— Len sa hlás vždy k nemu — radil Ďulovi Šimon. — Môžeš ho dakedy potrebovať. Poradí ti za troch advokátov. Zlatý človek!.

Trojlístok mladých ľudí našiel sa pri vchode osvetlenom barevnými žiarovkami. Stál pri ňom portýr, diškurujúci práve s policajtom a voľákym mladíkom.

— No, tak na tú čiernu! — vzal Zoltán Ďulu pod pazuchu. Ďula sa bránil. — Nerob, človeče, komédie!

Ďula zaváhal. Hlavu mal trochu ťažkú, i horúčnosť šla na neho od vína. Azda mu ta čierna urobí dobre na hlavu. Dal sa viesť priateľom. Pod nimi objavily sa schody, ožiarené ružovým svetlom, pokryté tmavočerveným kobercom, pozdĺž jasnomodrých stien. Zdola zaznievala lákave svižká, veselá hudba. Na konci schodov rozovrela sa veliká hustá modrá záclona.

Ďulu omráčila záplava svetiel, šum, bujný smiech, ozývajúci sa zo všetkých strán, barevné závesy po pestro tapetovaných stenách. Pretlačili sa pomedzi kelnerov do garderoby. Složiac sa zasadli si na zelený plyšový diván k okruhlému mramorovému stolu.

Ďulovi sa zdalo, že niekto vykúzlil pred ním niektorú z povestí „Tisíc a jednej noci“. Akoby ožívaly pred ním báječné krásné scény z knihy, ktorú mu raz bol požičal strýc Teofil z mesta, ten starý sveták. Okolo stolov sedely s hosťmi hlboko obnažené ženské v módnych barevných šatoch, s krásnymi bohatými frizúrami na hlavách. Na nohách sa im ligotaly ozdobné črievice. Tak asi predstavoval si Ďula orientálné princezny z povesti.

Jedna zo ženských, vážna, tichá blondýna vo vzdušných modrých šatoch sedela v kúte pri dverách garderoby za malým stolíkom. Zdala sa byť voľáka smutná, zamyslená. Zrazu zdvihla hlavu a zadívala sa dlhým pohľadom na Ďulu.

Dedinský panic sa v rozpakoch zapálil. Ale horúce pohľady naproti neboly mu nemilé. Tá sa vedela dívať! Akoby sa zaradovala, že prišiel. Akoby zabúdala na svoj smútok, keď ho zazrela. Premeriavala si ho znalecky a mdle sa naň pousmiala.

Voľáka brüneta v červených šatoch chcela prisadnúť k stolu. Kovács ju odbyl:

— Až neskoršie. Teraz chceme byť sami.

— Čo rozkážete? — ozval sa kelner pri stole.

— Tri mokka, fľašu samorodého v ľade! — rozkazoval Pešťan.

Hudba v ľavom kúte miestnosti spustila shimmy. Dve štihlé mladé ženské počaly spolu tancovať, sledované dychtivými pohľadmi mužských.

Kelner doniesol na tácni tri šálky mokka, druhý pritiahol k stolu stoličku a postavil na ňu malé vedierko s ľadom, obratným pohybom vytiahol vývrtkou z flaše špunt. Ešte sa z nej parilo, keď ju strčil do vedra. Zakolísala sa v rozvírenej vode, z ktorej vyčnieval ako balvan z horského potoka biely kus ľadu.

— Čo to vymýšľate?! — zamračil sa Ďula na komarátov. — Povedali ste, len na kávu.

— No, tak ju pi! — ponúkal ho Zoltán.

Kovács nalial všetkým trom do pohárov vína s ľadu.

— Nebudem — zavrtel Ďula hlavou.

— Len rob komédie! — usmial sa Zoltán štrngajúc si so Šimonom.

— Chlapci, chlapci, mne je dnes tak čudne! — požaloval si Šimon.

— Čo ti je? — zadíval sa naň Zoltán tázave.

— Ide na mňa moja stará choroba: melancholia. — Kovács si zaboril prsty do svojich hustých čierných vlasov, potom si zakryl tvár rukama. — Srdce ma bolí.

— Pre koho? — vyzvedal Zoltán.

— Pre jednu falošnú falošnicu.

— Veď si ženatý! — vyhŕklo to z prostorekého Ďulu.

— Cha — cha — cha!, vidno, kamarát, že si ešte zelený — usmial sa Šimon trpko. — Nevieš čo je mužské srdce. — — No, nič to. Zapijeme to! — Kovács vypil dva poháre skoro na dúšok. Zrazu vstal.

Hudobníci poslúchli. Kovács sa porozhliadol po miestnosti. Pri vzdialenejšom stole sedely tri mladé ženské v ľahkých šatoch živých bariev. Bolo na nich vidno, že sú tu doma.

Kovács podišiel ku vzdialenému stolu, zastal pred jednou zo ženských a nedbalo sa ukloniac, pojal ju do tanca. Rozbehli sa v divokom tempe.

— Ten to zná! — žmurkol na Ďulu Zoltán tlieskajúc tancujúcemu priateľovi.

Ďula sa rozhlidol po lokále jako vo snách. — Kde sme vlastne, Zoltán? To je voľáka divná kaviareň!

— Ty blázenko! Sme v bare.

— V bare? — užasol nezkúsený dedinčan. Tak ten bar tedy vyzerá?! Dosiaľ totiž nikdy v bare nebol. Pod slovom bar si predstavoval niečo podobného jako delikatesný obchod, kde nalievajú i do pohárikov.

Šimon Kovács poskakoval s plavovlasou barovou dámou v divokom tanečnom kroku pozdĺž guľatých stolov a osamelého dievčaťa smerom k hudobníkom. Potom sa s ňou pomaly vracal.

— Tančíte čardáš?

— Trochu.

— Ako to trochu? — uškľabil sa na tanečnicu.

— Neznám mnoho figúr.

— Čardáš! — zvolal na hudebníkov, berúc dievča okolo pása. Počal s ňou krepčiť prechádzajúc čo raz do divšieho tempa. Zavše zavýskol, naklonil černovlasú hlavu melancholicky na bok, potom zase pustil tanečnicu a tancoval proti nej, aby o chvíľu zase tancovali ruka v ruke. Rozjarenému Šimonovi sa jakosi zakrútila hlava, stupil tanečnici pár razy na nohu.

— Ďakujem — prestala tančiť, urobiac kyslú tvár. Šimon ju okamžite pustil, podívajúc sa na ňu hrozive. Ale dievča prisadlo už k družkám. Kovács zaklial, popošiel k stolu barových dám a spustil pred svoju tanečnicu opovržlive dvadsaťkorunu. Vrátil sa ku kamarátom.

Zatiaľ si rozkázal voľáky Čech svoju pieseň. Kapela ju hrala.

— Je mi mizerne. Nevyspal som sa, hlava ma bolí, všetko ma mrzí — ponosoval sa Šimon kamarátom.

— Tak sa napi! — nalieval mu Zoltán vína.

Ďula pozoroval súsedné stoly. Za vedľajším stolom v ľavo sedel mladý červenolíci človek, podľa výzoru nejaký mäsiarsky pomocník. Pil víno s obstarnou malou, silne obnaženou barovou dámou. Na hlave mala červenú parochňu, tvár trochu zvädlú. Ale mäsité vypúlené pery a dravé oči svedčily o neutuchajúcej smyselnosti. Štrngli si. Ženská bola náramne veselá; na ňom bolo vidieť, že ho nápoj premáha. Naklonil sa k nej a šepkal jej niečo dôverne do ucha.

— Prasa! — ženská vylepila svojmu spoločníkovi na líce ľahké zaucho. Mäsiar nehol ani brvou.

Ďula hľadel na nich ako vyjavený. — Čo si to tá ženská dovoľuje?! — prejavil údiv pred kamarátmi. — A ten, blázon, to znesie!

— Nemiešaj sa do toho, do čoho sa nerozumieš — chlácholil Ďulu Zoltán.

— Neboj sa, kamarát, veď ona vie, s kým ako — usmieval sa Šimon znalecky.

— Poďme! — vyzýval Ďula k odchodu. Ale nebolo mu to proti mysli, že sa kamaráti nepoberajú. Veď prežíval hotovú orientálnu báj a očakával dychtive ďalšie výjavy!

— Sedíš ho! — zavrčal Šimon, kývnuc na primistu-kapelníka, aby pristúpil bližšie. — Zahrajte Luna-Walcer.

— Neznám — odpovedal muzikant úsečne.

— Tak „Tele van a város akácfavirággal“ („Celé mesto je plné agátového kvetu“).

— Nemám tých nót práve tuná. Mám ich na byte. Ak rozkážete, sú o desať minút tuná.

— Čerta budem čakať na vaše nóty! Tak čo vlastne viete?

Primáš sa vrátil k svojmu pultu a predložil Kovácsovi soznam hudobných čísel.

— Tak mi zahrajte „Miért is szerettelek csak olyan nagyon?“ (Prečože som ťa miloval tak veľmi?)

Primista spustil Šimonovi skoro do samého ucha, sprevádzaný z diaľky tlumene ostatnými hudobníkmi, čo zostali na svojich miestach.

Kovács počal pohadzovať hlavou, zavše zaslzel, chvíľami si počal nôtiť nezvučným, chrapľavým hlasom. Zoltán sa dákosi tiež rozcítil, počal vzdychať, zakrývajúc si tvár rukama.

Ďula hľadel na ich počínanie nechápave. Čo im je, čo ich to posadlo?

— Hej, Zoltán, — nahýňal sa Kovács k svojmu druhovi — bolo jedno krásne dievča — —

— Ach, bože! — zavzlykal Zoltán boľastne, a tvár mu zalial akýsi beznádejný smútok.

Aha! to smúti za Eiselovou Mancikou, dovtípil sa konečne mladý Jamnický. Iste ho páli svedomie. Ale čo sa tak opúšťa Kovács? Má mladú peknú ženu, čože mu teda chybí? Či by ten človek bol naposledy opitý?! Ďula mal dojem, že sa peštianský major pred muzikantmi, ba pred celým barom zahadzuje. Odvrátiac sa od kamarátov všimol si v pravom kúte za stolom dvoch vyžilých bľadých mladíkov. Maly špicaté poltopánky a vyhrnuté nohavice s ostrými puky. Ale pritom všetkom vyzerali dákisi ošumelí. Nehovorili, len púšťali okolo seba obláčky cigaretového dymu, mračiac sa na prázdné poháre, čo stály pred nimi. Netancujú, nedávajú si hrať, ženských si nevšímajú. A či predsa? Akoby dávali na všetko pozor, dívajúc sa na svet cez prsty. Čo tu vlastne hľadajú? — usiloval sa nezkúsený dedinčan vniknúť do tajomstva ich existencie.

— Čo sú to za nich, tí tam? — štuchol ľachko Zoltána.

— Čo chceš?! — odvrkol Micsinay nevrle.

— Tí tam? — ukázal kamarátovi pohľadom. Za tými ženskými.

— A čo ja viem, — zívol Zoltán — najskôr dáki pasáci.

— Akí pasáci? Pastieri?

— Daj mi pokoj! Ty si na to sprostý. To sú mladíci, čo z ľahkých dievok žijú.

— Žijú?! — užasol Ďula. — Ako žijú?!

— Nuž, pumpujú ich o peniaze.

— A tie sa dajú?

— Čo by sa nedaly, keď ich majú rady.

— Prosím ťa!

Zoltán mrdol opovržlive plecom a obrátil sa k Ďulovi chrbtom. Ten toho však ani nepozoroval. Zamyslel sa hlboko nad záhadami ľudského života.

Vo dverách vedúcich ku garderobe zmizol plešivý päťaštyridsiatnik s barovou dámou vo fialových šatoch. O chvíľku zmizol tam druhý párik. Zrazu bola objednaná hudba pred séparé. Rozkošný valčík osladil utiahnuvšiemu sa páriku chvíľku rozkoše. Hostia okolo stolov sa znalecky usmievaly.

Iba Ďula sa cítil roztodivne. Čo sa tu vlastne deje?! Sníva sa mu, či sa opil? Chytil sa stola, pocítil chladný mramor. Tak je to predsa len skutočnosť. I vstal by hneď a nepotočil sa, trúfal si, cítil to. Tak nie je ani opitý. Iba ak začarovaný. Zadíval sa na kamarátov.

Kovács prestal spievať a podoprel si ťažkú hlavu rukama o stôl. Primášove husle zamĺkly.

— Zahrajte mne! — hlásil sa k životu Zoltán — dáky rezký čardáš! — univerzitant sa vychytil so svojho miesta a skočil do prostred miestnosti. Bolo vidno, že sa núti do veselosti, lebo oči boly zamračené, ba šľahal z nich až divoký smútok. Hudba spustila. Rozjarený Zoltán tancoval sólo, ceriac zuby na dievčatá. Bujná beľavá hriva poletovala mu v tanci sem i tam.

— Odzemok, basom vás dušu! — zareval nezbedne. Muzikanti spustili. Neznáma melodia vzbudila pozornosť Kovácsovu. Pasáci na zadku oživli. Počali zdôrazňovať takt, tľapkajúc zprvu do dlaní a potom klepajúc prstami na stôl. — Zoltán kládol nohy raz napred, raz zase na stranu, vše sa sklonil a zase sa vymŕštil do výšky. Spoločnosť v bare počala tlieskať celá oduševnená. Barová dáma od osamelého stolu vstala, aby sa mohla prizerať zblízka.

— Dajte sem fľašu! — rozkazoval Zoltán, neprestávajúc tancovať.

Hlavný kelner mu ju podal. Zoltán ju spustil v tanci vedľa seba a spustil sa zase k zemi, opierajúc sa vše jednou rukou o fľašu. Potom vyskočil a prepletal nohama po zbojnícky.

— Brávo! — pripíjali mu hostia a dievčatá pri všetkých stoloch. Šimon Kovács otváral oči. Čo to? Aha! Zoltán sa šalie. Keby radšej prestal.

— Ach, nie mi je dobre. Srdce mi skáče jako vtáča! — prisadol si Zoltán ku kamarátom. — To som sa udýchal!

— Kamaráti, poďme! — opakoval svoj návrh zamĺklý Ďula. Život v bare ho síce zaujímal, ale cítil, že je v ňom iba vedľajšou figúrou. Netrúfal si ani zavýsknuť ani zakrepčiť.

Kovács kývol veliteľsky na primistu. Ten pristúpil s husľami.

— Tu máte! — Kovács natrhol dvadsaťkorunu a strčil ju muzikantovi do husieľ.

— To je všetko?! — hudobník sa podíval vyčítave na Kovácsa. — Keď ste si rozkazovali, myslel som, že lepšie zaplatíte.

— Za čo?! Za tvoje pidlikanie?! — Kovács sa uškľabil na muzikanta opovržlive.

— Nemuseli ste tancovať pri tom „pidlikaní“. Človek prepasie pre neho aspoň dvesto korún zárobku — odchádzal primista bez poďakovania.

— Videl si? — obrátil sa Šimon k Ďulovi. — Uč sa, kamarát, odo mňa. Muzikantov a dievčatá nikdy nepreplácaj. A drž ich na uzde, bestie!

— Platiť! — volal na kelnera.

Zaplatil celú útrovu. Diškrécie dal päť korún. Kelner odsekol úsečne: „ďakujem“.

— Vidíš, Ďula, — počal Kovács zase poučovať. — Mne za päť korún ďakuje kelner viac ako inému za dvadsať.

— No, tak ideme! — vstávali a zamierili ku garderobe. Ďula sa počal obliekať a obzerať za kamarátmi. Kovács stál pri dverách s mladou ženskou.

— Pôjdete so mnou? Dám vám päťdesiat korún. —

— To ste štedrý! — usmiala sa ženská, dosť pekná brüneta zdravej barvy, ironicky. — Strašne štedrý!

— Dám sto! — sľuboval Kovács a chytil ju pod pazuchu.

Zoltán šepkal niečo do ucha voľákej zlatovláske, oprenej o dvere.

— Tak poďte! — napomínal Ďula druhov.

— Kamarát, my ešte zostaneme — vysvetľoval Zoltán. — Ideš? — No, tak servus! — podával Ďulovi ruku. Kovács pristúpil k nemu tiež.

— Servus, kamarát! Mám prácu. Do videnia! — Tadeto! — ukazoval Ďulovi východ.

Ďula sa vracal z garderoby hlavnou miestnosťou popri obsadených stoloch, dvermi zahalenými záclonou, na schody. V bráne premeral si ho portýr, pred domom dvaja podozriví chalani.

Vydýchol si z plných pľúc až v druhej ulici, kráčajúc nocou do svojej dediny.