ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola tmavá novembrová noc, plieskanica. Dažďové kapky bubnovaly jednotvárne na okná. Vše zaskučal vietor bôlne, zúfale. Ela Vidovičová práve precítla na posteli vo svojej izbe v rodičovskom dome. Čo to?! Zobudilo sa to dieťa? Či azda zavolal niekto z vedľajšej izby? Alebo by to bol šramot zlodejov?!

Nadvihla sa v posteli a zbystrila sluch. Sklená tabuľa v obloku zarinčala. Najprv raz, potom zase. Iste vyčíňa nejaký ožralec. Veď krčma je v súsedstve.

— Otvor, ja som to! — ozvalo sa polohlasne.

Mladú ženu prešiel po celom tele mráz. Striasla sa prežitou hrúzou. Lebo veď inštinktivne vycítila, že je to jej muž, Šimon Kovács.

— Otvor, preboha, otvor!

Vstávala s postele pomaly, zahaľujúc sa do ľahkého plášťa. Podišla k obloku a po krátkom váhaní otvorila vnútorné okenice. — Čo búchaš?! — osopila sa vyčítave na tmavú, zmoknutú postavu, v ktorej akoby sa bola ztelesnila čierna noc, vietor a protivná pľúšť. — Človeka by vystrašil! — Tmavá postava stála jako primrazená, iba dvoje čiernych očí sa zalesklo vše vo tme. — Čo chceš?! — Ticho, aby si nezbudil našich. Zabili by ťa. Alebo dali zlapať, mizerák! — Hnev zaliel jej hrdlo, že jej bolo na zadusenie. — Radšej sa prac, kým ťa nezazre dáky policajt alebo žandár! Nebolo dosť tej hanby?!

— Chcem ťa vidieť! - zaupel zmierajúcim hlasom.

Zatriasla sa mimovoľným vzrušením. — Ja ťa vidieť nechcem! — odvrátila sa, aby sa nemusela dívať do vychudlej bľadej tvári, ktorej ťahy počínala vo tme rozoznávať, na tmavú nočnú postavu v ošuchaných šatoch, zachvievajúcu sa vše od zimy, ktorá jej pripomínala toľko bôlu, sklamania.

— Pusť ma, preboha, pusť! — zastenal znovu. Ston jeho zosilila tklivá hudba zaskučavšieho vetra.

— Nepustím.

Sopäl prosebne ruky.

Odvrátila sa, aby ju to nezvyklalo v neoblomnosti. — Čo chceš?!

— Chcem vidieť dieťa.

Zachvela sa pohnutím. — Ty vidieť dieťa?! — Nie si ho hoden, lotor! Nemáš naň práva! — osopila sa naň celá rozľútená od hnevu. Skoro by bola zabudla stlumiť hlas od rozčulenia. — — Prečo si nemyslel naň, veď si tie lotrovstvá vyvádzal?!

Stál ako primrazený, nedbajúc, že šľahá doň dážď. Stál jako osud, zúfale, neoblomne.

Všetky prežité sklamania, všetka horkosť života ňou zalomcovala. Bola by ho chcela strestať, pomstiť sa na ňom! — Ale to trvalo iba chvíľu, keď sa zamyslela odvrátená. Keď sa však pohľadom vrátila k obloku, zamrzela sa skoro sama na seba, cítiac, že ju prechádza hnev, že mäkne a nevie odolať útrpnosti, čo jej počala klíčiť v srdci krute sklamanom.

— Dvere ti neotvorím, vzbúrila by som celý dom — otvárala okno, náhle sa rozhodnúc.

Vliezol pokorený, zahanbený a dopadol pozorne na prsty nôh.

Pokynula smerom k detskej postielke sprevádzajúc ho pohľadom. Cítila, jako mu kvapká, tečie z topánok blato, ale smierila sa s tým.

Ošumelá mokrá postava priskočila k postielke, v ktorej rýchle vydychovalo dieťa, zavité do periniek. Otec dieťata zahľadel sa na spiacu hlavičku a tíško zavzlykal.

Počkala hodnú chvíľu, aby sa nezdala bezohľadnou. — Choď! — posielala po chvíli preč nečakaného nočného hosťa, násilne sa zatvrdzujúc. — Čo neideš?! Chceš, aby ťa tuná zlapali?!

Na mužových rtoch zamrela modlitba. Zachvel sa, cítiac, že kolená sa pod ním podlamujú. Ale hneď sa vzmužil a popošiel k obloku premáhajúc sa, aby idúcky ženu neobjal. Nechcel rizkovať, že ho odstrčí. — Rozovrel privretý oblok a vyliezol do tmy a pľúšti, aby sa poberal do neznáma. Pod oknom na chvíľu zastal.

- Z čoho žiješ, Eluška? - ozval sa boľastným hlasom.

— Z čoho?! Z milosti! — Z hrudi vydral sa jej ston zaliaty horkosťou. — Pomáham rodičom v sklepe a v domácnosti miesto slúžky — ozvala sa, jako by chcela požalovať.

— Bože! — zastenal. — A jako si dala krstiť malú?!

— Mariška!

— Dala si ju zapísať Kovácsová?

— Nie. Dala som ju zapísať Vidovičová. Veď ty si mi nie mužom. Ty máš ženu inde, krivoprísažník! Naše manželstvo je neplatné. Za nič na svete by som nechcela, aby to dieťa nosilo tvoje meno! — rozhorlila sa znovu rastúcou nenávisťou.

Zakrýval tvár rukama, zdrtený. Stál chvíľu, nehnúc sa s miesta, jako symbol zúfalstva. — Idem za more — počal zo seba vyrážať, dusiac sa plačom. — Nový život chcem začať. Len ma, preboha, nepreklínej! — sopjal ruky prosebne. — A pomodli sa zavše za mňa, nešťastníka! Azda mi Boh pomôže napraviť, čo som zavinil. — — Odpusť mi, Ela, Eluška, odpusť! — zaupel, tratiac sa v nočnej tme.

Zavrela oblok a vrhla sa na posteľ dusiac sa plačom a ľútosťou.

Až teraz, keď bol preč, pociťovala zreteľne, ako má toho poblúdenca — rada. Prišlo jej ľúto, že bola k nemu tak tvrdá. Bola by ho najradšej objala, skropila slzami jeho strapatú hlavu, bľadú, vychudlú tvár, ktorú v tej chvíle tam dakde v diaľke v tmavej noci šľahala plieskanica a surový podzimný vietor.