ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Statkár Franc Eisele vrátil sa domov z mesta. Dal povykladať z koča privezené veci. Občerstvil sa jedlom, oddýchol si. Potom vstal a počal chodiť po dvore, nakukol do maštáľ, do humán, do mliekárne.

Prehliadka ho uspokojila. Robota išla svojim riadnym tokom.

Vyjsť ešte na pole? Nie, to si odpustí. Beztak je voľáky ustatý.

Vrátil sa do kaštieľa a posadil sa k písaciemu stolíku do svojej izby. Počal prezerať dopisy.

Začítal sa do listov svojho advokáta.

Ach, ten nešťastný proces! Ten mu nedá pokoja. Už ho síce skoro vyhráva, ale advokát vydriapal z neho strašné peniaze. Vyhrá, cítil to, všetky okolnosti ho o tom presvedčovaly. Ale tá huncútska grófska sberka nebude mať ani z čoho advokátov zaplatiť. Keby to už bolo radšej hotové! Deti musia byť bez starosti.

Hej, deti! Eisele si zapálil cigaru. Prísť na poriadok s procesom, postará sa i o Manciku. Keby vedela, čo sa natrápi o jej blaho. Veď pre deti sa súdi, aby zanechal každému majetok. Lebo veď jemu so ženou by bolo dosť Jamného, viac by nepotrebovali. Ale deti chce pozdvihnúť do vyššieho stavu, zabezpečiť im krásny, bezstarostný život a v nich sa dožiť povýšenia, úspechov, ktoré jemu, synovi chudobného drevorubača neboly priané.

Keby si len dala povedať! Ale nemá to kúska rozumu, rozvahy vo svojej mladej náruživosti. Vzdoruje a vzdoruje.

Nie, nepotrebuje pre ňu aristokratických ženíchov, ani vysokých úradníkov, nepotrebuje bohatého zaťa. Jeho dieťa bude mať dosť. Len poriadnemu človeku ho chce sveriť do rúk. Nie synovi svojho… úhlavného nepriateľa.

Prečo odmietla tak ľahkovážne ženícha, ktorého jej priviedol sám? Akademický maliar Walter Bauer je predsa krásny človek, nádherný mužský typ s junáckou postavou, mohutnou zlatožltou bradou a fúzami, jasnýma modrýma očima. Bol u nich na letnom byte už pred rokmi. Veď mohla naň privyknúť už jako dievčatko.

Nechcela o ňom, hlavaňa, ani počuť. A predsa je to vzor charakterného, sympatického človeka. A k tomu ešte z ich rasy, nadšený Nemec.

Vstal a zamieril do ženinej izby. Žena práve voľačo háčkovala.

— Kde je Manci?

— Neviem. Ani na obede nebola. Iste behá s knihou niekde po parku alebo v hájku. Slúžka ju hľadala v zahrade, na dvore. Volala na ňu. Neozvala sa… Keď vyhladne, však ona príde.

— Nie sú v tom zase dáke truce?!

— Horky nie. Je voľáka bez vôle, najmä od nedele.

Pripomenutie nedele rozvírilo hladinu duše statkárovej. Odchádzal od ženy zamyslený.

— Žofka! — zavolal na slúžku, idúc cez dvor. — Podívajže sa ešte, kde sú slečinka Mancika. Že aby šli domov, ale hneď.

Sám zašiel do zeleného parku skláňajúceho sa s vŕšku do doliny. Kráčal haditými, pieskom vysypanými chodníkmi. — Manci! — ozval sa vše, mierniac sa v hlase, aby nevzbudil daromne pozornosť sluhov v maštali, alebo ľudí pracujúcich v poli. — Manci! — a učúval pozorne, či sa neozve odpoveď.

Nič!

Kam by mohla zabehnúť?! Alebo sa začítala niekde pod stromom a pre knihu ani nepočuje. Alebo by ešte žialila pre tú nedeľu?!

Hej, bol to hlúpy výstup tej nedele! Hlúpy a vzrušujúci. Okríkol Zoltána Micsinaya obšmietajúceho sa okolo parku a zahuckal do neho psov. To sa vie, bez kriku sa to neobišlo. Vynadal mu, pohrozil, že ho zastrelí, ak ho ešte zočí blízko svojho domu. Sbehol sa celý dvor.

A keby len to. Ale dievča bolo skoro zúfalé, keď zvedelo, čo sa to robí. Vybehlo z kaštieľa jako bez rozumu, zastenalo, chytilo sa za hlavu, mdloba sa o ňu pokúšala. A keď ju zaviedli do izby, vrhla sa na diván a presedela na ňom bľadá, vyjavená, bez slova celé hodiny.

Vyšlo na javo, že neštastný Micsinay poslal Mancike po dákomsi pastierikovi pár riadkov, volajúc ju na prechádzku. Ale dievča tie riadky nedostalo. Celá tá búrka somlela sa prv, než chlapec stihol vyhľadať slečinku.

Hej, bol to búrlivý výstup! Ale veď sa — aspoň sa mu tak zdalo — od tých čias už utíšila. Ba i hrala sa so sestrami i na koni si vyšla. Čo ju to len mohlo zas posadnúť?!

Vrátil sa do kaštieľa rozladený, znepokojený.

— Nieto jej nikde. Čo to má znamenať?! — obrátil sa k žene skoro vyčítave.

— Akiste sa trápi pre list — hádala statkárka smutne.

— Pre aký list?!

— Ale čo jej stará Micsinayka písala… v oku statkárkinom zjavila sa zradná slza.

— Čo jej písala?! — Eiselemu sa počaly robiť kruhy pred očima.

— Ale, že aby… aby… aby jej syna nebalamutila.

— Jej syna?! — Eisele sa musel premáhať, aby nezahrešil zase odchádzajúc. Už bol von zo dvora, keď mu prišlo na um, že zabudol ženu vyhrešiť, že mu to o tom liste hneď nepovedala. Tak, list jej písala tá huncútska, tá lotrovská micsinayovská fajta! Tomu galganovi vraj hlavu nebalamutila. Hej, a viacej nič?! Inštinktívne vycíťoval, že tých urážiek bolo v tom liste viac. Tak dosiaľ mu neprestáva tá banda život otravovať?

Vytrácal sa popri kasnárovom byte a nových maštaliach, kráčajúc chodníkom popod vodovodný rezervoár a ponad hrudnatú rozrytú poľnú cestu smerem k brezovému hájku. Pred ním vypínaly sa zelenomodré vrchy, ku ktorým viedly od brezového hájika zelené kvetnaté pruhy lúk pašienok, spestrených chlpami krovia.

Čo jej to vlastne písali?! Ten list sa mu počínal rozležiavať v hlave. A predsa ho dosiaľ ešte ani nečítal. Ako sa to opovážili?!… Aha, urazená zemianska pýcha! Ovocie minulej nedele! Počínal tomu rozumieť. Nech sa neboja; jeho dieťa sa neulakomí na zbumlovaného syna sedmoslivkárovho!

Áno, bude k Mancike lepší — umieňoval si. Nebude ju do ničoho siliť. Obzeral sa nazad k dedine. Vyprocesuje jej pár takých majerov ako je tento. Dá jej veno, že jej budú závidieť tri stolice.

Čo to?! Volačo začervenalo sa v tráve pred ním. Pobehol chytrejšie, jaký dákousi nedobrou predtuchou. Sohol sa do trávy povedľa chodníku a už držal v ruke bordó hodvabnú šálu s batikovanými čiernými vzorci.

Áno, jej šála, jeho drahej dcéry Manciky. Lebo veď až teraz, svierajúc tú šálu v rukách, pociťoval plne každou kvapkou teplej krvi svojho tlčúceho otcovského srdca, ako mu je to dieťa drahé. Len najsť ju a pritúliť k hrudi!

Skoro by sa boľ preľakol. A predsa nestalo sa nič. Čítajúc dáky román ztratila šálu. Síce už v tom sa javí roztržitosť akási potreštenosť. Nuž, ale taká bola Mancika, čo je väčšia, vždy. A do kníh je zbláznená.

V tráve so tri kroky na pravo od chodníku všimol si stopy. Ako po topánkach. Sviežia tráva pošliapaná, kde-tu v hlinačke otisk opätku.

Rozbehol sa jako kopov novou čerstvou stopou, ale hneď sa vzpamätal.

Čo sa tak vzrušuje?! Že si mladé stvorenie pobehalo po vlhkej lúke?!

V ľahúnkom vetríčku knísaly sa jelše a osyky; medzi nimi zaleskla sa vše slabúčko zbrázdená zelená hladina rybníka. Pádil celý rozrušený smerom k lavičke. Na nej sedávala s románom v ruke. Azda bude i teraz tam.

Čo to?! Hnedá lavička prázdna. Ba pred ňou čosi šedého a bieleho. Pojal ho strach, počaly sa pod ním podlamovať kolená. V piesku pred lavicou belel sa Mancin biely ručníček. A kniha tá istá, čo ju s ňou vídával. Ba trčí z nej niečo. Obálky. Vrhol sa na ne zúfale, vyťahajúc z nich listy. Hľadal podpisy. Teda predsa Micsinayka. Prelietol očima nerovné, hrubé rozťahané riadky, a krv sa v ňom spenila. Áno, samá urážka, krvavá urážka! Nakukol i do druhého listu. Bol od Zoltána. Mladý zemän vyhováral sa zbabele, že aby odpustila, ak sa nebudú môcť dlhší čas vidieť. Že musel sľúbiť mame, že sa pár týždňov do Jamného nepodíva. Ale bude na ňu myslieť.

Zotmelo sa mu v hlave od hnevu. Aký podliak! Zbabelý pes!

Zodvihol odhodlane hlavu. — Manci! — Zavolal zúfale, ale hlas mu solhával. Ale v tom sa už zapotácal, zdesený hrúzou, upadajúc do mdloby.

Lebo veď z rozčerenej vodnej hladiny neďaleko veľkej skaly vyčnievalo telo v krém šatoch, telo Mancikino.

*

Keď ho mrákoty opustily, zastenal zúfale. Chvíľku bol na váhach, či nemá skočiť do lesklej tmavej hlbiny sám. Ale v následujúcu chvíľu sa zviechal, zodvihol so zeme a odkašľúc si rozbehol sa volať, až sa odrážala ozvena v hájiku.

— Pomoc! Poďte sem, kto ste z Boha!