ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Manciku Eiselovu vytiahli neskoro.

Na pohrabe odohraly sa srdcolomné scény. Otec si rval v zúfalstve vlasy, matka pár razy zamdlela.

Zoltán Micsinay sa neopovážil ukázať v pohrabnom sprievode, obávajúc sa Eiseleho. Sledoval pohrab iba zďaleka, s cesty pod „Horkou“. Na cmiter odvážil sa zajsť až za tmy, keď už tam nikoho nebolo.

Ale žialiť žialil veľmi. Ľudia hovorili, že sa ustavične obšmieta okolo Jamného. Blúdi po hájiku, po chodníkoch okolo rybníka. Keď koho stretne, zagáni na neho, ako by z rozumu postupoval. A na hrob nosí stále čerstvé kvieťa.

Šimon Kovács mal s ním dosť práce, kým sa mu podarilo rozptýliť tie jeho smutné myšlienky a prebrať ho k životu. I opiť ho vše musel, keď to inak nešlo. Síce Zoltán sa mu neraz i pri víne rozplakal.

*

Ale Strahovo malo už novú senzáciu. Šimon Kovács vyviedol bláznivosť: ušiel s Ernou Tewelesovou, dcérou strahovského hostinského.

Síce jaký útek?! Veď na tretí, čí štvrtý deň sa dievča vrátilo, a o deň neskôr prikvitol i galán. Lebo neboli ďaleko. V daktorom fiľakovskom či rimavskosobotskom hoteli prežili svoj bláznivý románok lásky.

Kovács si hodne uškodil svojím dobrodružstvom.

— Nie, nemal to robiť! Pripraví sa o autoritu — ťažkal si dekan Ficzák pred priateľom Mihókom.

— Je to hlúposť! Ba somárstvo, bláznivosť! To som od neho neočakával — prisviedčal dr. Mihók. — Ale ináče — usmial sa advokát popod fúziky — sa musí uznať, že nemá mrcha gusto. Židovča jako jahoda, len ju zjesť potvoru, taká je pekná!

— Ale my potrebujeme vodcu, organizátora, nie sukničára! — rozhorčoval sa farár.

— Veď je tak, Nándor barátom, — chlácholil dekana advokát. — Ale nesmieme zabúdať, že Šimon je mladý človek. Či mal azda spraviť nešťastným dievča z daktorej lepšej rodiny?

— Bodajže ťa i s fiškálom! Pri všetkom ti najde obľahčujúcu okolnosť! Nuž, akokoľvek, nemal nám to ten Šimon urobiť; je to predsa len škandál!

*

Kovács sa z tej historie ľahko vymotal. Otriasol sa jako jako mokrý pes a už to bolo. Horšie bolo so židovčaťom. Nemala sa kam podieť. Lebo veď rodičia nechceli o nej ani počuť. Ponevierala sa viacej po tetkách, ale ani tie jej nedaly dobrého slova a zazeraly na ňu jako na prašivú. A k tomu ešte tie reči, čo sa šírily po klebetnom mestečku!

— Tak jej treba, kľampe?! Na takého človeka sa ti to bude lepiť, ako by mu bola roveň, potvora! — Ale on sa predsa len nemal tak zahodiť!

— Prosím vás. Mužský je mužský. Keď ti dávajú, ber. A keď ideš, poď. Kto chce kam, pomôžme mu tam.

Peknej Erne neprichodilo sa už ani na ulicu ukázať. Ešte by prstom ľudia na ňu ukazovali.

Ale jedného dňa vybehla predsa.

Rozbehla sa k nemu, zúfalstvom skoro smyslov zbavená. Hlava len a len puknúť bôľom, v ušiach jej hučalo, pred očima sa jej zotmievalo. Tvár odvracala od ľudí, aby nemusela čítať zo škodoradostných a skúmavých pohľadov znovu a znovu svoje poníženie. A keď dobehla pred jeho byt a vkĺzla hnedou bráničkou do zahradky, počaly sa pod ňou nohy podlamovať a obchádzať ju mdloba. Ale to iba na okamih. S napnutím posledných síl sa vzpriamila a podišla k vysokým skleneným dverom, v ústrety svojmu osudu. Až na schodoch ztíšila kroky, siahla si pravicou na srdce, jakoby chcela utíšiť jeho búrlivý tlkot a už bola predo dvermi jeho mládeneckého bytu.

Ešte raz na chvíľočku zaváhala, priložiac rozpálené čelo k studeným dverom a učúvajúc. Vytušila, že je doma, trebárs ucho nerozoznávalo, čo znamená nezreteľný vrzgot a tlumený šuchot zaliehajúci z prvej miestnosti. Ani nevedela, jako sa otvorily dvere. Spamätala sa trochu, až keď ju zaplavil prúd bieleho denného svetla, derúceho sa do izby cez čipkové záclony a sama kľačala na pestrom plyšovom koberci, klopiac oči k zemi. Bujné, lesklé havranie vrkoče splývaly jej rozpletené cez plecia i tvár až ku kolenám, keď zavzlykajúc a složiac prosebne ruky, zaupela boľastným hlasom, v ktorom chvela sa zmierajúca vášeň:

— Šimon! Šimon! pre boha vás prosím, vezmite si ma! —

Uškľabil sa mrzute, prikryl novinami popísaný kus bieleho papieru, ležiaceho na stole pred ním, siahol za tlejúcou, voňavou cigaretou, nervózne počal ju mädliť v prstoch. Potom ju vložil medzi bľadé pery, potiahol par razy, svraštil čelo a odvrátil tvár od príchodzej. Po pár šlukoch sa ovládol ešte väčšmi a zadíval sa oblokom na ulicu, kde zažiarilo nad červenými škrydľovými a zelenými bľachovými strechami domov zubaté zimné slnko, odrážajúce sa o strieborný jagot sňahu, čo sa belel na trotoáre.

Vše fľochnul okom na ňu, zakrývajúcu si v krutých rozpakoch bľadú bielu tvár ružovými dlaniami. Neočakávaný výstup ho príliš nezmiatol, ba vlastne ani dáko neprekvapil. Očakával ho. Nie každá zhrdnutá milenka uťahuje sa so svojím bôľom hneď rezignovane do kúta, zriekajúc sa ďalšieho boja. Prečo by sa ho malo zriekať práve toto krásné, kypré židovča s pikantne trochu nahor vyhrnutým noštečkom, báječne foremnými ňadrami, vlniacimi sa rozčulením, a s nádychom jemného chmýria nad šťavnatými čerešňovými perami?!

Zaupela znovu:

— Šimon, vy ma tak nenecháte. Urobila by som si niečo, skočila do vody!

Ako by ho predsa len bolo dačo bodlo dakde v duši hlboko. Sklopil oči, cítiac, že ona svoje upiera na neho, a nútil sa do pokojného tónu:

— Nesmiete si urobiť. Všetko sa na dobré obráti.

Natiahla ústa k trpkému, sarkastickému úsmevu:

— Nikdy, Šimon, nikdy! — vyrážala zo seba pološeptom. — Jedinú nádej mám: vás!

Odmlčal sa, tvár mu dostala všedný, unudený skoro netrpelivý výraz, jakoby sa nemohol zbaviť dotieravého agenta.

— Počujte, Erna! Vy ste predsa rozumné dievča. Nerozčuľujte sa daromne. Čo sa stalo, stalo sa. Vstal, galantne sa k nej pritočil, pomáhal jej vstať a podával jej stoličku.

Odmietla hrdým pohybom. Zostala stáť, nespúšťajúc s neho oka. Z tej bľadej mužnej tvári, z tých očí, čo tak vedia prenikať na dno duše, chcela čítať svoj ortiel.

Pustil sa jej a vrátil sa k stolu.

— Umúdrite sa, moja zlatá! Viete, jako vás mám rád. Ale vziať?, viete Erna…, moje drahé dieťa, vziať si vás nemôžem.

Sopjala ešte raz ruky:

— Šimon! Šimon! Veď ste mi prísahali! veď sa doma pred rodičmi nemôžem obstáť. Každý by na mňa prstom ukazoval.

— Nechcete ma rozumieť. Verte mi, nemožno. Viete, čo na mňa čaká. Národná misia.

Rozplakala sa vášnive:

— Šimon, tak to všetko bol iba klam?! Už vidím, nemali ste ma nikdy radi, vy ste si iba zahrávali, jako mačka s myšou. Ale so mnou, so mnou, čo bude?! Doma sa neobstojím, Strahovu tiež nechcem byť takto na očiach. Zkazili ste mi život!

— Počkajte, Erna, nesúďte! — ponúkal jej stoličku znovu. Sadla si.

— Mali sme sa tak radi, ani sme nepomysleli na prekážky, na to, čo nás delí.

Uprela na neho oči smutne-vážne, odhodlane.

— Delí nás spoločenské postavenie, viera, názor na život. Predo mnou budúcnosť, sláva. Vy ste, dieťa moje, dcéra vidieckeho hostinského.

— Vedeli ste všetko. Ktože vás zavádzal?!

— Vedel i nevedel. Až teraz mi je to úplne jasné.

Zaupela zlomená, zaboriac hlavu do dlaní. Hneď sa však vzmužila a hľadela mu do očí. — Tak, vy teda tak?! Dobre, Šimon, ale nezabúdajte, ešte je Boh nad námi!

— Zabudnete, Erna, uspokojíte sa. V živote to ináč neide. A pochopíte, odpustíte.

— Ja vám nemám čo. Nech vás súdi Boh! — Vzpriamila sa náhle a poodišla ku dverom prudkým pohybom.

— Potešíte sa, moje zlato. Ja vás rád mať neprestanem… priskočil k nej svižne a náhle ovinul mlsné rameno okolo jej šije, nakláňajúc hlavu k bozkom.

Vytrhla sa mu, jako by ju bol chcel had uštipnuť. — Podliak! — zasypela, gániac očima, jako by ho chcela nimi probodnúť.

*

Klesol resignovane na stoličku. Zmizla jako zjavenie. Bol už sám. Iba kútiky s oboch strán rtov trhalo mu nervózné chvenie, a sklamané oči žmurkaly. Vše privrel ich sám. V mysli privolával krásnu Ernu energicky zpät. Usadzoval ju, obnažoval jej žiarivé telo a vpíjal sa roztúžený do neho. Až sa zachvel bôlom tak, že zubami zaškrípal, nemôžuc sa smieriť s myšlienkou, že to nádherné telo už sotva bude kedy svierať vo svojich ramenách.