ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesto zažiarilo tisícami svetiel. Máj voňal vo vzduchu, v ktorom vírilo čosi sviežieho, voľného, čím plní sa hruď a v nej nová a nová túžba. Mohutná rieka valila sa vážne, sebavedome medzi kamennými brehmi, sovrená ich dusivým objatím, ale nespútaná. Na nábrežnom korze ožiarovaly lustre elegantnej kaviarne cez ohromné sklá širokú agátovú alej, oživenú zasnenými párikmi a skromnými obdivovateľmi hudby cigánskej kapely, čo sa ozývala kaviarňou a rozliehala korzom, zanikajúc v diaľke či splývajúc s tiahlou, zádumčivou melódiou dunajských vĺn.

Nad mramorovým stolíkom na druhom konci kaviarne sedeli naklonení, fajčiac cigarety, dlhý bľadý počerný muž a bucľatý ružolíci zavalitý blondýn.

— Tak, čo je s Mancikou, píše?

— Píše, — šeptal blondýn snive.

— Uvidíte sa v Abbazzii, čo?

— Ťažko.

— Nepôjdeš ta?

— Neide to, kamarát. Nieto groší. To by bol pre mňa trochu drahý špás.

— Prosím ťa! Na dáke tie dva — tri týždne Abbazzie tie drobné vždycky soženieš.

— Horkyže. Otec, to je tvrdá hus na šklbanie. A, myslím, nebárs, chudák tých groší má. Gazdovstvo málo donáša.

— Voľačo si si usporil, voľačo si zarobíš. —

— Usporil? Daj pokoj, nestojí to za reč.

— A tak Manciku celé leto neuvidíš?

Blondýn sa odvrátil, tvár sa mu stiahla bôľom. Priateľova otázka ho ranila hlboko.

— Nesmúť, Zoltán!… položil brünet súcitne ruku na plece svojho druha. — Ešte sa dá voľačo robiť. Azda soženieme nejaký zárobok.

— Pochybujem — hodil zaľúbený mladý človek rukou.

Banda spustila tichú, zádumčivú, pieseň. Primáš, územčitý, ramenatý päťapäťdesiatnik s hustou, prešedivelou čiernou šticou, zakrývajúcou kus čela, práve popošiel s tanierom v ruke k našim priateľom. Brünet zadržal priateľovu ruku siahajúcu do vrecka a sám hodil na tanier štyri pokrčené tisíckoruny.

Primáš sa uklonil a kráčal k ďalším stolom. Bol to sebavedomý človek, hľadiaci skoro pohrdlive na kopu papierových peňazí nafukujúcich sa na tanieri. Na každom z nich je číslica, že by sa bola človeku pri pohľadu na ňu zatočila, kedysi závratom hlava. — Dnes sa škľabil z tých číslic výsmech z mizerie života. K obecenstvu cítil cigán i dnes sympatiu. Chcú zostať aspoň naoko tými pánmi, čo boli, a s ľahkým srdcom vyprázdňujú svoje scvrklé tobolky, opíjajúc sa náladovou hudbou a pohľadom na krásne lustry, aby menej cítili prázdnotu v žalúdku.

Nie, dnes by nemal to srdce, aby si dovolil k niekomu ze svojho obecenstva žart, ako pred rokmi. Vtedy bol tiež nádherný májový večer, kaviareň plná, že nebolo neobsadeného miesta. Banda hrala, a pri treťom vyberaní vzal do ruky tanier on, primáš, sám. Sypaly sa šestáky a pätáky, vše cinkla strieborná korunka, ba i dva zlatníky mal v tanieri. Zastal pred stolom, sedeli okolo neho sami mladí ľudia. Podgurážený chudorľavý človiečik (bieda mu vyzerala z očí i z ošumelého kabáta), hodil mu na tanier s nešikovne napodobeným veľkopanským gestom papierovú piatku. Primáš sa zarazil, mihol jedným okom na bankovku, druhým fľochnul na „gavaliera“, ktorého šacoval tak na pisára. Vtom sa však už spamätal a vrátil lačnému švihákovi dar so slovami:

— Nechajte si, priateľu, aspoň bude zajtra na večeru — a chytro popošiel ďalej, jakoby si ani nevšimol, že sa desať okolných stolov rozrehotalo.

Vtedy to boly dobré peniaze. Za jedinú zlatku mohol skromný človek žiť slušne od rána do večera. Dnes by ho nenaladila k takému nešetrnému žartu ani stotisícovka. Ale i prilnul v týchto biednych časoch viac k svojmu obecenstvu. Veď väčšina z neho má dnes sotva lepšie prijmy, jako pred rokmi jeho gavaliersky pisár.

*

— Nesmúť, Zoltán! — utešoval černookáň svojho kamaráta. — Azda nájdeme voľáky zárobok. Vedel by som hneď o dačom.

Mladý blondýn zahľadel sa na priateľa tázave, kladúc do popolníka vyhasnutú, ani do poly nevyfajčenú cigaretu.

V očiach mu zasvitla iskra nádeje.

— Poď sa prejsť. Poshovárame sa o tom. — Platiť!

Mladí ľudia natiahli na seba ľahké svrchníky a vyšli na nábrežie.

— Čo by si mal pre mňa? Prácu v ministerstve alebo pre iný úrad — prezvedal sa Zoltán nedočkave.

— Niečo lepšieho, kamarát. Cez vakácie by si si mohol zarobiť pekných pár milionov. Čo, cez vakácie?! trebárs za mesiac, za šesť týždňov.

— Zarobiť si pár miliónov a do Abbazzie za Mancikou! Do smrti ti budem povďačný, Elemér môj zlatý, ak mi k tomu dopomôžeš! — šeptal Zoltán roztúžene — a hlavou mladého človeka prelietol rad luzných obrazov o vodných športoch, intímnych prechádzkach v palmovom háji, chytaní rybiček s morského brehu od rána do večera, deň za dňom po boku zbožňovaného dievčaťa.

Zašli na dákých tristo krokov od kaviarne. Cigánska hudba zamierala v diaľke, Dunaj ju prehlušoval. Lampy blikaly do hustej tmy náramne mdlo, v priestoroch medzi nimi nebolo človeka ani vidieť. Elemér poobzeral sa na všetky strany pátrave.

— Tak, aký to má byť zárobok? — vyšeptal Zoltán otázku skoro s námahou, a vydýchol zhlboka. Hrdlo a hruď mu svieralo napjatie.

— Hneď, Zoltán môj. Ide však o to, či sa môžem na teba vo všetkom spolahnúť.

— Azda o mne len nepochybuješ?! —

— Tak to nemyslím! — okolkoval starší druh.

— Ide skôr o odhodlanosť.

— Odhodlanosť?… Zoltán sa zarazil… — Ako to? —

— Počkaj. Viem, že si nie malý chlapec. Zadarmo ti nikto na svete miliony nedá. Musíš si ich zaslúžiť. Zarobiť si ich za pár týždňov, to treba vykonať dačo neobyčajného.

— Neobyčajného? Azda len nechceš, aby som skákal pre film s Reťazového mostu do Dunaja? — vyhŕklo to zo študenta, už skoro mrzutého od nedočkavosti.

— Žiadne komedianstvo! Nemaj strach. Vec ktorú ti ponúkam, vyžaduje celého muža, vyžaduje morálnu silu. Si Maďar, si vlastenec?

— Prosím ťa, to sú otázky!

— Uznávaš Trianon?

— Ja a uznávať?

— A nebojíš sa strašidla v maku ani šuchotu v chrasti? Chceš urobiť niečo pre našu iredentu?

— Ja, Elemér?! Myslíš, že by som bol po-vo-la-ný? — vykoktal študent ze seba, dusiac sa vzrušením.

— Povolanie musíš cítiť v sebe. Prisahej, že nemukneš pred nikým ani slova o tom, čo ti poviem!

— Elemér!

— Chceš prisahať?!

— Prisahám!

Starší druh vzal mladšieho pod pazuchu. Ide o špionáž proti Rumunsku?

— Špionáž?! Elemér, úprimne rečeno, náš apa by nikdy…

— Blázonko! — prerušil ho druh v plnom povedomí svojej prevahy. — Vypýtaj si dovolenie od mamičky! — uškľabil sa posmešne. — K iredentistickej akcii chceš mať súhlas svojho otca, ktorý vyrástol a prežil skoro celý svoj život v celkom iných pomeroch, ktorý sa naučil dívať s posvätným rešpektom na vrchnosť, nech je akákoľvek?!

— Ale predsa, špion!

— Navádzam ťa k niečomu nečestnému?! Chcem, aby si bol špion z remesla, ktorý špionuje kdekoľvek a pre kohokoľvek, trebárs proti svojej vlasti?! Pracujeme pre iredentu a proti Trianonu, pracujeme proti nepriateľom. Jedným z nich je Rumunsko. Delíme si prácu. Jedni píšu iredentistické letáky, druhí ich rozširujú a pašujú za hranice, tretí sa chystajú oslobodiť obsadených bratov zbraňou, a my chceme vyskúmať slabiny nepriateľa, chceme trebárs špionovať. Buď si Maďar a vlastenec, buď si muž alebo stará baba! Ak sa bojíš alebo sa chceš radiť s mamičkou, zostaň radšej doma za pecou a nemysli na Abbazziu ani na vodné športy s krásnou Mancikou! — Elemér uprel oči ostre na svojho druha. Chcel vidieť, či ho ranily, rozčulily posledné slova, vyrieknuté s rafinovanou vyrátanosťou.

— Nie, Elemér, já chcem splniť svoju povinnosť. Ale daromne sa obetovať…

— Ako to myslíš?

— Špionov odhalia, zlapajú, popravia.

— Čo by neodhalili! Je somárov dosť, ktorí sa dajú. Jedni posielajú z cudzej krajiny špionské zprávy poštou. Druhí sa ožerú a v objatí predajných ženštín sa chvascú, aké štátne tajomstvá znajú. Kto ti hovorí, aby si to tak robil?

Kráčali mlčky vedľa seba. Tma hustla, s budínskej strany žiarily svetlá už iba kde-tu, na nábrežnom korze svietily pouličné lampy už iba každá druhá. Studený vánok chladil až priveľmi ohnivé mladé telá priateľov. Zrýchlili krok.

— Pojdeme spať? — spýtal sa starší.

— Trebárs. — Rúžovolící blondýn odpovedal skoro mechanicky, jako koho vyrušia z myšlienok. Priateľova nábidka mu zavŕtala v hlave. Tým, čo počul, bol skoro zmätený. Znal Eleméra jako úradníka ministerstva zahraničia, vicekonzula, nadporučíka v rezerve. Čo ten môže mať do činenia so špionážou? Musí, musí mať istotu. Najradšej hneď.

— Elemér! — osmelil sa k otázke. — Elemér, pre koho ma to verbuješ?

— Pre koho? Neboj sa, pre spoľahlivé firmy. Pre Krvavý sväz dvojitého kríža. Ale špionážnu kanceláriu vediem ja z poverenia ministerstva vojenstva. Firmu dáva Sväz, vec financuje ministerstvo.

— A čím si vlastne. Vicekonzul?

— Pred nezasvätenými. Som v armáde, pridelený vojenstvu. — Elemér usmieval sa blažene, sebavedome. — Som major národnej armády, šéf kancelárie. Vicekonzulské legitimácie mám iba k svojim služobným potrebám. V ressorte, chlapče, ktorý vediem, nechodí sa s bubnom na zajace… — počerný dlháň vypäl hruď a hrde sa vytiahol.

— Nuž, rozmysli si vec, kamarát, a rozhodni sa. Pozajtre očakávam na byte. A neboj sa. Ja som bol v Rumunsku v tej veci dva roky, a vlas sa mi na hlave neskrivil. Zariadim to tak, aby sa neskrivil ani tebe. Alebo si to rozmyslíš a povieš si: „Adieu, krásna Mancika, maj sa dobre i bezo mňa!“ Servus!

Z hrudi Zoltánovej vydral sa hlboký túžobný vzdych.