ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Servus, kamarát! — vítal verejný notár dr. Kelemen vo svojej kancelárii advokáta dra Veleczkého. — Čím ti môžem poslúžiť?

Príchodzí sa zahľadel do neurčita. — Mám k tebe, Rudi, prosbu.

Notár zaviedol hosťa do zadnej miestnosti, kde čítaval noviny. Bola útulnejšia i vkusnejšia jako prvá kancelárska miestnosť. Pôsobila príjemne už svojím tichom a velikým zeleným tepichom, rozloženým po lakovanej dlážke.

— Ráč si sadnúť — notár ponúkol Veleczkému miesto vo foteli.

Veleczký vhupol doň. Pocítil príjemnú mäkkosť i teplo. Mimovoľne utkvel pohľadom na velikej nástennej olejomaľbe predstavujúcej čriedu krásnych bielych volov na paši a pred nimi rybník či jazero, v ktorého čistučkej hladine zrkadlil sa kus zelenej paše s modrým nebom. Zamyslel sa na vakácie, ktoré trávieval na otcovskom majetku. I tam boly krásné paše so statkom a v blízkom lesíku pekávali voňavú zbojnickú pečeňu. Kde ste, mladé letá? V tom zasnení bol by si najradšej zdriemol.

— Čím ti môžem, Béla, poslúžiť? — počínal byť notár netrpelivý. Veď návšteva Veleczkého ho skoro vzrušila. Neschádzali, neráčili sa. Nesympatizovali spolu. Tykali si ešte z mladých rokov. Ale život ich rozdelil. Pohádali sa boli v hostínci. Jemu, Kelemenovi sa protivil ten pokojný maznák bez temperamentu, žijúci viac zo zdedeného rodičovského majetku, jako z kancelárie. Nemohol vystáť ani tú jeho chladnokrevnosť či dobráctvo. Videl v ňom babu a príživníka. A pokrokárskeho fantastu, ktorý sympatizuje s najvýstrednejšími smermi.

— Rúdi, kamarát môj drahý. Ja som sa ti prišiel predovšetkým vyspovedať. — Oči holohlavého rapavého neveľkého človeka zažiarily jakýmsi až náboženským ohňom.

— Vy-spo-ve-dať?! — vyvaľoval notár oči. — Azda sa len neblaznie! — pomyslel si.

— Áno, vyspovedať — opakoval advokát, teraz už trochu pevnejším hlasom. Ale v očiach, v ktorých zračila sa ešte pred chvíľkou fanatická odhodlanosť, mihol sa záchvev nového strachu. Cítil, že nemožno nazad. Musí sa to stať. Povie notárovi všetko. Ale čo urobí ten náruživý veľký chlap?! Zahrdúsi ho alebo zastrelí. Musí byť opatrný a rozpovedať tomu náruživcovi celú vec čím najšetrnejšie. A s brutálnou pravdou nesmie vyrukovať naraz, iba po troche.

— Nehnevaj sa na mňa, Rudi, odpusť mi. Veď ja chcem všetko napraviť.

— Čo ti mám odpustiť?! — žasol notár údivom. — No, hovor predsa!

— Mame sa s tvojou ženou radi.

— Rádi? Koho by tá stryga rada nemala?! — Hm, hm, ty s mojou ženou! — podívajmeže sa.

— A chceme sa vziať — pokračoval Veleczký skrúšene, kajúcim hlasom. — Nebráň nám, Rudi, prosím ťa, nebráň!

— Ale čerta starého vám budem brániť! Nech ide v katy, kľampa! Beztak ma klame už dvadsať rokov, potvora huncútska! — Ja, jaj! kamarát, a či ty vieš, že ty si jej osemnásty frajer? Sedemnástich ich už mala pred tebou.

— Viem — zašepkal advokát resignovane.

— Človeče nešťastný, nuž, a čože ti to tak odrazu do hlavy vnišlo?!

— Ver mi, Rudi, nič inšieho jako láska.

— Chachacha! Vraj láska! — zarehotal sa počerný chlap posmešne — —

— Ty vzdycháš jako dvadsaťročný mládeneček. Radšej povedz, že si rozum ztratil, starý blázon! A ona že ťa má rada? Tvoj pugilár, to ešte.

— Neposmievaj sa, Rudi, to ma bolí. Milujeme sa už dlhší čas.

— Už dlhší čas?! Tak, odkedy, povedz?!

— Od jedno polroka.

— Ba ešte! Škoda, že tu nemám pri ruke notes, hneď by som ti povedal, či už aj teba neoklamala! Lebo tomu nebude ešte žiadnych šesť mesiacov, čo dala kvinde sedemnástemu frajerovi. — Na môj dušu, ľutujem ťa, Béla! Že si dobrý blázon, vedel som už dávno. Ale že by si bol taký blázon, to som si predsa nemyslel.

— Ja jej dôverujem.

— Hahaha! Páčiš sa mi, Béla.

— Ja si ju ctím. Prišiel som ťa prosiť, aby si nám odpustil.

— Ja tebe odpustiť? — — Ľutujem ťa, kamarát! A ty pre takú kľampu chceš opustiť svoju krásnu ženu?! — — Síce, možno, že máš príčiny, — nechcem súdiť. Všeličo sa hovorí.

— Ja sa chcem o ňu postarať. Aj o dieťa. — Rudi, môj, aj tebe chcem vynahradiť, čo si za tých dvadsať rokov — —

— No, na môj dušu, ty, Béla, máš nebodaj o kolečko viac! Ty ma chceš odškodňovať! Nechaj si, nepotrebujem. Radšej ti sám vyplatím pár tisícok, že sa tej hestery zbavím. Lebo to ti povedám, tá ťa načne, tá ti vie márniť! Nemáš tušenia. — — — No, ale robte si, jako chcete.

Aký si šľachetný, Rudi! — a v očiach advokátových zaperlily sa slzy.

— Tak ty nám odpušťaš?! — — Veleczký oblapil notárovu mohutnú pravicu oboma rukama.

— No, veď ty s ňou zkúsiš! — odľahčoval si notár. — Ale potom mi nechoď na krk a nedohovaraj! Vyhodil bych ťa jako psa. — Ešte máš čas. Dobre si to, Béla, rozmysli!

— Rozmyslel som si. Veď ja som na to myslel už dlhší čas. Ale zarmútiť som sa ťa bál.

— Neboj sa, nezarmútil si ma. Veliký kameň mi odpadne so srdca. — — To sú veci na neuverenie. — Hm, hm. — Ozaj, kamarát, a kdeže ste sa poznali? Nehnevaj sa, že som taký zvedavý.

— Veď sa my už dávnejšie známe. Z bálov, výletov, z divadelného spolku. — A tejto zimy sme sa vídali na ľade.

— Na ľade, tak na ľade?! Len aby ti len ľad nepresadol, môj dobráčisko bláznivý! — pohladil mohutný počerný chlap malého plešivca po ramene skoro nežne.

— Počuj, Rudi, ja som ti chcel niečo povedať — advokátove oči zapálily sa znovu jakýmsi náboženským fanatizmom.

— Čo?

— Ak máš svedomie, hľaď zabrániť hriechu. Prehovor našich, aby sa do toho nepúšťali.

— Do čoho?

— Do tých pikľov proti štátu.

— Á — á — á tak! Tedy ty tak?!

— Nie, Rudi, veľké starosti mi to robí. Nedávno som si to uvedomil, do čoho sa to vlastne rútite.

— Do čoho?

— Do boja, krviprelievania.

— Nuž, a?

— Je to proti kresťanskému učeniu.

— Kto ti to nabulíkal, človeče?!

— Cirkev.

— A čo máme robiť, aby sme sa oslobodili? — spytoval sa notár, opovržlive požmurkávajúc na podivína.

— Pomáhať radšej vdovám, sirotám, chudobným, opusteným.

— Ach, bože, tebe, Béla, vari hlava treští! Tak máme zhniť v jarme, čo?! Choď ty, kamarát, hlásať kresťanské prikázania radšej Čechom, čo na tisíce našich ľudí z miest povyhadzovali alebo vypovedali z krajiny! Tým to hlásaj, urobiš lepšie. — — Tak, ty sa nás odriekáš? Nechceš mať s Kovácsovou akciou nič do činenia?!

Veleczký zavrtel hlavou. — Veď som vás odrádzal už v zime.

— Ale vtedy sme tie tvoje motolice predsa len dáko rozohnali. Teraz chceš odskočiť! Pfuj! To si charakter! Kedyže si to prišiel na také myšlienky?!

— Tieto týždne som o tom mnoho rozmýšľal. Som na pravej ceste, Rudi, ver mi.

— Tak to tá tvoja pravá cesta! — — buchol notár päsťou na stôl, až sklenené ťažítko poskočilo a odletelo na kraj. — Sľúbiš sa a potom zradíš!

— Ja nikoho nezrádzam.

— Zrádzaš, psia duša! Iba zradca môže odskočiť. Kto neide s nami, je zradca!

— Mne nedovolí svedomie.

— Ach, ty mantraga voľáka! Ešteže vraj svedomie?! A priateľovi ženu odviesť? To je po kresťansky, ty svätúškár podlý?! Nešianať tvojej holej kotrby, ja by ti namastil rebrá! Tak takéto psie duše žijú medzi nami! Na prvej vŕbe by si mal odvisnúť, lotor voľáky!