ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jamné počínalo sa stávať odrazu cieľom túžob mladého Zoltána Micsinaya. Už nechodil ta len ako do starého rodinného hniezda, ku ktorému sa viazalo toľko sladkých rozpomienok na jeho mladosť, bezstarostné letá rozpustilého šarvanca. A neupútala ho starosvetská zemianska dedina len tým, že k nej počínaly sa pripínať nové, smelé nádeje vyšnostrahovských vlastencov, robiacich zimničné prípravy na zlomenie jarma. Pre krúžok týchto nadšencov, tak blízky Zoltánovi (veď sám k nemu patril), dostávala neveľká dedina, schovaná za kopcom, zvýšený význam. Lebo veď mala sa stať oporným bodom povstaleckej akcie. Sám Kovács ju k tomu vybral, a najvážnejší ľudia s tým súhlasili. Povstanie musí mať predsa svoje organické stredisko. Bývalé župné, teraz okresné sídlo sa zaň naskrze nehodí, trebárs by aj väčšina občianstva s akciou súhlasila. Lebo v meste je posádka, četníci a čo ja viem čo. Ale získať a ozbrojiť v dedinke pod horou pár tuctov odhodlancov, získať obec celú, bez výnimky a zorganizovať okolo nej okolie, to už vyzeralo ináč. Keď budú mať Jamné, získajú ľahko desať iných zemianskych obcí. A sto-dvesto zemianskych statkárov shromaždí okolo seba ľahko tisíc, dvetisíc želiarov, sluhov a súsedov-sedliakov. Spolu s pár sto inteligentmi, železničiarmi a študentmi môže taký dobre vyzbrojený 2-3tisíchlavový sbor za noci ľahko odzbrojiť strahovskú posádku, povytrhovať koľajnice, pretrhnúť telefonné a telegrafné drôty a rozšíriť povstanie na desať-dvadsať okresov. Veď sa nebude zaháľať ani inde. A pomoc zpoza hraníc bude na porúdzi.

Hej, nielen to rozpalovalo mladú Zoltánovu hlavu, kedykoľvek si na Jamné pomyslel. Jeho ta tiahlo niečo ešte mocnejšieho. Neraz sa pretúlal okolo vrbiny, vrúbiacej podmyté strmé brehy divokej rieky, celé hodiny, chodil po lúkach okolo cintorína i popod „Hôrku“ a na koniec pustil sa odhodlane hore brehom do parku a ku kaštieľu, rozochvený túžbou zazrieť dvoje zamatových hnedých očí.

Inokedy čakával pri studničke v hájičku. Čakával na isto a predsa s tlčucim srdcom, v sladkej neistote, či jej nič nepríde do cesty.

A pekná Manci prichádzala. Tíško, skoro tajomne, aby ju niekto nevidel, predierajúc sa húštinou a uchylujúc sa za biele brezy, zelené svrčiny, až zastala na čistinke pred studánkou, a junochové ramená rozovrely sa sladkou istotou, že budú môcť o okamžik sovrieť svoje blaho.

To bývalo, keď vedela, že príde. Posielali si karty, on jej najradšej pohľadnice s peknými krajinkami, stromovím, kde mohol medzi jednotlivé kmeny a listie skrývať svoje háky-báky, ktorým iba ona rozumela a kde značilo: „v sobotu sa mi snívalo“ vlastne „prídem v sobotu“.

Čosi-kamsi sa pošuškávalo i po dedinke, že tú staršiu slečinku zo zámku videl sa voľakto viesť s galánom. Držal ju vraj okolo pása, ona sa klonila k nemu. Pristalo im to, potvorám.

Donieslo sa to čoskoro do uší aj rodičom.

Statkár „na Hôrke“ zahorel hnevom.

— Čo to má byť, Pavlína?! — osopil sa jednoho dňa na ženu. — Čo je to za Zoltána Micsinaya?! — otŕčal proti žene maľovanú pohľadnicu. — To je ten Pešťan, čo ste sa s ním sišli pri mori?

Statkárka horko-ťažko vykoktala slovíčko na ospravedlnenie.

— Karta je dávaná na poštu v Strahove. To je čudný Pešťan!… Počuj, žena, však je to Imrov Micsinayov syn z Vozočian?

Statkárka zbľadla, netrúfajúc si odpovedať.

— Tak, vy ma klamete?! A za mojím chrbtom sa slížete trebárs s mojím najväčším nepriateľom! A ty si myslíš, že ja dám svoje dieťa za syna toho galgana, toho živáňa, čo ma chcel z majetku vyhrýzť, čo celú dedinu proti mne podpichoval?! Svoje dieťa?! A on ma za pangarta vyhlasoval, vlastnú matku mi pred svetom povláčil! A jeho faganisko sa opováži okolo môjho domu obšmietať, na dcéru mi čihať! Uvidieť ho, zastrelím ho jako psa! — reval statkár celý bez seba od rozčulenia.

— Kto ti na ňu číhá?! Pár zdvorilých karát… probovala Eiselová muža chlácholiť.

— Ešte ma budeš klamať! Už ju celú omotal, oplan! Ľudia ich videli, keď sa viedli, nehanblivci! Moje dieťa sa tak zabudnúť!… Kde je? Vyšmarím tú guvernantku! To má byť výchova?!

Statkárka mlčala, nechtiac muža daromne dráždiť.

— Ty si všetkému vina! To si mi pekná matka! To si v tých kúpeľoch na ňu pekne pozor dávala! A či má byť moja dcéra vychovaná za sluhovskú dievku?! — narážal rozčulený Eisele na nízky pôvod svojej ženy.

— Čo ten fagan s ňou len chce?! Zkaziť dievča, na posmech doniesť?! — sypel celý zachrípnutý.

— Otec, maj rozum! Veď sa ti dačo stane! — chlácholila ho žena. — Či nesmie mladé dievča s mladým človekom prehovoriť?! Či na tom musí byť hneď niečo zlého?!

— Nevyhováraj! Nie som taký prostý, aby som uveril! Taký zemianský holomok nemyslí na nič dobrého! Dievča chce sviesť, chalan oplanský! Ach, bože! a ja sa tak trápim! A trebárs je už všetko darmo!

— Čo to hovoríš, otec! — zahorela statkárka rozčulením. — Sám chceš svoje dieťa tupiť?! Moje drahé dieťa, dobré, nevinné!

— Pošli pre ňu! — vydychoval Eisele zťažka.

Statkárka zazvonila.

— Slečinka Mancika aby sem prišli! — rozkazovala vošlej slúžke. — Iste budú niekde na ľade so slečnou guvernantkou.

Eisele sa hodil na diván, spustiac ubolenú, ustarostenú hlavu do dlaní.

Tak biedny, opustený cítil sa v tej chvíli! Dušu zaliala mu ľutosť, mučivý žiaľ. Čo ho neprestane prenasledovať tá psia zemianska fajta? Vždy mu len bude život otravovať?!

Že sa zmohol, že sa vyšinul?! Nuž, a prečo pri cigánoch, kartách premárnili celé majetky; sháňali sa za mandátmi, za hodnosťmi, nafukovali sa jako žaby, kým nepraskli.

Akoby neboli závideli jemu, synovi chudobného drevorubča z horskej nemeckej dediny, keď sa dostal do ich dediny na najväčší, 750-jutrový majetok.

Hej, žralo ich to, ozembuchov, že sa šťastie usmialo raz i na statočného grófskeho mládenca. Jeho príchod do hrdej zemianskej dediny zdal sa im hotovým výbojom. Že sa chudobný Nemec zmocnil najväčšieho zemianskeho majetku v dedine, to pociťovali jako krvavú urážku, pokorenie. Shrabol majetok krásny, čo patril kedysi Jonášovi Jamnickému, ktorý býval v stolici vicišpán a ktorého jeden syn sa stal predsedou kúrie a druhý ablegátom. Dom viedli, rozumie sa, panský. Repräzentácia, štúdie synov stály mnoho. Dlžoba pribúdala za dlžobou. Po otcovej smrti predali dedičia majetok i so zámkom, vypínajúcim sa hrdo nad dedinou. Kúpil ho Eiseleho pán, brezinský gróf Štefan Csekonics, nie pre seba, ale pre svojho bývalého mládenca Franciho Eiseleho. Kúpa či dar prekvapila svet tým skôr, že gróf bol skupáň rozhlásený po celom okolí.

Hej, narobili sa mu tí zemianski živáni priekory! Eisele pocítil v hrdle horkosť ako žlč ešte i teraz, keď sa na to rozpomínal. Keď sa nasťahoval do zámku, bolo prvé, že našiel skoro každý druhý oblok vybitý. Lavičky cez jarky a priekopy boly postrhaváné, brána natrená hnojom. A od tých čias nevychádzal z mrzutostí so súsedmi. Rozorali mu cestu, vedúcu cez obecné pole, aby sa nemohol dostať so záprahom na lúku. Potrávili mu ryby v rybníku gebuľou, odstrelili mu dvoch najkrajších psov. Koníčaťu prerazili zadnú nohu, keď zabehlo ktorémusi z nich do lucerny. Krávu mu orútili tak, že zmetala. Na jednom ostredku sožal raz viacej kúkolu, jako žita. Bolo to tiež len ich maslo. A na novom majetku sa ešte ani dobre neohrial, už mu zhorela šopa. Ešte, že sa včas oheň zbadal a zahasil. Lebo veď bolo zrejmé, že ho chceli vypáliť celého. O cesty a mosty mal s tými sedmoslivkármi každú chvíľu spor. Raz mu zajali husy, inokedy barance. A v hore sa mu napáchali škody, že toho bolo už vyše práva, navytínali sa smrčkov, dubcov, svrčín. Ba začali to, jako sa zdá, ešte pred jeho príchodom. Aspoň z tých dvoch krásnych orechov pred zámkom jeden čoskoro uschol a druhý raz vietor vyvrátil, ale na pni bolo vidno, že bol podrezaný.

A nielen, že mu robili ustavične priekory, protivne a škodu. Ale potupiť, pošpiniť ho hľadeli. Nešlo im do hlavy, jako mohol starý gróf, chýrečný skupáň, darovať svojmu bývalému mládencovi panstvo. Hľadali vysvetlenie. A keď hľadali márne, vymysleli si ho. Obvinili jeho matku, že mala niečo s grófom. A jamnické panstvo vyhlásili za dar starého rozkošníka záletnici či vlastne jej pangartovi, Francimu.

Hej, ako ho tá surová urážka či klebeta žrala, pálila! Eisele sám, vezmúc si rodičov na starosť k sebe do Jamného, sa postaral, aby sa o príčine jeho obľúbenosti u nebohého grófa dozvedel svet niečo iného. Musela to rozchýriť sama Eiseleho matka. Počalo sa aspoň hovoriť, že Franc zachránil vraj na cestách v cudzine svojmu pánovi život, keď sa kúpali v ktoromsi jazere a gróf dostal do nohy kŕč. Vravelo sa tiež, že v Egypte dostal gróf, dokiaľ to s tou jeho chorobou ešte nebárs dobre vyzeralo, prudké chŕlenie krvi. Nebyť na blízku Franca, ktorý dal pánovi hneď zapiť prášok a dákusi medicínu a skočil ešte v noci pre doktora, bol by vraj gróf býval ztratený. Na také služby sa veru tak ľahko nezabúda.

No, v tento výklad grófovej štedrosti uverila najviac iba čelaď a chudobnejší sedliacky a robotnicky svet. Zemäni si húdli svoje a videli v Eiselem iba grófskeho pangarta.

Hej, zpríkrily Eiselemu v tom Jamnom život tie psie kože! Narobily mu škody, protivne, že by neraz bol najradšej všetko zapľuval, predal a viac sa na to živáňske hniezdo ani nepodíval.

Ale nebožtík gróf, ten mu to vedel vše rozvraveť. Doviezol mu peňazí, poslal mu zrna na siatie, plemenice, prepustil mu svojho kasnára a so dvoch bírešov, poslal pár volov, a Franci se prestal opúšťat a pustil sa s novou chuťou do gazdovania.

Až keď gróf, jeho dobrodinca, zavrel oči na večnosť, pocítil Franci, jaký je opustený. Najväčšmi cez vojnu, keď mu počal svet kradnúť, čo mohol, ako divý. Ba, rychtár Gábor Žigmondovie nemal pokoja, dokiaľ ho nevypšikal na vojnu. Darmo si podal 46ročný statkár ako majiteľ väčšieho majetku žiadosť o prepustenie z vojny. Na nešťastie poslal ju slúžnovský úrad rychtárovi obce k posúdeniu. Rychtár posúdil žiadosť nepriaznive. Napísal, že Eisele gazduje zle. Ale kasnára a bírešov ma dobrých; bude lepšie, keď bude narukovaný, aspoň sa im nebude do gazdovania miešať, keďže sa do toho i tak nerozumie.

Eisele sa o tom dozvedel od pisára zo slúžnovskej. A nielen to, ale i to, že to nevyšlo z Gáborovej hlavy. Veď kdeže by aj. Gábor bol predsa dosť prázdna hlava, kdeže by sa ten bol na to zmohol! Aj úradne veci mu musela žena vybavovať. Ale sišiel sa v slúžnovskej s Imrichom Micsinaym. Ten mu to musel poradiť, tá duša diabolská!

Áno, ten starý farizej!

Krv Eiseleho zpenila sa hnevom. Veď ten starý pokušiteľ neštval proti nemu po prvý raz. Nahuckal sa ten Jamnikovcov proti nemu hneď vtedy, keď prišiel do Jamného. Ľahko mu bolo huckať tú fajtu, veď mal z nich ženu, blízku príbuznú dogazdovavšieho Jonáša Jamnického, ktorého majetok kúpil pre Eiseleho gróf.

Hej, nahuckal sa proti nemu celú obec. Proboval ho zničiť i za vojny. A keď sa im to nepodarilo, chce potupiť jeho syn teraz jeho dieťa.

A či ju má ozaj rád?!

Nie nesmie byť jeho, nesmie ho olúpiť o najdrahší poklad potomok tej zlorečenej fajty. Nie, nesmie zahorieť láskou k synovi jeho najväčšieho škodcu jeho drahá dcéra!

Nesmie! Nedovolí jej. On jej napraví hlavu, on ju nakriatne!

*

Vbehla do izby s pružnosťou gazely, s jasnou tvárou, očima žiariacima šťastím. Matka sa odvrátila k oknu, chcejúc zakryť svoje vzrušenie. Pekná černovláska rozhliadla sa po izbe, kto ju to volá, keď utkvel jej pohľad na rozrušenej tvári otcovej. Zarazila sa, pocítiac ľutosť, hneď však podišla k nemu, dotkla sa ho nežnýma rukama a ozvala sa zvonivým hláskom:

— Čo rozkážeš, apa?

Zachvel sa rozčulením a uhol sa pred ňou, aby priveľmi nezmäkol od dotyku svojho najdrahšieho decka. Zachmúril čelo a zastenal:

— Čo to máš s tým Micsinaym, ľahkomyseľnica?! Po hájoch sa budeš vláčiť s cudzím človekom, rodičom za chrbtom, há?!

— Franci! — zaupela statkárka boľastne, trpiac za dcéru.

Dievča ustúpilo o krok, zapýrilo sa až po uši, sklonilo hlavu a počalo horko plakať.

— Už ťa svet po dedine roznáša. Takej hanby sa musím dožívať od svojho dieťaťa?! Azda si sa len… statkárovi uviazlo slovo v hrdle.

— Apa!… vykríklo dievča, a oči jej zasvietily urazenou hrdosťou divoko. Ale práve tá urazená hrdosť bola balzamom na zjatrené otcovské srdce Eiseleho. — Veď tak, dieťa moje — zašeptal trochu spokojnejšie, a mäkká rodičovská náruč sa rozvierala. Sklonila do nej po krátkom váhání hlavu.

— Aký si ty, apa! — dohovárala vyčítave. — Zlý, nemáš ma rád, keď tak môžeš hovoriť — prechádzala do tónu skoro mazlavého.

Vinul dcéru k srdcu, skoro uspokojený. — A prečo si s ním chodila, prečo si nám robila žiaľ?!

— Keď — keď ho… mám ra-da! — vykoktala to do otcovej vesty, uľahčujúc si slzami.

— Nešťastné decko! Syna môjho vraha, najväčšieho nepriateľa? — vzrušil sa statkár znovu.

Oči plné sĺz zadívaly sa na otca nechápave.

Počal jej stručne vysvetľovať, čo vytrpel od Jamnikovcov za tých jedenadvadsať rokov, čo je tu. A najviac od Imricha, ktorý príbuzných podhuckával.

— Nesmieš s ním nič mať! Podívať sa nesmieš viac na neho! — zakazoval s náruživou prísnosťou.

— Nesmieš, dieťa moje, nesmieš! Pán Boh by ťa musel skárať!… Zmárnil by som toho galgana!

Neodpovedala, iba sa odvrátila, dusiac v sebe krutý žiaľ.