ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne unášal ho rýchlik k moru. Ach, cnelo sa mu za ním, cnelo nesmierne za nedohliadnou šedomodrou lesklou hladinou, odrážajúcou sa vše ostre od jásavej azúrovej oblohy, vše zase splývajúcou so šedým nebom v ohromnú nekonečnú báň, neproniknuteľnú, a predsa žiariacu jasom a životom. Keď unášaly ho železné kolá ponad závratné priepasti a skalnaté, riedkymi ihličnatými lesy zarastené kopce horvatského Krasu, vdychoval korennú lesnú vôňu dychtive. Zavše sa chumáč hôr rozsadol v priehlbinu dymiacu sa jako nejaká sopka hustou bielou hmlou. A naraz zredol les, ohnivý tátoš vletel na srázny, vysoký viadukt, a roztúžený mladý blondýn rozovrel náruživým pohybom náručie. Veď Jadran rozprestiaral sa hlboko pod ním, velebný, tichý, šedooceľový, skoro nehybný vo svojej rannej driemote, iba miesty zbrázdený vetrom a ľahúčkymi, štihlými rybárskymi barkami, prissatými na jeho hladinu jako pestrý motýľ na opojne voňavý lúčny kvet.

Za touto širokou volnosťou túžil celé mesiace, najmä posledných sedem týždňov, strávených zväčša v Rumunsku. Toho poldruha mesiaca, prežitého v drahých hoteloch a ve vlaku, v úzkostiach a neistote, zdalo sa mu už iba zlým snom. Iba keď sa rozpomenul ešte raz na rad príhod a dojmov, na dvanásťhodinové čakanie pre jakúsi poruchu parostroja v Campolungu, na večné patrolovanie špinavých vojakov s chudýma nohama, na ktorých mali ovinuté kamašne, na fičúrskych dôstojníkov s dlhými modrými blúzami a bezvadne lesklými lakovými čižmami a na svoj strach, že siguranca značne z dlhej chvíle prezerať znovu dôkladnejšie pasy a štampílie v nich a môže ho polapiť, odhaliť, prešiel ho mráz, a Zoltán Micsinay cítil, že to predsa len nebol sen, ale skutočnosť, na ktorú nezabudne do smrti. Čo to bola za slabosť, aká nesmyseľná bázeň ho vtedy posadla? Hodina míňala sa za hodinou, vlak sa nehýbal, vysadli a zasadli jedáleň. Keď boli hotoví s neveľkými zásobami mäsa a syra, nepozostávalo im nič iného jako orechové rožky a zapíjať to všetko pálčivou cvikou. I on jej vtedy hodne vypil, trebárs sa pustil do nej dosť neskoro, vtedy, keď sa mu prečkané hodiny zdaly už večnosťou a zrazu zaľahla naň jako mura hrozná myšlienka, že sa to zdržali vlastne iba pre neho, že príde inkvizícia a jeho misia vyjde najavo. V tú chvíľu počal pochybovať i o Elemérovi, počal veriť, že má pas nepravý a že ho chytia. Kalištek ohnivej cviky počal piť za kališkom, pred očima robily sa mu ohnivé kruhy, myslel na mučenie, trýznenie, ktoré ho očakáva, a sám dojatý svojím osudom, zaslzel. A nestalo sa nič. Ani vtedy ani inokedy, keď sa viezol z Kluži do Brašova a cestou zabočil do Sinaje, kde strávil celý deň, zabudnúc si dať pas vidovať. Brašovská sigurancia sa neuspokojila s predvčerajším vízumom a posielala ho nazad do Sinaje. Až šesťsto leiov ho zachránilo. Prebídol cez všetky nástrahy bez pohromy. Ale nebol by sa chcel vrátiť ani za tisíce. Netúžil už vidieť romantické karpatské priesmyky s morom čiernych smutných hôr, ani bukureštské skvelé výklady, ani elegantné korzo s naparádenými kráskami ohnivých čiernych očí a mandľových tvárí, zahalujúcich sa do luxusných kožušín za parného letného večera v tom podivnom meste, kde neďaleko parlamentu krochkajú ve dne na brehu riečky ošípané, dívajúce sa cez vodu na tržište pestrých kobercov a smútiace, že sa nemôžu po nich váľať. —

To všetko je za ním. Kus triumfu a trochu strachu v žilách. Ba ešte niečo radostného k tomu. Po rumunskej ceste prišlo v Pešti Elemérovo uznanie, peniaze a sľub, že mu sverí niečo lepšieho: spoluprácu na iredentistickej akcii na Horniakoch.

Ale na to času dosť. Teraz ho čaká more a úsmevy krásneho, čiernookého dievčaťa, znieť bude mu lahodná hudba teplého altového hlásku. Privieral oči, zamierajúc slasťou blaživej neistoty.

Keď zazrel nádherný záliv, nad nímž strmia skoro do polkruhu malebné skalné bralá, zalomcovala ním túžba a nedočkavosť. Nie, musí sa mierniť, aby sa srdce nerozpuklo. Nútil sa myslieť na ľahostajné veci: na prednášky, na Pešť, na zvuky cigánskych huslí, čo mu dosial hučaly v ušiach.

A už stáli nad malebnými skupinami víl a hotelov, žltnúcich a beľajúcich sa medzi zelenými parky a záhradami nad morom hlbokým a modrým jako svetlička. Hotelového sluhu pustil pred sebou, aby ho jeho prítomnosť nerušila zo sladkých myšlienok. Ach, tak boly sladké a predsa mučivé!

Čo robí Mancika? Či neprichodí pozde? Kráčal pomaly, rozpálený sálajúcimi slnečnými lúčami i nevyspalosťou, popri zahradách, z ktorých zaváňal korenitý parfüm, smes vône bobkového listu, olivy, fíkového stromu a šedých ostrých tráv učupených pod vysokými neovakovanými múrikmi, ovinutými lesklým tmavozeleným brečtanom. Teraz, keď už bol tak blízko u cieľa, zpomalil kroky a bol by najradšej zabočil niektorým tým chodníkom do viníc, hore skalnatou cestičkou vinúcou sa medzi starými múrami. Oddýchnuť si a nabrať síl. Čo sa tak ponáhľa?! Nerúti sa to za sklamaním? Veď dievča ho skoro ani nezná. Povrchná známosť z bálu. Čo, povrchná! Veď na tom bále ztratil srdce. Ona sotva. Tancovali spolu pár razy. Hovorili o všetkom možnom. Chválil jej tanec, že netančí, ale unáša do vyšších sfér. Zasmiala sa srdečne. Ta že unášať nechce, na tie sféry že máme času až po smrti. I promenoval s ňou po dvorane. A dával jej jemnúčko cítiť, čo sa v ňom deje. Na dnešnú noc že nikdy nezabudne. Robila sa schválne, jakoby nerozumela. — Nechcete už viac bálovať? spýtala sa šeľmovsky. — Azda budem, ale to nebude to, čo s vámi — riekol vážne. — Ach, to sa vám iba teraz tak zdá — nechcela mu prisvedčiť.

A zakaždým mu ukĺzla jako had. A tie čierné oči so zamatovým leskom sa smialy a nedaly mu zabŕdnuť do vážnejšieho tónu. — Ach, jako sa tie vaše slová s tou hudbou krásne počúvajú! — Prekárala ho. A pred odchodom s mamou a guvernantkou lúčila sa s ním tak úprimne kamarátsky, že nemohol byť s ňou nespokojný.

A predsa spokojný nebol. Bol by jej doprial nepokoja, ktorý vzbudila v jeho duši. Odkiaľ tá pružnost, tá istota u takého mladého dievčaťa? Tomu sa učia statkárske dcérky v kláštorných penzionátoch? Veď Mancika prišla vlani — vytiahol to z nej — od Anglických panien z Pešti.

Od bálu videl ju iba raz. I to v sprievode nepeknej nevľúdnej ryšavej guvernantky. Aby ju neprepásol, musel za nimi do módneho sklepu, kde nakupovaly. K vôli rozhovoru odhodlal sa kúpiť si batistovú vreckovku. Na pozdrav odpovedala veľmi vlúdne, starým, polokamarátskym tónom. Keď sa jej spýtal, čo bude robiť v lete, kde ju uvidí, odpovedala, že pôjdu do Abbazzie. I to sprievodkyňa už na ňu zagánila.

Keby sa vyspovedal, čo sa na ňu namyslel, za ňou natúžil, čo vykonal, len aby ju mohol uvidieť, musela by zmäknúť a zahorieť k nemu láskou. A najväčšieho tromfu sa musí zriecť: o rumunskej ceste musí mlčať.

S terás pozerajú kúpeľní hostia na príchodzích. Niektorí kývajú známym, privolávajú im čosi. I maďarský hovor mu zalahodil v ušiach. Ale jemu tak milý, teplý ženský alt to nebol. Pozeral do diaľky. Či ich predsa nezazrie?

Sluha kráčal hore schodmi do bieleho hotelu, odrážajúceho sa od čiernozeleného pozadia. Zaviedli ho do izby. Mala výhľad na more, trebárs sa pod ňou rozprestieral park. Počal si vybalovať veci, umývať sa. Jedenásť hodin. Zdriemne si aspoň na hodinku.

A čo tu vlastne hľadá, ak Manciky tuná niet? Rozbehne sa ju hľadať. Preobliekol sa do iných šiat, dívajúc sa do zrkadla. Ale nebol so sebou spokojný. Únava mu ziera z tvári, líca, nos, uši mu blčia rozčulením. Mal by si predsa len pospať a prebudiť sa sviežejší.

Nie nevydržal by čakať. Nezaspal by. Vychytil sa von. Spytoval sa na milosťpani Eiselovú u portýra hotelu. Nebýva u nich. Informovať sa môže na mestskom úrade alebo v kúpeľnej kancelárii.

O polhodiny vracal sa už jásajúc. Sú tu. I hotel čoskoro našiel. Nebol ani na päť minút od jeho. Nevedel sa zdržať, aby nevybehol hore brehom a nezašiel na velikú, pieskom vysypanú terasu, ozývajúcu sa šumom a hovorom hostí. Kráčel pomedzi stoly a tônisté gaštany, sliediac za tvárou mu tak drahou.

— Kde sa tu, pane Zoltán, beriete? — V poslednom okamžiku sotva stihol pozdraviť veselú kláštornú chovanicu, čo pokročila mu v ústrety a podávala mu kamarátsky ruku.

— Pán Micsinay, mama, môj tanečník, — pripomínala matke, sadiacej s guvernantkou za stolom. Bozkal ruku, vtom však už vstávali od stola dvaja páni, aby sa s ním vzájomne predstavili.

Vysmiaty veliký brünet s bujnými vlasmi zamrmlal čosi jako by žandársky dôstojník. Druhý bol veľkokupec z Košíc, malý, trochu vyžilejší, zachrípnutý, ale zrejme veľmi spokojný a spoločnosťou spriatelený.

Zoltána razom opustila radosť, ktorú pocítil, zazrúc peknú Manciku.

Tak predsa. A až dvaja. Zdá sa, že poriadne zapustili korene.

Schytila ho prudká ľútosť; bol by sa najradšej otočil a odišiel urazený. Zostal však, prisadol a nútil sa do veselého tônu, odpovedajúc na obvyklé všedné otázky a sám sa vypytujúc, čo je v kúpeli nového a čím trávila čas.

Rozhovorili sa, ani nevedeli jako. Košiačan bol samý žart. Dôstojník robil plány na odpoludnie, Mancika ich menila.

Mladý Micsinay sa cítil skoro zbytočným. Prišla naň akási ochablosť. Odpovedal nešikovne na otázky, zakrývajúc svoj duševný nepokoj rozpačitým úsmevom.

Pridúc do svojej hotelovej izby, hodil sa na pohovku. Načo sa tešil, načo vlastne troví tu peniaze, ktoré ho stály smrteľné strachy?!

Ste okúzlené mužskou spoločnosťou, dedinské husy! Nie nadarmo máte otca či muža bývalého panského mládenca. Milosťslečna sa tak roztomile smeje na bezduchých žartoch chrapľavého veľkokramára. Žandársky ozembuch jej radí, kedy sa isť kúpať, kedy sa hrať tennis, kedy isť na prechádzku a kedy počúvať terstsku vojenskú hudbu v palmovém háji. Zalomcovala ním nenávisť k obom šťastnejším sokom. Hneď by sa vrhol na toho vyškereného červeného lumpa s mastnou černovlasou hlavou, búšil ho do pŕs, vyzauškoval tú sebavedomú drzú tvár! A toho zachrípnutého, opelichaného kapúna by najradšej zaškrtil, aby mu uviazly v gágore tie jeho hlúpe vice a od úžasu vysadly stľpkom tie spokojne žmurkajúce kalnošedé oči!

Až teraz sa mu videla hlúpou, nesmyselnou jeho rozladenosť. A pocítil znovu srdečný stisk ruky mladej krasavice, ktorým ho uvítala, pokročiac mu v ústrety. Má hľadieť na tých rytierov smutnej postavy jako na sokov?! Mala by pekná Manci ozaj tak pochybený vkus?

Že prišiel snáď pozde? Dokiaľ sú okolo nej dvaja?! Švihol pružne, výbojne nohou a rukou prešiel si po zamatovohladkej zlatej hrive. Hlúposti! Takých pšocherov aby nezkonkuroval!

Naobedoval sa spokojne a hneď sa uložil do postele. Spal zdravým, hlbokým spánkom. Zobudil sa až pred šiestou.

Olevrant prepásol. Vybral sa do palmového hája. Budú tam počúvať hudbu, jako hovorily.

*

Večer uliehal natešený. Veď Manciku zabával až do desiatej hlavne on. Žandár sa ponosoval, keď mu vytýkaly dámy mlčanlivosť, že mu je nie dobre. Zaškodily mu vraj ryby v hoteli a morské kúpele; bol u doktora. Košičan sa už necítil tak v sedle a hlas mu preskakoval zo zachrípnutých do škrečľavých tónov tak zábavne, že sa dámy nevedely udržať smiechu. Využil príležitosť a rozprával dámam o pešťských divadlách a športovnom živote. Počúvaly so záujmom. —

*

Nad morským kúpeľom skláňalo sa žeravé popoludňajšie slnko. Zelenastá slaná voda sa trochu schladila stúpajúcim prílivom, ale zato kúpací ruch práve teraz dosahoval vrcholu. Voda striekala, penila sa, vlnila, naháči v plavkách a ženské v čierných trikách sa tlačily na mostíky, hádžuc sa jeden za druhým do čerstvých vln. Doštené chodby medzi kabínami dunely pod dupotom bystrých nôh. Do jemného žltého piesku, zláteného slnečnými lúčami zahrabávaly sa brunátné telá. Vše zaliehal z neďalekého detského kúpeľa piskot rozpustilého drobizgu alebo smiech a výkriky párov noriacich sa do mora na hojdačkách. Z vyvýšenej dosky vrhali sa do modrých vĺn za povrazom plavci a plavkyne, prskajúc a šľahajúc sebou jako delfíny, miznúce v tmavej hlbine a vynorujúci sa o chvíľku nad rozkolísanou hladinou. —

Zoltánovo sebavedomie vzrástlo na vode. Všímal si pohľadov už pri svojom prvom kúpaní. Dlho sa masíroval pieskom, aby pozoroval čiernovlasého obra s červeným mäsiarským telom a zvädlého malého žmurkáča, jako čihajú na jeho pohyby vo vode. Vše obzrela sa naň i telnatá paní statkárka, rozvalená na deke pri samom zábradlí a komická vo svojej velikej čapici, papučiach a čiernom triku, ktoré ju robily neforemným netvorom. A zvedave šibla naň okom i štihlá mrštná Mancika, púšťajúca sa znovu a znovu na zelenú hladinu.

Napumpoval si vzduchom mladé pľúca, sišiel po betonových schodoch mola až skoro k samej vode a vrhol sa bystro do nej. Voda vystriekla a Zoltán plával velkými tempami jako šíp k povrazu, prehodil si ho prudkým pohybom ruky ponad hlavu a už kolísal sa na rozvlnenej, tmavomodrej hladine, kladúc sa vše na bok, vše na chrbát, a posielajúc sebavedomé pohľady svojím známym.

Vrátil sa až o štvrťhodiny, miznúc pred povrazom v hlbinách a zjaviac sa až v plytšom zelenavom pásme, bystrý, srastený s vodou ako delfín.

Dvoje žiarivých čiernych očí vítalo ho s obdivom. Malý Košičan kričal naň výstražne:

— Pozor, pane Micsinay, a keby sa vám pod vodou niečo stalo alebo ste dostali kŕč tam za povrazom?!

— Je tam plavcov dosť — namietal žandársky bumbaj, oprený o zábradlie a sledujúci závistive pohyby mladého univerzitanta. —

Kupačov ubúdalo. Odchádzali alebo sa išli vyhrievať na strechy kabín. Krásna brüneta behala po mole v dlhom zelenom plášti, chcejúc uschnúť.

Mladý blondýn vyšiel z vody a zabočil do kabíny. O pár minút vyšiel z nej oblečený po schodoch na strechu. Odtiaľ sniesol sa ľahkým, pružným skokom na vysoký úzky betonový múr dlhého mola a kráčal po ňom istým krokom kamzíka až k černovláske. Hľadela na príboj vĺn dorážajúcich v sňahobielych penách na molo, netušiaca, kto sa k nej blíži. Otočila sa až, keď bol skoro pri nej.

— Čo robíte, slečna Mancika? Vy sa radi dívate na vlny?

— Rada, jako sa penia, rozbíjajú.

— Čo je tým?! Rozbijú sa a zase splynú. A budú sa valiť tak ako dnes trebárs o tisíc rokov. Nás tu už nebude.

— No, nebude. Čo je na tom?

— Nič. Iba dakedy si pomyslím, čo bude zajtrá, čo o mesiac. Vy odídete s mamou domov a budete tráviť zimné večery v hrdom kaštieli nad zamlklou dedinou. A mne zostane v tej Pešti iba kniha a rozpomienka.

— Rozpomienka? — zadívala sa naň tazave. — No, áno, veď more je ozaj krásné.

— Nie len na more. Rozpomienka na vás, Mancika.

— Človek sa rozpomína na všetko. Na známych, na krajanov. — Obzrela sa za mamou. Tá černela sa zďaleka vo vode, okolo širokého drieka korkový pás. Žandár s Košičanom kládli ju na hladinu a učili plávať. Vše vyprskla, preglgnúc vody, hádžuc prudko rukama a nohama.

— Ja budem mať iba jednu rozpomienku, vás — riekol vážne, tlumeným hlasom a čerpajúc nádej z čiernych očí, v ktorých sa chvelo vzrušenie.

— Vy ste to museli vytušiť, Mancika, že som sem neprišiel k vôli kúpaniu ani za muzikou. Túžil som vás vidieť, túžil celé mesiace.

— A prišiel sem až v auguste — usmiala sa žartovne.

— Lebo som to nemohol ďalej vydržať. Musel som vám to prísť povedať. Mám vás rád, Mancika.

Sklopila oči dojatá a uspokojená.

Hľadel na ňu zmätený tým, že sa všetko stalo inak, ako si to v mysli maľoval. Nepadli si do náručia, a sviežie čerešňové pery neprilnuly k jeho ústam v sladkom rozochvení. Tu na tomto mieste to nešlo. Slnko žiarilo spokojene. V diaľke sa mama rozkašľala a vybehla do kabíny. Žandár vítal s kupcom guvernantku, ktorá pribehla v kúpacom obleku.

Čítal z tých očí zamatových svoj ortiel, chopiac ju nežne za ruku. Nebránila mu ju, nepotlačujúc jej sladké chvenie, ktoré nemohol nepocítiť.

— Mám vás rád, Mancika; ľúbil som vás hneď na tom bále — šeptal vrúcne.

— Naozaj, Zoltán?! — Krásné, čierné oči zajásaly. Pružné mladé dievčenské telo zvlnilo sa túžbou, zavčas utlumenou. — Ja som na vás tiež myslela. I tu… A vy ste nechodili, — dodala s výčitkou. —

Zaťal zuby od boľasti. Zase musí o tom nešťastnom Rumunsku mlčať. A predsa sa musí ospravedlniť, cítil to.

— Nemohol som prv prísť; pre spolky, organizácie.

— To ste nebárs túžili — zavzdychla sklamaná.

— Vy neveríte?! — zadíval sa na ňu náružive, celý urazený. — Mohol som odoprieť poslušnosť organizácii, keď ma viaže prísaha?!

Pohľad dievčaťa se vyjasnil. — Organizácii? — opakovala tázave. — Národnej?

Prisvedčil nemo. — Mám v nej dôležitú funkciu. Nepremôcť sa, vystúpim a priletím už pred mesiacom sem za vami. Ako môžete vyčítať, Mancika?!

Pohladila ho nežným pohľadom a sovrela mu ruku. — Keď mi bolo bez vás clivo — dodala na vysvetlenie, klopiac oči hanblive a dívajúc sa celá zmätená na svojho druha, žiariaceho radosťou a vypínajúceho sa do výšky od hrdosti, od blaživého vzrušenia. — Moja zlatá, Manci krásna, anjelik môj! — šeptal opojený šťastím, púšťajúc jej ruku v strachu, aby ju neschvátil do náručia na takom nevhodnom mieste. — Mancika zlatá, budete ma rada mať? —

Prisvedčila iba očima, v ktorých perlily sa slzy.