ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Onedlho stal sa peštiansky hosť najznámejším človekom na celom okolí. Každý o ňom hovoril, každý sa hľadel k nemu pritrieť. Volali ho na všetky strany. Ale elegantný Šimon sa vedel tak šikovne vyhovoriť, zo všetkého tak hladko vykĺznuť, že sa na tom nemohol nikto uraziť, čo mu bolo jako ľuto, že vzácneho človeka k sebe nepripútal. Kovács zostal i naďalej v hostínci „Slavii“, prvé dni nepodíval sa krem kasína a k drovi Mihókovi vôbec nikam. Zdanie finančníka zachoval i naďalej a nezabúdal zapriadať v kasíne i v advokátskej kancelárii, kde sa aj iní známi stavili, rozhovory o obchodných veciach. Vypytoval sa na všetko, hory, tehelne, gázdovstvá, pálenice, píly, zaujímal sa i o peňažné ústavy. Rozumel všetkému, nič ho neprekvapilo, ani vysoké ceny dreva, ani zlé položenie malých vidieckych bánk a sporitelieň, zamočených tak nešťastne do tej vojennej pôžičky.

— Prirodzene, prirodzene — poznamenával s pochopením pravého znalca.

Pomaly sa odvážil i ďalej zo začarovaného kruhu kasínského a urobil pár návštiev. Bolo vidno, že návštevy dejú sa dľa určitého plánu, v ktorom mal dr. Mihók istotne prsty. Navštívil dra. Mihóka i v privátnom byte, ba podíval sa i na faru. Návšteva na fare a u advokáta je svetu ešte najmenej nápadná. Až na tretí týždeň si urobil s Mihókom výlet k Micsinayovcom do Vozočian. Splnil tým akúsi čestnú povinnosť k Zoltánovi, ktorý ho predsa o pomeroch na Horniakoch ešte v Pešti tak podrobne informoval a rozobral povahu, cnosti i slabiny každej významnejšej osoby v Strahove a na okolí, s kterou sa mu prichodilo oboznámiť.

Boli mu veľmi milí, najmä Zoltánova mama celá omladla od radosti, že na nich nezabudol. Ale rozohrial sa i statkár a pukajúc z fajtíčky rozpolitizoval sa o stošesť. Sám major sa nemohol vše zdržať obdivu nad bystrosťou politickej orientácie obstarného pána. Lebo veď starý Micsinay citoval Metternichove a Bismarckove výroky s takou ľahkosťou, jako by ich bol včera počul.

*

— Čo s tým Szenesom? — spytoval sa Kovács Mihóka, vezúc sa s ním v koči nazpät do Strahova. — Patrilo by sa ho navštíviť. Vítal človeka menom kasína… keby len nebol žid!

— My to tak neberieme — dodával mu chuti advokát.

— Ja tiež nie. Som povznesený nad akékoľvek predsudky, Jóži môj. Ale keď začneme so Szenesom, kde potom prestať?

— Veď to je to.

— Navštíviť žida a obísť kresťanov, to neide. A potom, vieš, kamarát, nerobilo by to dobrý dojem ani tam dolu u nás.

— Veď i ja sa toho bojím. Ako by na to pozerali Ivan Héjjaš, Prónay báči?!

— A Osztenburg… Bojím sa, že by počali pozerať na celú vec nedôverčive. A to nesmieme reskírovať.

— Ani myslieť… Ale naši Židia sa nám urazia. Keď treba peniaze na pomocné fondy skladať pre prepustených, vtedy sú nám dobrí. — Budú z toho aprehenzie, Šimon, uvidíš.

— Nie, predsa nie. Už mi je to, Jóži, jásné — mladý dôstojník trhol hlavou a hodil rukou prudkým pohybom. — Z práce za národ nemáme právo nikoho vylučovať. Kto chce zo židov ísť s nami, nech ide. A Szenesa navštívím tiež, vo fabrike v kancelárii.

— Máš pravdu. Tak to bude najlepšie.

— Inak nemusíme židov do celej akcie veľmi miešať. Je na to času dosť, trebárs v poslednom štádiume veci.

— Ako myslíš.

— Naša vec si musí zachovať čistý maďarský charakter. Aspoň na vonok. Aspoň, kým nezmohutnime.

*

Keď sa kraj zmenil v zimnú pohádku, bolo častejšie vidno elegantný krytý čierny koč uhánať z mesta na dediny. Časom to boly modre lakované sane, v ktorých boli rozvalení dvaja — traja bundáši: Kovács s jedným — dvoma strahovskými sprievodcami.

O pár týždňov znal elegantný major už celý kraj, tucty dedín, najmä žlté a biele zemanské kurie trôniace na vŕškoch, nad dedinami alebo schované konča dediny za topoľovými alejami stromov ovocných sadov. Iné z nich stály stranou od dediny; starí ich páni vyliezali z nich iba pár razy do roka, prespávajúc v nich zimu jako medvedi. Keď ich navštívil Šimon pár razy so svojimi novými priateľmi a tak na tretej — štvrtej návšteve sa rozhovoril o Pešti, o smelých plánoch mládeže, o bataillonoch odhodlancov čakajúcich iba na povel k pochodu cez hranice, počúvali to starý sysli, plesniví dedovia skoro jako povesť. Až keď Šimon skončil, počínali si pomaly uvedomovať, že hovorí k nim skutočnosť, volá k nim prítomnosť a rozšírené zreteľnice svedčily výmluvne o prekvapení. Odkašľúc si namietali zkamenelí pamätníci minulosti melancholicky:

— Boly už také časy. Pamätam ešte, keď honvédi bojovali. Tuná v našej dedine ležala ich dáky týždeň celá kompánia. Ako by som ich videl pred sebou, červené nohavice mali a belasé dlhé kabáty. Pamätám sa dobre, a bol som vtedy so šesťročný chlapec, ani do školy som ešte nechodil. To bola radosť! Muzika hrala, tancovalo sa, spievalo, vypekalo do noci. A koniec? Ach, škoda spomínať!

*

Najčastejšie bolo vídať švárneho Šimona a kamarátov v Jamnom.

Pekná dedinka pod horami za riekou, obtočená vencom hájov a sadov akoby bola hrdému Pešťanovi učarovala. Neraz sa zahľadel na drevený kostolik s baňatou červenou vežičkou, vypínajúci sa na brehu, na tmavozelené jedle a borovice, odrážajúce sa od sňahobielých polí a vráščitých vŕškov, na čiernobiele brezy mihajúce sa medzi holými topoľami a javormi, na skupiny hnedých chalúp učupených za dlhými múranými stodolami, zahľadel sa jako na fata morganu.

Je to prelud, sen?! Či skutočnosť?! Je tam hrdá zemianska dedina? Či ho to klamú rozihrané smysly? Tak blízko hradskej, rieky, a predsa schovaná lepšie než za horami za dolami. Na očiach svetu, celej stolici, vystrčená na vysokom brehu, a predsa neprístupná, svet pre seba, oddelená od okolia neviditeľným múrom zemianskej povýšenosti či hústinami a holým stromovím, z ktorého konárov akoby stúpal na mraku šedý kúzelný prach zastierajúci rady chalúp a kúrii ľahúnkým hustým závojom.

Tam na tom vŕšku okolo kostolíka a v doline pod brehom belely a žltly sa zemianske kúrie rozsiate po dedine. A v kúriach i okrem nich samí Jamnickovci, hrdé, namyslené, hlavaňske plemä zurvalcov a bitkárov, náruživých poľovníkov a nebárs chýrnych gazdov. Ešte že boli zemäni. Aspoň sa mali kde uchytiť, keď niektorý z nich dogazdoval. To už vopchal takého stroskotanca dobrý vicišpán báči na stoličný dom alebo k okresnému súdu či inam. Po krajine ich bolo rozsiate pár tuctov. Úradničili, dajeden sa veru dosť vysoko vyškriabal. A vše bolo i počuť, že jeden lebo druhý z tých, čo ich osud zavial von zo stolice, zapustil zase korene v pôde, vyženiac gazdovstvo.

Ale kolískou a sídlom bolo im vždy Jamné. Tam boli zemskými pánmi, gazdami, ba ešte i notár a učiteľ boli z ich famílie. Z poprednejších ľudí v dedine nestotožňoval sa s nimi iba statkár Eisele a starý zavalitý farár Rochoň, ktorý nezaprel v sebe nikdy sedliaka a to ani skyvražnosťou ani prostým spôsobom života a záujmom či o jarec, či o ozimy, či o ceny statku.

Hej, divoké nezbedné to bolo plemä, tí Jamníckovci a sú i do dnes. V krčme sa pobiť, na voľbách protivníkom trebárs hlavy poprerážať — to bol Jamnickovcom iba špás. A keby len to. Ale nepodarená fajta to bola aj v iných veciach. Neradi sa ženili a od ženských predsa nebočili. Darmo im to vytýkal starúčky pan farár karateľským hlasom v kázňach: … „a mlsádenci těžce klesají“… darmo horlil proti Sodome a Gomorrhe s kancľa a odľahčoval si na časté poklesky zemianskej famílie i v rozhovoroch s nimi vo svojej farskej kancelárii. Škoda toho jeho horlenia, bolo to, jakoby hrach na stenu sypal. Jamnickovci žili svojim tradičným životom a dávali sa viesť i naďalej svojim zdedeným pudom. Oženiť, oženil sa z nich iba každý tretí. A čo bolo z toho, že dlhý Károľ Tomášovie s červenou kozou briadkou mal passiu do gazdovania — nie nadarmo kasnárčil za mladi pár rokov u toho Rosenthala, kým sa otec neutiahol na odpočinok, odovzdajúc mu majetok. A darmo sporil, nefajčil a do krčmi zašiel iba ak večer, i to len na šálku čaju alebo dva decíky vína. A darmo čítal noviny, sháňal knihy a sedával v nich celé nedele. Nebol lepší od ostatných ani on, starý mládenčisko nepodarený voľáky. Ženské v dedine vedely toho o jeho pohoršlivom živote narozprávať, ako prepúšťa jednu slúžku za druhou, a ani jedna aby neodišla s velikým batohom a — bachratá alebo hádajúc sa s tým čudákom hlavaňskym o dáku tú stovku — dve.

Nie, neženil sa Károľ Jamnický a nedal sa nakriatnuť. Darmo mu vše dohovárala krčmárka:

— Vidia, pán Jamnický, pre nich, k vôli tomu ich čaju horí oheň v sporáku. Ako by si nemohli fľašu piva rozkázať a salámu zajesť, ako druhí. Nepijú, nefajčia, pred svetom sa neukážu. A čo z toho majú? Iba hundrie na nich každý. Ani sa poriadne nenajedia, aj okráda ich každý. Oženiť by sa mali, mládenčisko starý, že im je nie hanba!

Dlhý chudorľavý zemän, v ošuchaných pracovných šatoch, počal nervózne žmurkať na dôkaz, že krčmárka ťala do živého, a opovržlive sa uškŕňať, zazerajúc pichľavýma očima zpod naježených obŕv a hladiac si ľavou rukou červenú koziu bradku. Kto ho neznal, iste by nebol hľadal v ňom v tej chvíli usadlého gazdu, ale skôr vagabunda.

— Chacha, oni sa vedia o človeka starať, pani krčmárka.

— Žiadne staranie. Len čo má byť. To predsa neide, meniť služky jako košele. Iba čo našu dedinu daromne roznášajú.

— Chacha! Oni si myslia, že každý musí podľa nich. Obesiť si na krk fiflenu, čo sa s dákym švihákom zabudla a teraz sa šnuruje, aby sa skôr našiel hlúpý, čo to kúpi. Hej, teraz by vedeli robiť mravokárcu, teraz, keď starnú, čelo samá vráska a brada im ide do špica jako nejakej ježibabe. Ale vtedy mali tú nôtu húsť, keď sa dávali hosťom oblápäť a keď sa cmúľali s tým staviteľom a potom s tým assistentom, keď sa tá regulácia vymeriavala.

— Čo to tárajú, oni grobian?! Oni sa opovážia človeka urážať, oni, čo ich musí kňaz s kancľa kárať pre ich pohoršlivý život!

— Cha — cha — ch! Na môj dušu, pani krčmárka, oni sú voľáka aprehenzlivá osoba. Sama vedia pichať. Ale keď im človek vráti, to sú hneď namosúrená jako moriak. Dobre, že ma z krčmy nevykážu.

— No, veď, od nich toho človek aj utŕži.

— Podívajmeže sa na ňu. U nich vari aby každý aspoň kabát prepil, čo?

— Ach, dajú mi pokoj, chudobnej osobe. Že som sa ja len musela akurát sem medzi takých posmešníkov dostať! — krčmárka sa skoro rozžialila a odbehla do kuchyne jedlo zamiešať.

— Vidíš ju, locigu. Nebráň sa, a si chmuľo. A odhrýzaj sa, a si grobian, posmešník — poberal sa starý mládenčisko domov.

*

— Hej, je to cynický, zatrpklý chlap, ten Károľ Tomášovie. Nič ho už na svete neteší, iba ak trochu toho mamonu a keď môže dakoho rečami upichať, na posmech obrátiť. A nebol to vždy taký človek. I vypiť si vedel, i zatancovať, zaspievať i s priateľmi pobesedovať. Ani proti tej ženbe nebol vždy taký zaujatý. Nie je tomu žiadnych desať rokov, čo sa trafila u krčmárky na návštevu príbuzná, milé mladé dievča, černookaňa a záživná, len tak sa na nej boky triasly. Dievča samý smiech, dcéra dákehosi bohatšieho kupca z tretej stolice. Na dedine sa jej náramne páčilo, ba i tetu v šenku vše odmenila. Milý Károľ Tomášovie sa naučil v krčme vysedávať ako nikdy predtým. Ba i guľáš si vše rozkázal, a to už niečo znamenalo u takého skyvražníka. Starý mládenčisko sedel za stolom, dievča sedelo za pultom a vyšívalo. Okaňa voľáka okatá. Karola to rozoberalo. I vstal, podišiel k pultu. Bol samý diškurs, ba vedel byť jemný, galantný až milá vec. Až keď začal dievča prekárať otázkami, koľko váži a koľko v Jamnom pribrala, vyskočila nelenivá barnuša rezko a strčila svojho kurizanta rázne do chrbta.

Ach, ten buchnát od temperamentného mladého stvorenia, ten podivínskemu zemänovi nebodaj učaroval. Aspoň Károľ Jamnický nevedel naň zabudnúť.

— To je dievča, — chválieval ju — ako husár. Tá by sa veru nedala. Tá by vedela v gazdovstve rozkazovať.

Dievča na konci vakácií odišlo domov. Ale Károľ nezabúdal. Poprezvedal sa po kuse od krčmárky, čia je, kde býva, ako sa volá a čím je otec. Až ti tu raz dostane milý kupec z Jamného ve veľkej obálke list. To pýtal dcéru Károľ Tomášovie, pripojac hneď svedomitý opis svojho gazdovstva. Ba i fotografia vypadla z listu. Hľadely z nej na človeka spokojné dobrácke tváre kráv a volov a rezignované oči koní zapriahnutých do voza naloženého otavou. Bolože to u kupcov smiechu a veselosti. Gazdu, Károľa samého objavili medzi dobytkom až neskoršie. Stál obďaleč medzi dvoma zadnými kravami. Oblečený bol ako pri práci, na hlave žltá čiapka, na nohách čižmy. Ale hľadel náramne sebavedome, jako by chcel povedať: „Podívajte sa na toľké kusy. Nebojte sa, že vaše dieťa nebude mať na tomto grunte čím zaprážať!“

Dostať dievča nedostal. Ale dlho za ňou banoval, kým neupadol zase do starej koľaje. Ale hrdosť ho neupustila ani po rokoch, keď už zapadol až po hrdlo do cynického staromládeneckého života. Keď ho prehovárali priatelia a známi, aby sa oženil, a spomínali pred ním majetné sedliacke dievčatá, uškľabil sa milý Károľ posmešne:

— Tak na to som čakal osematridsať rokov, aby som sa posedľačil?!

A keď zaviedli reč na staršie zemänčatá, urazil sa Károľ:

— Ťuhá! Tak aby som bral, čo na ocot zostalo a vyženil sedem slivák so starou truhlou a jednou kravičkou?!

— Károľ, Károľ! — dohovárali mu — ty by si vedel preberať. Naposledy by si nedbal vicišpánovu dcéru?!

— A čo by nie? Nevydala by sa za poriadneho človeka? A z familie som aspoň takej ako celý vicišpán. Nemuseli by sa za mňa hanbiť.

A nie a nie sa zmôcť na ohlášky ani Dino Jánošovie, zamĺklý, okúňavý „chlapec“, bárs mal už tri krížky na chrbte. Že on ženu nepotrebuje. Aby ho tak sekírovala, orala na ňom, s inými ho klamala? Nie, lepšie mu je samotnému. Veď je vraj beztak naučený sám gazdovať. Ani by sa s druhým nesniesol.

A mal tak trochu pravdu. Lebo veď matka ho odumrela mladého, a po jej smrti si varili s otcom zväčša len sami. Voľáku passiu mali k tomu vareniu oba. I halušiek si vše nahádzali, inokedy zase slivkových knédľov našúľali. Ba starý vedel aj na chlieb zamiesiť. Síce ani taký pustovnícky život sa neobišiel bez mrzutostí. Dino nedal slúžkam pokoj, bá jedna ho vláčila až pred súd. I v dedine sa ho za to dosť naposmeškovali. Preto radšej ani medzi svet nechodil, ba i na záhumní, cestou z hory radšej každému vyhol. Ale ľuďom tým predsa len ústa nezapchal. Lebo veď za treťou slúžkou — osmoro kráv predsa len nemôžu sami dojiť, i oprať treba, dom vyriadiť — prišla štvrtá. A krv v žilách zamlklého Dina bula čo raz nepokojnejšia.

Ej, stváral ten Dino Jánošovie veci, čo nemal. A keby len so slúžkami. Ale ako to vyzerá, keď sa milá Zuza vydá za kováča, a milý Dino chodí za ňou, ako predtým. Ba ešte je vari za ňou posadlejší. Lebo i Zuzke to lepšie pristane gazdovať na svojom a kupovať na seba na každom jarmoku nové šatky a jupky v meste a držať si posluhu, ako cudzím slúžiť. Zmohutnela, líca sa jej vyplnily i barvu dostaly. A chudák, kováč sa len škrabe za uchom a žerie sa a kľaje a so ženou sa háda, šípiac, že mu dakto chodí do revíru. I súsedia, známi sa ho naprekárajú. A nevie si rady. Mladí sa tajne predsa len schádzajú. Čo mladí? Kováč sa tiež necíti starým, trebárs už bude mať čosi — kamsi päť krížikov na chrbte. Že má hlavu jako koleno a prešedivelé fúzy ovisnuté?! Že napadá na ľavú nohu? Nuž, a či to pred svatbou nevidela?!… Ach, je to kríž, keď ženská lipne za hladšou tvárou a beľavejšími fúzikmi! Vari mu to sám čert pošepol, aby si bral ženu vyše dvadsať rokov mladšiu.

Jeden Jamnický klame ženu, a za inými sa vláči, druhý sa dal na pitie, tretí znásilnil ženskú na lúke, keď sa sená hrabaly. A títo ti staromládenčia a dievky kazia, nehanebníci! Zemianska rodina, čo by mala svetu príklad ukazovať, vynikať v dobrých mravoch a bohabojnosti. Pravdu má starý pan farár. Sodoma a Gomorrha!

Jediný Ďula Jonášovie je výnimka. Chlapisko, celý valibuk, tvár krv a mlieko, triadvadsaťročný, majúci, sirota, a nič na neho nepočuť. Ba súsedia hovoria, že hotový kláštorník, na ženskú sa ani nepodíva, večer z domu päty nevytiahne. Ako by ani nebol z Jamnickovskej fajty. I pohľad má krotký, dobrácky. A v kostole jednej nedele nevynechá.

Ani nie čudo, hovorí svet. Lebo veď zdá sa, že sa chlapča podalo skôr na mater jako na otca, obstarného lámkovitého vdovca, preležavšieho posledné dva roky života na posteli. To bol, aspoň za mladi a za prvej ženy sveták a bitkár akokoľvek ostatní. Ale ona, matka, tá už bola z iného cesta. Pobožná a skromná, utiahnutá, pracovitá. A Ďula jakoby materi z oka vypadol. Trochu síce čudná, chudera. Muža nechala čoskoro. On sedel dakde v krčme, trebárs bol bielý deň a v gazdovstve plno práce. Ona zametala. Malý Ďula sa už púšťal chodiť. Naraz sa milá stvora vychytí, hodí metlu, oblečie sa, schytí dieťa a že ona ide domov. Čo vraj má hľadať u toho človeka?! Bude sa vraj trápiť v domácnosti od rána do večera, hyd kŕmiť, kravy dojiť, ošípaným variť?! Ani si poriadne nevydýchne, chrbát nenarovná a to len preto, aby ten korheľ mohol v krčme vysedávať?! Odišla na fľaku a bez rozlúčenia. Ani len súsedom nepovedala s bohom. Ešte, že slúžka vedela rozpovedať, čo a jako prišla pani na tú myšlienku.

Ani sa už k mužovi nevrátila. Musel chodiť za ňou do mesta, keď chcel zazrieť syna. Bol by sa oň hádam i pravotil. Ale i tak nebolo treba. Žena, chudera, u brata ochorela na zápal pľúc a podľahla.

Tak Ďula mater ani nepamätal. Vrátil sa skoro do rodičovského domu. Tam sa ho ujaly tetky, otcove sestry, jedna bezdetná vdova, druhá stará panna, čo predtým voľákemu strýcovi gazdovala. Malého kučerového synovca si dobráčky skoro obľúbily. Za otcovej nemoce a po jeho smrti viedly mu gazdovstvo jako poručnice. Tie vedely gazdovať! Od zápalky a špendlíka. Robiť od svitu do mraku, čeľadi byť vždy za chrbtom. Keď sa večer zotmilo, šlo sa spať, a vstávalo sa na svitání. Nepustily Ďulu ani do mesta, i v úradoch, keď bolo čo treba, vykonávaly len samy. Tak dobre, mravne, nábožne bol vychovaný.

Ani na muziku synovca nepustily. Ba veď mu nemusely ani brániť. Ten sa ta beztak nedriapal.

Nezkazil sa ani na vojne. Nemal azda ani času. Lebo veď slúžil iba osem týždňov ako ersacrezervista. Ani veľká svetová vojna nesotrela s jeho duše pel nevinnosti. Oslobodzovali ho stále jako majiteľa gazdovstva. A keď narukoval predsa, chýlila sa vojna ku konci. Tých pár týždňov, čo bol v uniforme, strávil na streľnici, ďaleko od mesta, jako sluha veliteľa, akéhosi starého podagristu — plukovníka. Najviac iba zahradníčil v zeleninovej zahrade svojho pána.

Z vojny sa vrátil Ďula dákysi smutný. Nebodaj pre voly. Predal ich bratrancovi rychtárovi, iba tak listovne, iba čo dvaja kamaráti-vojáci jako svedkovia podpísali. A predal ich prilacno, rychtár zarobil na nich veľké peniaze.

Žralo to mladého zemäna ukrutne. Najmä na bratranca mal zlosť. Kdeže by aj nie?! Akože môže znať tržné ceny statku vojak na strelnici medzi horami? Ešte sa zaradoval, keď mu rychtár písal, ako ide statok do ceny. Len voľáka pliaga že naň ide. Na Lehote vraj už sedem kusov lichvy zdochlo. — Najlepšie bude, Ďula môj, keď tie voly predáš. Sú v dobrom mäse, iba to zchudne, keď teraz človeku trochu toho zrna nenechajú nezrekvirovaného — písal mu a hneď aj ponúkol za voly pekné peniaze.

Darmo sa tetky vzpieraly, keď rychtár prišiel s voliarom pre voly. Nie a nie, chudery, odstúpiť od dverí. Ba ešte čo! Kdeže by! To nemôže byť! A keď sa rychtár vykázal Ďulovým listom, maly hneď na porúdzi výhovorku, že veď ani nič predať nemôže, že je ešte mladý. Iba keď im rychtár vysvetlil, že je už od jednadvadsiateho roku plnoletý, sirotská ho vyhlásila pred riadnym časom, ustupovaly staré osoby s ťažkým srdcom a skoro plačom, hundrúc, že taká kúpa nemôže byť nikomu požehnaná. —

Hej, rozležaly sa tie voly v duši Ďulovi, ukrutne rozležaly. Veď aj boly jako na výstavu, len sa tak triasly, zem sa pod nimi prehýbala. A tak nemilobohu ich idfeľať! Nemohol ani pozrieť v tú stranu, kde rychtár býva. A keď ešte tetky počaly žalostiť a vyhúdať! Najradšej by bol utiekol z domu a na rozlúčku toho živáňa rychtára podpálil.

Ale neutiekol. Začal myslieť na iné veci. Naučil sa zachodiť ku Károľovi Tomášovie. Pobesedovať si trochu v nedeľu. I Károľ privykol naň. Neskôr ani nevedel byť bez neho, a keď Károľ neprišiel, navštívil ho sám. Rozdiškurovali sa o svete i o dedine. Oba sa hnevali na rychtára i na Eiseleho, nuž, zkresali ich vše a nenechali na nich vláska poctivého.

— Jest mi ho za mudrca, celý Gábor — posmieval sa Károľ. — Slama mu trčí z ucha. Poznať sprostáka hneď, ako hubu otvorí.

— Ba, zlodej je to, zbojník! — odľahčoval si Ďula.

— To, čo ten vie, ťa naučím do mesiaca, Ďula môj. A ešte viac. Mám doma knižky, do roka môžeš latinsky vedieť. Donesiem ti. I historiu, čo kedy na svete bolo v starých časoch. Aj o starých zvieratoch mám knižku, čo žily na zemi ešte pred potopou sveta.

Ďulovi zažiarily oči.

A štúdium sa započalo. Ďula robil ako najatý v gazdovstve. Nevedel sa dočkať večera, aby sa bifľoval z roztrhanej zažlklej knižky latinské vety. Ba v nedeľu ich remzal celé hodiny.

Prišiel Károľ.

— Ako to hovoríš, ty chumaj! To sa povie takto! — Ešte si iba na osemnástej strane? To sa musíš inak činiť, kamarát!

A Ďula sedel v knihách, čítal, remzal, bifľoval sa, zabúdal a plakával, keď mu to nešlo.

Predminulej zimy Ďula ochorel. Dostal horúčku jakoby od prechladnutia, v noci počal blúzniť.

Prechladol sa, boly presvedčené starostlivé tetky, varily mu zelinky a prikrývaly ho perinami. — Neboj sa, syn môj — tešila ho raz jedna raz druhá — sme pri tebe, nič ti nebude.

Ďula se posadil a pozeral na ne nechápave.

— História est vitae magistra. Gutta cavat lapidem non vi sed saepe cadendo. Errare humanum est. Dulce et decorum est pro patria mori — remzal chorý raz ľahostajne, inde zase so strachom, akoby zúfale vyslovovanými zariekačkami strašidlá od seba odháňal, hľadiac do kúta izby celý vyjavený.

Zrazu zamĺkol, sklonil hlavu, zažmúril oči, a počal kričať s rastúcou náruživosťou:

— Cum subit ilius tristissima noctis imago quae mihi supremum tempus in urbe fuit, cum repeto… repeto — zaúpel chudák žalostne.

— Čo ti je, dieťa moje drahé? — počala ho hladiť teta… Daj pokoj tým knižkám, farár z teba nebude, veď máme role, horu, kone, voly…

— Voly?! Kde sú naše voly?! Ukradol nám ich Gábor, ten zbojník!… rozpálený mládenec zahrozil zúrive päsťou.

— Nemysli na voly, syn môj, už máme druhé.

— Zabijem ho, živáňa, klamára! — chrčal pacient zachrípnutý.

Zavolaly Károľa Tomášovie k chorému.

Nepomohlo. Ten čudák skákal svojou latinčinou Ďulovi do reči, tak že ten skoro zúril.

Volali k nemu doktora. Ale jednako to len skončilo tak, že ho museli zaviesť do blázinca. Šťastie ešte, že tam nemusel byť dlho. Polepšilo sa mu. Ba vrátil sa domov o dákeho polroka skoro celkom zdravý, iba tie plné líca trochu pobľadly a oči dostaly voľáky vážnejší, zduchovnelejší výraz.

— Čo to tomu Ďulovi môže byť? — spytovali sa známi Károľa Tomášovie. — Nemal si ho do tých knih tak duriť. To je nie pre každého.

Károľ sa počal uškŕňat.

— Azda si len nemyslíte, že to od tých kníh? Ešteže! Tomu chybelo dačo inšieho. Tie staré tetky nešťastné, čo ho nechcely na krok z domu pustiť, to je nie pre takého chlapca. Čo chlapca, chlapiska, veď bol krv a mlieko, sily mal za troch. Triadvadsať rokov, a ženskej nevidel. To nemôže byť, to je proti prírode. I ten statok sa behá, keď príde jeho čas. A taký zurvalec má žiť ako kláštorná panna? A svet sa ešte čuduje, keď mu to udrie na modzog. Veru tak. Ja som to počul od zkúsených ľudí, i v knihách sa o tom dočítal.

Ale Ďula, navrátiac sa domov, neukazoval mnoho smyslu pre Károľove rady. Ani sa s ním nekamarátil, ale robil okolo gazdovstva ešte usilovnejšie jako predtým. No, do mesta chodiť sa tiež naučil, v meste si dával šiť, i novú bričku si ztadiaľ objednal, i žlté remenné kamaše na nohy.

Do tohoto zapadlého, ale hrdého zemianského hniezda naučil sa chodiť fešný peštianský major. Prvý raz zaviezol sa ta so Zoltánom Micsinayom. Cez vianočné sviatky. Bola sanica jaká už od rokov nie. Zoltán bol prišiel domov na vianočné prázdniny a pobehal so Šimonom celý kraj. Nevynechali ani Jamné.

Zoltán tam celý pookrial. Kúzlom rozpomienok z bezstarostného detstva. To bol svet jeho chlapeckých snov, tie zemianské kúrie, s flintami a parohami na chodbe, s peknými koňami v maštali a starými žltými pergamentami s velikými jako dlaň pečaťami v pekných kvetovaných truhliciach. Pred kúriou v poli múraná krypta so zčernalou, kedysi červenou plechovou strieškou. V tomto srdečnom, prívetivom svete ubehly šuhajcovi nejedny letné vakácie pri lovení rybičiek a chytání rakov v potoku, rajtování na koni a strieľani do terča v sade. Veď rodinkoval sa tu s pol dedinou a koho neoslovoval krstným menom, toho nazýval báčim alebo tetkou. Tu bol vždycky vítaný, tu cítil sa vždy jako doma, veselý, jarý, medzi seberovnými.

Prvý raz zaviezli sa k bývalému rychtárovi Gáborovi Žigmondovie. Treba začať s poprednejším človekom, aby sa neurazil. Bol to síce obyčajný ozembuch, bez škôl, bez vzdelania. Ale trochu spôsobov mal, nenadarmo sa kamarátil za onoho času so stoličnými úradníkmi.

I revír mával s nimi do spolku. A revír drahý, preplatený. Gábor sa síce tešil, že tí siedmi platia revír vlastne za neho, lebo veď z neho beztak nič nemajú. Keď sa niekde čo ukáže, on im to cez týždeň vystrieľa, na nich toho v nedeľu skoro nič nezvýši; škoda tých brokov, čo nemilobohu vystrieľajú. Síce nemal z toho ani tak nijakého osohu. Stoličiarov síce okabátil o zverinu, ale však si to oni u neho odjedli. Žena sa mu za to niečo navyhúdala. Ale keď prišla nová návšteva, vyvárala, vypekala predsa len znovu, lebo veď jej lichotily galantné poklony úradníkov. Hneď sa cítila väčšou paňou.

Keď prišiel Gábor po prevrate o rychtárstvo, moc mu tým na panstve neubudlo. Za vojny sa totiž pekne zmohol, veď bol skoro celý čas doma, stačil svoje obrobiť i so statkom si pokupčiť. Ba šťastie mu prialo ešte väčšmi. V druhom roku vojny zomrel voľakdesi v haličskom špitáli ťažko ranený jeho bratranec, Žiga Jamnický, starý mládenec, a majetok poručil Gáborovcom. A poručil celkom podľa predpisu, pred dvoma vojakmi-kamarátmi. Gábor to dostal do moci čoskoro. Síce ľahko bolo jemu, rychtárovi. K vôli nemu vec podurili.

Svet v dedine mu, rozumie sa, závidel. Čo to toho Žigu len napadlo?! Veď s Gáborovci nebárs vychádzal, trebárs boli súsedia. Azda len nechodil Gáborovi za ženou? Ale, hlúposti. To mu skôr prirástli k srdcu, keď mu vše posielali balík do kasárne i na bojište, trochu výslužky zo zabíjačky, pár koláčov, kúsok klobásy, inokedy kus husy a pod. Ako čo by boli tušili, potvory, že sa ten chudák má tak skoro pominúť.

Dedictvom po bratrancovi sa Gáborov majetok zdupľoval. Ale nielen to. Oba majetky boly vedľa seba, zem vedľa zeme, dom vedľa domu. Ba dom po Žigovi bol krajší, výstavnejší, jako celá stará Gáborova kúria. Nie nadarmo ju, neborák, Žiga staväl pred samou vojnou, hľadiac vybŕdnuť z víru divokého mládeneckého života do kľudného prístavu manželského šťastia. Nuž staväl pre iného.

Gáborovcom udrelo dedictvo do hlavy. Hneď sa panskejšie zariadili, lepšie zaodeli. Gábor sa prestal s poniektorými biednejšími chalupníkmi súsedovať, ale počal na nich len s pleca:

— No, čože ste mi, Kurhajec, doniesli?

Tým väčšmi mu lichotila návšteva chýrečného Pešťana, sprevádzaného Zoltánom. Uvítal hosťov veľmi srdečne, ospravedlňujúc sa, že je nie, ako by sa patrilo, oblečený. A ono bol práve jako zo škatuľky. Zaviedol ich do izby a tam sa zadiškurovali. Šimon Kovács vedel obmedzenému ctižiadostivcovi hneď udrieť na pravú strunu. Spustil hotový chválospev na ctihodné zemianské kúrie, ktoré zachovaly cez búrky a otrasy života po celé veky najlepšie ducha voľnosti a vlastenectva, dobrých rodinných mravov a rytierskosti. Vypytoval sa Gábora na rodinný harmáles. Obzeral s dobre zahranou úctou vybľadlé rodinné fotografie a vypytoval sa na nastávajúcich dedičov rodových cností, takže uveličený Jamnický cítil sa v siedmom nebi. Potom nasledovalo prezeranie loveckých zbraní a trofejí. Kovács nezabudol pripomenúť Gáborovi, čo počul o jeho streleckom umení, o ruke, ktorá nikdy nechybí atď.

Rozumie sa, nemohli si odpustiť ani koňskú maštaľ a psov. Ochotný zemän ich zaviedol i kúsok za humná, aby aspoň trochu zahliadli jeho role a polia.

— Zemianske grunty boly a budú základom krajinskej politiky — počal major po výdatnom olevrante filozofovať.

— Ako to? — bolo vidno otázku na udivených očiach Gáborových.

— Poriadnu politiku môže robiť iba neodvislý človek. Háveď iste nie. Tá by najradšej brala z hotového, rabovala a pred nebezpečenstvom utiekla.

— To vidíme aj u nás… pomáhal priateľovi Zoltán. — Háveď je samý socialista a komunista.

— Skoro — prisvedčil Jamnický váhave.

— Za uhorskú slobodu bojovali vždycky najviac zemäni, už či za Bocskaya, za Bethlena, či za Tököliho, Rákócziho, za Kossutha. Ba aj najskoršie proti Viedni. A nemať naši otcovia majetkov, boli by ľahko podľahli a roztrúsili sa za úradmi po svete.

— Nuž, veď je tak — rozohrival sa dedinský zemän.

— Keď zemianstvo schudobnelo, prišiel koniec uhorskej krajiny. Veru tak, pán Jamnický, židovstvo a sedľač má povahu otrockú, poddá sa, prispôsobní. A Žid? Ten bude slúžiť trebárs diablovi.

— Len keď sa má pri tom dobre.

— Tak je. Horšie je s uhorskou šľachtou. Tú chcú Češi zničiť. Najprv vzali majetky tým väčším a rozdelili tej hávedi. Do pár rokov to tá háveď prehajdáka, bude chcieť nové zeme. Komu vezmú? Zemänom. Teraz rozobrali majetky od 250 — 420 jutár. O pár rokov budú brať i do 50 jutár.

— Čo?! To azda len predsa nie! — vyvaľoval oči nabaláchaný Gábor.

— Ale vezmú, budú musieť, aby zapchali ústa socialistom a komunistom — zamiešal sa do reči Zoltán.

— Síce nejeden zemän predá majetok radšej sám. Každý neunesie toľké dane. A hrdlačiť iba na tú Prahu, to sa už nejednomu prejedá. A kto dosiaľ ešte ako tak dýcha, začne do dvoch-troch rokov tiež stenať. Dane ešte povýšia.

— Človek nestačí platiť už ani dnes, každú chvíľu upomínajú, šeky človeku posielajú.

— To je ešte nie nič. Bude horšie. Prídu exekúcie, licitácie.

— A veď aj v našej dedine zapisovali poniektorým kravy, zrno zo štajramtu či od súdu.

— No, tak vidíte… U nás je to práve naopak. Ktorý zemän mal málo, vzalo sa židom, mäsiarom a takým všelijakým a lacno sa mu predalo, najmä ak mal viacerých synov.

— Neškodilo by.

— A nejednomu zemänovi, čo bol na vojne, dal sa majetok trebárs zadarmo.

— Ba ešte?!

— Najmä, keď mal zavadzať doma bratovi alebo si bral chudobné dievča zo zemianskeho rodu. Aj rytiermi ich koľkých spravili. Tak ako voľakedy za starých dobrých časov. Veru, pán Jamnický, u nás v Maďarsku ešte zemianstvo platí. Tam sa nemôžu nad zemänmi rozťahovať všelijakí odkundesi jako tuná.

— Čo má človek robiť? Čušať a poslúchať.

— Ako sa vezme. U nás sú založené celé spolky, čo by chcely krajinu obnoviť.

— Ako to, obnoviť?

— Nuž, aby bolo ako predtým. Spolky majú na tisíce členov, zbrane, muníciu. Členovia sa cvičia v strieľaní…

— Nuž, a? — počalo to Gábora zaujímať.

— V príhodnú chvíľu sa voľačo stane. Tak ako je to dnes, tak to dlho nepotrvá.

— Kto ho vie. Svet bude len vždycky poslúchať.

— Alebo raz prestane, vzbúri sa. A keď sa vzbúri, zamieša sa do toho aj maďarské vojsko, aj Angličan, Talian a kde kto.

— No, veď, mohlo by sa stať…

— A celý tento vidiek môže zase patriť ta, kam predtým.

Gábor Žigmundovie sa zamyslel. Dušou tiahol mu rad sladkých rozpomienok na bezstarostnú mladosť, na mládenecké nezbednosti, na zašlú rychtársku slávu.

— A čo bude s tým delením zeme, čo tí Česi začali.

— To nebude platiť, Gábor — rozohnil sa Zoltán. — To budú noví majitelia utekať s gruntov!

— No, len aby!… Svet je sprostý. Pôjde s tým, kto mu niečo dá.

— Bagáže sa nikdo nebude spytovať. Tá by už skrotla! — vyceril Šimon biele zuby.

— A čo bude s tým naším handrbulcom tuná?!

— Ach, ako s Eiselom? — porozumel Zoltán.

— To sa nevie — riešil major vec diplomaticky. — To už rozsúdia súdy.

— To bolo tiež zemianske. Nemalo by to zostať takému pangartovi.

*

Keď sa tretieho dňa vracal Zoltán so Šimonom vozmo do mesta, neprestávaly mu Gáborove slová o handrbulcovi vŕtať hlavou.

Dedina Eiseleho nenávidí. Najmä zemäni ho nemôžu vystáť. Radi by sa ho zbavili.

Čo by bolo s Eiselovci, keby sa voľačo somlelo?!

Jedno je isté: Maďari by jim vrátili, čo im Česi zabrali.

Ale, čo bude s Csekonicsovským dedictvom, o ktoré sa Eisele s grófskou rodinou už roky pravotí?

Teraz za Čechov vyzerá to vraj pre Eiseleho dobre. V meste sa hovorí, že Eisele proces vyhrá a zdedí ohromné grófské majetky. Iba Jamnickovci o tom pochybujú. Nuž, ale čo tí tomu rozumejú. Smerodatná je iba mienka sudcov, advokátov.

Čo bude s Eiselom, keď prídu Maďari?!

Neprisúdia to súdy radšej grófskym príbuzným?! Maďarský súd chytí ťažko stranu Nemcovi, bývalému grófskemu sluhovi proti maďarským aristokratom.

Dobre. Eiselemu zostane aspoň Jamné. Tam gazduje už roky, to mu dal gróf, kým ešte žil.

Ale čo, keď mu príbuzní ani Jamné nenechajú a vysúdia ho zo všetkého?! Beztak bude Jamné, nebodaj, už zadľžené. Taký proces musí stať hrozné peniaze.

Zoltána to chytalo za srdce. Svet chce ožobráčiť jeho drahú Manciku. Cítil, že jej musí pomáhať. Čo robiť?!

Čo, keby sa Eisele pridal k povstaniu?! Zachráni tým majetok a ľahko ešte k nemu niečo privyzíska. Nemohol sa udržať, aby sa nespýtal Kovácsa:

— Počuj Šimon!

— Čo je? — prebral sa Kovács, rozvalený v koči z driemot, trhnúc nohama zakrútenými do teplej deky.

— Čo s tým Eiselom, Šimon? Nenavštívime ho?

— Aby sme si Jamnickovcov odradili? A čo s ním?! Nemčisko sa k nám beztak nepridá.

— To sa nevie. Česi mu zabrali vyše polovice majetku.

— Aha, známe to, kamarát, teba mrzí Mancika.

Zoltán sa zapálil rozčulením.

— S tým človekom to ťažko pôjde. Naši by mu mohli vziať, čo má, a dať zemänom alebo rodine.

— Ako vziať?! Čo je jeho?

— Ja neviem, kamarát. Možno, že nie.

— A keby sa Eisele pridal k nám?

— Hm, to by bolo inšie. Ale pochybujem, že by sme sa s ním zaplietli. Musíme hľadieť na dedinu… Ináče sa poradím s Jóžim Mihókom.

— Musíš, Šimon, musíš toho človeka zachrániť!… Zoltán vzal Kovácsa za obe ruky.

— Prosím ťa… chcel sa major vytiahnuť z veci. Až po chvíľočke pokračoval:

— Možno by to šlo dáko zariadiť.

— Ako?! — visel Zoltán na každom jeho slove.

— Trebárs tak, že by sme získali pre vec Eiseleho až naposledy a tak, aby o tom nikto nevedel.

— Vidíš! — vyšľahla v Zoltánovom oke iskra nádeje.

— Jamnickovci by nemuseli zatiaľ o ničom vedieť. Tým by sa povedalo, že sa jednáme s Nemcom o horu… Neboj sa, kamarát, každej veci spôsob… Len aby mal rozum a dlho nešpekuloval.

— Nebude!

— Čo ty môžeš vedieť?! A čo, ak naši v Strahove nebudú chcieť s ním nič mať?… Teraz sa ešte nič nemôže vedieť.

— Musíš sa za neho prihovoriť, Elemér, musíš! — šeptal Zoltán vrúcne.

— Si ty len blázonko! — Kovács sa usmial. — A nezabúdaj moje meno.

— Nezabudnem. Len to mi urob k vôli!

— Uvidíme, čo sa dá. Ale teraz hneď sotva. Podívám sa voľaktorý deň do Tekova. Na faktorov sa človek nemôže spoľahnúť. Ten čas uteká! Hneď máme Nový rok. Fašiangy predo dvermi. Budeme sa musieť trochu rozobrať, aby sme neskysli.

— Ach, ako ti závidím! A ja aby sa trápil pre Manciku a otravoval sa prednáškami!… vzdychal študent.

— Si ty Zoltán, blázon! Bude ti vzdychať, keď je preň život najkrajší…