ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na chodbe, vedúcej ku kancelárii advokáta dra Mihóka ozvaly sa kroky. Voľakto jakoby sa blížil a pred samými dvermi zaváhal. Potom sa ozvalo klepanie na súsednej kancelárii, a o chviľku uvádzal pisár k drovi Mihókovi počerného človeka, odeného v dlhý raglán neurčitej žltozelenavej barvy, obutého v ťažké, nebárs foremné topánky, čo klepaly na každom kroku.

Pisár sa vzdialil, advokát vstal a uprel oči na príchodzieho, ktorý popošiel trochu k nemu a zastal pri stole. Nepoznával ho.

— Prajete si?

— Nepoznaváte ma, pán doktor? Varga Pišta — predstavoval sa. — Mal som s vami česť už dva razy. Ale nebojte sa, neprišiel som o žiadnu podporu. Chvalabohu, držím sa… S dovolením! — sadol si na stoličku bez ponúknutia.

Advokát si sadol proti nemu. Áno, je to ten istý. Keď ho videl prvý raz, vyzeral suchý, smrteľne bľadý, oči zimnične lesklé, jako suchotinár v posledných týždňoch. Predstavil sa jako spisovateľ Varga Pišta a čudoval sa, keď mu on, Mihók, odpovedal, že takého spisovateľa nezná. Potom však vyrukoval hneď s tým, že je vo veľkej biede. Od rána vraj — bolo to popoludní — ešte nič nejedol. Potreboval by aspoň 200 korún, kým dostane nejaké honoráre za rukopisy. Keď videl, že advokát nesiaha na tobolku, hovoril o 6o, nakoniec aspoň o dvadsiatich korunách, vyratujúc vidiecké plátky i košické denníky, do kterých vraj prispieva.

Vyhováral sa, že mu nemôže pomôcť a nechal ho odísť bez slova útechy. Varga odchádzal s výrazom tak zúfalým, že si advokát sám robil potom výčitky, že ho predsa len nemal tak odbyť. A ešte k tomu spisovateľa. Vyzerá síce náramný začiatočník. Knihu žiadnu nespomínal, iba pár besedníc. Priznáva sa celkom otvorene, že sa venuje iba spisovateľstvu. Úbohé, naivné dieťa, trebárs vyzerá už aspoň 25 — 28 ročné. K takej dráhe treba ohromná odvaha. A tak sa zdá, nestačí ani tá. Treba i trochu groša, telesného zdravia… Zamyslel sa nad ním. Aby si, chudák v zúfalstve niečo neurobil! Čítajúc noviny, vše tŕpol, aby sa nedočítal drobničky: „Zúfalec“ atď.

O pár mesiacov sa dočítal v miestnom plátku, že polícia zadržala Vargu Pištu a ešte voľákeho Rusa preto, že predávali pred stanicou voľáky komunistický leták. I on ho dostal — poštou. Veľmi divoké, ale zaujímavé veci popísané na štyroch malých, hektografovaných stránkách.

Tak, ďaleko sme zabŕdli od spisovateľstva! — pomyslel si. — Miesto besedníc, rozprávok bolševické fráze. Nevytrvali sme dlho.

Jednoho dňa prišiel milý Varga ošumelý, skoro otrhaný, s dlhou čiernou bradou. Skoro jako dáky pustovník. Prosil ho, aby ho odporúčal do Kazinczy köru. Potrebuje vraj podporu, lebo sa musí horko — ťažko pretĺkať, kým prerazí jako spisovateľ.

— Píšete ešte? — spýtal sa ho prekvapený vytrvalosťou nenapraviteľného snilka.

— Píšem.

— Nepáchate bolševické brožúry?

Varga sa usmial skoro sebavedome. — To bolo iba pre zárobok. Nemal som čo jesť. A vynieslo mi to pár stovák.

— Nesedeli ste?

— Čo by sedel! Zaviedli ma na polícíu a tam som musel sľúbiť, že už nebudem také veci písať. I brožúr nám sobrali so päťdesiať. Chvalabohu, boly už všetky predané. Predávali sme ich aj v Nových Zámkoch, Leviciach. Tak, pán pravotár…

— Áno, ten Kazinczy kör. Tak vám napíšem pár riadkov. Ale musíte ukázať pár tých svojich besedníc.

— Mám ich so pár sebou.

*

Teraz ho má tu zase pred sebou. Živého, ba, jako sa zdá, zdravšieho jako predtým. I veselšieho.

— Vidíte, pán doktor, my sa nebárs často vídame. Viem, že ste sa nezaradovali, keď ste ma zazreli. Ale nerobí nič. Nechcem žiadnu podporu. — Počkajte, — vytiahol z bočného vrecka viržinku. — Môžem si zapáliť?

— Ale zapálte!

— No, tak. Mne sa takto lepšie diškuruje… Tak vidíte, držím sa. Ošatil som sa, zaobul. Aj peniaze mám. Podívajte sa! — usmievavý počerný chlap s fúzikmi a vyholenou bradou uprel lesklé oči na advokáta, vyťahajúc z vrecka dve zelené stokoruny. Nemal na ne tobolku. Vkladal ich nazad do vrecka raglánu s natrhnutým futrom jako kus papieru. Urobil so tri puky. — Pán pravotár, ja nechcem od vás dnes peniaze. Chcem voľačo viac.

— Čo takého?

— Hneď, pán pravotár, hneď. Najprv ma musíte vypočuť… Nemyslite si, že sa k ničomu nehodím, že sa do ničoho nerozumiem. Viem, čo sa u nás robí. Poznám už skoro všetky strany. Nehanbím sa za to. Som Maďar a Maďar zostanem, kalvínskeho rechtora syn. Behal som s Csánkim a Békefim. Keď zem, tak zem, aj Maďarom treba zem. A keď som videl, že je to iba humbug, pracoval som pre komunistov.

— Pre komunistov?

— Áno, tak je. Keď to má prasknúť, nech to praskne. Najprv podraziť nohy českej buržoasii.

— Nesmysel.

— Potom buržoastickej republike.

— Netárajte!

— Počkajte, pán doktor. Myslel som si to. Dnes už nemyslím.

— Rozkmotrili ste sa s komunistami?

— Tak trochu. Ale to je vedľajšie. Hlavná vec, presvedčil som sa, že nevykonajú nič. Škoda im veriť. Ja som to inak chápal, ako oni.

Advokáta počal hosť zaujímať. Je to bezcharakterný dobrodruh, prebehajúci od strany ku strane? Či naivný bohém, ktorému ani jedna strana nevyhovuje, ktorý ustavične hľadá niečo nového?

— Ako ste to inak chápali?

— Viete, spravednosť, bratrstvo. To žilo vo mne už dávnejšie. Ja som si zamiloval ruských spisovateľov.

— Dobre píšu.

— Áno, vy poviete: dobre píšu. Ale ja som to hltal. Pre mňa to bolo sväté písmo. Ja som vedel plakať nad takou knihou… Viem, nemáte času, ste netrpelivý. Ale počkajte, pán doktor. Nemysliete furt iba na peniaze, na zárobok. Sú ešte krajšie veci na svete. Znáte tú rozprávku o dvoch zlodejoch od Dostojevského?

— Neznám.

— No, vidíte, a mali by ste znať. Počkajte, je to pekná vec. Mne sa len tak hocičo nezapáči. — Oči vagabundove se smialy, žiarily spokojnosťou; rozťahoval sa, živo gestikuloval, ba i buchol päsťou na stôl. — Tak pásol mužík v lese kone a zaspal. Zbadali to dvaja zlodeji. Ukradneme mu ich — pomysleli si —. Predáme, pomôžeme si, najeme sa, zašatíme, beztak sme sa už mesiac poriadne nenajedli. Ale tu jeden z nich — pekná vec je to, pán doktor. Počkajte, teraz príde to najlepšie. Nie je zlodej ako zlodej, hehehe! No,… viete, ja som dnes trochu veselý… hehehe, vy už rozumiete.

Aha, tak predsa, podnapilý, pravda — uvedomil si advokát, ktorého vec už prestala baviť.

— Tak ten jeden, — bol to chudák, chorý človek, suchotinar — si pomyslí: Dobre, my ti vezmeme kone. Ale čo, ak je to tvôj jediný majetok?! Kto vie, či si tiež nie chudák, môžeš mať doma ženu, deti. Čo si počneš bez koní?! — Nie, nedám sa na to — rečie kamarátovi. — Chudákovi nevezmem. — A neukradol mu kone. A ten tulák nemal čo do úst vraziť.

— No, tak čo s tým?

— Čo s tým? Hej, pán pravotár, pamätáte sa, jako ste ma po prvýraz odbili? Nepomohli ste mi, trebárs som ten deň nejedol. Pre vás som mohol trebárs zdochnúť. Nemali ste pre mňa kúska citu, ani toľko jako ten ruský zlodej. A ja som Maďar ako vy. Lenže vám to vynáša a mne nie.

— To sú hlúpe reči.

— Nie, pán doktor, žiadne hlúpe reči. Odstrčili ste ma. No, ale nič za to. Ja som tu zase. A dnes chcem od vás viac.

— Čo? No, hovorte!

— Miesto.

— Miesto?!

— Áno, existenciu. Nebojte sa, papuľu mám dobrú, hlúpy som nie. A v ľudoch sa tiež vyznám.

— Aké miesto chcete?

— Slušné miesto, pri novinách, v kancelárii. Ale najradšej agitovať.

— Pre kresťansko-socialistickú stranu?

— Trebárs. Ale najradšej za tú novú akciu?

— Akú novú akciu?!

— Čo organizuje Šimon Kovács z Pešti a vy, a ostatní.

— Hospodársku akciu? Samáciu bánk, fabrík?

— Pán doktor, nebojte sa ma! Predo mnou to chcete zapierať!

— Vyprošujem si upodozrievanie! Ako sa to opovažujete so mnou hovoriť!… advokát vstal rozhorčený so svojho miesta. Ale kľud a úsmev vagabunda ho pomýlil.

Varga zostal sedieť. Ozval sa s pocitom divnej prevahy:

— Utíšte sa, pán doktor! Na mňa netreba kričať. Ja viem o všetkom, viem, čo sa chystá. Som Maďar a chcem pomáhať.

— Viesť fabriku, banku? Nie ste predsa žiadny odborník.

— Odborník?! — rozosmiaty počerný chlap v ošuchanom mantli uškľabil sa posmešne. — Agitovať viem, a nebojím sa ani… ani povstania.

— Čo to tárate za klebety! Hanbite sa!

— Nie, nehanbím sa, pán pravotár. Chystajú sa veľké veci. Ja chcem byť tiež pri tom. Potrebujete ma, či ma nepotrebujete?!

Advokát zbľadol rozčulením. Ale hneď zapálil si cigaretu a počal sa prechádzať po kancelárii. Vyhodiť ho? Odovzdať polícii? Či mu vyhovieť? Huncútsky človek! Takí ošuchaní, hladní galgani bývajú všetkého schopní. Vše fľochnul jedným okom na stoličku, kde krčila sa, zpolovice zahalená modravým dymom, tmavá postava. Z modravých obláčkov zasvietilo dvoje lesklých čiernych očí. Oči fanatika odhodlaného na všetko, oči dravca, pred ktorým sa treba mať na pozore. Ako ho zlomiť?! Vykopnúť ho? vyfliaskať? žalovať? Nie, to sú na takú potvoru slabé zbrane. Musí mu vyhovieť, či nemusí? Všetka mužná hrdosť sa v advokátovi búrila. Čo s ním? Pustiť ho preč? Rizkovať hlúpe, nebezpečné veci?! Pre svoju urazenú osobnú hrdosť?! Krv sa v ňom búrila, líca a uši blčaly ohňom.

— No, tak, pán pravotár. Bude niečo? Chcete ma? —

Advokát musel napnúť všetky sily, aby sa ovládal. Dlaňou ľavej ruky zakryl horúce čelo, zaťal zuby a o chvíľočku preriekol pomaly, ticho, ale určite:

— Vezmem vás… Zostaňte! Predbežne budete pracovať v mojej kancelárii.