ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Očakávané zatýkania a domové prehliadky neprichádzaly.

Strahovská maďarská spoločnosť si vydýchla. Teda predsa azda len nebol ten nešťastník Šimon Kovács českým zapredancom.

Ale pri najbližšej svojej peštianskej ceste neprišiel mu dr. Mihók na stopu ani v Maďarsku. Na policajnom kapitanáte dozvedel sa jedine, že ušiel cez Viedeň a Nemecko akiste k bolševikom do Ruska.

Teda bolševický špion! No, a hochštapler, to bolo predsa nepochyné. Aby tak počaly teraz české úrady stíhať Strahovcov preto, že sa „stýkali“ a bolševickým špionom! Ale tejto novej možnosti sa dr. Mihók už nebárs bál. Veď čo sa im môže dokázať?!

*

O pár týždňov celá vec skoro úplne zaspala. Iba čo sa o Šimonovi vše rozhovorili v dôvernom krúžku jeho bývalý priatelia, väčšinou ním ťažko oklamaní. Žalovať ho nežaloval — už zo strachu o svoju kožu — nikto…

Zato nastal zaujímavý obrat v procese o Csekonicsovské dedictvo.

Obrat ozaj senzačný, aký nikto neočakával.

Grófovci, vlastne jich advokáti začali dokazovať, že gróf Czekonics nebol príčetný, keď písal testament v prospech svojho bývalého mládenca.

Nebol normálny vraj už dávnejšie. Posadla ho chorobná lakomosť, podivínstvo. Veď sa po dlhé roky nestýkal so seberovnou spoločnosťou.

Ani s tou jeho priazňou k mládencovi Francovi nebolo to vraj celkom v poriadku.

Tabula nariadila sedrii doplniť vo veci vyšetrovanie. Našly sa vraj nové dôkazy. Franc Eisele bol znovu vypočutý. Ako sa vlastne dostal od zámockého zahradníka do grófových komnát?

Franc Eisele rozprával. Čírou náhodou. Zastupoval narukovaného sluhu atď.

Ako sa stalo, že sa stal z mládenca pánovým dôverníkom, sprievodcom na cestách, neskôr tajomníkom?

Pre svoju statočnosť, spoľahlivosť. Sporil, nikdy pánovi nič nespreneveril. Zachránil pánovi opätne život Za to mu kúpil gróf panstvo v Jamnom.

Súd nechcel veriť. Nie, grófi nebývajú tak štedrí ani k svojim najvernejším slúžobníkom. A keď mu dal toľké panstvo, ako to prišlo, že ho ešte podporoval peniazmi?

Franc Eisele to odôvodňoval. Mnoho staväl, gróf nechcel dopustiť, aby sa jeho najvernejší sluha zadĺžil a pripravil snáď o majetok.

Súd nechcel uveriť. Predseda predložil Eiselemu sväzok listov. Či ich vraj pozná?

Nešťastný statkár zbľadol a potočil sa od mdloby. Na čele vyvstal mu chladný pot. Kolená sa počaly pod ním podlamovať. Dlho nemohol zo seba vypraviť ani slova.

Až po chvíli pristúpil k stolu a podíval sa na listy, podíval sa odhodlane do očí svojmu osudu.

Áno, byly to listy grófove. Písal ich jemu, Francovi Eiselemu do Jamného. Boly písané na polohodvábnom, bľadomodrom papieri, previazané ružovými atlasovými stužkami. A jeho verný mládenec nemenil už z úcty ničoho na obale.

Boly to listy vrelé…, ľúbostné.

Áno, ľúbostné listy grófa Štefana Csekonicsa k svojmu bývalému mládencovi. Začínaly sa slovami: „Môj najdrahší milovaný Franci!“ alebo: „Franci, môj poklad!“

A ďalší obsah listov bol ešte povážlivejší. Taký, že listy mohly byť čítane iba s vylúčením verejnosti. Lebo veď boly v nich vety: „Vyparádím si ťa, môj zlatý Franci, Ty moja láska, že ti bude svet závidieť“ atď.

Franc Eisele prestal tajiť. Áno, gróf ho mal rád. Tak rád, ako mužský mužského nemiluje.

*

Po výslechu sa Eisele zamyslel. Teraz už chápal, prečo odišla od neho tak odrazu predposledná slúžka Beta z Držkoviec. To mu tie grófove listy iste ona ukradla. A vydržala, pretvarovala sa polroka, kým sa k nim nedostala. Iste bola navedená, podplatená. Kým? Kým iným, ako voľaktorým advokátom grófovcov?!

*

Boli vypočúvaní súdobní lekári. Bol nebohý gróf príčetný, či nebol?

Lekárska mienka znela: nebol, aspoň nebol vo chvíľach, keď zahorel hriešnou túžbou za Francim.

Hej, rozplývaly sa v nivoč smelé nádeje Eiseleho! Ako sa to skončí?! Pre neho zle. Grófske majetky vyhrajú grófovi sestrenci, ba ešte, i o Jamné ho môžu pripraviť. Síce Jamné zožerú beztak pravotné trovy, advokáti. Lebo veď dlžoby na majetku už boly.