ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z holých strnisk počal fúkať prvý jasenný chlad. Slnce usmievalo sa síce celé dni, i nebo zmodralo, lúky zelenaly sa i po otavách, i v stromoch, kroví objavovaly sa ešte iba prvé žlté a črevenohrdzavé listy. Ale leto už bolo preč. Za rána sedely nad krajom husté vlhké hmly, a k večeru ziabaly dedinské deti bosie nohy, tak že sa radšej tlačily do kuchyne ku sporáku. K poludniu sa zem, lúka i trochu zohriala, tráva sa teplom parila, ale nevykvitlo v nej nič okrem jedovatého bľadolilavého kvetu ocúnového. Nad potokom počínaly hniť prezrané černice, rednúce krovie zapálilo sa ohnivo červenými šípkami a zamatové čiernomodré trnky hľadely cez husté vetvičky tak melancholicky, jako oko milenky za odchádzajúcim milencom.

Posledný červík, chrobáčik, mravec zaliezol hlboko do teplého lona matky-zeme. Ešte pár vľúdnych slnečných dní, a všetko sa uloží k zimnému spánku.

Celý šíry — ďaleký kraj ohrieval sa na výslní, prichystaný uložiť sa k zimnému snu.

Iba do ľudí, do maďarskej spoločnosti jakoby bol vnišiel nový život. Všade samý šum a ruch. Počalo miznúť z duší staré zúfalstvo, smútok; v hrudiach počaly ožívať zamrelé nádeje.

Maďarská spoločnosť bývalej -skej stolice mala senzáciu. Starí šediví zemäni — statkári, upadlí vo svojich vidieckých kuriach prevratom v dákusi mrtvolnú ztrnulosť, putovali zase do bývalého hrdého župného sídla, aby po štyroch rokoch beznádejnosti v dôvernom priateľskom krúžku zase trochu pookriali. Po rodinách vo Vyšnom Strahove šírila sa radostná zvesť:

— Dostaneme hosťa z Pešti.

V domácnostiach prepustených i neprevzatých úradníkov počalo sa zase dúfať. Bude lepšie! Už sa nebude apa túlať jako assekuračný agent z mesta do mesta, už nebude dešperovať nad mrcha gšeftami a klesať doma na stoličku zničený dopisom assekuračnej spoločnosti, že na jeho služby už nereflektujú. Dievčata sa prestanú ustavične doma ponevierať iba preto, že nieto v čom vyjsť na ulicu. Hrdá narciska, Ela nebude sa už zožierať doma žiaľom a závisťou, že jej utečú bez radosti najkrajšie mladé letá, kdežto sprosté mäsiarske pekárske fifleny, krivonosé židovčatá rozťahujú sa po báloch a dávajú sa na výletoch obletovať mužskou mládežou.

Nebude už treba dobročinných sbierok pre obete českej panovačnosti!

Príde sem veľkoobchodník Kovács, poverenník ohromných kapitalistických skupín, peštianských veľkobánk i americko-maďarského stámilionového syndikátu.

O pár mesiacov ožije azda všetko. Do jari môžu sa zase dymiť všetky fabrické komíny, rozhorieť všetky pece a pariť kotly odsúdené k smrti českou konkurenciou a protimaďarskou obchodnou politikou.

K novému životu prebudia sa tucty upadnutých podnikov, oživnú, rozšíria sa remeselnické dielne, domorodí kupci začnú s novou chuťou a s novou silou víťazný boj na život na smrť proti českým votrelcom.

Nastane kriesenie všetkého, čo leži premožené na zemi, svíjajúc sa v smrteľných kŕčoch. Budú vzkriesené hynúce a vegetujúce maďarské peňažné ústavy.

Po ustavičných žalostných porážkách, ponižujúcich ústupoch a pokorujúcich kompromisoch vzplanie na celej čiare obranný boj.

Čo obranný boj? Pôjde o výboj, o vydobytie, získanie ztratených pozícií.

Založila sa nové obchody, vystavia nové fabriky. Zarazia sa parcelácie maďarských panství, podplatia sa prídeloví komisári, podplatia sa občania, aby na prídel nereflektovali. Najmú sa tucty advokátov, čo budú lietať na Pozemkový úrad do Prahy, intervenovať, protestovať, apelovať k Najvyššiemu správnemu súdu. Maďarská delegácia začne v pražskom sneme nový boj proti prevádzaniu pozemkovej reformy. Nemci, komunisti a daktorí Česi a Slováci im priskočia na pomoc.

Veľkostatkári sa odvolajú k mezinárodnému súdu do Hágu. Obnoví sa i akcia za neprevzatých úradníkov. Úradníctvu a statkárom budú sa konvertovať na lacný úrok alebo pohodlnú amortizáciu dlžoby.

Skúpi sa všetko, čo slovenského alebo českého bude na predaj: obchody, fabriky, majetky, krčmy, trafiky, hotely. Nejeden zadĺžený kolonista utečie z toho „rája“, čo mu argalášski náhončí sľubovali. Utečie rád, len ponúknuť mu väčšiu summu peňazí. A čo nepôjde urobiť pod maďarskou firmou, na to sa najdú slovenskí štrohmani. Najdú, musia sa najsť. Za peniaze pôjdu trebárs proti vlastnému otcovi.

*

Štebetná nénika Rissányička vedela toho o očakávanom hosťovi ešte viac. Je z veľmi bohatej veľkostatkárskej rodiny, sám bohatý, bol direktorom v banke, až potom začal obchodovať na svoju ruku. S domami, gazdovstvami, fabrikami. Zbohatol tak, že sa dostal do styku i s anglickými a americkými boháčmi. Strašne talentovaný človek. A náramný fešák, ešte veľmi mladý, ani nie tridsaťročný, husárský kapitán v rezerve, báječne milý spoločník, krásavec, najprednejšie dámy sa za ním bláznejú.

Dievčatá skákaly od radosti, tešiac sa na nového gavaliera. Lebo veď sa dozvedely od néniky Rissányičky, že je i slobodný, tedy vzor všetkých mužských cností. Chytro treba dať do poriadku garderobu a trochu svedomitejšie, sústavnejšie jako dosiaľ pestovať kosmetiku. Keby tak, ach, keby tak! — — Úbohé ženské stvorenie síce nikdy nevie, ale kto vie, či by to predsa nemohlo byť. Žiadna nevie, čo jej je súdené. Ale treba sa vyzbrojiť dôkladne, lebo veď o takú skvelú partiu bude svedený hrozný boj.

Iba niektorá zralšia, rozumnejšia počala uvažovať triezvejšie. Ach, tá Máľa, Oľča, Iréna, ešte ho tu nieto, už si naň brúsia zuby. Ony, chudery, na milionára, za ktorého pôjde s radosťou hociktorá komtesa, bohatá fabrikantská dcéra. Utíš sa, srdce, utíš. Ten ti je nie súdený.

*

Dekan Ficzák, veliký chlapisko rapavej, jako cvikla červenej tvári, rozprával tlumeným hlasom bruchatému statkárovi Holányimu z neďalekej dediny, ktorý sa zastavil na fare na pohár vína.

— Takého chlapíka potrebujeme, Andráš barátom. Pekný jako panenka, mladý, smelý jako lev a chytrák, že mu páru pohľadať. Do gšeftov ako oheň, má vtip, že sa mu nevyrovná desať židov a traja Arméni dohromady. A hlavne má tuná — klepal si dekan na čelo, — ženiálny chlapík. Podnikateľ i voják, aký sa rodí jeden zpomedzi tisícich. Odvážny až do neuverenia a pritom opatrný jako had. Organizoval špionáž proti Rumunom. Kým to viedol on, vedeli naši v Pešti o každom rozkaze rumunského vojenského ministerstva prv ako divizionári a zemskí vojenskí velitelia, ktorým rozkazy platili. Neušiel mu žiaden rezervát, žiadna projektovaná novota v armáde. A v Maďarsku odhalil za dva roky osem českých špehúnov, aby ich tam parom vzal i s tou ich všivavou republikou! Polovica z nich pasie už ovce na Abrahamovej lúke, az ebadtát! Prvotriedny organizačný talent, ten Kovács. A prefíkaný! Stavil by som sa, že k vôli opatrnosti bude mať u seba odporúčania od najväčších kapacít.

— A to príde ako? Inkognito?

— Hahaha! Vraj inkognito! To by si tomu dal, hahaha! Ako si to len, Andráš barátom, predstavuješ?! Vraj inkognito, keď tu bude celé mesiace! Aké inkognito, keď nás tu bude organisovať! Čo nás?! Štyri stolice.

— Tak aspoň s falošným pasom a menom?

— Ale, prosím ťa, Andráš, s akým falošným pasom? Prečo ba neprišiel s pravým? Taký človek má iste konnexie, že mu český konzulát urobí tiež všetko k vôli. — Vraj veľký gavalier, rezervný husársky kapitán či major.

— Ba ešte! Ako len mohol taký mladý tak avanžovať?

— Ako? Dobre. Vyznačil sa. Už na Talianskej. A potom za protirevolúcie. Porazil vraj s dákymi päťdesiatimi chlapmi celý komunistický bataillon.

— Na môj dušu, toho čaká ešte skvelá kariéra!

— To by som si myslel! Len aby sme aj my tu niečo z neho mali! Ach, zdaru, šťastia nám daj, Bože!