ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na vyšnostrahovskej evanjelickej fare, schovanej pred ulicou pekným ovocným sadom, práve obedovali. Farár Morgoš počúval poznámky svojej ženy a dvoch odrastených dcier.

— To je potom výchova! Dcéra navštevuje otcovu frajerku! Spolu sa češú, pudrujú, maľujú, parfumujú. Už i cigarety fajčiť ju, chúďa, naučila tá potvora. A on to trpí, ba vari ešte podporuje.

— Nie čudo, veď je do tej šiksle zpochabený.

— Nechže je zpochabený, jaký chce — zastarel sa do reči farár, — to by predsa len nemal dovoliť ani trpieť. Keď sa už sám, nešťastný človek, tak zabúda, mal by dať aspoň pozor, aby to štrnásťročné dieťa nemalo s tým škandálnym životom nič spoločného.

— O kom to hovoríte? — mladý pán, syn farárov, medik na peštianskej univerzite, prestal jesť a otočil sa k ženským.

— Ale o chudákovi Matejdesovi — vysvetľoval otec. — Ten človek upadá, že je to hrůza. Z krčmy skoro ani nevychádza. Spriahol sa s kelnerkou, chodí k nej do izby, dary jej nosí, síce horkýže dary, sprosté pletky, veď na nič poriadnejšieho ani nemá peňazi. Už i po meste s ňou chodí.

— Veru, nemá hanby ten človek! — nezdržala sa pani farárka. — A keby to ešte bola dáka osoba s kúskom cti v tele. Ani tak by k nemu nepasovala, bernému spravcovi. Ale, keď je to iba taká šuftľa. Mužskí že sa smejú v hostinci: „Zase má Tereza nového frajera! A voľako sa jedného drží. Veď som sa ja tú naštípal!“ Dala sa vraj hocikomu objať, oblapiť okolo pasu. Od jedného mávala stužku vo vlasoch, od druhého črievice, od tretieho brošňu. Špatný život viedla. Pre krádež, či pre čo ztratila predošlé miesto. A taký človek, — s tými najprednejšími ľudmi v meste je potykaný, — ten sa na ňu prilepí. A pozorný je vraj k nej, poslušný, aký nebol ani k svojej nebožkej. A to bola ženská, kus zlata! Veď sme boly priateľky.

— Aj v obloku sa vše s tou kelnerkou tá Aranka vytŕča — referovala jedna z domácích slečien. — A na mužských sa vyškierajú, i cigaretu vraj komusi spustily oblokom, cukríky, marcipány, dodostávajú.

— Ach, bože, keby to jej nebožka mať videla! — vzdychla pani farárka.

— Ba čo len z toho, chudáka, bude?! — mienil farár.

— A ono vám je, chúďa, také šťastné — ozvala sa mladšia dcéra. — Takú úprimnú, až detinskú radosť má zo všetkého. Oblápa tú kelnerku okolo hrdla, samo sa krémuje pri obloku, zrkadlo, rozumie sa, v ruke. I na prechádzku idú vše spolu, ruka v ruke alebo pod pazuchy.

— Čo len z neho bude?! — sopjala ruke dovedná pani farárka — zlý príklad tiahne. Také štrnásťročné dieťa je jako opica. Čo vidí u druhého, to robí, či zlé, či dobré. Dáže jej tá potvora za školu! Nedaj, Bože, aby chúďa, vyšlo tak na jej chodníky!

— A nemá sa dievčaťa naskrze kto zaujať? — ozval sa peštianský univerzitant. — Čo rodina.

— Tí majú iné starosti. Alebo nevedia o ničom.

— Jeho švagor, už ako nebožkej brat, notár Putra z Pavčinej, ten by mohol pre to dievča najskôr niečo urobiť. Je to zámožnejší človek i gazdovstvo má i dobrú ženu. Skoro by sa mal človek do toho zamiešať.

— Daj pokoj, apálik! — odrádzala muža pani farárka. — Čo ťa nepálí, nehas. Dosť si mal už pre také veci nepríjemností.

— Ale človek má i morálne povinnosti a najmä človek v mojom postavení — počal sa farár rozhorlovať. — Darmo je, ženské ponímajú všetko malichernejšie.

Farár vstal od stola a zapáliac si dlhú fajku, sadol si na diván. Syn sa počal prechodiť po izbe fajčiac cigaretu.

— Vidíš, syn môj, taká je tá naša spoločnosť. Vieš, čo sa stalo s chudákom Matejdesom pred dvoma rokmi, či poltreťa rokom? Chybelo mu úradných peňazí. Maďarskému človeku v českom úrade! To sa vie, kontrola, vyšetrovanie. Z veci sa urobí defraudácia a človeku sa ide zlámať väz. Čechom sa človek nemôže diviť. Vyhryzú, vypšikajú našich ľudí z úradu, kde len môžu. To sa vie, že keď je to Čech, to sa robí inak, prižmúri sa oko alebo obe, úradníkovi sa dá termín, aby vec usporiadal. Ak treba, i pôžičku mu zaopatria. Nuž, zatušuje sa všetko. A majú toho svinstva viac ako dosť. Češi kradnú jako straky, bývalí verklikári, komedianti, šustri chcú teraz každý pána hrať, žena zase dámu, a je to trebárs bývalá kuchárka alebo harfenistka. Rádi lumpujú, vozia sa po svete. Každý z nich myslí hneď na Italiu, more, Paríž, kúpele. I napelešia sa dosť, ľahkým ženským narozdávajú. To sa vie, často na to ani tie diety nestačia. A náš človek aby žil o žobráckom plate so ženou, a detmi. Sebe vedia odpustiť, svojich šanovať. Maďar, to je niečo inšieho. Nuž, na chudáka Matejdesa sa vrhli jako kavky na mrcinu. Ba vlastne ani tak nevrhli. Krajšie sa k nemu zachovali, jako naši vlastní ľudia. Že aby sohnal peniaze, do ôsmich dní. Kde ich soženieš, hriešny človeče?! A chudák, Matejdes mal ešte takú nešťastnú povahu. Nikomu sa z našich ľudí nesdôveril. Iba o podpisy na úpisy, na zmenky prosil. Nevedeli, na čo to vlastne potrebuje. Počuli iba, že mu v úrade horí pôda pod nohama. Podpisy poodopierali. Iba, tuším, Kelemen mu podpísal pártisícovú zmenku. Neborák Matejdes sa nasužoval, natrápil, celé dni ani z domu nevychádzal, zanevrel na celý svet i ľudí. A najväčšmi akiste na našu maďarskú spoločnosť, čo ho vedela iba ľutovať alebo odsuzovať, ale pomôcť mu, dokiaľ bol čas, to nie.

— A z čoho žije teraz?

— Ale veď má penziu, ale čo je z toho, keď je malá. Našim ľudom rátajú roky nespravedlive, sebe trebárs trojnásobne. Ale kým tú penziu dostal! Najprv ho len oznámiť a oznámiť a dať zavrieť ako defraudanta. Akýže defraudant?! Koho oklamal, komu ukradol? Požičal si z úradných, že to vrátí. Neštastie toho človeka prenásledovalo. Jeden syn mu zostal v maďarskej armáde a padol s bolševikmi pri Nových Zámkoch. Potom mu chorela žena, chorel druhý syn. Mal chudák, tuberkulozu, vláčili ho k moru, do Tatier. Potrovili ťažké tisíce a nadarmo. Ďula zomrel. A jej dodala tá mužova galiba. Ale keď zomierala bolo to predsa len ako — tak v poriadku. V poslednej chvíli ho ratoval švagor, požičal mu hotové peniaze a sa zaň zaručil. Našla sa poistka na život. Na tú sa tiež dostaly peniaze požičať. Zaokrylo sa, čo mu chybelo. Veď to neboly predsa žiadne miliony. Mizerných sedemdesiattisíc. Sporiteľni si dáva, tuším, i z tej malej penzie strhovať, aby vraj švagor nemusel platiť, keď on umrie.

— Neborák! A nedostal by dáku prácu?

— Dostal i nedostal. Veď by do nej i tak nebol súci. Veď je už skoro spitý.

— Spitý?! A čo tak?!

— Čo tak? A čože človeku pozostáva, keď ztratí za dva — tri roky dvoch dospelých synov a ženu, keď príde o úrad a vykričia ho za defraudanta?! Dal se na pitie a spriahol sa so starou kelnerkou, čo sa po nej pol mesta pováľalo. A spije sa čoskoro celkom. Sotva ten vyplatí tie švagrove žíra.

— Takí sme my, syn môj. Keď mu chorela žena, syn, keď ho posielal po sanatoriach, to sa ho nikdo nespýtal: máš na to, kamarát? Tu máš, pomôžeme ti, podpíšeme sa ti. A keď prišiel do nešťastia, utiahli sa všetci alebo začali: „Čo sa neuskromnil?! Čo lepšie negazdovali?!“ Pes ku psu má viacej citu, jako my jeden k druhému. A preto zdochneme, preto nás bijú, a budú biť ešte väčšmi! Z úradov nás vyhádzajú, synov nám vyháňajú za hranice a potom im diplomy neuznávajú. Dnes zničia z nás jednoho, zajtrá príde rad na druhého. A zničia nás všetkých, ak sa nespamätáme, zo synov nám narobia žobrákov, z dcier ľahké dievky. Kto vie, či nevyrastie hneď jedna z chúďaťa Aranky Matejdesovie.