ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tretieho dňa po svojom príchode sľúbil sa Šimon Kovács podívať do kasína.

Zamlklý „Grand hotel“ ožil, jako by ho bol odčaroval. Slúžky priviazané za pásy umývaly okná a odháňaly z pod oblokov svojich frajerov, ktorých až priveľmi zaujímala nová póza Zuzky a Marky. Drhly sa schody, riadily a dekorovaly miestnosti kasína.

Predseda kasína, fabrikant Szenes svolal asi štyridsať vybraných členov kasína na priateľskú schôdzku do spolkových miestností. Sluha chodil po meste s obežníkom. Dozvedely sa o tom i dámy a počaly unúvať svojich mužov, aby ich vzali večer sebou.

— Neide to, duša — chlácholil dr. Velecký svoju ženu.

— Prečo by nešlo?! Čo nás máte, vy mužskí, vždycky odstrkovať! Do pražského snemu voliť poslancov, to môžeme, ale keď ide o vec, čo sa nás týka o mnoho viac, to nie?

— Sám Kovács si to nepraje.

— Neverím ti. Oduševnená inteligentná žena patrí k takej veci aspoň tak, ako hocktorý bezduchý panák, akých je medzi vami najviac. Pôjdem s tebou a basta!

— Blamuješ sa, Gitka, sluha ťa zadrží a nepustí dnu.

— No, tak si choď sám. A zfušujte to svojimi mužskými rozumy! Beztak sa ani na nič iného nezmôžete.

*

Večer bolo v kasíne jako v úle. Jakoby sa vracaly staré zašlé časy. Ale predsa to vyzeralo ináč. Staré kartárske skupiny neožily, ani nepokrývaly stoly flaše a poháre jako voľakedy. Iba kde-tu stál kalištek alebo pohárik vína. Ani luster a obrazy po stenách nehalily sa v oblaky dymu, okolo stolov neobskakovali kelneri. Útulné kasínske miestnosti plnili samí čiernoodení páni, živo diškurujúci a prechodiaci sa po izbách. Prvá miestnosť bola prerobená — prvý raz v dejinách kasína — na garderobu. Mal ju na starosti Szenesov mládenec, ktorý nevydával hosťom žiadne čísla, ale premeriaval pohľadom znovu a znovu vešiaky a obzeral si pečlive rozvešané zimníky a ich goliere, pinče, mäkké klobúky a cylindre, aby nezabudol, kto je na ktorom vešiaku složený.

Skupina mužských v tretej miestnosti sa hádala.

— Malo by sa mu niečo zaspievať!

— Ba ešte čo?! Len s bubnom na zajacov!

— Škoda ulicu daromne upozornovať.

— Čo na tom, že sa v kasíne spieva?

— Prosím ťa, Bela, neondej.

— No, veď ty aj máš smysel pre uvítanie! Uvidí na vás hneď, že ste šíflikári.

*

— Už sú tu! — zvolal jurista Varga, vrátiac sa od poodchýlených dverí garderoby, kde dával pozor na príchod hosťa.

A skutočne, poloplešivý, vyholený fabrikant Szenes, žiariaci radosťou, viedol hosťa sebavedome pod pazuchy do tretej miestnosti a usadil ho za vrch predsedníckeho stola. Prechádzali špalierom členstva, horiaceho nedočkavosťou.

Profesor Nagy, nevediaci premôcť svoje oduševnenie, bol by hosťovi skoro zaéljenoval. Ešte, že mu duchaprítomný dekan stihol včas zapchať ústa.

Žiadalo sa slavnostný akt nejak ukončiť. Mužskí zostali stáť, prekračujúc s nohy na nohu. Vstal i sám hosť za stolom. Zodvihol sa i Szenes, zažmurkal, zvrtol sa k členstvu, jakoby si chcel očima vypýtať radu či súhlas. Hneď však spustil sebavedome, autoratatívne:

— Vzácny náš hosť, pane generálny direktor! Mám česť, vítať vás v našom kruhu menom predsedníctva kasína… Prichádzate medzi nás v chvíli ozaj kritickej. Nepriazňou osudu prežívame ťažké časy. Zmocnila sa nás zmalátnelosť, ba zúfalstvo. Nejeden z nás sa počína klátiť, začína pochybovať o budúcnosti. Medzi nami ozývajú sa vše hlasy reptavé, ba i najvytrvalejší, najpevnejší medzi nami pociťujú v srdci neraz horkosť, a cítia sa opustenými matkou vlasťou. Nejeden z nás pokoril sa pred úskočnými dobyvateľmi, uponížil sa ku zbabelému kompromisu. Rady našich verných rednú. Kto ich povzbudí?! Kto nám ukáže záblesk lepších dňov, ligot zapadlej slávy? Kto nám ukáže spôsob, ako rozlámať svoje putá? My veríme, že tým hrdinou, naším osloboditeľom budete vy, pane generálny direktor! Všetky naše tužby, nádeje, blahorečenia sústredňujú sa vo vás. Vy nás veďte, my budeme poslúchať, vy nám nakládajte povinnosti, my ich budeme plniť, predpisujte nám obete, my ich prinesieme bez reptania na oltár vlasti. Pane generálný direktor, dišponujte s nami! Sme vaši, vy ste náš! Prajem vám, abyste sa v nás nesklamali a aby sa stal váš príchod medzi nás udalosťou historickou. Éljen!

Oči všetkých prítomných boly uprené na hosťa. Bol zrejme dojatý. Hlas sa mu vše zachvel, keď ďakoval za uprimné maďarské prijatie. Prosil, aby neočakávali od neho nijakých zázrakov. Veď je iba slabý človek. Avšak všetky svoje slabé sily chce venovať dielu oslobodenia. V práci tej chce vytrvať verne, skalopevne, za ideu oslobodenia je hotový, ak bude treba, obetovať trebárs život.

Nastalo hlboké pohnutie. Starší páni slzeli, zraky mladších horely oduševnením, päste sa zatínaly. Všetko sa hrnulo okolo hosťa, aby mu potriasli pravicu. A rozvlnené city neutíšily sa ani pri stole. Rozprávalo sa, toastovalo, pripíjalo. Nálada večera bola tak strhujúca, že sa odhodlal k ohnivému prípitku i starý statkár Andráš Holányi z Chabadova. Vstal nahrbený do predku, chudá vysoká postava sa na chviľku zachvela napnutím a neistotou, svislé šedive fúzy sebou trhly, ba i ústa sa hnuly na prázdno, kým hrdlo zaliaté radosťou a roztúžením vydalo prvé zvuky. Ale potom to už išlo. Starý pán zapaľoval svojimi slovami. Hovoril o tom, aké city v ňom a celej spoločnosti vzbudil príchod mladého priateľa, predstaviteľa maďarskej vlasti. Jeho príchodem ovanul ich duch nádeje, viery v lepšiu budúcnosť. Prial mládeži, aby jej bolo dopriané presláviť sa činami, na ktoré slabé vetché telá starcov už nestačia.

Posledné slová starého Andriš báčiho zanikly v slzách. Miesto ďalších rečí prístúpil však rozochvelý starý pán k mladému hosťovi a za všeobecného jásotu objal ho a pobozkal.