ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Verejné záujmy zaháňaly nepokoj z duše mladej advokátovej iba na čas. Znovu a znovu vracal sa starý nepokoj zase. Hodiny, štúdium, domáca bibliotéka, spolok, prednášky v Sdružení — všetko to bol iba hašiš, ktorý omamuje, uspokojuje iba na chvíľu, na čas. Po opojení prichádza vytriezvenie. Stará rána jatrí znovu.

Pekná mladá pani nebola dosť šťastná. Všetky jej kultúrne snahy nevedely prehlušiť horúci tlkot jej roztúženého srdca. Pani Margita túžila vášnive za materským šťastím. —

A život jej toho šťastia nedoprial. Manželstvo jej bolo bezdetné. A ona bola by tak rada mala dieťa, v ktorom by sa obnovila jej mladosť, v ktorom by znovu prežívala bezstarostné detstvo.

Nie svoje bezútešné dievčenské letá, nie svoje detstvo, ktoré neznalo radosti. Detstvo nové, radostné, dosiaľ neprežité, iba srdcom vytúžené, mysľou vysnené.

Dakedy zatúžila horúcne znovu žiť, znovu sa rodiť. Vychovávať sama seba, ujsť všetkým sklamaniam, ktoré zažila, zahladiť z mysli všetky smutné rozpomienky. A dospieť ta, kam nikdy nebude jej priano.

Túžila byť všetkým, vychovateľkou, oporou, sestrou i priateľkou malému útlemu ľudskému tvoru. A pričinit sa zo všetkých svojich síl, aby ten nový tvor dospel vysoko, vysoko: na kultúrnu výšku, na ostrov blaha, vzdialený svetského hluku a rušivého šumu.

Muž priviedol ju do blahobytu, ku kultúre. Ach, ako mu bola za to voľakedy povďačná. Kedysi, keď ešte netušila, že to všetko jej nepostačí.

Detstvo jej bolo neveselé. Bola dcerou chudobného obuvníka. Rodičia nevládali poriadne vyživiť svojich sedmero detí, veď sami živorili. Doma užila iba biedy, starostí, pokorovania. Dobre ešte, že to trvalo roky, kým si to neuvedomila. Tie roky neuvedomelosti, tie boly pre ňu detským rájom.

Potom prišiel život. Pomáhala predčasne zvädlej matke vychovávať kŕdeľ detí. V domácnosti často nebolo krajciara. Vyrastla hľadiac vše so závisťou v oku na svoje bývalé spolužiačky, ktorým šťastie väčšmi prialo. Všímala si ich šiat, bezstarostných úsmevov a hebúnkych dlaní. Keď sa podívala na seba, bolo jej neraz do plaču. Život, móda, pôžitok, to všetko kráčalo popri nej, nedostupné. Ničila si ruky hrubou domácou prácou, zakrňovala vo všednosti. A predsa ju príroda obdarila krásou. Uvedomovala si to, pozerajúc sa doma kradmo do zrkadla. Pred matkou si to nesmela dovoliť, aby ju nevyhrešila. A bola si vedomá, že jej krása zvädne v biede, trampotách. Jej túžby odumrú v nedostatku, odriekaní.

Vše sa vrhla na knihy, romány i ženské časopisy, požičané od bývalej spolužiačky. Čítala v noci vo svojej komôrke alebo ich skrývala v posteli, aby do niektorej z nich pár razy do dňa aspoň ukradomky nazrela. Dakedy zatúžila za vzdelaním tak náružive, že lomcovala ňou celé dni, ba týždne opravdová horúčka. Avšak po obdobiach rozmachu prichádzaly chvíle ochablosti. Myslela na svoje roky, svoju zanedbanosť, neškolenosť a so smútkom v srdci vzdávala sa nádeje.

A predsa nemohla sa úplne smieriť so svojim osudom. Chcela vyviaznúť z hmotnej biedy, z ovzdušia, v ktorom žila. A roky utekaly. Až jednoho nedeľneho odpoludnia dostavil sa ženích. Mladý murár, pekný, zdravý, chudobný človek, začiatočník. Mysľou prelietol jej rad obrazov, ako by vyzeral jej život po jeho boku. Lopota, hŕba detí, núdza, to, čo jej tak zaliehalo jako mura na dušu v dome rodičovskom. Odmietla. A odmietla tiež, keď ju pýtal zámožný hrbatý hostinský. Pojala ju ľútosť, že by mala svoju mladú krásu, dievčenskú sviežost obetovat zvädlému neduživcovi. Bolo jej však pri tom jasné, že odmieta od seba hojnosť, pohodlie, ktorého v živote trebárs už nikdy nedosiahne.

O štyri roky vydala sa za advokáta Veleczkého. Z lásky či sympatie, veď je to vlastne jedno — vtedy sa jej aspoň tak videlo. Muž ju zbožňoval a zahrňoval dôkazmi svojej pozornosti v šiestom roku manželstva prave tak ako mesiac pred svadbou, keď nemohol býť jediného dňa bez nej. Ona ho mala úprimne rada, čo bol i o celých jedenadvadsať rokov starší, neveľký, holohlavý, s jamkami na tvárí od sypaníc. Najkrajšie mal ešte oči, pekné čierné, mäkké, dobrácke, až tak hrialy, keď sa na ňu podíval. Soznámila sa s ním na hasičskom majálesi v hore. Miestna honorácia, ku ktorej advokát Veleczsky patril, chodievala na hasičský majáles iba preto, aby sa jej nemohlo vytýkať, že vo svojej nafúkanosti skromnejšou spoločnosťou pohŕda. Malý zavalitý holohlaváň ju pojal do tanca. Obišli raz kolo. Potom jej poďakoval, zaviedol ju na miesto a prisadol si k mužskej spoločnosti. Ale na krásnu planú lesnú ružu v bielych batistovych šatoch nie a nie zabudnúť. Že bola tanečnicou podpriemernou a viac sedela jako tancovala, dostal sa k nej ľahko. Spoločník bol znamenitý. Aj ináč človek hlbší, mysliaci. Plaché a predsa priame chovanie chudobnej krásavice ho okúzlilo. Keď sa išlo z hory domov, predstavil sa matke a urobil si s dcérou známosť. Vyznal jej lásku, ale vyspovedal sa jej úprimne z hriechov mladosti. A keď sa Margitka zahľadela na neho celá učudovaná a nechcela jeho spovedi dobre rozumieť, doniesol jej román a prosil ju, aby si ho pozorne prečítala. Dočíta sa v ňom vraj podrobne o všetkom, čo slobodní mužskí vyvádzajú. Vzala román a otvárala ho trasúcou rukou, jatá nedobrou predtuchou. Román bol hrubý. Už nadpis: „Svätý Skarabeus“ od Else Jerusalem znel tak smutnevážne, skoro tajomne. Ach, aký nový, vzrušujúci bol jeho obsah. Hovoril o domoch s červenou laterňou, odkiaľ zaznieva hudba a rozpustilý smiech, kam rútia sa mladí úradníci, dôstojníci, univerzitanti a kde sa odohrávajú s mladými dievčenci tak strašné veci. Čítala román pred spaním, hltala ho, a duša sa jej plnila hrúzou. Či by to bolo možné, aby to bolo také strašné? Keď sa sišla s advokátom na dohovorenom mieste v mestských sadoch, nemohla sa ubrániť slzám.

— A to vy ste tiež — išlo ju bôľom skoro zadusiť — tiež tak žili?

Prisvedčil nemo, a oči dostaly výraz veľkého smútku a ľútosti.

— A dlho?

— Dlho.

Bože! Že sa toho musela dožiť! Bolo jej ako by jej bol vrazil dýku do srdca. Rozplakala sa znovu kŕčovitě a nedala sa utíšiť. Trvalo to hodne dlho, kým jej, sám slziac, aspoň trochu rozvravel jej hlboké sklamanie, horký žiaľ.

Keď pýtal jej ruku, dosť váhala. Zdalo sa jej, že sa k nemu nehodí, že by mu mohla byť skôr žiačkou, dcérou jako ženou. Pomyslela na svoju nevzdelanosť, chudobu.

— Nie som Vám súdená — rozhovarala mu to. — Znáte moje pomery?

— Znám — odpovedal s úsmevom. A červenal sa sám od vzrušenia.

— Ja som z biedy, vychovania som nedostala.

— Já si Vás vychovám.

— Nemám škôl.

— Já si Vás vzdelám.

— A otca aby ste mi dakedy na oči nevyhodili! Nezniesla by som to! — a oči jej zablčaly svätým presvedčením.

— Čo si o mne myslíte, Margitka — nežne jej oblapil ruku oboma dlaniami.

— Spil sa, chudáčik, na to zomrel — hlas viazol jej v hrdle, — ale bol môj otec. Ja sa zaň modlím, na hrob mu chodím.

— Ja budem chodiť s vami — pritisol ju k sebe vrelo, prvý raz. Voľáky teplý cit ju zalial. Neodporovala.

Nemohla sa mu nesľúbiť. Cítila, že k nemu lne, dobrákovi. Ale náruživou láskou, tak ako to čítala v románoch, k nemu nezahorela. Viac sa jej zdalo, že sa zaľúbila do jeho duše, charakteru. Taký bol jemný a vzdelaný. Na prechádzkách jej rozprával o literatúre, o umení. I botaniku jej vysvetľoval, o zemepise, dejepise s ňou prehovoril jemne a taktne ju poučujúc. Mal tak jemný literárny vkus. A bol taký všestranný. Dychtil za kultúrou, umením. Bol hodne sčítaný. Kníh si vážil viac ako drahokamov. Predsa je to ten, uznávala, o ktorom snila, princ, čo ju vyslobodí zo zakliatia, z biedy a nevzdelanosti. Bude môcť s ním žiť kultúrne.

A prišlo manželstvo a s ním blahobyt. Nespreneverila sa svojim túžbám. Vyspela na vzdelanú, inteligentnú dámu.

Ale po rokoch prišla k poznaniu, že jej niečo chybí. A chvíľami schvátila ju skoro melancholia, keď si pomyslela, že je všetko marné, že jej vkusný elegantný byt neozve sa nikdy sladkým detským plačom, že do jej salónu nepribehne nikdy ružolíce, vysmiate dieťa, aby ju oblapilo za nohu a privinulo sa k nej so sladkým štebotom: „mama!“

O to najkrajšie, najväčšie v živote ženy má byť olúpená.

Čiou vinou? Jej vina je to nie.

Ale či môže obviňovať muža?! Nevyspovedal sa jej pred sobášom kajúcne zo všetkého?! Zatajil azda pred ňou, že detí s ním očakávať nemôže?

Vtedy mu, pravda, odpustila a nebrala tragicky jeho vyznanie, že otcom nebude, byť nemôže. Veď vlastne ani tomu dobre nerozumela, nevedela, o čo ide.

Dnes sa dívala na tieto veci celkom ináč. Dnes posudzovala to okom vzdelanej, modernej ženy, ktorá sa čítaním ženských časopisov a vlastnym premýšľaním emancipovala od bežných predsudkov.

Po rokoch manželstva bolo peknej mladej panej jasné, že jej muž je vyžilec, ktorý vyprázdnil svoj kalich rozkoší ešte pred manželstvom. Je olúpená o materinské šťastie, lebo jej muž predtým priveľmi rozhadzoval.

Dnes paní Margita už vedela, že bola manželstvom ukrivdená. Prišla na hostinu neskoro. Zo znamenitých pečienok a hydiny zostaly iba obhryzky. Emancipovaná mladá dáma plná života a ženských túžob nevedela sa už nijako smieriť s myšlenkou, že by nemala právo na to, na čo má každá zdravá žena. Ba materstvo cenila si dnes už nad samo manželstvo.

Materstvo je sväté, vznešené. A každá žena mrzák, ktorá ho nedosiahne!

Pekná pani Margita myslievala primoc na svoj bôl. A uvažovala o možnostiach, ako zkorigovať svoje životné sklamanie?

Previnila by sa, keby si vzala od života to, čo si jej muž doprial prv, než ju poznal? Nebolo by to len prirodzené, spravedlivé vyrovnanie?

A nemá zdravá pekná žena vlastne prirodzené právo hľadať spojenie s rovnocenným druhom?

Mať dieťa — to je ohromné slovo! Jeho vznik ospravedlňuje, omravňuje iba veliká svedomitosť. Či nemá matka morálne právo vybrať svojmu dieťatu za otca muža čo najdokonalejšieho telom i duchom?!

A čo, keď osud sám privedie povolanej žene takého povolaného muža do cesty? Nie je v tom akési vyššie riadenie? Môže byť niečo vznešenejšieho?!

Ak má zrodiť, chce zrodiť tvora dokonalého, nietzcheovského nadčloveka. Chce byť jedným z posvätných stupňov zlatého rebríku, po ktorom ľudstvo stúpa k vyšším métam. Akože to hovorí Nietzsche v Zarathustrovi? O tej dlhoročnej askézi a o mohutnom spojení vo chvíli posvätnej, pri čom sa chveje zem i hory a tajomstvo stvorenia sveta sa opakuje. Pani Margita naučila sa dívať na svet a život s vyššieho stanoviska. So stanoviska prirodzených práv jednotlivca a so zreteľom na účelnosť a budúcnosť, za ktorú sme v určitej miere každý svojím konaním zodpovedný. A pekná mladá žena triedila v mysli ľudí, s ktorými sa stretla v živote, na duševné nedochúdčatá, na tvory ujarmené putami zlozvykov, tradicií, povier a predsudkov, na ľudí rozpoltených tackajúcich sa medzi dosiaľ nepremoženým atavizmom a lepším vlastným poznáním, na ľudí ovládaných inými, a na „dokonalých“, ktorí idú smelo a nebojácne za vysokými cieľami, pri čom ich poznanie, pudy a vôla splývajú v jedinú sladkú víťazoslavnú harmoniu: v mohutný hymnus vyššieho života. Hľadala vo svojej pamäti ľudí telesne a duševne dokonalých: maliara Csergöva, ktorý kráčaval za slnečného dopoludnia, potriasajúc hrdo svojou bujnou lvou hrivou jako mladý bôh, a na tomto vzore merala členov Voľného literárného sdruženia: vychrtlého učeného profesora, nebojácneho športovca koncipienta, drzého kučeravého Lea i dobráckeho bonvivanta inženiera. Do ktorej kategorie patrí asi netrpelive očakávaný skvelý organizátor, peštiansky hosť, major a milionár Šimon Kovács?!