ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Veleczká zase pocítila opustenosť, sediac večer nad knihou vo svojom salóne. Bola doma sama so služobnými. Muž bol práve v Prahe s komisiami svojich klientov. Odchodiac pohladil ju po hebkých vlasoch a pobozkal na čelo. Posiaľ cítila ten bozk, rodičovský, dobrácky, ale bez ohňa a vášne. Bozk kajúcneho vyžilca. Mladá žena snila o bozkoch milencov, ktoré prebúdzajú k životu, zapaľujú a opojujú, dávajú smysel životu a odškodňujú človeka za prestále strasti.

Vonku zavial prudký marcový vietor, až v komíne zafičalo. Ako by sa zlý duch dobíjal k jej útulku. Pani Margita sa nevdojak striasla.

Na chodbe ozvaly sa kroky, kroky cudzie, ktorých na tej chodbe dosiaľ nepočula. Koho to slúžky pustily?! Či snáď dákeho svojho frajera? Zakázala im také veci prísne, a predsa sa opovažujú. Lebo veď medzi takými ľudmi bývajú i zlodeji, vlamači. Mráz prebehol jej po tele, keď si na niektoré možnosti pomyslela.

Na dvere ozvalo sa zaklepanie.

Trhla sebou prekvapená. Kto to môže byť?! Podišla ku skríňke, v ktorej mala schovaný nabitý revolver. Nie, nezaľakne sa; keď bude treba, strelí.

— Kto to?! — opýtala sa, premáhajúc s napnutím všetkých síl svoj nepokoj.

Za dvermi ozval sa zvonivý vášnivý mužský hlas:

— Som Hamlet, prichádzam z diaľnej Dánie.

Pani Margita chcela vykriknuť prekvapením. Lebo veď po hlase poznávala mladého Lea Rosenthala. Čo, nepustiť ho? Vyprosiť si, aby ju večer vyrušoval? Nie, to by bolo prišosácke. Leo bol síce trochu drzý chlapec. Ale konečne nebol jej úplne cudzí. Veď znala sa s ním zo vzdelávajúceho krúžku.

Po krátkom váhaní vpustila nečekaného hosťa.

— Čo si prajete? — spustila naň doprosta.

Švárny Leo s velikou umeleckou mašlou pod krkom voľačo rozpačite zakoktal. Niečo jako o vetre a zime, že sa prišiel zohriať. Rezolútnosť pani Margity ho zrejme zmiatla. Ospravedlňoval sa, táral, že ju chcel prekvapiť pri literárnej práci pri písaní prednášky. Že ju chcel poprosiť, aby mu zahrala niečo na klavíri.

Odbývala ho veľmi šikovne, nechávajúc ho stále stáť. Leo počal obdivovať obrazy, knihy, náradie, sošky, klavír, potom jeho majiteľku. Pani Margita odmietala chladne poklony. Lepkavý pohľad kučeravého Lea skĺzol sa vše na jej šíju. Pociťovala nevoľnosť až fyzickú od tých drzých pohľadov. Aha, chápala jasne, bujný šarvanec dúfal v dobrodružstvo. Ako sa len mohol opovážiť? Vidno, vášeň ho oslepila. Veď všetek horí. Akú bláznivú zámienku si našiel. Kto vie, čoho by sa bol už odvážil, keby ho bola prijala trochu vľúdnejšie.

— No, zohriali ste sa už? — spýtala sa ho po chvíľke posmešne.

— Áno, milostivá, teplo vášho salónu bude ma sprevádzať po celé dni — miatol sa — porúčajúc sa a vrhnúc na mladú paniu ešte raz vlhký pohľad hada, ktorému uniká korisť.

*

Až keď doznely jeho kroky a zostala zase sama, uvedomila si zplna, ako mohla Leova návšteva pre ňu skončiť. Čo by sa bolo stalo? Predstavovala si jeho dotyky, objatie, bozky a skoro sa triasla odporom. Čo jej je tak protivný?! Veď je mladý, zdravý, ohnivý.

Cítila, že ju odpuzuje Leova rasa.

Áno, túži za deckom. Ale nechcela by zplodiť — židovča. Nechcela by sa stať matkou — bastarda!

Dlho sa zamýšľala nad tým, čo zažila, kým usnula.

Druhého dňa neschodila jej včerajšie návšteva s umu.

Na dopoludňajšej prechádzke stretla Šimona Kovácsa.

— Ruky bozkávam! Milostivá, vy vyzeráte —

— Jako?

— Jako ružová ranná zora, sviežia a ľahká, plná vzletu a kúzla.

Zasmiala sa z chuti. Bola si vedomá, že zapaluje svojím vzrušením, roztúženosťou.

— Čo vlastne robíte? Ako pokročila vaša akcia? — šeptala, keď zabočili do mestských sadov.

— Vec kráča nezadržiteľne napred. Iste, neomylne jako sám osud — preriekol slávnostne.

Kráča napred jako sám osud! Skoro sa zachvela. Veď ako by bol nevdojak uhádol jej najtajnejšie myšlienky. I v nej voľačo zralo, postupovalo ďalej, neodbytne, nezadržiteľne. I jej osud sa blíži, blíži neodvratne.

Vzpriamila sa jako páva. Kráčala pružne jako gazela.

Pomyslela si na muža. A spýtala sa Šimona:

— A budete šanovať ľudí, čo nepôjdu s vami?

Zaváhal na okamih. — Nie, — odpovedal pevne. — Koho šanovať?! A kto šanoval a bude šanovať mňa?

Skoro zajásala. Báječne to vyslovil. Áno, nech sa stane, čo sa má stať! Čo s Veleczkým?! Bah, hlúpe starosti! Či má snáď zvädnúť, odkvetnúť, uspokojujúc sa s jeho vyhaslými bozkami?! Chcelo sa jej skákať, spievať, výskať! Tak silnou, tak odhodlanou sa cítila! Čo, ohľady na muža?! na svet?! A kedy mal ten svet ohľady na ňu?!

Prechádzala sa s Kovácsom do trištvrte na dvanásť. Vyprevádzal ju skoro až k domu. Keď sa lúčil, podívala sa na neho záhadne, prenikave.

— Šimon, príďte dnes ku mne na olevrant!

Chopil sa pozvania jako tonúci stebla. Počal ju chápať a sdielať jej radosť.

— S najväčšou radosťou — šeptal slávnostne, nespúšťajúc s nej oči.

*

Slúžkam dala voľný poldeň. Olevrant pripravovala sama. Navarila jemnej čokolády. Pozorovala s prekvapením, že sa vlastne sama dobre nevyzná vo svojej domácnosti, najmä v kuchyni a shľadáva horko-ťažko veci, nevediac, kde je čo položené. Varila čokoládu vzrušená jako nikdy v živote. Pripravovala na tanierik maslo, na pletený košík chlieb, rožky, žemle.

Čo to pripravuje? Pre koho?! Zamyslela sa nad vážnosťou podniku, do ktorého sa púšťa.

Čo bude, ak sa jej sen splní?! Čo bude, keď muž zvie, že jej najvrúcnejšiu túžbu nevyplnil on, ale — iný?!

Príde roztržka — priznávala si odhodlane. Cítila v sebe dosť sily preniesť ju. Áno, rozídu sa. A bude Kovácsova alebo sama. Lebo veď bolo jej jasné, že muž s takou misiou nemá sa vlastne ani ženiť. Sama? Nie, sama nebude. Bude mať dieťa, bude mať cieľ.

Kladie v podnose na stôl ovocie. Čo sa tak teší?! Čo sa to chystá za slávnostnú chvíľu?! Prečo jej nechutí jesť? Prečo pociťuje v tele ľahké chvenie? Čo učúva na zazvonenie, ktoré ju konečne vykúpi z nervického napjatia?! V parku sa jej chcelo skákať a jásať, keď to nemohla urobiť. A doma, keď konečne môže prejaviť svoje city slobodne, nohy jako by jej boly zmeravely, pocítila v nich ťarchu jako olovo. Či by to bola ťarcha neodvratného, nezmarného osudu, ktorý sa jej blíži v ústrety?

Trhla sebou. Cengal zvonec, či sa jej to iba tak zdalo? Rozbehla sa izbou a chodbou ku dverom, ale hneď zpomalila kroky. Čo, keby mu neotvorila?!

Otvárala dvere, jakoby jej viedla ruku neznáma sila. Predo dvermi stál Kovács ako svieca vo sviatočných šatoch, s monoklom v pravom oku. Klaňal sa obradne vstupujúc. Pobozkal jej ruku.

— Ako sa ráčite mávať?

— Nedobre. Akosi ma hlava bolí — odpovedala rozpačite. Nelhala. Počínalo ju rozpalovať, v ušiach jej hučalo.

— Nepripravil som vás, milostivá pani, o odpoludňajší spánok? — ospravedlňoval sa zdvorile.

— Ale nie. Ale musela som prechladnúť — miatla sa skoro bezmyšlienkovite, cítiac, že sa zapriada jako mucha do pavúčej sieti.

Až keď už sedel za stolom, sa utišila. Ba vrátila se jej i chuť k jedlu a natrela si masla na dva krajce chleba.

Jedol zdanlive pokojne, až ju to skoro pokorovalo, že ho jej blízkosť tak málo vzpružuje. Ale hneď sa jej počínalo páčiť jeho chovanie, jemnosť, s ktorou neprezrádza, nenaznačuje svoje nádeje.

— Tak ticho, tak intímne je tu u vás. Ako by to ani nebol byt mysliteľky, organizátorky — — poznamenal. — A vlastne bez takého ticha nemôžu sa zrodiť vyššie túžby, vzletnejšie myšlienky.

— A smútok mi sahá na dušu — pokračoval o chviľku — keď sa dívam na vaše draperie, obrazy, keď ssajem do seba kúzlo vašich interieurov. Čo z nich bude o rok, o polroka?!

— Prečo?! — vykĺzla sa jej z úst otázka. Či nenaráža na jej nastávajúci rozchod s mužom?! Prelietla jej hlavou myšlienka. Bol by to vlastne nevkus, ba hotová urážka.

— Kto vie, koho z nás ušetria boje, či váš dom nezapália, nerozstrieľajú Česi?

Zapálila sa nemilým prekvapením. — Čo, vy by ste, Šimon, pochybovali?! Vy, ktorý vediete vec?!

— Ja pochyboval?! — usmial sa hrdo a vypäl sa na stoličke, rastúc do výšky. — O čom?

— O zdare, o víťazstve?!

— Nikdy — odsekol určite. — Vec zvíťazí, naši prevedú svoje. — Ale nikde je nie písané, že Šimon Kovács musí prežiť oslobodzovacie boje. Ani, že váš dom bude stáť ako predtým — hovoril pomaly, vážne.

— Máte pravdu — šeptala dojatá.

— A nechcem vám ďalej tajiť ani svoje city — pokračoval tlumene, zmocňujúc sa ľahúčko jej ruky. — Mám vás rád, Margita — sohol sa a vtisol na chvejúcu sa horúcu ruku vrúcny bozk.

Zodvihol hlavu; oči sa im stretly. Vstal a privinul jej hlavu k svojmu srdcu, posievajúc jej lesklé zlatisté vlasy a bieloružový krk tuctami ohnivých bozkov.

Počali planúť. Prisadol si k nej, ovíjajúc ramena okolo jej šije, pásu. Slzela a opätoval objemy! — Sladká, drahá, zbožňovaná! — záplava nežných a lichotných slov rinula sa z jeho vlhkých, horúcich rtov jako povodeň, ktorá strhuje všetko, čo jej príde do cesty.

*

Keď ju schvátiac divoko v náručie vyzdvihol jako najvzácnejšiu loveckú korisť, ženúc sa s ňou k plyšovému divánu súsednej otvorenej izby, zastenala zúfale: — Čo to robíte, preboha! Nie to nemôže byť! — boľastný vzdych zamieral jej na krvavočervených perách.

Ale už v nasledujúcej chvíľke schvátila ho vo svoje objatie jako rozľútená tygrica, jakoby svierala vo svojich rukách šťastie, ktoré chce upŕchnuť.

*

Zvečeralo sa, nad ich ružovým snom.

Osud pani Margity sa naplnil. Šimon Kovács odchádzal od krásnej mladej panej až za tmy.