ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad tichou dedinkou Chabadovom rozligotala sa už dávno hviezdnatá obloha, ba i v krčme zhaslo posledné svetlo, keď okná zemianskej kúrie Andráša Holányiho žiarily ešte v plnom jase do rozľahlého starootcovského sadu, vrhajúc zlaté pruhy na zelenú pažiť, čo sa stlala medzi stromami.

V kůrii to bzučalo jako v úle. Na zajtrajšok boly urobené prípravy k poľovačke. Z Vyšného Strahova boli tu skoro všetci významnejší ľudia od slávnostne vážneho majora Kovácsa, malého plného brüneta advokáta Mihóka, velikého červenolíceho brucháňa dekana Ficzáka, žiariaceho jako splnmesiac, a stárnuceho bonvianta Szenesa, svierajúceho medzi zsínalými perami svoje obvyklé havana, až po meravého, prísne pred seba hľadiaceho ev. farára Morgoša, bľadého vychrtlého prepusteného profesora Faciho Nagya, z ktorého očí sálal divoký fanatizmus, a dra Kelemena, mračiaceho sa miesto úsmevu. Prirodzene nechybel ani vidiek v čele so zavalitým bumbajom dobráckej tvári: Imrichom Micsinayom. A zastúpená bola i mládež.

Hostia besedovali, púšťajúc modré a biele obláčky z cigár a cigariet. Chvíľami zabiehala beseda do prudkej debaty, tváre sa rozohňovaly, päste zatínaly, na čelách a sluchách navieraly žily. Poľovačka bola iba zámienkou, aby sa mohol nenápadne sísť dôverný krúžok rovnako smýšľajúcich. Túto chvíľu aspoň na poľovačku nikto ani nepomyslel. Oči všetkých boly uprené na Kovácsa, sediaciho po pravici predsedajúcemu dekanovi vedľa ustarosteného domáceho pána s naježenými obrvami a ovisnutými beľavými fúzami. Tvár majorova zružovela príjemným vzrušením. Veď bol stredom spoločnosti. A dnes večer išlo o veci ozaj vážné. Ztrnulé oči Mihókove vyjadrovaly najlepšie historickosť chvíle.

— Bol som týždeň v Pešti… ozval sa Kovács hlasom pri prvých slovách neistým, ktorý však hneď zpevnel. — Prinášam vám všetkým maďarské pozdravy od Prónay Pali báčiho, Ivana Héjjaša, Osztenburga a iných našich najlepších ľudí… Po krátkej prestávke pokračoval tichým, sebavedomým hlasom: — Som zplnomocnený oznámiť vám, že oslobodenie sa blíži. Hlavná akcia bude, prirodzene, prevedená s maďarskej strany. V druhej polovici júna — deň nám bude oznámený — tedy o poltretieho mesiaca prekročia Héjjas, Prónay a Osztenburg so svojimi oddielmi hranice a napadnú české stráže a posádky v našom úseku. — Dôležitá úloha čaká však i na nás. My musíme vyvolať povstanie. Máme na ten cieľ dosiaľ 2130 mannlicheriek a 18 strojových pušiek s 80 bednami patrónov, ďalej 428 najmodernejších ručných bomb, všetko uschované na úplne bezpečných miestach. Podstata plánu je: Héjjas, Prónay, Osztenburg vpadnú do tohoto kraja a srazia sa s českými posádkami. Premôžu ich alebo zaženú. My sa vynasnažíme odrezať Čechov od prichádzajúcich posíl. A o pár dní obsadí územie silný oddiel maďarskej národnej armády pod zámienkou, že je na tomto území, ktoré, súsedí s Maďarskom, povstanie, anarchia. Naši diplomatickí zástupci zakročia v Londýne, Paríži, Ríme, Ženeve atď., aby veľmoci nedopustily novú vojnu, ale ju lokalizovaly. Výsledok musí byť korektúra hraníc v prospech Maďarska. Naši v Pešti majú v pláne obsadiť územie aspoň so 400 tisíc dušami a nevydať ho. V každom prípade, páni, prestanete byť už čoskoro českými poddanými.

Ozval sa šum, šepot. Ale Kovács ho hneď prerušil.

— Teraz ešte pár podrobností. Dosiaľ máme prihlásených 694 spoľahlivých mužov. Celé územie musí byť rozdelené na okršleky, aby sme mohli svojich ľudí nenápadne zmobilizovať. Naše organizačné strediská nebudú, prirodzene, v mestách, kde sú posádky, ale na dedinách. To vyplýva už z úkrytov našich zbraní. Tu mám návrh — Kovács vytiahol pár hárkov papieru, posiatych strojovým písmom — a dva náčrty nášho mobilizačného plánu, ktorý sme vypracovali v Pešti. Môžeme si ho podľa potreby meniť, ale definitívny plán musíme dodať Osztenburgovi, ktorý ho sdelí na patričných miestach.

— Čo bude našou hlavnou úlohou?

— Nie otvorený boj s Čechmi, — síce miestami možno nebudeme môcť vyhnúť ani tomu… Musíme odrezať nepriateľa od jeho spojenia so zázemím. Najsamprv vytrháme na patričných miestach železničné koľajnice a prerežeme telegrafické a telefonické spojenie k Bratislave a k Prahe a vôbec s Čechami a Moravou. Potom obsadíme vachtárske domky na štreke a odzbrojíme, kde to pôjde, četnícke stanice. A keď sa spojíme s našimi z Maďarska a očistíme tento úsek od Čechov, rozhodne Osztenburg, či vpadneme ešte do súsedných krajov.

— Prosím ťa, Šimon, mohol by si nás informovať, s akými asi silami by vpadli k nám Prónay, Héjjas a Osztenburg?… prerušil Kovácsov výklad dekan Ficzák, zahalený do šedých oblakov dymu.

Domácí pán podíval sa na dekana skoro vyčítave.

— Osztenburg dišponuje dohromady s 12 tisíc chlapmi. My musíme ozbrojiť aspoň 2000 ľudí.

— To pôjde ťažko. Zbraň sa nemôže sveriť hocikomu — zapochyboval starý Micsinay.

— Musíme ich najsť — odsekol dr. Mihók podráždene. — Páni statkári musia získať pre vec i svoje slúžobníctvo. Rátame, i na čiastku železničiarov. Máme medzi nimi spoľahlivých ľudí.

— Len opatrne! — napomínal ramenatý, nápadne bľadý dr. Kelemen, vyzerajúci v oblakoch dymu skôr ako duch než ako živý človek.

— A musíme získať i našich drobných ľudí, sedliakov, chalupníkov.

— Ale nie prv ako dákych 14 dní pred započatím akcie… zdôrazňoval Šimon Kovács znalecky. — Prostý človek neudrží jazyk za zubami poltretieho mesiace.

— Celkom správne — prisvedčil dekan. — Viem to najlepšie zo svojej kňazskej prakse.

— Ale čo, páni moji, ak nás stihne nezdar?! — odhodlal sa konečne namietnuť fabrikant, vypustiac na chvíľu cigaru z úst.

— Aký nezdar?

— Ak našim z Maďarska, myslím Prónaya, Héjjasa, Osztenburga, nebude priať šťastie? — fabrikant si zapálil, cítiac, že sa naň upiera pár vyčítavých pohľadov.

— Myslíš, priateľu, že ak budú porazení? — snažil sa Kovács dodať fabrikantovým slovám čo najurážlivejší smysel.

— Áno. — Je to predsa v ľudskej možnosti.

— A kto ich má poraziť?! Okolité české posádky?! Tie utečú alebo sa poddajú, jako v devätnástom roku.

— Všetky sa nepoddaly — počínal sdielať Szenesovu námietku profesor Laci Nagy, týp mladého, švárneho, ale trochu biedneho cigána.

— Ale Osztenburgovci budú v rozhodnej číselnej prevahe. O tom, že budú posádky premožené, sa vôbec nedá pochybovať.

— Ale ak dostanú posádky posily?

— Kým dostanú posily, bude na tomto území pánom už naša národná armáda. Tá sa zamieša tak, či tak, i keby sme to my prehrali, akože to neprehráme.

— No, a čo, keby sa ani tá Čechom neubránila?! — ozval sa neočakávane dr. Ludassy, žmurkajúc očima ponad pozlátený cviker.

— Kto pochybuje o víťazstve, nech sa radšej utiahne! — zvolal Kovács pohrdave.

— Tak je! Pravdu má! — ozývalo sa so všetkých stran. — Chceme postupovať triezvo, reálne, opatrne, aby sme sa nesklamali — pokračoval Kovács s dôrazom. — Ale ak by mal byť osud pritom všetkom proti nám, nuž, budeme vedieť i čestne zomrieť! — končil patheticky.

— Vedeli by sme! — prisviedčali niektorí, medzi nimi domáci pán.

— Bez viery nieto víťazstva! — ozval sa zvučný kazateľský hlas malého bucľatého farára Jóžiho Sztehlika, ktorý sa ztrácal medzi svojimi vyššími súsedmi.

— Ešte niečo — ozval sa zase Laci Nagy. — Nebude z toho diplomatická zápletka, keď naši vyvolajú tuná proti Čechom povstanie?!

— Aká zápletka?! Maďarská vláda povstanie nevyvolá, najviac ak Héjjas, Prónay, nezodpovedné elementy, ktoré nemajú s vládou ani s armádou nič spoločného.

— Ako? Prónay?

— Je na penzii — podotkol dr. Mihók.

— Tak, ako vidno z dát, čo som predniesol — ujal sa zase slova Kovács — každý z organizovaných musí získať ešte aspoň dvoch mužov. To je nie nič nemožného. Ale presvedčený som, že nás bude o mnoho viacej. V takom Jamnom pôjdu s nami všetci zemäni, aspoň štyridsiati chlapi. Strahovcov bude aspoň sto.

— To iste viac — uisťoval dr. Kelemen.

— Keď sa dva tisíc mužov chopí zbrane, pridá sa k nim ľahko ďalší tisíc — mienil dr. Mihók.

— Dvatisíc nás postačí. Ak nás bude dupľom toľko, tým lepšie — prevzal slovo zase Kovács. My sa vyrútime z dedín a z hôr a odrežeme Čechov od zázemia. Ostatné prevedú Osztenburgovci. Nebojte sa, tí sa v tom vyznajú; a Prónayovi a Hejjasovi chlapci tiež. Majú dobrú prax zo západných Uhier. Pri vypracovaní plánu sa použily všetky zkúsenosti, ktorých tam naši ľudia nadobudli. Vyvarujeme sa i chýb, ktorých sa dopustili v devätnástom naši bolševici.

— Ozaj, prečo sa to tým nepodarilo? — mudroval Laci Nagy.

— Čo nepodarilo?! — ozval sa starý Szenes. Veď mali v rukách vyše pol Horniakov. Nezakročiť v prospech Čechov Foch, nevyrve im to z pažeráka ani sám čert!

— Jednej veľkej chyby sa predsa dopustili. Nekoncentrovali sa na jeden úsek, jedno pásmo. Rozbehli sa po ohromnom priestore. A spravili ešte horšiu chybu.

— Že zatvárali? — ozval sa ktosi.

— Ale nie, — vysvetľoval Kovács — ale trvalo im to dlho. A to ich zabilo. Taká vec musí byť hotová do týždňa, ba skoro do štyroch dní.

— Tak je. — prisviedčal Sztehlík.

— Každý musíme vykonať svoju povinnosť — ujal sa slova dekan. — Musíme sa učiť z chýb minulosti. A nepochybovať, nebáť sa. S nami je Boh! Na našej strane je pravda a tá musí zvíťazit. Verím v maďarské zmŕtvychvstanie!

— My tiež! — vpadali do posledných slov ostatní.

A priateľská zábava sa rozprúdila.