ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O Šimonovi Kovácsovi počaly sa pošuškávať divné reči. Najmä o jeho ženských známostiach. V posledné časy mal sa najviacej okolo advokátovej Mihókovej a fabrikantky Szenesky. Do oboch domov chodieva už, kedy sa mu zachce, jako člen rodiny. K Szenesovcom príde hneď dopoludnia na gáblfrištik a večeriava vše u Mihókov. Popoludní objavuje sa zase na korze raz s advokátovou, inokedy zase so Szeneskou. Ba počínalo sa už i povrávať, že ženské počínajú na seba žiarliť. Ešte sa to môže tragicky skončiť. So ženským srdcom nie si je radno zahrávať. Viete, že mu chcela jedno pred mesiacom vrchrstnúť do tvári vitriolu švárna Erna Tewelesovie? Ešte, že brat našiel u nej zavčasu fľašku a vzal jej ju. Veru by ten elegán bol dneska vyzeral!, hrúza i len pomyslieť. A židovku by jednako nebol minul žalár.

Ale sukničkárstvo Šimona Kovácsa nevyčerpávalo sa tým, že kurizoval vydatým ženským, ani strahovskými donjuaniádami. Veď ten človek sa vozí po Horniakoch a Maďarsku skoro ustavične. A to nielen za obchodmi. Veď ten má ženské známosti skoro v každom meste, kde sa len obráti. Že sa tá jeho žena, chudera, o tom nedozvie? Nuž ale ktože jej to má povedať takú háklivú vec, prosím vás?! A ťažko Kovácsa obviniť, keď človek nemá dôkazy.

Kto neveril klebetám, toho presvedčily udalosti. Jednoho dňa zjavila sa na strahovskom mestskom dome mladá zvädlá ženská z Baláž-Ďarmot, s deckom na rukách, dopytujúc sa na svojho muža Šimona Kovácsa. Už od dvoch mesiacov jej vraj neposlal ani haliera. V úrade vyvolal výstup s nešťastnou ženskou úžas a zhrozenie. Ako jej neveriť, keď sa vykázala sobášnym listom?! Vec bola bezodkladne oznámená súdom a četníctvu. Ale vinník stíhaniu predbežne unikol. Bol práve na „obchodných cestách“.

*

Nad strahovským krajom sa hrozive zablysklo a zadumel hrom.

Dr. Mihók vrátil sa z Pešti so zdrcujúcou zprávou: tam je nie známy nijaký major Elemér Hajnóczy, za ktorého sa Kovács pred dôvernými priateľmi v Strahove vydával, ani žiadny major Šimon Kovács. Nepoznajú ho ani v Pešti ani vo vidieckych posádkách. Ale neznajú ani bankového riaditeľa, ani veľkoobchodníka, ani obchodníka s tým menom. Ba predsa u býv. pešieho pluku č. 32. slúžil predtým Šimon Kovács, ale to bol rotmajster a vo vojne bol degradovaný. A keby len to, ale voľáky Šimon Kovács je veľmi podozrivý, že špionuje pre sovietské Rusko jak v Maďarsku a Rumunsku, tak v Československu. Na šťastie sú mu maďarské úrady už na stope.

O tom, čo zvedel v Pešti, podal dr. Mihók dôvernú zpravu predovšetkým Micsinayovcom, Szenesovi, dekanovi Ficzákovi a ostatným zasvätencom. Radil im, aby hneď a zaraz spálili všetky plány, zápisnice či korešpondenciu s Kovácsom, ak nejakú majú. Nie je vylúčené, že bude u nich vykonaná domová prehliadka. Nech sú radšej pripravení na všetko. So Šimonom Kovácsom vypáli to zle. Čím je ten človek vlastne?! Vraj bolševický špion. To povedali o ňom Mihókovi v Pešti. Ale ten mal proti Šimonovi ešte ťažšie podozrenie. Nie je ten človek zradca, český agent-provokatér?! Kto vie, či nešpionuje i pre Čechov. Len aby ho chytili v Maďarsku! Lebo veď taký mizerák mohol by ich všetkých priviesť do žalára. A oni ho oslavovali jako svojho spasiteľa! Dr. Mihók dral si skoro vlasy od rozhorčenia — za takou kreatúrou sa bláznely najkrajšie dámy ich spoločnosti! Pre takú hábu klamaly mužov!

Najťažšou úlohou bolo pro dra Mihóka sdeliť hroznú novinu Vidovičovcom. Ale vykonal ju bez váhania. Lebo veď každá hodina otálania mohla priniesť nešťastie.

*

Druhého dňa vyhodila rieka poniže Jamného mrtvolu. Pribehnuvší dedičania poznali v nej dra Veleczkého zo Strahova.

Dr. Mihók, dekan Ficzák a dr. Kelemen ponáhľali sa za horúca zničiť z nebožtíkovho písacieho stolu písma, ktoré by mohly mať vzťah k pripravovanej akcii. Nenašli však nič takého, iba zapečatený list, v ktorom sa Béla lúči s priateľmi a známymi, lebo vraj „prišiel čas, aby opustil tento nedokonalý časný svet“. V liste vyslovil i obavu, že bude prenasledovaný „pre bláznivé plány svetáckych násilníkov, ktorý s mečom bojujú a od meča zahynú“ a podobné podivínstva.

Na písacom stole ležala, čierno-viazaná biblia.

Dr. Kelemen rozpovedal priateľom, ako sa mu Veleczký bol sdôveril, že zavrhuje ich brannú akciu a nechce mať s ňou nič spoločného.

A jednako vzal si život skľúčený zprávou, že akcia zlyhala — zradou samého osnovateľa a hlavného organizátora.

Ale bolo jasné, že Kovácsov podvod a zrada nie je naskrze jediným motívom samovraždy. Béla Veleczký bol rozorvaný človek už od tých čias, čo sa mu žena spreneverila. Ešte väčšmi vyrušil ho z duševnej rovnováhy rozsobáš a nové manželstvo, v ktorom šťastia nenašiel. Lebo veď druhá žena neprestala vo svojom záletnom živote ani v novom manželstve. K tomu rozhadzovala plnýma rukama, a to nemálo žralo chudáka Veleczkého, známeho svojím skupáňstvom. Neborák počal upadať do manie, že mu hrozí bieda. Božekal pred známymi, že nebude mať za čo dreva, uhlia nakúpiť na zimu, trebárs vedel každý, že Veleczký sám by mohol zo svojich hôr okurovať cez zimu celé mesto.

*

Na pohrab vyrukoval mu Strahov s celým okolím. Za rakvou sa tlačily dve panie. Na cintoríne zastaly si obe až na samý kraj hrobovej jamy. Ale tam to v novej žene prekypelo. Odstrčila lakťom rozsobášenú ženu, osopiac sa na ňu: „Čo tu chceš, nevernica! To je moje miesto!“

*

Na šťastnú dosiaľ Vidovičovskú domácnosť doľahol neočakávaný úder osudu plnou silou. Pekná mladá pani mala si oči vyplakať. Ani nevychodila z domu od hanby. Tak hlboko sa cítila pokorená ona, ktorej ešte pred pár týždňami závidela ženícha celá stolica. Pokorenie bolo tým strašnejšie, že nosila pod srdcom jeho dieťa. Počala Šimona nenávidieť, najmä, keď sa dozvedela, že ju klamal, podle nehanebne klamal už v medových týždňoch.

Zvesť o Kovácsovom dvojženstve a zrade pohýbala i jeho početných obchodných spojencov a spoločníkov. Bolo ich viac, než tušili najdôvernejší priatelia Šimonovi. Zoltán Micsinay sa dal zlákať skvelým výhľadom na ľahký a rýchly zárobok a podpísal Kovácsovi tri zmenky, ba prispel aj hotovým grošom. Peniaze požičala mu matka, ktorá bola celá uveličená synovou podnikavosťou a sverila mu za mužovým chrbtom ochotne svoje vkladné knižky.

Ešte čudo, že sa nechytil na lákavé Šimonove sľuby naivný Ďula Jamnický. Darmo ho Pešťan znovu a znovu prehováral, darmo sa posmieval z jeho nesamostnosti. Nezkúsený dedinčan mu jakosi inštinktívne nedôveroval. Či mu azda svitlo v hlave onú noc, čo ztrávili v bare?!

Tým väčšmi pohoreli ostatní. Panika dostúpila vrcholu, keď býv. verejný notár dr. Kelemen, ktorý požičal podnikavému majorovi sám tridsaťtisíc, zistil, že Kovács nie je žiadnym spoločníkom košického Feigenbauma, ba o drevárské gšefty ani len nezavadil. I lesy, ktoré „vlastnil“ v Maďarsku za Dunajom, patrily iným ľudom. Listiny, ktorými dokazoval Kovács svoje vlastníctvo pred kamarátmi, boly falšované práve tak ako politické a vojenské odporúčania z Pešti, ktorými budil takú dôveru.

Čo bolo najhoršie, Kovács bol zadĺžený nielen v Strahove a na okolí, ale skoro po celom Slovensku. Čo vlastne robil s tými peniazmi?! Zavše si síce zahral v karty, zalumpoval, ale čo je moc, to moc. A či by ho boly tie ženské toľko stály?!

Najväčšmi boli postihnutí Vidovičovci sami. Považovali svojho zeťa za veľkoobchodníka a boháča a podpisovali mu zmenky bez slova. Teraz boli pripravení zaťovými podvodmi skoro o celý majetok, ovocie celoživotného hrdlačenia.