ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnko zapadalo už za šedomodré hory, ztíchly polia i lúky a nad rozťahanou dlhou dedinou popri horskom potoku rozhostil sa podvečerný mrak. Ženy vracaly sa do chalúp s batohami trávy alebo sháňaly okolo kláta na dvore triesočky. Druhým koncom vracali sa na noc domov do dediny s uzlíkmi, košíkmi v rukách alebo s turistickými batohmi na chrbtoch začmudení „fabrikanti“. Rodina shromaždí sa k večeri. Pobeseduje sa bezstarostne a pôjde spať.

Iba malý územčistý pán dvojposchodného velikého kaštieľa, trôniaceho „na Hôrke“ vysoko, hrdo nad celým šírým krajom, hľadiaceho zpupne, cez plece do dolinky na biele murované zemianské kúrie a skromné chalúpky, učupené pod brehom, sa nechystal ešte k večernému odpočinku, ale chodil celý vzrušený po kancelárii, dlhú horkú viržinku medzi zubami viac hryzúc jako fajčiac.

— Čo ten človek ešte neide? — zašomral hlasite. Veď poslal pre neho ešte pred hodinou. Kdeže by trčal? V poli už nebude, môže byť iba ak v maštali alebo doma. Či by sa bol práve dnes zatúlal do krčmy, kam nikdy nechodieva? A či ho to zase posadlo a obšmieta sa dakde okolo mladých ženských a kazí autoritu svojmu pánovi, sukničkár voľáky nehanblivý?

Nie a nie sa toho kasnára dočkať. A predsa musí s ním vážne prehovoriť. Nedá sa s tým odkladať.

Pán kaštieľa v zelených loveckých nohaviciach a žltými remennými kamašňami sa zastavil. Veľká hlava s prešedivelými vlasmi a pohyblivýma sivýma očima sa zamyslela.

S čím vlastne začne? S tou ženskou historiou, či s peniazmi? Lebo veď pánovi kaštieľa, statkárovi Francovi Eiselemu bolo jasné, že musí dať obe veci do poriadku, trebárs uznával sám, že tá peňažná vec je predsa len vážnejšia.

Ba cítil, že pre tu peňažnú otázku nesmie byť priprísny ani v tej druhej veci, aby si kasnára priveľmi neznechutil alebo neodpudil. Čo by si vlastne počal teraz v lete bez neho?!

Ten Morávek by ani nebol mrcha človek — uznával statkár sám pred sebou. Passionálny gazda je, len čo je pravda; pole, maštale, to je jeho živlom. Pekná lichva, dobré dojnice, pšenica hustá jako breh, úroda zemiakov, že vrecia ani hroble pre ne nestačia, to je jeho ideálom. Vie si ráno privstať, nespolieha na bírešov. I ľudí vie duriť do práce, bez zaúch, daromného hrešenia a bohovania, to je tiež pravda.

Len keby nebol taký tvrdohlavý a hrdý. Hneď je urazený, keď sa mu čo povie. Zaľúbený do svojej práce a svojich nápadov. Keby sa on, pán, vše nepremohol, boli by hneď rozkmotrení. Hlaváň hlavatý. Veľká chyba u takého súceho rozumného chlapa.

A k tomu ešte tie ženské!

Ale tento raz aby o tom vari radšej ani nezačínal. Nechá si to na druhý raz. Teraz peniaze. Musia vyhútať, kde ich vziať a basta!

Výdavkov plno na všetky strany. A k tomu ešte nových päťdesiattisíc pre advokáta.

Päťdesiattisíc! Aby ho tými peniazmi futroval jako v povesti šuhaj mäsom knochta — vtáka.

Za posledné tri roky vytiahol z neho skoro stopäťdesiattisíc.

Stopäťdesiattisíc! Pekná sumička! Kúpil by za ňu dnes už menší sedliacky grunt i s chalupou i so všetkým činom. A to všetko do toho nenasýtneho fiškáľského pažeráka!

A čo ešte tí kurátori grófskeho majetku, advokát Mihók, bývalý vicišpán Dobrovoczky a kráľovský notár Kelemen, tí sa toho ešte len nacicali! Veď bolo z čeho. Osem majerov a hôr toľko, že ich nemalo päťdesiat obcí dohromady.

Domy, hotely a tie ohromné peniaze. Boly toho ťažké miliony. Ak brali z nich ročně provízie do len pol procenta, už to boly státisíce. Ešte že prišli Češi, vzali papáčom tučnú korisť a hodili ju iným, svojim. Veď taký dr. Kelemen by bol grófské majetky už zpolovice ozbíjal.

I takto sa z nich ukradne, utrmaní čo nevidieť za milion — dva, ak nie viacej. A obe stránky vydajú na proces státisíce. Musí to byť?!

Eh, čo si robiť také starosti? On nezačínal. Boli to urodzení grófski príbuzní, mamonáři či bankrotári, čo ho chcú vyhrýzť z jeho vlastného, ba pripraviť o dedictvo. Dogazdovaná perepúť, akiste zadĺžená až po uši a preto siahajúca kradmou rukou drzo na cudzie.

Nech sa ožobračia trebárs celkom, hlupáci. Procesovať sa s ním, Francom Eiselom a vyhadzovať ťažké tisícky jako do vody, keď je predsa testament tak jasný! Univerzálnym dedičom je on. A opatrný starý gróf nezabudol ani na príbuzných, ktorí sa o neho, kým žil, ani neozreli.

I na cirkev, stolicu, dobročinné ciele poručil. A ešte ti ho budú, darmožráči, testament napádať, bezočivci!

Jednako minie i on na proces dákych dvesto — tristotisíc. Ale vyhrá ohromné majetky. Stane sa najväčším boháčom v piatich stoliciach.

*

Na chodbe ozvaly sa rázné kroky.

— Už je tu! Čím začať? — nevedel sa statkár ešte vždy rozhodnúť. — Ale začne so ženskými bude mu dohovárať, potom ho udobrí a vyrukuje s tými peniazmi — pripravoval sa.

— Voľno.

— Služobník! — pozdravoval kasnár, urastený počerný chlap v plnej sile.

— Čo sa bude páčiť, pán velkomožný? — príchodzí zodvihol hrdo hlavu a premeral si malého človiečika, čo stál proti nemu.

— Na nich sa človek načaká! Kte sa túlajú?

— Ja sa netúlam.

— Kte boli? Doma?

— Na dolnej lúke.

— Teraz na mraku? Sám? Čože tam hľadali?

— Kopy sena som poratoval.

— Podívajmeže sa ho na svedomitého gazdu! Kolkože ich narátali?

— Stodvaatridsať. Pekne to schnie a seno len tak vonia.

— No, veď dobre. Vďaka Bohu! Čo som im to chcel povedať? Hej, počujú, musím im dohovárať.

— A prečo?! — mohutný počerný chlap podíval sa vyčítavě na svojho drobného pána.

— Že sa nehanbia, ženatý starý chlap! Čo tým sukniam nedajú pokoj! Znovu a znovu sa do nich zapletajú! Keby to bol dáky ožran, pacholok, ale oni, kasnár, čo majú dbať na seba.

— Čo je koho do toho, čo já mám so ženskými?

— Čo koho do toho? Či som ja nie ich pán, či mne môže byť jedno, čo sa o nich povráva po dedine? Oni nehanblivec, iný by sa na ich mieste prepadol od hanby!

— Aká hanba? Či ja zato môžem, že som zdravý chlap a nie žiadny lazár, nedúživec?

— Veď majú ženu, oni nestúdnik!

— Žena je doma, a na lúke sú dievčence a mladé ženy a v maštali tiež.

— Ale prenasledovať nesmú žiadnu, rozumeli, oni frajekár?!

— Každá je rada, keď ju chlap stisne.

— Rada lebo nerada. Včera sa zase Rafajka bola na nich ponosovať. Že jej nechcú dať pokoja, vydatej osobe. Nech to už viac na nich nepočujem.

— Ak ma majú, pán veľkomožný, podľa toho posudzovať, čo baby na mňa naklebetia…

— No, nerozčíňajme to! Sú na chybe. Zabúdajú sa. A nemali by sa… Čo som im to chcel ešte povedať?… Sadnú si! — statkár ponúkol kasnára stoličkou. — A zapália si! — Ukázal mu na škatuľu s cigarami a cigaretami.

Kasnár, zamračený počal púšťat biele obláčky.

— Mám starosť… začínal pán váhave — peniaze potrebujem. Aspoň päťdesiattisíc.

— Ťuh! Pekný groš! A ešte teraz pred žatvou!

— No, musíme volačo vymyslieť, odkiaľ ich vziať. Čo myslia?

— Z polí, z maštáľ v tomto čase? To nepôjde. Ešte tak z hôr, to nepoviem.

— To už tobôž nepôjde. Štátny lesný úrad tohoto roku rúbať nedovolí. Ani na rok.

— To je galiba. Iba ak by sa vyťalo pár tých dubov a topoľov. A tie dva javory za maštaliami, ako sa ide k rybníku.

— Z toho, tuším, moc tých peniazí nedostaneme.

— Prečo? Tých dubov je pod hôrkou so dvadsať, topoľov v aleji so päťdesiat. Vyťať so desať dubov a so dvadsať topoľov, to môže byť hneď dákych päťnásť — dvadsať tisíc. A za tie dva javory sa dostanú dve — tri tisícky.

— To je všetko málo.

— Sena je už pod strechou šesťadvadsať fúr. Mohlo by sa predať vojsku do mesta. Keby sa predalo tak tristo — tristopäťdesiat metrických centov, utrží sa hneď čo len dvanásť — štrnásť tisícok.

— Nebude nám chybieť?

— Horkýže nebude. Ale čo robiť? Azda bude dosť zemiakov. A na krm bude tohoto roku, tak sa vidí, dobrý rok. Na dolnej lúke bolo vlani sena na päťnásť fúr, teraz ich bude aspoň päťadvadsať. A ďateliny, lucerny sú krásné, že už od rokov také neboly. A starých zásob je tiež dosť.

— Ale čo bude na rok?

— Do nového vydržíme. A aby bolo krmu viac, môže sa nasiať s oziminami zeleného.

— Majú pravdu.

— A voľačo zrna by sa tiež mohlo predať, keď to musí byť. Trebárs jačmeňa. Nové sa tiež pekne ukazujú. A starého máme vyše sto centov. Aj žita, ovsa by sme mohli niečo pustiť.

— Tak k tým stromom by mohli voľaktorý deň sohnať pár chlapov. A rubača z dediny. Ja by som odpísal dvom — trom stolárom do mesta.

— No, zajtrá z toho nebude nič. Ani pred piatkom. Musíme svážať, kým nám nezamokne.

— Ale s tými stromami sa mi tiež poponáhľajú. Ak sa nám to podarí, dobre sa im odslúžim… A zajtrá hneď napíšem o to seno do tých kasární.

— Aj so dve — tri fúry starej ďateliny sa im môžu predať.

— Tak koľko toho sena?

— Povedzme tristopäťdesiat centov.

— No, dajme tomu…

— Vidno, že sa do toho rozumejú, pán Morávek. Len aby nám to dobre vypálilo. Človek má samé starosti, pre seba i pre nich, keď sa nevedia vše udržať. A mohli by sa, taký rozumný chlap ako sú oni…

— No, ďakujem im za radu. Oprobujem to, ak to pôjde… Tak majú sa dobre. Dobrú noc.

— Dobrú noc! — odchádzal kasnár. — Čo mi ty máš dohovárať, handrbulec sprostý voľáky! — mrzel sa na pána. Že som posedlý za sukňami? A či sú iní inakší?! Neprepúšťa Karol Tomášovie slúžky jednu za druhou, keď mu začnú vyhúdať? A prečo chodí za kováčovou ženou Dino Jánošovie? A Eisele sám, lociga krikehájska, sa tiež neviezol s tou svojou mančou, čo si teraz dáva bozkávať a „paní veľkomožna“ vraveť, na sobáš pod vencom! A ešte budú ustavične jeho opálať, vysudzovať, mantragy voľáke! —