Osloboditeľ

Z niekdajšej strahovskej maliarskej výstavy vyvinul sa — veľký šandál.

Obchodník Balázs bol o pár mesiacov v súre o groše. Rozpomenul sa na svoje skvelé obrazy kúpené zo štockholmskej maďarskej výstavy a na Kovácsovo uistenie, že peštianske Národné muzeum zaplatí za ne i trojnásobnú cenu. Vychytil sa i s obrazmi do Pešti, rovno k direktorovi Nemzeti muzea.

Bol síce trochu prekvapený, keď na dverách direktorovej kancelárie zazrel vizitku: vládny komisár Déry Béla. Lebo veď obrazy kupoval od Déryho samého. Ale zaklepal a vošiel predsa.

Dnu to však čakalo prekvapenie. Direktor Déry Béla bol celkom iný človek, nie ten, s ktorým sa poznal v Strahove. Ba nemal o strahovskej kúpe obrazov ani tušenia. A keď Balázs dal po sluhovi doniesť svoje obrazy, konštatoval direktor, že ani jeden z nich nevidel Stockholm, ba žasol, keď mu strahovský obchodník rozpovedal celú historiu.

Ukázalo sa, že Strahovci pokúpili — falzifikáty, zaplatiac draho svoju slepú dôveru a vlastenecké nadšenie.

Keď sa Balázs spýtal, čo by muzeum za obrazy predsa dalo, pokrčil direktor pleciami. Muzeum falzifikáty nekupuje.

— Nedaly by sa obrazy predať aspoň v umeleckých závodoch?

— To vám neradím — mienil direktor. — Nikto vám ich nekúpi, ešte môžu na vás zavolať políciu.

Zdrtený obchodník vracal sa do Strahova i s obrazmi. Tam sa, rozumie sa, požaloval všetkým svojim známym.

Nastalo zhrozenie. Lebo veď poškodených bolo na tucty: celá strahovská a vidiecka elita.

Rady nevedel však žiaden. Iba čo dohovárali Kovácsovi, ktorý obrazy odporúčal. Ale ten sa z toho ľahko vysekal:

— Já sám som si kúpil dva obrazy. Je to na neuverenie. Chodievam predsa na všetky výstavy Národného Salonu. Musia to byť báječné falzifikáty, keď som ich nerozoznal.