Osloboditeľ

Po Strahove sa rozchýrilo, že Veleczkovci budú mať dieťa. Je to na nej poznať, ničím to nezakrýva, ba jako by to staväla na obdiv.

Jej sa však svet nečudoval. Skôr jemu. Priatelia robili zavše narážky, že bude otcom. Béla Veleczky to prijímal celkom dobromyseľne, jako by si ozaj namýšľal, že zásluha patrí jemu.

A predsa celé Strahovo sa na ňom smialo. Tá mu to vyviedla! Ale ostatne nieto sa jej čo diviť, pokrokárke! Kto sa nesmial, tak sa pohoršoval. Aspoň by sa nemala tak vystŕčať, drzaňa, a ľuďom hľadieť do očí smelo, ba hrdo jako predtým. Mať trochu hanby, utiahla by sa niekam inam, kde ju neznajú, kým cez to prejde, nehanblivica nehanblivá.

Ba v dôvernejších krúžkoch pošuškávalo sa ešte niečo horšieho: Veleczky, ten dobrý blázon, žene všetko odpustil. Ba vraj teší sa na potomka, výbavu mu kupuje a vyberá preň so ženou mená. Bol by vraj najradšej, keby to bol chlapec. Ale i dcéru by mal rád, dobráčisko bláznivý.

Iba ľudia dobre informovaní vedeli, že v skutočnosti majú sa veci úplne inak. Veleczkovci od seba už dávnejšie úplne ochladli. A nový stav mladej panej dokonal medzi nimi roztržku.

Len jednoho sa nemohli klebetní malomešťania dopátrať: kto je otcom dieťata tej podarenej feministky?! Hádalo sa na koncipienta dra Frenyu, inženiera Laslauera a ešte niektorých členov vzdelávacieho krúžku. Prišiel do spomienky aj Šimon Kovács i jakýsi maliar. Ale nikto nevedel nič určitého, iba to, že Veleczky otcom nemôže byť. Vylúčená vec. Mužskí vedeli pre to presvedčivé dôvody.