ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vychytil som sa do pohádky. Zaletieť si do báječnej krajiny, kde si stará mať ako dieťa z pestrých, lúčnych kvetov vence do vlasov plietla, kde sídli mier a blaho nerušené ostatným svetom.

Bol krásny letný, slnečný deň, keď vybrali sme sa štyričlenová kompánia na dvojdenný výlet do starej maminej rodnej Stránice. Tri mladé dievčatá: jedna úradnica, druhá advokátska dcéra, tretia moja sestra Málika a ja.

Stávali sme na svitaní, aby sme dobehli k vlaku. Lebo veď Stránica bola ďaleko, na konci druhej stolice.

Viezli sme sa vlakom popri veľkej rieke, z ktorej ešte vystupovaly ranné chladné pary. Kalné vody tiekly jakosi vážne, ticho divoko-romantickou dolinou so skalnými bralami a hustými horami, z ktorých šírila sa korenná balzamová vôňa smolnatých svrčín a borovíc. Na ľavo, na pravo otváraly sa úzke dolinky, ktorými rútil sa do rieky potôček alebo poriadna horská riava, rozbíjajúca sa v penách o ozrutné skaliská, smetané s vysokých vrchov divokou povodňou. Zavše zastrmely nad nami na príkrom kopci, načahujúcom sa odvážne nad zpenené, nečisté vlny rieky, malebné ruiny hradu. Kameň rúca sa s múrov za kameňom, okenné diery narástly na veliké neforemné vráta. Na cimburí neprechodia sa už ozbrojenci; s balkónu neposiela už krásna dcéra hradného pána pozdravy, bozky švárnemu mladému rytierovi, chúliacemu sa k tmavému múru na nádvorí a tasiacemu meč ku prísahe, že skolí každého, kto by sa opovážil byť mu sokom v láske. Rozpadávajú sa zčernalé bašty, ktoré víťazne odrazily toľké útoky. Iba vše vyrazí z nich hajno vrán, hniezdiacich v týchto závratných výškach. A o chvíľku čnejú nad riekou k vysokým lesnatým stráňam čierne komíny fabrík s vápennými a kamennými dolami, čo sa vžierajú jako nenasýtni hlodaví potkani do srdca dumných hôr a vrchov.

Odvraciam hlavu od okna vlaku. Zaujal ma veselý štebot mojich spoločníc.

— To bude špás! Vhupneme k nemu z nenazdajky, tri rozpustilé Evy. Veď sa nás zľakne, chudák! A po dedine budeže to rečí, keď nás uvidia kärovať rovno na faru!

— Ešte nás oblejú z protivné! A on nám utečie!

— To bude jako onehdá v Medzanoch. Tam sme tiež vyplašili mladého pána farára. Boli sme tam jednu nedeľu na výlete v doline a na zámku. Nocľah sme mali v krčme u žida, tam sme i večerali praženicu a chlieb s maslom a mliekom. A teraz čo? Spať? Nechcelo sa nám ešte. Poďme, reku, k farárovi. Nech sa nás ľakne. A hybaj rovno k nemu. Bolo nás s osmoro dievčat i mladých pánov. Mohlo to byť pred deviatou, keď počneme na vonkajšie dvere búchať. Vo dvoch oblokoch sa svietilo, nuž, bude ešte hore. Z búdky pod kôlňou sa ozve pes. Ale dvere sa len neotvárajú. Zabúchame my lepšie, skoro sme dvere roztrepaly. Ozvú sa vám po chvíli pomalé, ťažké kroky. — Kto to? — hrubým, nevľúdnym hlasom. — My sme to, pán farár, výletnice z Rohova. — Otvoril hneď a viedol nás s lampou v ruke chodbou do izby. Až tam sme si ruky podávali. — Pán farár, — počneme ho my prekárať — jedli by sme, hladní sme jak vlci. Vyjieme vás. Kdeže máte kľúče od komory? — Zbľadol, chudák, ako stena, to viete, taký dedinský farár, i trošku skúpy, rád by čo-to nagazdoval. — Veď vám ja voľačo donesiem — vykoktal celý zmätený. — Ale to je, pán farár, nie všetko — počneme mu strachu naháňať. — Musíte nás nechať prenocovať. Na ulicu nás predsa nevyženiete v noci. — Obzrel sa na nás, chudiatko, celý utrápený a počal nám snášať deky, paplóny, vankúše. Tu vraj na remennej kanape sa vyspite jedna, tu v posteli so dve, v kuchyni tiež niektorí. Ešte vraj dobre, že mu mama odišla navštíviť sestru na tretiu dedinu. — A mladí páni budú so mnou v kancelárii na zemi. Donesieme si trochu slamy. — Ach, bolože to smiechu, keď sme mu vysvetlili, že my to nechceme naozaj. Iste mu poriadne odľahlo, keď sme sa pobrali o chvíľku nazad k židovi.

— No, k tomuto nesmieme tak prudko. Len nie s bubnom na zajace. Nesmieme si ho zaplašiť.

— Ale krútiť sa okolo neho budeme, čo?

— Akože! Nedáme mu ani k slovu prísť. A hrkútať mu budeme jako hrdličky.

— Ešte sa do voľaktorej z nás zaľúbi. Veď takých krásavíc v Stránici iste nenájde — smialy a prekáraly sa veselé dievčatá navzájom.

— To sa musí zaľúbiť do mňa, ja som najmladšia — žartovala sestra Málika.

— A čo ty vieš, Máľa, či sa mu páčia brunety? To už skôr mne prilipne, utonie v mojich modrých očiach ako v jazere.

— Dám vám ja, mantragy! — cerila zuby úradnica, dlhé, bľadé dievča. — Dám vám ja brúsiť si zuby na môjho frajera.

*

Vlak unáša nás ďalej. Okolo nás rútia sa horské potoky do rieky, klepú veselo drevené mlyny. S vysokej skaly rúti sa divokým hukotom do hladkého kamenného koryta, miznúceho v bujnom lopúši, penivý vodopád, hrajúci v jasavých lúčoch slnečných, dúhovými barvami. Tu sú i potoky čistejšie. Nemuselo mnoho pršať. Dolu riekou letí dlžizná plť, zanechávajúca za sebou hlbokú brázdu v zrkadlove hladkej vodnej hladine. Avšak už naráža, zdá sa mi, na skaly, o ktoré sa rozbíjajú v peny prudké vlny rieky. Plť kolíše sa jako orechová škrupina. A zase už plynie tíško jako pierko dolu tichou vodou.

Na zelenej lúke na druhom brehu pasú sa biele ovečky, cengajúc zvonci. Na vysokú strmú skalu s mladým dubcom na vrchole vybehla ľahkým, gracióznym krokom všetečná koza. Rozhliadla sa zvedave, sebavedome so svojho povýšeného stanoviska po celom okolí. Vše nakloní hlavu napred. Šacuje výšku, či by mohla soskočiť. Vidno, netrúfa si.

Jacháme dlhým tunelom. Po krátkej tme rozprestiera sa pred nami utešený obrázok: dedina so skupinami rázovitých drevených chalúpok. Strechy majú papršlekovité priečelia, s kohútmi alebo vrtuľkami na štítoch. Drevený kostolík s červene natrenou makovicou na veži vypína sa na stráni tak vysoko, že ho ledva môžeme zazreť. A vysoko do stráne bežia úzke, biedne rolíčky. Vidno na nich, že prívaly vymývajú z nich každým rokom trochu prsti a na miesto nej nanesú hŕbu skalia.

— Ako sa volá? — upútal ma zase rozhovor spoločníc.

— Dr. Ľudevít Spevák. Má dvojnásobný doktorát, jeden theologie, druhý filozofie. Študoval v Nemecku a Anglicku.

— Čo nepovieš, stvorička božia! A na kieho ďasa že sa utiahol taký učenec na také vyhnanisko?!

— Možno, že nemôže žiť bez hôr.

— Kto ho vie. Alebo nemohol dostať lepšej fary.

— To by bolo! Vari taký vzdelaný človek, veľký znalec hebrejčiny a gréčtiny, jako som počula?!

— Hm, moja milá, praktická pastorizácia to je niečo iného jako vedecké štúdium.

— Ale predsa by sa len malo hľadieť na jeho literárnu činnosť. Veď to on napísal „Proroka Ezechiela“ a preložil do slovenčiny „Knihu Jobovu“.

— Čo nepovieš!

— Ale kritizujú ho všelijak — ozvalo sa advokátske dieťa, dcéra seniorálneho inšpektora.

— Vari je preklad taký biedny?

— Nie žeby bol biedny, ale ľudom ani sám čert nevyhovie. Jedni mu vytýkajú, že ubral svojím prekladom Jobovej knihe mnoho na dôstojnosti. Páni farári privykli na starý český preklad, nuž, nemôžu prísť Spevákovmu prekladu na chuť. A sú pri tom dosť malicherní. Tak vytýkal voľaktorý z nich Spevákovi v „Sione“, že jeho „či“ neznie tak vážne, velebne jako staré biblické „zdali“.

— Chachacha! — ozval sa trojhlasný, rozpustilý dievčenský smiech znovu.

— Kto vie, jako sa v tej Stránici má? — počala sa starať o farára mladá úradnica.

— Prečo?

— Keď som bola pred dákymi siedmimi rokmi na návšteve u pani seniorky v Lopušnom, hovorila pani seniorka, že práve pred chvíľou odišiel od nich dr. Spevák. Veľmi ho chválila, že jaký krásavec, oči jako uhlíky, vlasy hnedé, kučeravé. I vyobliekaný, vidno vraj, že žil po veľkých mestách. Aj diškurant vraj duchaplný. Len je vraj otázka, či si ho Stráničania obľúbia, či bude dobrým, praktickým kňazom. Lebo vraj ľud pozerá všelijak na takých knihožrútov, vedátorov jako je on. Ľud chce predovšetkým parsún a hlas. Najlepšie sa mu páči veľký, zavalistý chlap, keď má hlas ako býk. Ale dr. Spevák! Útly šuhaj ako panenka. Snivý rojčiteľ za vedu. A hlas má slabý, nezvučný. Spevák veru biedny.

— A nechže si káže, liturguje, jako chce. Len keď je krásavec, kučeravý, černooký — tešila sa dcéra inšpektorova.

— Čo to len dnes s nami bude?! Ešte sa oň pobijeme, poškriabeme jako mačky — žartovala sestra Málika.

Vyzeráme z okna vlaku. Vlhká trávnatá zem, posiata bielo-žltými králikmi a žltými pľuzgiernikmi, sa parí. Na obzore zjavujú sa podozrivé šedobiele oblaky. Letia rýchle jako nejaká skupina balónov a rozťahujú sa.

Sostupujeme z vlaku a kráčame hore dolinou len tak podľa mapy. Na hlavách čapice, na chrbtoch turistické batohy. Dolinou zavial ostrý vietor. S hôr šíri sa korenná vôňa ihličia.

— Ale k tomu farárovi nepôjdeme naozaj? Nocľah si najdeme v krčme, aj jiesť budeme tam.

— Kdeže by k farárovi! Ale navštíviť ho musíme.

— To už hej.

— Ja by som chcela vidieť jeho knihy. Musí ich mať celú izbu, latinských, hebrejských, gréckych, anglických a čo ja viem akých.

— Musí nám ich ukázať, neboj sa.

— Aj na výlet musí s nami.

— Čo by nešiel? Azda sa dá nahovoriť.

— Musí. A potom musí hľadieť i na slušnosť. Veď budeme jako jeho hostia, čo budeme aj v krčme složení.

— Len aby bol doma.

— To by bol špás, aby sme ho tak nezastihli!

— Kto ho vie! To by bolo, aby sa ani teraz v lete vše niekam nepodíval, k farárovi na inú dedinu alebo do mesta.

— Ja sa z fary nehnem, kým sa nevráti — zastrájala sa driečna úradnica.

— A ty si myslíš, že my dve ti ustúpime, podívajmeže sa na ňu!

Dolu dolinou valí sa široká, mutná riečka Stráničanka. Brehy má vysokánske, vidno, že sa vie rozvodniť. S oboch strán čierne hory. Ako sa zatáča dolina, vidíme kusisko rúbane. Kráčame popri robotníkoch, sušiacich „duba“. Sedia na brvnách, poniektorí fajčia stojačky, iní zaliezajú do hlbokej podzemnej búdy. Z bľachového komína na búde sa kädí. Iste tam i varia.

Z údolia vanie čo raz divšia romantika. Po krajoch cesty červená sa krvavo karthauzský klinec, na brehu prehýňa sa vo vetre zeleno-žltý vratič; na druhom brehu rieky, vo výmoli nad skalami rozprestiera svoj nádherný bľadolilavý šat vysoká štihlá lunaria s listami podobnými dohánu. Pozdravujem ťa, ty nádherná horská flóra!

Obloha sa zaťahuje skoro celá zlovestnými tmavými mrakmi. Prerušujeme chvíľu oddychu, cez ktorú sme sa posilňovali proviantom, čo nesieme sebou v batohoch. Rýchle zakrúcame a kladieme nazad, čo zvýšilo. Pustil sa ľahký, teplý dážď. Hádzame na seba v náhlosti plášte a prehadzujeme si na hlavy kapucne. Ale plášte moknú chytro. Uťahujeme sa do hory, pri samej ceste. A sliedime, kam sa vrhnúť, aby sme nepremokli do niti. Na šťastie, mihly sa nám medzi stromami so tri senné búdy. Utekáme do najbližšej ako bez duše.

O chvíľu pribehly k súsednému senníku so štyri ženské, tri mladšie, jedna staršia, s hrabľami v rukách. Na chrbtoch majú poriadne noše sena. V ľahkých črieviciach, červených punčochách a podkasaných sukniciach vyzerá i tá najstaršia z nich hodne mladistvo, skoro šibalsky. Pozdravujú nás veselo. Odpovedáme.

— Kdeže idú, mladý pán, s tými slečinkami? — prebúdza sa ženská zvedavosť.

— Len tak na tuláky svetom — žartujem.

— A to jeden s troma? To veru majú s nimi dosť trápenia.

— A ony so mnou. Veď som vám ja huncút vybíjaný.

— Nevyzerajú.

— Nože, tak vám povieme pravdu. Ideme vášho pána farára navštíviť, ak ste Stráničanky — odpovedajú všetečne moje švárne spoločnice.

— A či sa s nimi poznajú?

— Ešte nie, ale chceme sa s ním oboznámiť.

— A odkiaľže sú?

— Až z Rohovca, z druhej stolice.

— Ale, ale, podívajmeže sa! To sú oni voľáke smelé slečinky! A toľké svety sa sem vláčiť. A to azda všetko k vôli nášmu pánu farárovi?!

— Akože. Išly by sme za ním aj kraj sveta. A čo by sme sa bály, veď sme z mesta. A potom, veď máme chlapa sebou.

— No, len no! Aby Im to naopak nevyšlo!

— Azda sa chcú podívať na tých mnoho kníh, čo náš pán farár majú?

— A či ich ozaj majú toľko?

— Akože by nemali! Veď vždy v ních sedia a jednako Im ustavične nové a nové dochodia. Majú ich už skoro plnú izbu.

— Čo nepoviete. Azda nám pán farár darujú daktorú z nich?

— Kto vie, keď ich oni majú iba pre seba — vysvetľuje nám mladá ženská.

— Nemajú mi za bánosť — ozýva sa stará hrabačka, — ale čože sa to oni, slečinky, akurát k nášmu pánu farárovi vychytily, keď sa s ním neznajú?!

— Vydať, vydať by sme sa rady — žartuje najnezbednejšia z mojich kamarátiek. — My sa z fary nehneme, dokiaľ si pán farár voľaktorú z nás nevyberú.

— Ale idú, slečinky! Hádam je to ani nie pravda, čo hovoria?

— A už veru je. Azda by nám len zle nebolo, keby sme sa k vám dostaly voľaktorá za pani farárku?

— Horkýže zle! Len náš pán farár aby sa tak nenaľakali, keď ich uvidia tri odrazu.

— Azda sú taký hanblivý?

— Nie že by hanblivý. Ale kto ho vie, či pred nimi neutečú. Hádam sa ani nechcú ženiť.

— Hahaha! A vy si myslíte, že nám uklznú? Budeme sa ho držať, ako kliešte.

— Čo myslíte, ktorej z nás by pristalo najlepšie byť pani farárkou?

— Tej, čo sú najpobožnejšia.

— Hahaha! Keď sme my všetky rovnako pobožné.

— To sa nevie. To každá tak o sebe.

Dáždik prestával.

— No, nech sa dobre majú a toho mladého pána nechže moc netrápia! — poberaly sa hrabačky, keď počal dážď utichovať. — A nechže sa podívajú i k nám.

— Akože sa podívame, keď k vám netrafíme?!

— Ja bývam — zvala nás najstaršia — vedľa mosta poniže kováča. Na starú Rafajku nechže sa spýtajú.

— Ku mne by mali ďaleko; ja bývam až „Na jamách“.

Mraky sa rozchádzaly. Slnce sa usmievalo zase na svet. Pobrali sme sa aj my. Popri hradskej fľaky zeme, nejedna v prostred stráni. Nebodaj musí si, kto ju má, na ňu v koši na chrbte hnoj vláčiť a tak isto aj úrodu sberať, ak mu ju dáky príval všetku nevymyje. Senné búdy hustnú. Iste je už dedina na dostrel.

Pri najbližšej zákrute zostávame stáť ako začarovaní. Pod nebotyčnými holiami — vrchol majú beztak zahalený bielou kúrňavou — jako zaseknuté medzi dve stráne usmievajú sa na nás dva rady žltých a čiernohnedých chalúpok, kýva nám pozdrav pár tuctov štihlých drevených štítov a volá na nás pár širokých dlhých palangov. Konča dediny rúti sa penivými prúdmi dolu skalami veľký potok. A nad dedinou čnejú s oboch strán strán strmé zelené kopce, pod hoľami čiernajú sa hory. A v doline v diaľke modrajú sa vzdialené vrchy.

Ustatí, hladní, pobrali sme sa do krčmy. Azda ju poznáme po vieche.

Mohli sme už byť pred dákou desiatou chalupou, keď sa ozval hlas. Voľakto volá z konca dediny, ako by na nás.

— Kohože hľadáte?

— Pýtam sa vás, koho hľadáte?

Obzeráme sa na všetky strany, odkiaľ sa hlas ozýva. Pred treťou chalupou s dlhými palangami stojí asi päťaštyridsaťročný fúzatý chlap.

— Krčmu. Jedli by sme.

— A zkadiaľže idete?

— Z Rohova. A pešky z Močidlian.

— A kamže ste sa vlastne vybrali?

— Ale, iba k vám, do Stránice.

— A to ste azda sestry a brat?

— Nie, iba my dvaja — a počíname sa predstavovať.

— Vy dvaja že by ste boli Peterovi Kompišovi?

— Veru jeho.

— A či viete, kto som ja? Veď ja som jeho vlastný bratranec, Jakub Plávka, Tomášov syn.

— Čo nepoviete! Vari toho Tomáša, čo nám naša stará mať toľko o ňom rozprávala.

— Nuž a či?! Jeho vlastný. Nuž, a tetka, ako vaša stará mať, akože sa má?

— Tá je chudera už osem rokov nebožka.

— Ba ešte?! Chudiatko! Veru pekne, ani ste nám nedali vedieť! Boli by sme prišli daktorý na pohreb.

— Nevedeli sme vašu adresu, pán ujček?

— Podívajmeže sa! I nazývať ma vedia. A vy že sa ako voláte?

— Peter, ako otec, a tuto sestra je Málika.

— Ako moja nebožká mať. Ako to idú tie mená po rade.

Museli sme sa rozhovoriť o rodičoch, bratoch a sestrách. I o príbuzných. Ujček Jakub rozpráva o svojich deťoch. Oči mu žiaria radosťou.

— Ach, takto nenazdajky sa poznať! Nevolať za vami, neboli by ste ani vedeli, že tu máte rodinu.

— Veru nie. Ja som si vždy myslela, že ujček Tomáš bol starý mládenec — vysvetľuje sestra.

— Čerta mládenec! Veď nás bolo šestoro. Ale nás je už iba dvoje na žive. Brat Samo je krčmárom v Predajnej. Ženatý, ale syna nemá, iba tri dcéry. —

Odoberáme sa, chcejúc sa poberať do krčmy.

— Ba ešte čo! To by bolo! Musíte k nám aj s priateľkami. Aby vás ani tetka nevidela?! Nechže sa vám páči! Len ďalej! Nebojte sa! Všetci sa pomestíme.

A nastalo srdečné vítanie a vypytovanie. Ukazovali nám staré fotografie po stenách a staré nápisy po hradách. I na palangy sme vybehli. Chalupa bola nimi obohnaná skoro dookola. S jednej strany sa dívame na záhradu; zemiačisko, pomedzi pár plánok. S druhej strany je výhľad na dedinu. Ozval sa nežný cengot zvoncov. Obzeráme sa zvedave. Na vysokánskej stráni v závratnej výške poposkakujú nad nami biele ovečky, pasúc sa na zelenej tráve.

— Bože! — hýkame. — Ako sa ta len mohly dostať?

— Dobre. — Ujček má radosť, že vidíme v Stránici niečo neobyčajného.

— Tie vyšly s tej druhej strany, tam je stráň nie taká strmá.

— A či sa ešte nikdy žiadna nezabila?

— Ovca nie. Ale krava už. Ale i tomu jesto pomoc: vysekala sa na mäso a zjedla.

Občerstvili sme sa kyslým mliekom a chlebom s bryndzou. Priviedli sme reč na pána farára.

— Akože sa má?

— Ako?! Nuž, len tak, ako kôl v plote. Vždycky smutný, zamyslený. Ani nie čudo. Čo je z tej fary, keď nieto v nej Mary!

— Ale vám, ako sa pán farár páči?

— Ach, ja by nemal nič proti nemu. Človek dobrý, spravodlivý, poriadny, ani kuraťu neublíži.

— A v kostole? Či pekne káže?

— Ach, pekne, pekne. Ale jesú i nad Nich kazatelia, speváci… Múdry človek, len že to nevedia tomu svetu tak vypodobniť. A spevák? — Ujček sa zasmial — veď sa tak i volajú — spevák veru nie je najchýrnejší. Slabo Ich je počuť, musia mať prsia slabé.

— Ale takto je zdravý?

— Ale zdravý. Furt behajú po dedine a z dediny na dedinu. Lebo veď majú dve fílie. A pastier svedomitý. Ovce si navštevujú. Len keby boli veselší. A v tých knihách keby toľko nesedeli! Vše sú ako vo snách.

— Čo nepoviete!

— A moc na tie knihy groša minú. Hľadia si potom utrhnúť na chove. Veru, žijú najviac o kapuste a o zemiakoch. Doma pusto, zima. Že sa Im to chce v tých knihách sedieť. Ale čože majú robiť, sám bez ženy? Nemať tých kníh, museli by sa azda spiť.

— A kto mu varí?

— Ale gazdiná, taká stará, hrbatá ženská. Voľakedy bývala vraj dobrá kuchárka — kdesi na zámku u pánov že slúžila, — ale teraz iba tak babre. Byť to iný človek, nie taký dobrák, ani by také brindy nejedli. Veď je to nie ani pre prasa, nie to pre človeka, čo tá osoba varí.

— Mali ste ho oženiť, chudáka.

— Ale veď my aj. Čo som sa nespomínal pred nimi! A presbyteri tiež. Naposledy sa nám ani veľmi neprichodí do toho miešať. Ešte by sa pán farár mohli nahnevať. Ale by to na fare hneď ináč vyzeralo, keby tam bola pani farárka. Aj pán farár by mali inakšiu pohovu, opateru. Aj svetu príklad.

— A či sa naskrze nechce ženiť?

— Kto ho vie? Možno tú, čo by za nich rada šla, nechcú. A tá, čo by chceli oni, zase nechce Ich — ujcove oči usmievaly sa výmluvne.

— Azda je v tom len nie dáka nešťastlivá láska? — trúfal som si malú otázku. Oči dobráckeho ujca mi nevdojak dávaly za pravdu.

— Veru, všelijako to býva na tom svete.

A potom staršiemu človeku sa to ťažšie privyká. Náš pán farár boli toľké roky na tých školách, v Pešti, Viedni, ba aj v Paríži a kde ja viem ešte. Navykli na mesto, takému človeku je na dedine veru otupno. Keby dedina jako dedina. Ale tuná medzi horami! Všade ďaleko, skoro celý rok zima. Byť tak mladší, mohli by zachodiť na dáku faru alebo do školy, kde majú dcéry na výdaj. Ale taký starší, vážny človek, ten sa na také veci už nedá. Predlaňským boli tu cudzí páni, otec s dcérou — mohlo to byť pred Michalom, — vari z Viedne či z Paríže. Prišli pána farára navštíviť. Na koči. I dedinu si obzerali, ešte lepšie jako tuná vy. Kto ho vie, možno mala tá slečinka — pekné, zdravé dievča, mala čierne oči a utešené vlasy jako zo zlata — možno mala s pánom farárom sľuby. To bola s otcom nebodaj na prepačkách. Ale sotva sa im tu pozdávalo. I ja som sa s nimi rozprával. Že je tu vraj zima, veľký vietor. A plané zeme. A mesto, železnica ďaleko. Ako my tu vraj môžeme vydržať? spytovali sa ma ten pán. Veru, ráno sa doviezli a pred večerom fárali už nazad. To sa vie, že boli aj na fare. Kto ho vie, o čom sa s pánom farárom shovárali. Ten, chudák, boli koľké časy jako by ich zabil. Bolo na nich vidno, že sa trápia. Museli mať to dievča veľmi radi. Už sú tomu skoro dva roky, ale dosiaľ sú, ako by ich dáke nesťastie bolo potkalo. Nie a nie sa rozveseliť ani zasmiať. Len do tých kníh sa ešte viac zahrabávajú.

Moje spoločnice skoro prestaly dýchať. S takým záujmom počúvaly. V tvári zračilo sa im hlboké pohnutie.

Pán farár idú! — pribehol ujčekov malý Ondriš. Už sme aj boli v oblokoch. Zďaleka sme ho poznávali po dlhom čiernom kabáte a okrúhlom tvrdom čiernom klobúku. Kráčal pomaly, trochu nachýlený, jako by sa díval na zem. Vše pohodil hlavou smerom k potoku. Ako sa blížil, zdaly sa mi jeho oči raz tekavé, raz zase necitné, smelé, skoro divoké. Na všetko hľadely voľáko skúmave, pátrave tie šedé oči oceľové. Zračilo sa v nich kus samotárskej voľnosti, kus horskej divokosti. Ale na dne tých očí ležal čierny tieň smútku, neveselosti, akejsi žravej melancholie, ktorá ssaje krv i špiky a zahaľuje tmavým závojom svet, i keď žiari naň zplna zlaté slnko májové.

Pohodil prudšie hlavou. Oči sa nám stretly. Zbadal nás, cudzích, prespolných. To ho na okamih zmýlilo. Akýsi mráček váhavosti prelietol oceľovými zornicami. Zvedavosť zápasila v ňom s omrzelosťou, že má byť pozorovaný, ba sliedený na svojej popoludňajšej prechádzke. Ale už bol rozhodnutý. Popošiel skoro pod samé obloky. Rozpustilý úsmev z pohľadov dievčat sa razom ztratil. Blízkosť chýrneho vedátora i melancholický pohľad samotára ich zaujaly úplne, vnukly im akúsi úctu či ostiechavosť.

Klaňali sme sa, on i my, skoro naraz.

— Dobré odpoludnie! Vidím, hosťov máte, pán Plávka; nebudem vás mýliť.

Už sme stáli skoro všetci na chodbe. Ujček volal:

— Kdeže by! Nech sa len páči medzi nás!

Prechádzal špalierom celý rozpačitý. V izbe sme sa popredstavovali. Znal rodičov skoro všetkých nás aspoň podľa mena. Ujček vysvetľoval, že ja so sestrou sme mu rodina.

— Tak z Rohova? — potešil sa pán farár zrejme — Čože tam máte nového? Či sú zdraví naši starí národovci, Michalík, Zguriš, Starička?

— Ale zdraví. Michalík ešte vždy sliedi za gšefty, baťko Zguriš básni a hromží na pokrokárov, a Starička sa ide roztrhať od práce, hlasy reklamuje, nerasty sbiera, prekladá divadelné kusy, úlohy rozpisuje, sháňa banke vklady. A po nedeliach hybaj na dediny knižky rozdávať, pesničky zapisovať.

— Knižky rozdáva? Za svoje peniaze?! Škoda groša i námahy!

— Prečo? — pozastavila sa mladá úradnica nad príkrymi slovami.

— Knižky rozdávať, to je napomáhať príživníctvo. To je učiť ľudí, aby si kníh nevážili.

— Mýlite sa, pán farár — skočila mu do reči dcéra inšpektora. — Veď pán Starička práve vysvetľuje svetu, že si má knižiek vážiť.

— Škoda vysvetľovať, keď im ich dáva zadarmo. Náš ľud si neváži ničoho, čo dostane zadarmo. Darovaním sa kniha znehodnocuje. Keď platíme každý za šaty, za obuv, za cukor, mäso, ba ešte i za soľ, za železnicu, tak sa máme naučiť vydávať i za knihy. Knihy rozdávať? Znám to. Ja som to sám robieval. Ale som sa presvedčil, že je to nadarmo vyhodený groš. Málokto si darovanú knižku poriadne prečítal. Počul som od svojho dobrého známeho, jednoho katolíckeho farára, že predplácal asi dvadsiatim gazdom vo svojej farnosti „Hlásnika“. Shováral sa s nimi o tom, čoho sa v ňom dočítali. Chválili si noviny a veľmi mu za ne ďakovali. Tak to robil päť rokov. Potom si pomyslel. „No, teraz by ste si už mohli sami za noviny platiť.“

Prestal im sám „Hlásnika“ predplácať a počal ich nahovárať: predplaťteže si. Veď ho radi čítavate. Nechcel ani jeden. Pohol rozumom: nie tak zhurta! Ponúkol im, že im bude polovičku sám platiť, aby si platili aspoň polovičku. Všetko darmo. Nepredplatil si z dvadsiatich jeden jedinký.

— Idete priďaleko, pán farár — namietal som. Podľa toho by napomáhali u nás príživníctvo aj českí turisti a učitelia, čo posielajú našim prebudenejším dedinčanom celé balíky českých kníh.

— Rozhodne napomáhajú tým len príživníctvo. Vlastne ani to. Tá práca vychádza nazmar. Minulého leta sa mi ponosoval učiteľ Zavadil z Moravy, ako ho rozladilo, keď videl, že sa s dejepisnými knižkami, čo poslal jednomu gazdovi pri Čadci hrajú deti a do „Kvetov Mládeže“ má gazdiná zabalené maslo, tvaroh, ba i rozbitú tabuľu v obloku mala nimi zalepenú.

— Môže byť. Ale to sú iba výnimky.

— Horký výnimky. Tak to vypáli skoro vždy. My Slováci tak hlúpe smýšľame. Každých pár rokov premárnime na voľby dákych 50-100 tisíc korún, ale vydať za tie peniaze radšej pár tuctov znamenitých ľudových brožúr, každú trebárs v 10-20 tisícoch výtiskov, na to nás nikto nenahovorí. A predsa rozpredať medzi národom tak pol milióna znamenitých šestákových brožúr na pr. o našej kultúre, o národnom povedomí, o našom ľudovom umení alebo tak životopisy našich výtečníkov, to by, myslím, prebudilo nepomerne viacej našich ľudí k národnému povedomiu, ako napájať trebárs v desiatich okresoch voličov pálenkou, vínom, platiť im obedy, furmanku.

— Vari ste, pán farár, za pasivitu pri voľbách?

— Božechráň! To by bola samovražda. I ablegátske mandáty potrebujeme. Ale vrhnúť sa celou silou na dva-tri okresy, kde sa dá preraziť, a nebiť sa na život a na smrť o okresy, kde sme vlastne porazení už samým súpisom voličov. V okresoch, kde nemôžeme nateraz zvíťaziť, bolo by lepšie agitovať iba slovom, novinami, brožúrami. Keby šlo s nami na voľbu miesto tisícich iba 300-400 voličov, nerobí nič. Však budúcne by ich šlo viacej. Ideu nemožno zabiť. Ale kandidovať by sa nemalo v desiatich, ale trebárs v dvadsiatich-tridsiatich okresoch.

— Zaujímavé myšlienky, pán farár! Čo to nenapíšete?

— Napíšem. Jedno-druhé som už i napísal. Príde na všetko čas — a zahľadel sa v myšlienkach do neurčita. — Len peňazí aby bolo. Človek musí rátať, že by to musel sám vydať. Na niečo väčšieho, vedeckejšieho sa u nás nenájde hneď tak nakladateľ. Peňazí, peňazí treba. —

— Ale teraz musíte so mnou. Nebojte sa, nebudem vás iba na rečiach držať, i mlieka a medu vám dám — a bystro šľahol očima po dievčencoch. Šedé oči zažiarily, zasmušilá tvár sa vyjasnila. Taký bol v tú chvíľu pekný, mladý!

Vychytili sme sa všetci ochotne. Darmo nás ujcovci zdržiavali. Veď ešte prídeme.

Išli sme popri krčme, z ktorej ozývaly sa husle, basa a klarinet. Pár mládencov vyspevovalo falošne módnu maďarskú odrhovačku. V tom zaznela hudba hlasnejšie — dvermi buchol obstarný mrzutý chlap.

— Ako falošne hrajú! — nezdržala sa sestra Málika poznámky.

— Čo by falošne! Vedia tí, ako majú hrať, fiflena falošná! — zastával sa chlap svojich hudcov a odľahčil si nadávkou.

Svet pozdravoval farára málo.

— Tu je voľaký surový svet — poznamenala úradnica.

— Ani nie div. Celý týždeň to hluší v bani v druhej stolici. Zosurovie to v takej tvrdej, nebezpečnej práci — ospravedlňoval farníkov.

Blížili sme sa k fare. Stála na vyšnom konci obce, povyše kostola, blízko ostatných domov a predsa jakási osamelá, vyvýšená, so dvoch strán obklopená ovocným sadom. Na konci sadu žltol sa včelín. Vidno, že pán farár nesľuboval nám med na prázdno. Vchádzajúc na dvor rozplašili sme mimovoľne pár sliepok. Niektoré z nich utekajúc k sypárni sa rozkotkodákaly, kohút vyletel na rebrík vedúci na povalu, čierny psík uviazaný k drevenej búdke zabrechal. Z fary vyšla na dvor stará hrbatá ženská so šedou šatkou na hlave a ufúľanou zásterou pred pásom. Zazrúc nás s farárom zadívala sa na nás zvedave.

— Dobrý deň vinšujeme! — pozdravovali sme. Gazdiná sa vrátila dnu a tmolila sa v kuchyni. Vyzerala jako dáka pustovnica, samotárka. Obhrublé ťahy, tvár skoro nehybná, neznajúca úsmevu. Na pozdrav iba zamrmlala miesto — odpovedi.

Pán farár nás viedol dlhou tmavou chodbou do svojej kancelárie. Hodná izba s dvoma oblokmi plná kníh. Police s knihami zakrývaly tri steny. Čiastka kníh bola chránená pred prachom v neveľkej zasklenej skryni. Blízko obloka veľký písací stolík. Pán farár nás usadil na trochu ošúchanú, čiernym remeňom obtiahnutú pohovku. Zadívali sme sa oblokom k vysokým čiernym horám.

— Ďaleko bývate, pán farár, ďaleko — uľútilo sa učenca vyhnaného do hôr mladej úradníci. — Že sa nebojíte, že medveď alebo diviak na vás príde?!

Usmial sa v rozpakoch. — Aspoň mám pokoj ku štúdiu.

— To je pravda, ale porozumenia málo medzi týmito ľudmi; nieto tu pre vás spoločnosti.

— Iba ak tie knihy — poznamenal zatrpkle.

Povstávali sme a obzerali knižnicu. Slovenské, nemecké, francúzske, latinské, hebrejské, grécke a čo ja viem ešte jaké knihy. Beletrie nemnoho, väčšinou theologické, filozofické sociologické a filologické diela, zväčša pekne viazané, po okrajoch kníh vlastnoručné poznámky, do nejednej knihy bolo založené pár stránok bieleho papieru, popísaného poznámkami. V zasklenej skryni hŕba sošitov, iste s rukopismi. Po stole rozložené veľké úradné knihy. Na vešiaku čierny luterák. Voľaký kláštorný smútok vial zo všetkých kútov. Iba pár čísel novín porozkladaných po stole a diváni dodávaly zamlklej tmavej izbe trochu života.

— Pán farár, Vám tu musí byť smutno! — vyhŕklo to z mojej súcitnej sestry Máliky.

— Ako kedy — vyhováral dr. Spevák. — Konečne nie som vždy medzi štyrmi stenami. A potom i úradné povinnosti ma rozptýlia. Obec je vo troch dieloch, od jedného konca k druhému skoro hodina, pekná prechádzka, keď tak človeka k umierajúcemu zavolajú, najmä v zime, v závejoch, fujavici.

— A to sane po Vás nepošlú ?

— Kto má, pošle. Ale keď je viacej takých, čo nemajú.

*

Spriatelili sme sa čoskoro. Snášal nám mlieko, chlieb, med, maslo. Nebolo nás treba mnoho ponúkať. I sad, včelín nám ukázal. Nebyť ujčeka, ktorý prišiel pre nás, neboli by sme sa z fary ani hnuli. Ale i tak sme boli s ním ustavične. Ujček ho pozval k sebe. Premleli sme všetko, zapolitizovali si, dievčatá vymáhaly na ňom sľub, že príde čím skôr k nám na návštevu do Rohova. I na slávnosti musí prísť. Ruku na to!

Sľúbil dosť ochotne. Čo by vraj neprišiel? A ešte keď má takých dobrých známych. Príde.

— Bude to pre mňa sviatok! — uisťovala ho úradnica vážne, a veľké sivé oči svedčily, že hovorí pravdu.

— A pôjdeme i na výlet, zavedieme vás, pán farár, na naše najmilšie miestečko, budeme piecť zbojnícku pečeňu, rozvalíme sa na plédy na trávu nad potokom a budeme besedovať — robila si laskominy driečna dcéra inšpektorova.

— Ale složený budete, pán farár, u nás — pozýval som ja, a keď dr. Spevák neodporoval, oči sestry Málky víťazoslávne zajásaly.

*

Slnko ešte žiarilo a pozlacovalo krásnu domovinu našej dobrej starej mamy, keď nastával nám čas k rozchodu, fárať pešky k železnici. I tak nebudeme doma pred jedenástou. Naša novoobjavená rodina nás traktovala, tetka strkala nám na cestu a dar našej mame. Začali sme sa lúčiť, trebárs nás bolely srdcia, pri pomyslení, že opúšťame poviestkove krásny kút tak skoro.

— Nechoďte — zdržiaval nás dr. Spevák — Aby sa vaši doma nebáli, pošleme posla s telegramom na stanicu. Prenocujte u mňa, zajtra si urobíme veľký výlet do Čiernej doliny. Je to nádhera. Čas bude, jako sa zdá, krásny. Škoda vám utekať. Musíte zostať, neobanujete.

Zdržiaval márne. Volala nás domov práca, povinnosť.

Aspoň nás vyprevádzal dolu dedinou. Začal zase upadať do svojej zamlklosti. Až teraz som si všimol, aký má ošúchaný tvrdý klobúk. Veru ten neraz padol a otĺkol sa. I dlhý čierny kabát farárov bol niže pásu celý vyleštený od sedenia, kde tu odrážala sa hnedá alebo mastná škvrna. I cúgové topánky boly popukané. Nemá sa v tých horách človek ani pre koho obliekať.

Poniže poslednej skupiny dedinských chalúp sme sa rozlúčili. Znovu ťahali sme z neho sľub, že príde. Hľadel na nás smutne, ale jakýsi usmierený so svojím osudom. Ešte podanie ruky a rozchádzali sme sa. Ale po dákych sto krokoch sme zastali, obrátili sa nazad a dojatí hľadeli za černokňažníkom noriacim nohy do piesku povedľa potoka, tečúceho cez dedinu.

*

Asi o rok po našom výlete prekvapil nás list dra Speváka. Písal ho našej kamarátke — úradníci. Že na druhý týždeň v stredu príde a teší sa na našu spoločnosť.

Dievčatá skákaly od radosti. Hneď sme robili prípravy k výletu do hory.

K popoludňajšiemu vlaku v stredu prišli sme všetci na stanicu.

— Vidíš, Máľa, naše vohľady účinkovaly — veselila sa dcéra inšpektorova.

— Ďakujem pekne, keď má z nich osoh iba Lula, tej písal.

— Neboj sa, ešte ho nemá istého. Bez boja jej ho neprepustíme.

— Zaškrtím vás, sokyne — cerila zuby úradnica Lula.

Vlak prišiel. Vítali sme sa srdečne. Náš dr. Spevák prišiel voľaký vynovený. Složil sa u nás. Chodili sme s ním po meste. Na druhý deň sme si vyšli do hory slaninku a oštiepok piecť. Náš hosť nám rozprával, aké knihy si musí z Paríže objednať a žartoval, že musí včelín a náradie predať, aby mal na ne peniaze. Pri prechádzke horou vyznačoval Lulu. Sestra Málika skoro žiarlila. Vôbec zádumčivý dedinský farár bol v novom prostredí jako vymenený. Voľaká životná radosť ho nadišla. A jeho zatrpklá tvár dostávala stály milý úsmev. Nedal sa veľmi zdržiavať. A ostal celé tri dni. Vyprevádzali sme ho až na druhú železničnú stanicu.

*

O dáke dva týždne dozvedel som sa od sestry Máliky veľké prekvapenie.

Dr. Spevák pýtal Lulu. Jednoduchým dopisom.

Tak predsa je len zaľúbený. Nadarmo ju hneď v Stránici nevyznačoval.

Lule samotnej muselo byť ľúto, keď mu odpovedala. Lebo veď nemohla mu vyhoveť. Mala už vyše polročnú vážnu známosť s bohatým mladým lekárom.

*

Od tých čias sme sa s drom Spevákom nevideli. V Rohove sa viac neukázal, ani nikomu z nás nepísal. Ale my štyria sme ho neraz spomínali, myslievali naň, videli ho v mysli, jako kráča hore rozťahanou horskou dedinou zamlkly, zasmušilý, medzi ľudmi a predsa — sám a sám, aby zapadol do svojej tichej kancelárie medzi hromady kníh.

V treťom vojennom roku som sa sišiel s ujcom Plávkom na žilinskej stanici. To bolo srdečné svítanie! Ujček bol navštíviť najmladšieho syna v kasárni v Komárne. Že mu ho na druhý mesiac povezú, chudáčka, akiste na bojište. Potešoval som ujčeka, ako som vedel. Rozprávali sme, čo máme ktorý doma nového. Prišla reč na pána farára.

— Ten človek sa voľáko celkom premenil — referoval ujček. — Hotový mamonár sa z neho stal. Lieta po statkových jarmokoch, kupčí s volmi, kravami. Počuť, že už má pekných pár tisícok uložených. Keď ho vše prekárame, vyhovára sa, že knihy strašne dražejú, že musí na ne odkladať. Čert ho tam vie, či hovorí pravdu a či nás má za bláznov.

— A nežení sa?

— Ale ten? Vari taký skupánisko! Ani toho jedla si nedopraje, len tak skyvraží. Veď by pri ňom žena vyschla na triesku alebo sa pominula hladom.

*

V zime po prevrate dozvedel som sa od priateľa, bankového úradníka, že dr. Spevák zomrel pár dni pred prevratom. Akiste na tú španielsku chrípku. Našly sa vraj po ňom nedokončené rukopisy, medzi nimi zaujímavá, obšírna úvaha „Budúcnosť Slovenska“, v ktorej sa tešil, že jeho národu nastane skoro nový život. Uvažoval tiež „O organizácii národnej práce“.

Nebolo mu dopriane dožiť sa toho, čo tak určite predvídal a k čomu sa pripravoval. A nebolo mu priane ani dostať sa zo Stránice, kde mu nikto nerozumel. Dostal sa z nej až po smrti, keď ho previezli do rodnej dediny. Akiste vyslovil tú žiadosť ešte za živa.

*

Nie, nepôjdem už viacej do Stránice, obdivovať palangy, s ktorých núkaval cmar ženám otec našej starej mamy, pozerať hore na grúň, odkiaľ ozývajú sa zvonce ovečiek.

Toho výletu do Stránice už nebude. Nedá sa vykúzliť, čo nás tam tak blažilo. Naša výletná spoločnosť sa už nikdy viac nesíde. Luly a sestry Máliky už nieto. Švárna dcéra inšpektorova sa vydala a odvykla už dávno turistike. Musel by som ta ísť sám. Darmo by ma rozbolelo srdce. Však bolí dosť pri púhej rozpomienke.

A možno predsa, že ta ešte pôjdem. Zavediem ta deti, ak sa kedy dákych dožijem a ukážem im, kde rástla ich prastará mať. O farárovi zamlčím. Rozpomienku na neho nechám si pre seba. Aby nevyvanula, ale kvitla, ako lúčne kvieťa stránických lúk, po ktorých chodieval.