ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už v chlade priezračnom zabelasely doly. Zvuk potkov na ceste je hlasitý, a tráva vybledlá si v rozprestreté poly meď sbiera s ošumelej rakyty. Jak tenká dúha z pustých roklí vije sa mokrá hmla na kučeravý moch, a večer, zavisnúc nad riekou, ticho myje si bielou vodou palce modrých nôh. Nádejam jesenný chlad krásu dáva, jak tichá sudba vlečie sa môj kôň, a loví šatu lem, čo zvoľna máva, malinko vlažným, plavým ňucháčom. Mňa v cestu ďalekú i k pokoju i k bojom lákajú stopy, ktoré nevidieť — deň zhasne, blesnúc zlatou pätou svojou, a trudy ľahnú do košíka liet. Už hrdzou, sypiacou po ceste, červenie sa plešina kopčekov, štrk zdupaný od nôh, pri rapotaní kaviek súmrak plesá, nakriviac mesiac na pastiersky roh. Dym mliečny kolíše vo vetre viesky nemé, hoc vetra niet, je iba ľahký zvon, a Rusko vo svojom veselom smútku drieme, rukami chytiac sa za žltých vŕškov sklon. V chalúpke na blízku ma teší nocľah sladký, nahnitý kôpor páchne v záhradke, a modrej kapusty na kučeravé riadky roh luny olej leje po kvapke. K teplote ťahám sa a dýcham mäkkosť chleba, v myšlienkach ugorky i chrúpem už. Za rovnou hladinou sa naľakalo nebo, vyvádza zo stajne za uzdu mračna kus. Ó, nocľah, nocľah môj, mne oddávna je známa tá láska, ktorá v ceste stretne ma. Gazdiná zaspala. Pod tebou svieža slama je bokmi lásky — vdovy zgniavená. Už svitá, farbou švábov maľovaná tvár svätého z tmy kúta vynikla, dážď drobný modlitbu si šepce zrána, poklepkávajúc ešte v mútne sklá. A opäť predo mnou sa ťahá modré pole, tvár umýva si slnce v močiaroch. Sú v srdci iné zas i radosti i bôle a iný rozhovor mi lipne v rtoch. Sčerenou vodou chladne oko mračné, odhodiac uzdu, kôň môj vlečie sa, a čiernou hrsťou vietor v lísťa začre a zahadzuje za mnou zpod lesa.