ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starenka milá, ži len jak si žila. Spomienku, lásku tvoju v srdci mám, lež sotva by si kedy pochopila — čím živím sa a čo tu robievam. Dnes u vás zima je a nocmi mesačnými, viem, na mňa myslíš zavše v úzkostiach, si jak kry hložia — ktosi trasie nimi a sype na ne pri oblôčku sňah. Oj, rodná mať! Jak zaspať pri fujaku? Čuť v trúbe ťahavý a žiaľny ston. Chceš ľahnúť si, nie posteľ ti je v zraku, lež úzky hrob a, zdá sa, — ty si v ňom. Ako by tisíce najmumlavejších diačkov spievalo pri tom hrobe nárekom — to sberba búrka! Skladá po pätáčkoch sa sneh, niet ženy, druha za hrobom! Ja nadovšetko jar mám rad. Rád rozliv vôd, keď pádia búrnym tokom, keď trieska premenená na koráb má priestor, ktorý nepreklenieš okom. No, vesnu tú, čo ja tak milujem, tá veľkou revolúciou sa volá! Len o ňu jedinú, by skôr tu bola, sa trápievam, ju čakám, zvem! Je mrzkosť jedna — chladná planeta! Ju ani slnce-Lenin nerozkúri! To preto s chorou dušou poeta hulákam, pijem, nezbedníčim, zúrim. Mať rodná! Príde čas a v čase onom žiadúcne chvíle prídu k záveru! Nie nadarmo sme sadli ku kanónom, ten sadol — k puške, tamten — ku peru. Zabudni na peniaze, na biedu. Čo za skaza?! A aká márna sláva?! Veď nie som somár, nie kôň ani krava, čo zo stajne, keď chcú, nuž vyvedú. Ja vyjdem sám, až na srok, dľa chuti, keď od paľby zem celá bude v žiari, ak vrátim sa, ja kúpim šatku ti a otcovi tiež kúpim šaravary. A dotiaľ — fujak je, a na tisíce diačkov — to sberba búrka spieva nárekom. Sneh ukladá sa na zem po pätáčkoch, niet ženy, nieto druha za hrobom. (1924)