ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dni, praďte, praďte svoje staré priadze, žijúca duša nezná premenu. Nie! Seba samého ja neprevládzem — som cudzím sebe, cudzím každému. Chcem čítať, kniha z ruky padá, zívam, mi kloní hlavu spánku potreba. Lká pod oblokom metelica divá, jak cítila by blízkosť pohrebu. Vrcholcom čiernym javor otrhaný k nebesám sipí o bývalých dňoch. Čo za javor? Veď je on stĺpom hany — zlámať ho, odvisnúť na konároch! A prvého mňa obesiť je nutno, na chrbte skrížiac ruky poviazať, — že piesňou slabou, piesňou zachrípnutou krajine rodnej prekážal som spať. Ja nemilujem kohútí spev, nie! A hovorím, že keby som mal sily, vypitval by som bruchá kohútie, by nocami viac nikdy nehlásili. Že sám som kohútom, ľa, zabúdam, že škriekaval som pred svitaním kraju a na otcovský rozkaz zabúdajúc, rozochvieval ho srdcom, veršom sám. Keď zakáľajú, zakvičí i brav — tak metelica za oblokmi spískla, hmla chladná, ľadová je, od mrákav — nerozoznáš, čo ďalej je, čo blízko… Mesiac už dávno nepobadal som, psi zožrali ho iste celý, mať rozpráva sa tu dnu s vretenom, ťahajúc po nitke niť pri kúdeli. Počúva hluchý kocúr besedy a hlavu svesiac s lávky, vie, čo povie. Nie darmo vravia v bázni susedi, že kocúr podobá sa čiernej sove. On žmúri, a keď oči privieram, hneď zjavne vidím oheň u potvory, jak labkou ukazuje bohvie kam, a mať — jak strigu od kijevskej hory. A myšlienky mi brodia sem a ta, neviem, či azda chorý som, či nie som. Hrobová v ušiach klopká lopata pri diaľnych zvoníc nariekaní desnom. Sám seba vidím ležiaceho v hrobe, pri halelujah hľadím po diačkoch, pomaly spúšťam mihalnice obe a kladiem na ne po dvoch pätáčkoch. Za groše s nebohého veď sa hrobár trochu rozožiari, mňa zahrabúc, on pôjde hneď rozveseliť sa — na pohárik. A hlasne povie: — Čudák! Dosť ti duša v žití hulákala… Nemohol si sa nijak zmôcť, čo len na päť strán z „Kapitála“.