ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Život má brehy zas. Ja dedinčan som dávny, a na to spomínam, čo v kraji videl som. Ty veršík môj, nuž tíško rozprávaj mi o žití tom. Sedliacka izbica, v nej zápach kolimahy, obrázok svätého a lampy krotký kmit. Jak dobre, že svet detstva môjho drahý som vedel zachrániť. Tam pod oknom jak oheň meteľ viala. Mne deväť liet, mať, kocúr, lavica… A babka čosi smutné zaspievala, zívajúc a kríž hádžúc na líca. A meteľ revala. Pod oblokami sa zdalo, jak by mŕtvi tančili. Imperia sa bila s Japoncami. V ďaleku sa nám kríže marily. Ja neznal vtedy Ruska čierne sily, a prečo vojna je, tiež neznal som. Tie polia riazaňské, čo ľudia pokosili, kde siali obilie, mi boly domovom. Spomínam iba to, že ľudia reptávali a kliali čertovi, Bohu i cárovi. Im diaľky s úsmevom odpoveď na to daly a večer ružový. A vtedy prvý raz, ja s rytmom spriatelený, mne od citov šla hlava sem i tam. Som riekol si, až ustane chtíč v snení, si celú dušu do slov vyčľapkám. A roky šly. Sú vo hmiel hrtane. Pamätám: ded mi vravel zasmušile: „Daromná vec, lež keď už písanie: píš o raži, no viacej o kobyle.“ Ja ku Múze som túžením vrel silným, myšlienky tiekly v tajnej tíšine, že budem iste bohatým i chýrnym a v Riazani stáť bude pomník mne. A v roku pätnástom som kochal dumu sladkú a počal s náruživým ľúbením: len budem sám, najlepšom na dievčatku, až dozrejem, sa ihneď ožením. Vy roky ďaleké, meníte tváre mladé — ligotáte sa iným svetielkom. Blúznivec dedinský — som teraz v Petrohrade najprvšej triedy poetom. Zatým som ochorel spisovateľskou skukou a pošiel do rôznych sa túlať strán, neveriac stretnutiam, nežialiac nad rozlukou, svet celý zdal sa mi jak púhy klam. To vtedy zvedel som, čo je to Rus, a čo je sláva, poznal vtedy, a vnikly do duše mi vtedy už starosti ako horké jedy. Že poet som, na kieho čerta mi!… I bez mňa dosť je ledačiny. Nech zdochnem, ale v Riazani nech dostane ten pomník — iný. Ach, Rusko!… Samý smútok… Cárština… Pliec našich panské potľapkanie. Čo po ňom! Moskva! Vezmi, na — to chuligánstvo na zúfanie! Veď uvidíme — víťazom kto z nich! Počujte! V mojom divom verši do chásky na parketoch leštených kobyla riazaňská to erdží. Nepáči sa? Nuž asi pravdu máte, vy na ruže ste zvykli, parfum svoj, no na chlieb, ktorý zožierate, my… onô… navážeme hnoj… Zas nové roky prešly, v nich sa žilo, čo slovom nie je možno povedať: Na zmenu cárštiny sa s majestátnou silou postavil robotníkov rad. Keď cudzí kraj ma znudil, viedla stezka ma opäť vo svoj rodný dom. Zelenokučeravá stojí briezka v košieľke belavej nad rybníkom. A na briezke! Oj, na jej krásnej hrudi… Pŕs takých u ženštiny nevídaš. A slncom, vetrom ošľahaných ľudí, čo na taligách vezú raž. Mňa nepoznávajú. Ja nie som im dosť našský. Tu ide baba, mňa si nevšíma. Akýsi záchvev nevýslovnej triašky v lopatkách mojich chladí ma. Či je to ona? Či ma nepoznala? Nech ide, nech ma bez slov prepúšťa. I bez mňa netrápi ju horkosť malá — ťah strádania jej ľahol na ústa. A na mraku si na nos stiahnem kepi, by nevidel tých chladných očí mžik, — ja chodím hľadieť na skosené stepy a počúvať, jak cvedží potôčik. No, čože? Mladosť tá je tam! Raz každý prácu konať musí. Nech tedy triezve spevy mám v tej mojej nestydatej duši. A dedina, čo ožila, nech mi dá sily nové, zdravé, jak rodná, ruská kobyla ma privádzala predtým k sláve.