ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A. Sacharovu Smršť prešla už, z nás zostal počet malý, keď kričíš za priateľmi, mnohých niet. Navrátil som sa zas sem v kraj svoj osiralý, kde nebol som už osem liet. Nuž koho zavolať? A s kým mne radovať sa tou smutnou radosťou, že patrím ku živým? Tu i tá mlynica — to z brvien sbité vtáča, tam stojí, prižmúriac zrak s krídlom jediným. Už ledva známy som, i tí, čo znali ma, nespomnú meno moje, a na tom mieste, kde stál otcovský môj dom, kamenie vidno len a prachu sloje. Vrie život. Kolo mňa roj pestrý trblieta: tam starý obličaj, tam zasa mladé líca, niet, komu klobúkom by mohol pokloniť sa, niet očí, kde by našiel príveta. Rozličné myšlienky mi víria hlavou v snení: Čo otčina? Či sú to vidiny? Tak zdá sa, vandrovník som ja tu zamračený z ďalekej, Boh vie, akej krajiny. A to som ja! Ja občan — v dedine, čo bude chýrečná a len tým dozaista, že Pán Boh doprial jednej ženštine, že zrodil sa z nej básnik — škandalista. No ku srdcu mi vraví hlavy hlas: „Sa spamätaj! Čím ti je duša urazená? V chalupách nového to ohňa horí jas, oheň iného pokolenia. Ty počal si už troška odkvitať. Mládenci iní iné piesne hudú, ich piesne zaujmú i krajšie budú, nie dedina, lež celá zem im mať.“ Ach, otčina! Ja takým smiešnym som, cez sluchy vpadnuté sa suchá červeň šinie, spoluobčanka reč sa stáva cudzincom i sám som cudzincom v tej svojej domovine. Ľa: Ku úradu dedinčania sa jak do kostola sídu cez nedeľu a každý svoje žitie pretriasa, drsnými, nemytými rečmi meľú. Je večer. Západ frkol na pole pozlátkou riedkou, zahorely stohy, si votkly v jamy cestou topole, jak teľatá pod bránu, bosé nohy. Pri rozpomienkach v tvári svraštený krasnoarmejec chromý, ospanlivý rozpráva o Budennom vážne — divy, a Perekop jak vzali červení. „A my sme ho raz takto… i tak… a my… buržuja oného… tam… ktorý na Kryme…“ A kleny zmŕštily sa halúz ušiskami, a baby ochkajú v tej nemej polotme. Sedliacky komzomol sa spúšťa s vŕšteku a harmonika hrá i jarí rozihraná, spievajú agitky si Biedneho Demjana údolie ozýva sa od škreku. Nuž, kraj môj tak! A verš môj velebný revával o duši, že s národom je jedna? A tu som, prosím vás, už nie viac potrebný i moja poezis je tu viac nepotrebná. No, nech! Som šťastný tým, čím slúžieval som kraju. Tak s Bohom, rodný dom! a nechže bude tak, že mňa už nespievajú, keď bol kraj nezdravý — ja spieval som. To všetko prijímam, jak je a ako dajú. Po vyšliapanej ceste pôjdem, keď ísť mám. Dám celú dušu si i októbru i máju, len moju milú lýru neoddám. Nie, neodovzdám ju ja nikdy v cudzie ruky, ni materi, ni druhu, žene nie, veď ona sverila len mne tie svoje zvuky, pesničky nežné spievala len mne. Kvitnite, mládenci. Nech telá zdravím dýšu. Váš život iný je a nápev niemenej, a ja, ja pôjdem sám, ta, v neznámu mi ríšu, naveky utíšiac sa v duši vzbúrenej. Lež vtedy tiež, keď v celom svete bojov a svárov nebude a nebude lže už, ni smútku, — ospievam ja celou dušou svojou tú sveta šestinu s nazvaním krátkym „Rus“. (1924)