ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie každý spievať vie, nie každý môže ako jablko odpadnúť k cudzím ku nohám. Toto je spovedanie najväčšie, keď spovedá sa chuligán. Ja náročky sa neučešem a idem s hlavou jak olejová lampa nad plecami. Tých vašich duší bezlistnatú jeseň osvietiť v tôňach žiada sa mi. Mne páči sa, keď ako skaly letia urážky na mňa — ľadom dávia búrky. Len pevnejšie ja chytím prameň svetla — bubliny vlasov rozknísané — v ruky. Tak dobre mi je vtedy spomínať zarastlý rybník, chripľavý zvon jelše, že kdesi žije otec mi i mať, čo napľujú na všetky moje verše, no ktorým drahý som jak kúštik poľany, jak telo, jako dážď, čo kyprí na jar zeme. Viem, prišli by vás preklať vidlami za kamenie to do mňa hodené. Vy biedni, biedni sedliaci! Vy ste sa stali iste nepeknými, vy bojíte sa Boha i blatných močarísk. Ó, keby ste vy vedeli, že váš syn je v Rusku najlepším poetom! Či by ste počas jeho života zinovateli voči nemu, že bosé nohy v jesenných mlákach máčal? On chodí teraz v cylindri a lakovaných topánkach. No v ňom je bujnosť i sľub nápravy, vzdor dedinského bitkára. On zďaleka sa každej krave pozdraví na firme mäsiara. Keď s izvozčíkom stretne sa, je hotový, pripomenúc si hnoja zápach v duchu, chvost nosiť jeho koňovi jak vlečku svadobného rúcha. Ja rád mám otčinu. Ja veľmi rád mám otčinu! Hoc v nej je žiaľu hrdza vŕbová, ju rád, rád so špinavým pyskom každú sviňu i v nočnej tíšine zvoniace hlasy žiab. Keď detstvo spomínam, mňa srdce nežne bolí, tých mrkov apríla mne sní sa hmla i chlad, jak prikrčil by sa pred plameňami zory náš starý klen si dlane rozohriať. Ó, koľko, koľko ráz som, idúc za vranami, sa po pni škriabaval a hniezda olúpil! Či so zelenými tam stojí vrcholcami? Či kôra svieža je a v moci starých síl? A ty, mój radostný, môj starý, verný pes? Starobou slepý si a vrčíš neustále, tam chodíš po dvore, chvost nevieš hore niesť, nespomnieš, kadiaľ v byt a kadiaľ do maštale. Ó, aké drahé sú mi tie dni príjemné, keď od materi som vylákal krajec chleba a krajec odrazu a spolu hrýzli sme a ani o mrvu som neoklamal teba. Ja som vždy tenistý, i srdcom tenistý. Jak v raži nevädze mi oči v tvári kvitnú. A verše stelúc si svoj slamník zlatistý, tak rád by slovíčko vám riekol plné citu. Nuž, dobrú, dobrú noc! Vám všetkým dobrú noc! Necvendží po tráve už zory kosa skvúca. A mne tak žiada sa dnes: Môcť z oblôčka rožtek luny cucať. Ty svetlo belasé! V tom svetle belasom, v tej belasosti dnes i smrť by bola sladkou. Niet na tom ničoho, že zdám sa cynikom, čo lampáš privesil si ku svojemu zadku! Nač Pegaz mi, ten starý, dobrý kôň? Mňa jeho mäkký cval má azda ešte baviť? Som majstrom surovým a prišiel som potkanov ospievať a sláviť. A moja kotrba jak u pajácov sa vínom leje cez húšť vlasov rozcuchanú. Ja chcem, by žltou plachetnicou bol, kde plávame my — na tú stranu.