ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

My ešte mnoho neznáme z Lenina víťaziacej sily, a nové pesničky jak staré spievame, tak, jak nás otcovia a matky naučili. Ech, druhovia! Ten rozkol v krajine žiaľ navieva, keď veselosť nás chyce! To azda preto žiada sa i mne v konzomol bežať, držiac nohavice. Tých neviním, čo opúšťajú nás, kdeže by staríci za mladými sa hnali? Jak nesožatá na koreni raž, tak dohnívajú a sa osypali. I ja sám, nie mladý a nie starý, obetovaný na voz hnoja len. Či pre krčmový cveng, čo ide od gitary, si hrúžim hlavu v sladký sen? Ty milá gitara! Ty zvoň len, zvoň! Cigánka! Zahraj po cigánsky! By zabudol, že otrávený som, že neznal som ni pokoja, ni lásky. Ja nevytýkam tú moc sovietom, len ťažké srdce mávam na ňu, že v borbe iných neuvidel som tú moju mladosť rozihranú. Čo videl som? Boj zúril predo mnou a miesto piesní čul som kanonádu, a s hrivou žltou, neučesanou som po planéte behal do úpadu. A šťastný som, že valiaci sa val mi prinášal vše dojmy neslýchané a víchor moju sudbu maľoval na rozkvitnutie zlatom tkané. Nie nový som! Čo by mal zakrývať? Ja jednou nohou stojím v prešlom tuho, k železným vojom chcel by som sa hnať a kĺžem sa a padám druhou. I inakší sú ľudia na svete, zabudnutí v nešťastlivosti, sťa šupky otrúb v rešete uprostred čudných udalostí. Ja poznám ich a pochybnosti niet: tak smutne hladia ako teľa a pokojných prác uprostred jak rybník krv ich splesnivela. Kto hodí v rybník kameňom? Nechajte! Bude viacej smradu. Tí sami v sebe nosia skon a stlejú prachom listopadu. Aj iní sú tu — veriaci, čo v budúcnosť si plaché zraky noria, škrabúc si zadok, predok svrbiaci, sa o živote novom rozhovoria. Počúvam ich. Ich život že je v čom? — Nám so sovietmi držať treba… Tak málo treba týmto bradáčom. — Len troška klincov, kartúnu a chleba. Chlieb, zemiaky, to je v ich vidinách života vrchol, vrchnák túham. Tak prečo sa ja v noci po krčmách za horký osud Bohu rúham. Tým závidím, čo život prežili, myšlienku veľkú chrániac v búrkach boja. A ja? Môj život krčmy skazily. Ni rozpomienok nemá mladosť moja. To škandál je. Kto by sa škandalizoval? Som ako v medzierke, a to ma bolí, že mohol som dať nie to, čo som dal, čo dávalo sa žartu k vôli. Ty milá gitara, ty zvoň, len zvoň! Cigánka, zahraj po cigánsky, by zabudol, že otrávený som, že nemal som ni pokoja ni lásky. Viem, neutopím smútok vo víne, nezalejem púšť duše alkoholom. To preto bežať žiada sa i mne, zodvihnúc nohavice si, za komzomolom. (1924)