ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je, predo mnou zas domovina milá, to sedliactvo, čo znám od malička, s výhliadkou z brezy strážna vežička — zvonica bez kríža sa vymrštila. Jak velikánska premena v ich biednom, spustlom živorení. A aké množstvo objavení v zapätí nasleduje ma. Klen známy pod oblokom už nezamáše, nemôžem otcovský dom rozoznať: Už na schodíkoch nesedí viac mať, nehádže kurám krupicovej kaše. Zostarla iste… Všetko cudzie je. Pozerám so zármutkom naokolo: Miestočko každé sťa by iné bolo. Len vrch sa ako predtým beleje. A pod vrchom je kameň šedý, známy… Tu cmiter! Pri kríži kríž nahnilý — to mŕtvi do bitky sa pustili a zmrzli s rozpätými ramenami. Oprúc sa o drúk, ide chodníkom kmeť. Smetá prach, čo sadol na burinu. — Či poznáš Tatianu ty Jeseninu? Ukáž mi cestu! Kdeže je jej dom? — Tatiana?… Hm… Tam za domom hen tým… Ty si jej čo? Či z rodiny si?… A či ten stratený a poblúdený syn? — Syn. Prečo z tvojich očí smútok zračí? — Ach, to je dobré. Môj vnuk! Neznáš deda?!… — Tys’ to, môj dedko, dedko jediný? A slzy lejú sa, kým odpovedá, dolu na zaprášené kvetiny. — Ty, prosím ťa, už budeš mať so tridsať… Ja deväťdesiat — súci do prsti… Čas by bol azda domov navrátiť sa. Tak vraví a vše čelo namŕšti. — Hej, čas je už… Ty si nie komunist? — Nie! — Sestry komzomolky sú, môj milý. Hnus taký. Radšej do pekla hneď ísť. S poličky včera svätých vyhodily. Komisár kríže sosňal s chrámu dnes. Nemáme miesta pomodliť sa Bohu. Ja teraz chodím potajomky v les. Modlím sa k jelšiam… Azda ku osohu… Pôjdeme domov — všetko vidíš sám. Medzami prechádzame cez pšenicu. Ja so smiechom sa na les pozerám a so žiaľom ded hľadí na zvonicu. — — — — — — — — — — — — — — — — — — Pozdravujem ťa, moja drahá mať. Šatku si kladiem na zrak. Srdce smúti. Tu mohla by i krava zaplakať, keď pohľadíš tak na tie biedne kúty. Tam Lenin z kalendára na stene. To život sestier, sestier a nie môj je, — no, keď vás vidím, kraje milené, hneď padol by som na kolená svoje. Súsedi prišli… Žena s chlapčekom… Skutočne nikomu som nie už známy. Po — byronovsky náš pes so štekom ma privítal u rodičovskej brány. Ach, milý kraj! Nie tým si už, nie tým. I vo mne, pravda, zmenilo sa všetko. Čím zarmútenejší sú mať i dedko, tým sestrin smiech sa stáva veselším. Obrázkom Svätého nie mi je Lenin, veď poznám svet a rodinu rád mám… A od čohosi predsa s uklonením si na drevenú lávku prisadám. — No, hovor, sestra! Dá sa do rozpravy. Otvoriac Bibliou svoj tučný „Kapitál“, o Marxovi a Engelsovi vraví, ja, pravda, týchto kníh som nikdy nečítal. A smiešno mi, jak dôvodí, keď haním, jak bystré dievča pod krk vie hneď brať… — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Po — byronovsky náš pes so štekaním ma privítal u rodičovských vrát. (1924)