ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izba u Bačinských, vkusne zariadená. Bučinský sedí na diváne a fajčí; Anna sedí na stolci pri stole s vyšívaním.

Výstup 1.

Bučinský, Anna

ANNA: Počuješ, otec?

BUČ.: No?

ANNA: Spomínal si, že máš v kancelárii málo pracovných síl a potreboval by si ešte niekoho…

BUČ.: Áno, potreboval by. Hlavec zväčša cestuje. Laja samého na všetku kancelársku prácu je primálo, mne sa zas nechce. Vieš, bolo už dosť!

ANNA (kývne hlavou): Dosť — a jednako nie dosť… Počuj, mne prišlo niečo na um.

BUČ.: Nuž? Počujme!

ANNA: Veľmi ma hnevá, že sme sa v Lajovi tak sklamali.

BUČ.: Mňa nie. (Fajčí.)

ANNA: Mňa áno. Ja som ho rada mala.

BUČ.: Ja ho rád i teraz.

ANNA: Ja sa hnevám naň. Úfala som sa, že keď skončí, vezme si našu Zlaticu.

BUČ. (vpadne): Zlatica sa nemusí ponosovať. Šťastie jej praje. Dostane hodného muža.

ANNA (s úsmevom): To áno. Myslím, že pri ňom nepríde jej Lajo ani na um. Ale mňa predsa mrzí, že sme ho vychovali, trovili naň, opatrovali ho…

BUČ.: To nech ťa nemrzí. Môžeme i my raz byť veľkodušní. Ináče sľúbil, že vráti všetko, keď bude môcť.

ANNA: Čože po peniazoch! Ale my sme ho aj milovali, verili v neho.

BUČ.: To už ozaj!

ANNA: Teda chcem, nech sa odmení za to!

BUČ. (zadivený): Ako sa môže odmeniť a aký súvis má to s mojou kanceláriou?

ANNA: Počuj. Ja mám chudobnú rodinu v susednej stolici, sesternicu po otcovi. Neviem, či som ti ju pripomenula kedy.

BUČ.: Nie. Nikdy!

ANNA: Teda ona má tri dcéry. Najstaršia bude už hodná — tú vezmeme sem. Vše pomôže i mne — tiež sa mi zíde — i tebe v kancelárii. Jej bude k dobrému, keď si zarobí, a —

BUČ.: A čo? (Hľadí na ňu upreno.)

ANNA: Obznámi sa s Lajom. Slovom: chcem, aby si ju vzal.

BUČ.: Haha! Aká myšlienka? Veď ju ani nepoznáš.

ANNA: Zato nič. Jej mať bola skromné dievča, budú asi i jej deti také. Lajo, ako správca obchodu, bude mať plat taký, že vyživí svoju rodinu… a mne ako-tak bude uspokojená duša. Pristávaš?

BUČ.: Nedbám. (Fajčí tuho.) Keď tak chceš, dobre!

ANNA: Teda napíšem list. (Vstane a odchádza.)

BUČ. (odkladá fajku): Zvláštna žena je moja Anica. Ona všetko chce zosožiť; nič aby sa nestratilo. Keď vidí nitôčku na zemi, zodvihne ju; keď nájde bôb, zohne sa poň. Neľutuje svoje pohodlie… Tak i s Lajom. Keď mu dcéru nemôže dať, nech berie chudobnú rodinu. Haha! (Šuchá si ruky. Anna vojde.) Už je?

ANNA (drží list v ruke): Áno. Myslím, že sesternica dá nám Ruženu vďačne. Tí ľudia sú — aspoň boli — vo veľkej biede. Dobre im bude, keď aspoň jednu budú mať ako-tak zaopatrenú. Malo mi to už dávno prísť do umu, nielen teraz, keď sa i nám zíde pomoc. No ale radšej niekedy ako nikdy. A ak sa mi podarí plán s Lajom, tým lepšie pre ňu. Lajo ďalej bude v našom závode. On bude mať chlieb, my spoľahlivého správcu. Lebo ver’ na nášho Miloša sveriť sa nemôže nič. (Vzdychne.) Nešťastná mať! V oboch, synoch som sa sklamala. I v prijatom, i vo svojom. (Zaliepa list.)

BUČ.: V tom ešte väčšmi.

ANNA: Pána hrať a troviť — to vie!

BUČ.: Veľmi si ho maznala!

ANNA: Povedz: veľmi sme ho.

BUČ.: Teda veľmi sme ho, aby nebolo rozdielneho náhľadu medzi nami. Ale pri Zlatici nám je všetka ujma vynahradená. (Šuchá si ruky.)

ANNA (kýva hlavou s uspokojením): Báječné dieťa. V tej jedinej mám radosť. (Podá list Bučinskému.) Prosím ťa, vezmi do kancelárie, nech ho pošlú druhou poštou.

BUČ. (lenivo): Nezavolala by si slúžky?

ANNA: Nie. Veď treba sa ti hýbať, lebo stučnieš prílišne. Podbradky máš už tri. I do kancelárie treba ti vše kuknúť. Choď, len choď!

BUČ. (ide k dverám. Stranou): Nikdy pokoja a nikdy pohodlia. Skôr som robieval, lebo ma potreba nútila; teraz, aby som nestučnel veľmi. Hýbať sa mi treba, lebo mám tri podbradky… No ale ona je zato zvláštna žena. Neujde jej pozornosti nič. (Preč.)

Výstup 2.

Anna sama.

ANNA (berie šitie na lono): Môj pán manžel veru by už len ležal, fajčil a jedol. Šesťdesiat rokov je nie čas, aby sme už hliveli, hoci všetkého dosť k pohodliu. Život si tým nepredĺžime, skôr skrátime. Veď pravda, že sa dosť narobil, ako stroj, bez oddychu. Únavy nepoznal, a nie div, že presýtil sa toho. (Pauza. Šije.) Taká chudobná rodina príde. Laja nevypustím z rúk. Moje sklamané srdce túži po tom. Darmo si myslí, že keď sa prestal učiť, už zmizly všetky záväzky a je voľný ako vták. (Náružive.) Ja som ho väčšmi milovala ako svojho syna. Bol poslušný, oddaný, vynikajúci vo všetkom dobrom. Jemu chcela som dať svoj poklad, dcéru, lebo som vedela, že pri ňom jej bude, ako by bola u mňa vždy. A tu, hľa, on sa odvrhne. Ale ja robím siete, aby sa nemohol vymotať zpod mojej vlády. (Prestane šiť, zamysleno.) Veď pravda, že Zlatici krivda sa nestala. Dostane muža — mnohí jej ho budú závidieť. Čaká ho budúcnosť skvelá. Ale moje srdce by si predsa len Laja bolo žiadalo za zaťa. (Složí šitie a ide preč.)

Výstup 3.

Lajo, potom Zlatica.

LAJO (vysoký, štíhly krásny mladík. Rozčúlený vojde): Kde sa podeli dnes naši? Hľadám matku, a niet jej nikde. Otec upravil ma k nej — ani tu jej nieto!

ZLAT. (útle štíhle dievča. Vpáli; vidiac Laja, zastane. Stranou): Tento sebavedomý pán je tu, čo sa nechcel učiť, aby si mňa nemusel vziať?

LAJO (zarazený tiež. Stranou): To je ona? Dva roky, čo som ju nevidel. Mať skrývala ju predo mnou — vraj aby sme nezovšedneli druh druhovi. (Nahlas.) Dobrý deň!

ZLAT.: Dobrý deň! (Stranou.) Ako mi je nepohodlne v jeho blízkosti, ako by to ani nebol môj kamarát z detstva a brat. (Nahlas.) Hľadáte niekoho?

LAJO (stranou): Z americkej diaľky znejú jej slová: „Vy!“ Už sme nie sestra a brat? (Nahlas.) Áno, mamu. Vy tiež?

ZLAT.: Nie, Miloša hľadám. Idem za ním a mame poviem, že ju hľadáte.

LAJO: Buďte taká láskavá.

ZLAT. (odchodí. Stranou): A mne sa on predsa páči, hoci si ma nechcel vziať v odmenu, že ho vychovali!

Výstup 4.

Lajo sám.

LAJO (s nepokojom): Kto by bol veril, že z nej vyrastie taká kráska. Veď bývala ako štiepik, soschnutá, len oči veľké ako obloky, na tvári napäté, divné… A teraz i to sú krásne. V nich záhada, tajnosť! Ale ja ľúbil som ju i tak, kýmkoľvek som nezbadal zámerov materiných. Zbožňoval i mať, ako len môže syn; ale, poznajúc jej plány, sprotivila sa mi ich veľkodušnosť, vzoprel sa vo mne cit, vzbúril, a nemohol som strpieť, abych bol ako kúpený…

Výstup 5.

Lajo, Anna (vojde).

LAJO: Hľadám vás od rána, mama.

ANNA. Čo žiadaš, synku?

LAJO: Chcem sa shovárať s vami vo vážnej veci. Prichodím s prosbou. Otec, ktorého som oslovil prvej, poslal ma k vám.

ANNA: Počúvam! (Stranou.) Ľúto mu je za Zlaticou? Pozde!…

LAJO: Totiž spozoroval som, že nemôžem vo vašom obchode zostať ďalej.

ANNA (prekvapeno): Nemôžeš? A prečo?

LAJO: Zmocnila sa ma túžba po vede. Musím ďalej!

ANNA: Ták? (Stranou.) Teraz, keď sa Zlatica vydáva, volá ťa už veda? Nevďačník!

LAJO: Áno, túžba nepremožiteľná…

ANNA (chladno): Nemám nič proti tomu, ako som nemala, keď túžba po vede bola ťa opustila.

LAJO: Ale potrebujem vašu pomoc.

ANNA (premáhajúc hnev): Synku, my sme ťa dali vyučiť podľa tvojho nadania a darov. Prečo si nechal všetko temer už pri cieli?

LAJO (stranou): Prečo? Lebo ste chceli, aby za to vzal vašu dcéru. (Mlčí.)

ANNNA: Zrazu pohádzal si knihy. Už si vraj sýty všetkého a spríkrilo sa ti.

LAJO: Áno, tak bolo.

ANNA: A teraz je už inak?

LAJO: Je inak, mama! Chcem, túžim ísť ďalej, učiť sa ešte.

ANNA: Po roku. (Chladno.) Pre nás uč sa!

LAJO (nepokojne): Bez vašej pomoci, mama, nemožno. A preto, prosím, dajte prostriedky…

ANNA: Veď od otca dostávaš hodne peňazí za prácu v kancelárii.

LAJO (stranou): Kde je to! Strovil váš syn. (Nahlas.) Niečo i mám, ale musíte dať i vy.

ANNA: A myslíš, že ti dáme?

LAJO: Úfam sa.

ANNA: Teda sa neúfaj. Pred rokom vďačne boli by sme vynaložili na teba všetko — teraz nie. Vtedy si nepovážil našej dobrej vôle, teraz nepovážime tvojej vôle my.

LAJO (rozčúleno): Nechcem darmo. Keď budem hotovým človekom, vrátim vám všetko. Nevďačný nechcem byť!

ANNA (stranou): Už si sa stal ním! (Nahlas.) My vrátiť nepožadujeme. Čo sme dobrého spravili s tebou, spravili sme z lásky k tebe. Ale že by si teraz ďalej šiel… to nie. I preto nie, lebo my potrební sme teraz tvojej pomoci. Otec je prepracovaný. Keď ty odídeš, kto povedie závod?… Nie že by si odišiel, ale musíme ešte zväčšiť počet ľudí aspoň o jedného. A preto som i zavolala z mojej rodiny dievča a či chlapca — čo nám dajú — na výpomoc… Synku, ak nechceš byť nevďačníkom, ako si povedal pred chvíľou, tak nás nenecháš teraz!

LAJO (trpko): Máte i druhého syna.

ANNA: Čo z toho? Prečo toho pripomínaš? Ty, možno, sám vieš najlepšie, že je z toho nič… A s jeho doučením, ozaj, ako je to?

LAJO: Zle. (Pauza.) Teda nedáte mi pomocnú ruku?

ANNA: Nie. I preto, a najviac preto, lebo ťa potrebujeme. (Preč.)

LAJO (sám): Teraz už nedáte, keď som sa nepodrobil vašej vôli. Dobre; nechcete pár stovák dať, vezmem vám teda všetko, čo máte!

Výstup 6.

Lajo, Miloš.

MILOŠ (vysoký pekný mladík, veľmi gavaliersky odetý, s cigarou v ústach): Aký zamračený, ako by si mal v úmysle podpáliť dedinu. Veď si sa s mamou nepohneval ako ja?

LAJO: Nie. (Trpko.) Mne nebolo dovolené nikdy sa pohnevať, len poslúchať vždy. Ostatne, čakám ťa hodinu.

MILOŠ (pozrie po ňom odboku): No tak cele nemal si krivdy… Neposlúchal si vždy.

LAJO (premôže sa): Vskutku nie!

MILOŠ: Tebe nestala sa veru krivda… ani teraz nie. Teba vždy milovali, voľkali ti, láskali ťa!

LAJO (stranou): Nie bezzištne!

MILOŠ (ohnivo): Tu ukrivdený som jedine ja!

LAJO (uštipačne): Máš pravdu; tebe sa krivdí!

MILOŠ (s väčším ohňom): I dnes čo sa mi stalo! (Mlčanie.) Nie si zvedavý?

LAJO (chladno): Ba áno.

MILOŠ: Vieš, že mám dlhy u Weisa?

LAJO: Ako by som nevedel? Ty máš samé dlhy… Plať si!

MILOŠ: A z čoho?

LAJO: Dáva ti otec každý mesiac.

MILOŠ: Čo je to? Tebe viac dá!

LAJO: Ja robím. (Stranou.) A tie strovíš ty. (Nahlas.) I mama ti dáva peniaze zo svojich.

MILOŠ: Dávala — už nie. Práve dnes mi vypovedala všetku dobrotu. Daj mi ty. Ty si bol naveky dobrý ku mne.

LAJO: Ja? Či je môj vaček pre teba vždy plný? Probuj u otca.

MILOŠ: Toho sa bojím. No naložil som sestre prosiť za mňa. Práve je u neho.

LAJO: Sestru si poslal?

MILOŠ: Ju. Ale nádeje nemám. Ak dá otec, toho nebude mnoho, a ja dlžen som i Fricovi Kameňovi. Včera sme hrali — prehrával som vždy.

LAJO: Pil si zas?

MILOŠ (okúňavo): Uznám, že sa mi menilo pred očima trochu, a vtedy vždy prehrám.

LAJO (káravo): Aspoň v taký čas keby si nehral!

MILOŠ: Čo mi teraz tvoje káranie osoží? Ja som dlžen ešte i Ferovi Sovovi!

LAJO (podráždeno): A ešte komu? Napokon budeš každému dlžen, kto má kde nejaký groš. Poviem ti otcovi, ako som to už mal dávno spraviť.

MILOŠ (prosebne): Len to nie; radšej mi pomôž!

LAJO (popudeno): Blaznieš sa? Všetko som tebe dal, čo som mal, a sám nemohol som dlh vyplatiť za šaty.

MILOŠ (lichotivo): Viem, drahý Lajko; ale jest ešte jeden prostriedok. Pýtaj od rodičov, požičajže na tie šaty. Tebe dajú, tebe veria. Len raz mi ešte spomôž — ostatný raz.

LAJO (s hnevom): Čo vymyslíš? Ja požičiavať pre teba? Klamať rodičov? Dosť zle som robil, že som ti dával bez ich vedomia i svoj groš. (Chce ísť.)

MILOŠ (zastaví ho): Len raz mi ešte pomôž. Vytrhni ma a zmiluj sa. Vieš, dlh z karát aký je!

LAJO (nedojato): Otázka, či je to dlh z karát! I predošle vyklamal si odo mňa peniaze na dlh kartový, a to nebola pravda. Ale buď si i kartový!

MILOŠ: Áno, kartový. Bol s nami i Edmund Hríb. Vieš, ten veľký pán! Hra šla vo veľkom, nie ako obyčajne. Uznáš, že som sa utiahnuť nemohol preto, že šlo vo veľkom. Bol by som sa smiešnym stal, ja, ako veľkoobchodníkov syn. Uznáš, musíš uznať.

LAJO (chladno): Ja neuznám. Kto nemá peňazí, nech sa nehrá. (Odchodí.)

MILOŠ: Postoj! Pomôž ešte raz, viac nie!

LAJO: Keby mal svoje peniaze, možno, pomohol by. Ale požičať a klamať otca kvôli tebe, ktorý sľubuješ vždy polepšiť sa a zavádzaš ma naveky — to nie!

MILOŠ (zúfale): Len tentoraz ešte!

LAJO: Ani raz. (Odíde.)

Výstup 7.

Miloš sám.

MILOŠ (utrie si slzu): Neľútostivý lotor! Rád som ho mal ako brata. Zdôveril som sa mu vždy so všetkým, vyvolil za svojho priateľa, dôverníka, učím sa mu pilne, ako rozkáže, a on nemá srdca ku mne! Teraz si môžem i guľku pustiť do hlavy, nech by ho svedomie trýznilo na večné veky. A keby po guľke nebolo treba i umrieť, ja by to i vykonal. Ničomník… a jemu by dali. Jemu by dali, lebo mu veria. Ale on o mňa nedbá už. Pravda, že ho aj šudím, sdieram. Veď pre mňa sa vlastne krčí v kancelárii. Nie div, že sa hnevá. No predsa mu neodpustím. Vypoviem mu priateľstvo nemilosrdne…

Výstup 8.

Miloš, Zlatica.

MILOŠ (chvatom ide jej v ústrety): Ideš so zelenou ratolesťou?

ZLAT. (utajene, žartom): Nie; so suchou. Palicu ti posiela otec.

MILOŠ (zaženie sa): Nevrav, lebo…

ZLAT. (cúvne, so smiechom): Ľaľa, zabúdaš, že sme už veľkí. Zaháňaš sa, ako keď si mal desať rokov a keď si ma bíjal.

MILOŠ (rozčúleno): A ty si vždy tá, čo si bola. Dráždiš ma ako predtým. Nevidíš, či nechceš vidieť, že som už dospelý človek. (Vypne sa.) Daj sem peniaze!

ZLAT. (smeje sa): Dospelý človek, a nedospelé skutky!

MILOŠ: Nedráždi ma! Dali peňazí, či nie?

ZLAT. (stavia sa vážnou): Nedali.

MILOŠ (začne behať po izbe. Zúfalo): Čo už teraz robiť? Akurát len guľka do čela!

ZLAT. (zľaknutá): Tu, tu, Miloško, dali. (Vyne z vačku peniaze a podá mu ich.)

MILOŠ (chvatom priskočí a lapí jej ruky): Sem, sem! (Vezme a pozrie peniaze. Sklamano.) Málo!

ZLAT.: A koľko potrebuješ?

MILOŠ (rozčúleno): Koľko, koľko! (Stranou.) Pravdu ti nepoviem… menej, či viac? Radšej viac! (Nahlas.) 600 korún!

ZLAT. (spľasne rukami): Otec dal len 200!

MILOŠ: Vidíš, tak čože mi je to? A ani Lajo nechce už dať!

ZLAT.: Od toho si tiež pýtal? Ale ty! (Dupne nohou.)

MILOŠ: Nuž a čože? Ľaľa, akú tvár spravila! Koľko ráz mi požičal!

ZLAT. (vzrušeno): Ale on má len to, čo si tu vypíše.

MILOŠ (zlostne): Dosť zle, hlupák! Mohol skončiť, čo by bol teba dostal. Bol by mal peňazí vyše ušú. (Stranou.) A mne by bol musel pomáhať vždy. Tento, za ktorého sa vydávaš, ktovie aký bude…

ZLAT. (nahnevano): Mlč. Protivný bol si vždy, i vždy budeš!

MILOŠ (srdito): A nemám pravdu? Hlupák je… Sebe zle narobil! (Stranou.) Mne tiež.

ZLAT. (stranou): Zle i mne!

MILOŠ (hodí peniaze na stôl): Dvesto korún, čože je to? Kde sa šinúť už teraz? Ten Lajo musí mi pomôcť, musí! (Zachytí sa ku dverám.)

ZLAT. (zastane mu cestu): Ani na krok! Ako môžeš jeho oberať o všetko?

MILOŠ: A čože? Nevychovali ho naši rodičia? Nevzali ho k sebe ako svojho? Nech sa odmieňa, nech platí!

ZLAT. (opovržlivo): Hanbi sa!

MILOŠ (spurno): A kdeže mi ísť, kde sa šinúť?

ZLAT.: Načo trovíš toľko?

MILOŠ: Lebo mne otec nedal nikdy toľko, koľko mi bolo treba.

ZLAT.: Lebo si bol ako vrece bez dna. A ešte chceš, aby tvoje dlhy splácal Lajo, pretože rodičia k nemu boli dobrí! Veď i troch Lajov mohli vychovať za peniaze, čo si ich ty stál.

MILOŠ (rozháňa rukami): Daromné všetky výčitky. Skutočnosť je, že potrebujem 500, či 600 korún. Ak ich nebudem mať do večera — lebo je to dlh z karát, vieš, dlh cti — ale sa ty do toho nerozumieš, ty húsa, ja sa musím zastreliť. (Behá po izbe.)

ZLAT.: Miloš, Miloško, len nie naozaj?

MILOŠ: Ba naozaj, a to hneď. (Zachytí sa ku dverám.) Iného východu už niet.

ZLAT. (zadrží ho): Preboha, nie, nie!

MILOŠ (odhodlane): Mám sa dať zavrieť, aby vás do večnej hanby sotil? Mňa už len smrť zachráni! (Chce preč.)

ZLAT. (skríkne): Nepustím ťa, stoj! (Chytí ho oboma rukami.)

MILOŠ (odtíska ju. Ohnivo.): Musím, musím. Inej cesty niet. S Bohom, sestra, bola si mi vždy dobrá, s Bohom!

ZLAT. (vzrušeno): Stoj, stoj! Počuj, pomôžem ja. (Miloš postojí, počúva.) Otec mi na mena dal 600 korún, aby som si kúpila za ne, čo sama chcem. Sú nepohnuté dosiaľ. Dám ti z nich, čo ti chýba.

MILOŠ (živo): 600 korún? Veď práve toľko mi chýba. Dáš mi ich? 800 som dlžen, ale som sa bál toľkú sumu povedať. Prepustíš mi ich?

ZLAT. (ochotne): Áno, áno, Miloško. Donesiem ich hneď.

MILOŠ: Dones teda, dones! Ty si bola naveky dobrá ku mne; nesklamal som sa ani teraz! (Zlatica preč.) Dvesto dal otec, 600 sestra, 500 som dlžen. Dlh si vyplatím, a ešte mi i ostane. (Vzdychne.) Či mi odpadol kameň so srdca! (Sadne na diván a zapáli si cigaru.)

Výstup 9.

Miloš, Lajo, potom Anna.

LAJO (vkročí): Tu si ešte?

MILOŠ (spurno): A kdeže by som bol? Mám čas ešte s guľkou do večera.

LAJO (s úsmevom): Viem, že to nespravíš. Ani neprišiel som preto, aby ťa pozrel, ako si sa hrdinsky zničil. Ale tu máš 100 korún. Ostatné moje peniaze a ostatný raz ich tebe dávam. Ak môžeš, pomôžeš si.

MILOŠ (skočí, vezme chvatom peniaze): Ďakujem, najmilší môj priateľ, najlepší, ani si ťa nezaslúžim. Ostatný raz ťa unúvam; polepším sa. Ostatný raz, brat môj veľkodušný! (Objíme ho.)

LAJO (vymoce sa od neho; chladno): Nechaj tak. Pamätaj, čo si sľúbil! (Odíde.)

MILOŠ (s úľubou pozerá peniaze) Predsa ja mám šťastie u ľudí. Ako vidno, svedomie ozvalo sa v ňom. Dobre je voliť si priateľov, majúcich svedomie.

ANNA (vstúpi. Miloš rýchle vstrčí peniaze do vrecka.): No, nezdarný syn, tu ti nesiem 300 korún; viac nemám. Otec dal ti 200, to je dovedna 500. Dlh sa ti vyplatí ešte raz a — naposledy!

MILOŠ (radostne): Mamička, vy ste najlepšia mať na svete! (Bozkáva jej ruku a berie peniaze.)

ANNA: Bola najlepšia, viac už nebudem, ak sa nepolepšíš. Otcovu dobrotu tiež viac nedovolím nadužívať. I vlastný otec by bol už stratil trpezlivosť pri tebe. Struna pukne sa naveľa. Polepši sa!

MILOŠ (so zápalom): Polepším sa! Uvidíte, že toto bol môj posledný poklesok. Sľubujem!

ANNA: Sľub splň raz už opravdive. (Preč.)

MILOŠ (chodí veselo po izbe, pohvizdujúc a poskakujúc si): Živio! Už mám 600 korún. U mamičky zvíťazila láska, doniesla, čo mohla; u Laja ozvalo sa svedomie; teraz ide sestra. Dlh vyplatím, a 700 mi ostane. Môžem sa veseliť za čas. Ja som šťastný a šikovný šuhaj! (Uhne sa, ako by sa predstavoval.)

Výstup 10.

Miloš, Zlatica.

ZLAT. (vstúpi): Už sú tu!

MILOŠ (skočí proti nej): Sem, sem, najmilšia sveta sestra!

ZLAT. (zachytí mu ruku): Počkaj. Musíš mi sľúbiť, že si viac nebudeš požičiavať od nikoho. Rozumieš, od nikoho… to jest nie od —

MILOŠ (vpadne veselo): Sľubujem ti, Zlatička moja, sväte všetko, čo si žiadaš, a ešte i nad to! (Stranou.) Všetci traja žiadajú sľuby; šťastie, že nie prísahy, a sľuby sa ľahko sľubujú. (Nahlas.) A teraz idem striasť pijavice so seba. Ale si skôr zaskočíme — som taký natešený! (Chytí Zlaticu a zvŕta ju.)

ZLAT. (bráni sa): Choď, choď!

MILOŠ (pustí ju a skrútne sa ešte raz sám, zdvihnúc peniaze nad hlavu, a spieva): Hej, hore háj, dolu háj… (Pribehne ku dverám; zastane.) Ale nepovedz nikomu, že si mi dala 600 korún.

ZLAT.: Budem mlčať ako hrob.

MILOŠ: Veď tak. Ty si najmúdrejšie dievča na svete. Pá, perlička! (Hodí jej bozk. Preč.)

ZLAT. (volá za ním): Pamätaj na sľub! (Malá pauza. Zlatica oprie sa rukou a stôl.) Nikdy sa už nenapraví tento nezbedník? Otec bol už nahnevaný veľmi a mamička ani počuť nechcela o jeho dlhu, ba ešte i mňa pokarhala, že prosím zaň. Nenapraviteľný. Ešte i Laja oberá o to, čo si vyrobí. Hrozné! (Pritíska ruky na hruď.) Keby aspoň od toho nebral nič. Od neho i dvaja chcú odplatu, že ho vychovali. Mamička chcela, aby si mňa vzal; Miloš, aby mu dlhy platil. Nie div, že sa mu spríkrila naša dobrota. Ja ho neodsudzujem, že nechcel byť otrokom za naše dobrodenie. Dnes striasol Miloša, mňa pred rokom, keď pohádzal knihy. (Pauza. Stojí zamysleno a hľadí do zeme. Začne spievať nepovedome.)

(Strhne sa.) Čo to spievam? Aká pieseň prišla mi na um? Ja nesmiem tak spievať, som bohatého vena, som vraj peknej tváre. (Obzrie sa po zrkadle.) Mám byť hrdá, dôstojná, pyšná. A on mne nič nesľúbil, ani nebol „môj premilý“… Ja som mladucha iného… hľa, obrúčka! (Stiahne ju s prsta, obzerá a hrá sa s ňou.) Môj snúbenec v spoločnosti má už váhu a je zvelebovaný: bude mi závidieť celé okolie…

(Opona.)