ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O mesiac pozdejšie. Kancelária u Bučinských, tak ako prvej.

Výstup 1.

Bučinský sám.

BUČ. (sedí za písacím stolom, drží pero v ruke): Hm, teda zas som sa dostal na svoje staré miesto, kde som celý život prežil. Ja som sa úfal, že všetku starosť a ťarchu okolo obchodu navždy složím na plecia Laja, a on čo vykoná?! Ochorie! Vysvitlo, že tu robil za dvoch a v noci sa učil. Chce skončiť privátne, keď sme mu pomoci nedali. Je zmučený. Neviem, žena, ináčej taká šľachetná, k nemu nemá ľútosti.

Výstup 2.

Bučinský, Anna.

ANNA (vstúpi, domášne odetá): Hľadám ťa práve. Chcem ti povedať, že Lajo už vstal; obliekol sa. Ale o jeho kancelárskej práci nemôže už byť ani reči. To jest, že by vo dne v kancelárii tak robil, a v noci sa učil… (Sadne naproti Bučínskému ku stolu.) Prišla som ťa prosiť, aby si mu dal peňazí, nech si skončí a nech začne život, ako sám chce.

BUČ. (milo prekvapený): Ozaj, tak si žiadaš? To ma veľmi teší, Anička. Chvalabohu, i že je už hore; pošli ho sem. Už som bol odhodlaný, že mu proti tvojej vôli poskytnem pomoc; tým lepšie, keď sme jednej mysle. (Šuchá si ruky.) Napodiv sa zmenil ten mladík. Zaviera sa do seba, ba ako by sa nás stránil, ako by to ani nebol ten náš oddaný syn, ktorého sme vychovali a mali tak radi. Nerozumiem to.

ANNA: To má svoju príčinu, a ja to už chápem.

BUČ.: Akú? Že sme ho nechceli prepustiť z obchodu? My sme vždy len dobre mienili s ním. Hoci sme to žiadali od neho, nemal sa tak zmeniť… Teda chce preč?

ANNA: Áno.

BUČ.: Aspoň za tých pár mesiacov, kým odstane svadba Zlaticina, mohol by ostať. Zišiel by sa nám nevyhnutne.

ANNA: Práve ani za ten čas nechce tu byť.

BUČ. (mrzute): Nevďačník! Čo ako ho rád mám, musím mu nadať.

ANNA: I ja som mu tak nadala, a na to on povedal mi príčinu, prečo nechce a obzvlášte nechce ani za ten krátky čas tu byť. Ľúbi našu Zlaticu…

BUČ. (prekvapeno): To je niečo nového. Veď ak by ju bol chcel dostať, nebol by upustil od učenia. My sme tak chceli, aby bola jeho.

ANNA: Povedala som mu tiež. Uznal svoju vinu a vysvetlil mi, že vtedy nevedel o svojom srdci. A keď je už stratené preň všetko, chce ísť preč. Zahrabe sa do kníh, a keď nevidí Zlaticu, že skôr sa premôže… Ľutujem ho, lebo jeho radšej by bola za zaťa.

BUČ. (pokyvuje hlavou): Tiež, tiež… lenže si v tom nespomôžeme. Zlatica je šťastná s Vozárom… No, teda pošli mi ho sem. (Anna vstane.) A s kanceláriou čo bude?

ANNA (postojí): Na čas musíš ju viesť ty. Na tých dvoch, Miloša a Ruženu, nemožno sa ešte spoľahnúť cele.

BUČ. (smutne): Tak, tak. (Prestávka.) Ale, počuješ, ten tvoj syn sa napráva pri Ružene.

ANNA (živo): I ja badám. Zvláštne dievča, tá Ružena. Tak narába s ním, že mi je divné. Karty nechal, lumpovanie, pitie tiež. Ešte môže byť i poriadnym človekom. Celé dni pracuje.

BUČ.: Áno. Haha! My všetci sme si nevedeli s ním rady, a tu ona, hľa, čo vyvedie! Ak ho zachráni, musí si ju vziať, a potom oddáme mu majetok, ktorý som ti dal pri našom sobáši a ty ho ani neznáš. Keď s jedným synom nepodaril sa ti plán, vezme si ju druhý.

ANNA (milo): Hej, hej! Bolo by to dobre…

Výstup 3.

Bučinský, Anna, Lajo.

BUČ. (Lajovi, vstúpivšiemu): Práve ideš vhod; potrebujem ťa.

LAJO (veľmi bledý): Mám tu v stole veci — chcem si ich poshľadávať a odniesť… Čo rozkážete, otec?

BUČ: Teda mieniš odísť. Azda len nie ešte dnes?

LAJO: Ak nemáte nič proti tomu, najmilšie by mi bolo odísť ešte dnes.

ANNA (vpadne): Čo myslíš? Veď sa temer potácaš ešte. Zostaneš, kým sa zotavíš.

LAJO: Viete, matka, že odísť mi je potrebné…

BUČ: Ale si oslabnutý. Veď mal si sa zdôveriť nám. Veď sme ťa vychovali a tvoju skazu nechceme. (Otvorí stolík a začne hľadať čosi v ňom.)

ANNA: Akože pôjdeš preč, veď ledva stojíš na nohách. Sadni si aspoň. (Pritiahne mu stoličku.)

LAJO: Neustávajte sa. Za týždeň, čo som bol chorý, ste sa naustávali dosť. (Nesadne.)

ANNA: Práve preto viem, ako ťažko chorý si bol, a preto aspoň tri dni ostaneš ešte. Dnes nemohli by sme ťa ani dať odviezť. Robotné kone sú na poli všetky, a parádne šly na stanicu po Vozára.

LAJO: Pomaly prejdem peši. Stanica je nie ďaleko, a mne bude na úžitok prejsť sa trochu.

ANNA: To ja, ako mať, nedovolím. Zajtra teda odídeš, keď už cele nedáš sa zdržať. A potom aspoň na svadbu Zlaticinu prídeš? Veď ste ako brat a sestra. Nech je jej šťastie ničím nie kalené!

LAJO (s výčitkou): Vy viete, mama, že nemôžem!

ANNA: No nech, nech… Otec, vrav ty. (Odíde.)

BUČ.: (zavrie stolík, keď bol čosi vzal z neho):# Áno, i ja ti chcem čosi povedať. Súhlasím s tým, že odídeš, aby si si skončil, čo máš skončiť. Odmenil si ma za rok; oddýchol som si a pôjde to už zas starou koľajou. Nuž teda tu ti chcem dať toľko, čo ti postačí, aby si pohodlne a pokojne doštudoval.

LAJO: Dávali ste mi mesačný plat, zvýšilo mi čosi — to mi bude na čas, a potom mienim sa udržať privátmi. Zarobím si.

BUČ.: (vpadne): Tak, ako teraz, že o zdravie prídeš! Keď budeš mať, čo potrebuješ, môžeš venovať všetok čas svojim štúdiám a zdokonalíš sa lepšie.

LAJO: Dosť ste na mňa vynaložili už. Nechcem viac využitkovať vašej dobroty.

BUČ (nepokojne): Môj cieľ bol vychovať ťa podľa tvojich schopností z lásky k tebe. Z tejto lásky dávam ti túto pomoc.

LAJO: Lásky bolo už tiež dosť, a — nezaslúžene.

BUČ. (vzrušeno): Dosť ti už bolo lásky? Pohŕdneš mojou pomocou?

LAJO (s citom): To nie, ale —

BUČ. (káravo):. Ale? Tvoje veľké povedomie ti robí veľa zlého. Vráť mi ich teda, keď budeš môcť, ty tvrdý pán!

LAJO (zahanbeno): Dajte, otče. (Vystrie ruku za peniazmi. Bučinský mu ich podá.) Vďaka! Vrátim, keď budem môcť.

BUČ.: Vráť ich… Ale syn otcovi nevracia trov výchovy. Ak sa cítiš synom a mňa pokladáš za otca, prijmeš to ako dar odo mňa.

LAJO (pohnutý): Vďaka, otče! Hoci nezaslúžim vašej veľkej lásky, beriem ich tak, ako žiadate, (Čiahne za jeho rukou, aby ju bozkal; Buč. najprv bráni, potom dovolí.)

BUČ.: Ako otcovi syn… (Bozká ho na čelo; potom rýchlo preč.)

Výstup 4.

Lajo sám.

LAJO (ide za stolík a sadne si na stoličku): Aký som zmorený. Temer som už nevydržal na nohách. Bolo to nad sily celé dni v práci, a v noci pri knižke — a k tomu ten ničiaci cit. (Podoprie sa lakťom o stôl a hlavu do dlane.) Srdce, ako teleso páliace, šklbajúce, ktoré vše oslepovalo i rozum. Darmo som stŕčal nos do knižky, večne videl som ju na každej litere, v povetrí, vo svetle i vo tme, i všade, kde oči uprieš. Ako by jej tvárička bola akýsi zázrak, za ktorým nesie sa duša a oči nemôžu sa od neho odtrhnúť. Jej oči záhadné boly pri mne vždy, aby ma mučily — i teraz sú tu. (Prestávka.) Ale k činu! Pobrať veci a odísť čím skôr! Nepekne mužskému klesať pod ťarchou beznádejnej ľúbosti! (Vytiahne priepravku a prehŕňa sa v nej. Vyberá papiere, pozerá, spisuje. O chvíľku zastane a oprie sa chrbtom o stoličku, ukonaný.) Práca nejde ešte. Dokiaľže bude trvať táto zmalátnenosť u mňa? (Počuť kroky v pitvore.) Hľa, to ide tá roztrpčená krása do kancelárie robiť, hoci rada by pohodlie, nádheru. Zdôverila sa mi s tým, keď mi chodila, matkou posielaná, posluhovať v chorobe. (Zavrie oči: sedí ticho.)

Výstup 5.

Lajo, Zlatica, potom Anna.

ZLAT. (vstúpi): Odíde?… a nenávidí ma! Dal mi to na vedomie nemilosrdne. Keď som šla do jeho izby v chorobe jeho, zavrel oči, ako by spal, a neotvoril ich, kým som bola tam, ani neodpovedal, keď som sa mu prihovorila. Tak s hnevom, s horkosťou sa rozídeme? To nemožno! (Zbadá Laja za stolom. Zastane.) Je tu?

LAJO (stranou): Ona! Záhadných očú. Ničiaci ma zjav. Moja bolesť a zhuba!

ZLAT. (obďaleč hľadí naň): Aký je strašný! Takýto ešte nebol. Ani sa nepohne. Je omdletý, či sa pretvaruje zas? (Pristúpi bližšie.) Lajo, zle ti je?… Nič neodpovie. (Dotkne sa mu ruky.) Ako ľad. (Zľaknuto.) Umrel, a nik o tom nevie. (Dotkne sa mu rukou čela.) Umrel! Otec, mať, poďte! (Chce utiecť.)

LAJO (prichytí jej ruku): Nevolaj, nekrič. Neumrel som, hoci nebola by chyba. (Stiahne jej ruku k svojim ústam a bozkáva.) Na rozlúčku!

ZLAT. (bráni sa): Lajo, spamätaj sa, čo robíš? Nie, nie!

LAJO (rýchle stiahne i ju k sebe a ľúba jej tvár): Prvý raz a naposledy. I tieto záhadné, mučivé oči… a teraz preč. (Rýchle ju odtisne.) Utekaj, Zlatica, odo mňa, lebo zblazniem!…

ZLAT. (uteká zdeseno): Oh, Lajo, Lajo!… (Vo dverách stretne sa s Annou. Rýchle prebehne popri nej preč.)

ANNA (vstúpi): Čo sa tu deje? Zlatici prišiel snúbenec, a ona tu?

LAJO: Nič, mama, nič! (Tuho dýcha.)

ANNA (podráždeno): Nič?… a uteká od teba cele vyjavená. Ty tiež si zmenený a rozrušený. Nič sa nestalo? (Hľadí naň sudcovsky.)

LAJO: Lúčil som sa s ňou… Odpusťte! Navždy!

ANNA: A povedal si jej, že ju miluješ. (S hnevom.) Ako môžeš rušiť jej pokoj teraz, ako kaliť jej šťastie svojimi vyznaniami?!

LAJO (vzrušeno): Nemal som viac sily. Nevládal som sa premôcť. Nemôžem viac panovať nad sebou a nechcem! (Vstane ako bez seba.) Mama, strážte si dcéru, lebo neručím za nič!

ANNA: Ešte sa i vyhrážaš? (Rozhorčeno.) Tak my sme si to zaslúžili od teba, ktorého sme milovali ako svojho syna? (Trasúcim sa hlasom.) To by nebola čakala!

LAJO (spamätá sa): Odpusťte; neviem, čo vravím. Som zlý. Jedna záchrana pre ňu i mňa: môj odchod. Prosím, prepusťte ma ešte dnes!

ANNA (horlive): Áno, odídeš v tú hodinu! (Preč.)

LAJO: Vďaka! (Spustí sa na stoličku, ukonaný.) Tento výbuch sotil ma nazpät i na tri dni. Čo som to vykonal? Som mrzký, som mrzký… (Vezme papiere a vlečie sa von.)

Výstup 6.

Ružena sama.

RUŽ. (vstúpi; ide k písaciemu stolu, sadne, ale vstane hneď a začne sa prechodiť po kancelárii): Čo robiť s tým človekom, s tým Vozárom? Prenasleduje ma svojím lichotením a vyznávaním. Dva razy pýtal schôdzku — odoprela som. Teraz ledva že prišiel, už si našiel príležitosť, aby mi povedal: „Či budete pod zemou, či v povetrí, či sa skryjete kdekoľvek, alebo premeníte na vtáka alebo letáčika, ja musím s vami byť!“ To šepol, ako šiel pitvorom, a ja sem. Je v tom veľmi smelý, milý a — bezočivý. Môže byť plná izba ľudí, môže viesť rozhovor i na tri strany — stále mi lichotí. Napr. pri stole vezmem mu tanier, zdvihne ho skôr, podá so slovami: „Ďakujem,“ a bezzvučne dodá: „krása krás.“ Chodí po izbe so Zlaticou, a kroky obracia, aby šiel popri mne. Chváli, čo mu do očú padne, hovorí: „Som očarený — týmto kvetom,“ alebo čo vidí v blízkosti, a mne šepne: „Vami, kráľovná!“ Alebo keď ponúkam ho z naloženia báťku cigarou, strčí, ako nevedome, zápalky do vrecka a povie: „Slečna, láskave podajte mi i zápalky.“ No nečaká, kým donesiem, ale ide naproti mne, ďakuje a šepne mi: „Oslňujúca koruna všetkých diev!“ A ja sa nehnevám, hoci mala by sa hnevať. Mala by sa hnevať a zavrátiť ho, lebo aký smysel má jeho chovanie sa ku mne? Čo je to? Veď patrí inej, a ja ho nemôžem vypočuť. (Zastane, založí si ruky a hľadí pred seba.) Ah, a on by mi dal to, po čom túži moje srdce! Pri ňom mala by taký život, po akom túžim… a ja sa bojím, že neodolám jeho zvádzaniu. Bojím sa, že neodolám!

Výstup 7.

Ružena, Miloš.

MILOŠ (vbehne): Živila, Ruženka, živila!

RUŽ. (ide za písací stôl): No, čože je?

MILOŠ: Hádaj, čo sa mi prihodilo?

RUŽ.: To ja ver’ sotva uhádnem. Bol si na prechádzke? (Stranou.) Ako dobre, že prišiel. Aspoň nebudem tu sama.

MILOŠ: Bez teba na prechádzke?

RUŽ. (potrhne plecom): Zlatici len čo prišiel snúbenec. Mňa bolí hlava.

MILOŠ: A si svieža ako jarný deň, ako stolistá ruža, ako na Turíce pivónia.

RUŽ. (posmešne): A ďalej?

MILOŠ (ohnivo): Si ako zora purpurová! Ako lúčka o Jáne! Ako v kvete jabloň!

RUŽ. (panovito): Dosť, dosť! Povedz radšej, prečo sa tak tešíš.

MILOŠ: Veď preto som vbehol sem, aby ti to rozpovedal. Počuj: otec mi dal za prácu toľkú sumu ako tebe. Ba i od mamičky som dostal k tomu.

RUŽ.: Hm! To si ver’ nezaslúžil.

MILOŠ (krotko): Uznám, že nie. Najmä v prvé dni som len nasilu robieval a iba mýlil vás oboch.

RUŽ.: Pekne, že uznáš. I to je krok k polepšeniu.

MILOŠ: A vieš, čo spravím s peniazmi? Neuhádneš. Tebe vrátim 400 korún! (Vyťahuje toboľku z vačku a vezme z nej 400 korún slávnostne.) Tu máš, drahá sestrenica, s poďakovaním vrelým!

RUŽ.: Teší ma! Nečakala som. (Vezme peniaze, skrkve a položí do vačku.)

MILOŠ (chvastavo): Však nie! A ešte ťa čímsi prekvapím.

RUŽ.: Čímže? (Berie pero zas.)

MILOŠ (víťazne): Tu máš i týchto sto korún. Odlož mi a nedaj za dva týždne, čo by som ich ako prosil od teba. Rozumieš? Čo by som ich ako vymáhal od teba. A čo by som plakal! Čo by som kľakol pred teba!

RUŽ.: Hahaha! Daj teda! (Vezme peniaze a odloží k iným. Stranou.) Milý je tento zblúdilec a zaujímavý…

MILOŠ (žalostne hľadí za peniazmi. Stranou): Mal som predsa aspoň dva poháre piva vypiť z nich. (Nahlas.) Ale mi teraz prichodí na um, že by si azda predsa mal 50 korún nechať.

RUŽ.: Nie; načo? Tu sú dobre schované za mesiac.

MILOŠ (prekvapeno): Za mesiac? Dva týždne som povedal.

RUŽ. (rázne): Za mesiac! Dotiaľ ti ich nedám, čo ako bude tvoje srdce túžiť po nich. A čo plakať budeš! Čo kľakneš predo mnou!

MILOŠ (zhrozeno): Ale, Ružena!

RUŽ.: No, čo? Nie je to dobre pre teba? Otec ti zas dá potom, a budeš mať viac peňazí.

MILOŠ: A za čože mi dá otec o mesiac?

RUŽ.: Rozumie sa, že pracovať budeš ďalej. Musíš uznať i ty, že chorý Černický nemôže.

MILOŠ (pohoršený): Odpusť, ale ty si celý tyran. Ja nebudem ďalej pracovať!

RUŽ.: Odpusť, ale musíš! Ináčej tých sto korún, čo si si dal odložiť, nedostaneš odo mňa.

MILOŠ (skočí k nej): Ešteže! Daj ich nazpät hneď!

RUŽ. (cúvne): Ani kroka ku mne, lebo kričím!

MILOŠ (spurne): Krič, koľko chceš. Rozpoviem každému, aká si!

RUŽ. (falošne): I ja rozpoviem všetko o tebe a o tvojom úmysle pri kase.

MILOŠ (odskočí od nej. Stranou): Čertica! (Behá po izbe. Nahlas.) Ružena, musíš uznať, že si bez srdca. Ako môžeš takto používať proti mne, čo som ja ani nechcel vážne?! Čo je to?! Či ma večne budeš pre to v moci svojej držať? Večne budeš panovať nado mnou? Ja som tvoj otrok, či čo? Ty mňa tu ako vola do jarma nútiš, ako ovcu či ako teľa za motúzok chceš vodiť? Ja si to zabraňujem! To moje povedomie nestrpí! Vzbúri sa proti tomu! (Zastane pred ňou a búši sa do pŕs.)

RUŽ. (smeje sa): Tvoje povedomie?

MILOŠ (vzbúreno): Akým právom si dovoľuješ? Kto ti dal k tomu moc?!

RUŽ.: Iste sa to osud proti tebe sprisahal a dal mi ťa do rúk. A tvoja matka je tiež nie veľmi proti tomu.

MILOŠ (zlostne): Osud? Osud robí so mnou to, čo ja chcem… Že moja mama? Ako to vieš? — (Tichšie.) Dobre teda! Za mesiac budem tvojím otrokom, sluhom; ale urobím tak len preto, že sympatizujem s tebou, a nie z presvedčenia. Od presvedčenia svojho neodstúpim!… A potom akú odmenu dostanem, že ťa takto poslúcham? Som zvedavý!

RUŽ. (zadiveno): Akú odmenu? Ty sa mi pekne poďakuješ, že som ti peniaze opatrovala.

MILOŠ (prudko): Nevysmievaj sa! Poďakovať sa pekne! Sľúbiť mi musíš, že ma viac trýzniť nebudeš. Sľúbiť slávnostne!

RUŽ.: To ešte neviem. Uvidím, o koľko budeš lepší.

MILOŠ: Ružena, daj si pozor! Nezlosť ma! Zachodíš so mnou ako s malým chlapcom. Daj si pozor! Ja tiež vezmem si právo nad tebou. S peniazmi schvátim ti ruku i celú teba, a navždy.

RUŽ. (posmešne): Nemyslíš, že by to bolo priveľa za jednomesačné „otroctvo“?

MILOŠ (uštipačne): Hádam máš iného?

RUŽ.: Haha!… Si smiešny… Pravdaže iného!

MILOŠ: Teda daj mi sto korún nazpät. Nechcem s tebou nič mať!

RUŽ.: To už nie. Z ruky ťa ja nepustím… A pracovať budeš pilne, ako sa na čestného človeka sluší.

MILOŠ: Ružena, ja ťa zaškrtím! (Behá po izbe. Stranou.) Ako ma trýzni! Len šťastie, že nevie, ako vďačne dal by si i oko vyklať za ňu — žiadala by to… A koho to má? Musím predsa robiť. A nevzdialim sa z jej blízkosti ani na krok. (Nahlas.) Nech je teda, ako žiadaš, diablica. Ale vedz, že moja zlosť proti tebe je ohromná! (Vybehne, plesnúc dverami.)

RUŽ. (podopiera si hlavu; hľadí za ním mračno. Ako ostane sama, vyskočí a zatlieska rukami): Hahaha! Živio! Toto sa mi podarilo!

Výstup 8.

Ružena, Vilo.

VILO (rýchle vstúpi): Tu ste, hviezda-bludica? Raz predsa dopadol som vás samu!

RUŽ. (ide za stôl spešne a sadne): Ľutujem; no nevedela som, že naozaj vážne chcete so mnou o niečom hovoriť.

VILO #I(so zazlením):-I# Nevedeli ste, že vážne? Tak vážne, ako beriem svoj život. Prečo ma nechcete vypočuť, kráľovská deva? Ja vás zbožňujem!

RUŽ. (stranou): Ha, to tu inak zneje, ako keď žartom šepce v prítomnosti iných!

VILO: Prečo sa skrývate? Neustúpim, kým ma nevyslyšíte. Vy nesmiete ďalej ostať tu. Vy nie ste stvorená, aby ste plesneli v kancelárii. Vaša kráľovská postava, vaša veľkolepá krása, váš zjav nádherný nie je na to, aby hostí vysluhoval, tetkine a baťkove rozkazy plnil. Pre vás osud určil život iný.

RUŽ. (živo): Život iný — ale aký?

VILO (oduševneno): Skvieť sa! Byť v nádhere, ako sama nádherná ste. Oplývať bohatstvom, ako sama bohatá ste. Byť obdivovanou, povýšenou, závidenou. Vám zlato, hodváb, drahokamy…

RUŽ. (snivo): Áno, áno… po tom túžim!…

VILO (s ohňom): Vy ste stvorená, aby ste panovali, a nie poslúchať. Aby na vaše pokynutie rukou i desiati sa vrtili, aby sa korilo pred vami okolie. Vy máte žiť v paláci, prepychu…

RUŽ. (opojeno): Bože, veď to chcem, to!

VILO (s chvatom): To chcete… A prečo sa teda skrývate predo mnou ako bludica? Ja všetko mohol by vám dať.

RUŽ. (udiveno): Vy, vy by ste to mohli a chceli?

VILO (ohnive): Mohol by to, a chcem! Len vášho privolenia treba. Len vy sľúbte.

RUŽ. (rozčúleno vstane od stola): Oh, ako sľúbiť! Či môžem?

VILO (pristúpi bližšie a čiaha za jej rukou): Môžete, môžete. Jedno slovo z vašich krásnych úst, jedno slovo, a stanú sa divy. Jedno slovo pretvorí váš neblahý život v zlatý raj!

RUŽ. (tlmeno): Pristávam! (Vilo rúti sa k nej a chce ju zavrieť do ramien; ona cúvne pred ním.) Ešte jedno… Ako to povieme Zlatici?

VILO (zastane zarazený): Zlatici povedať, a načo? Moja cárica, netreba! Zlatica nebude o tom nikdy vedieť.

RUŽ. (prekvapená): Nebude vedieť?

VILO (rýchle): Nie, nebude; načo by vedela? Naša láska bude tajná, a tým horúcejšia, tým vrúcnejšia. Nech si žije Zlatica v blahej viere, že ju ľúbim — je dievča dobré; ale mne vy budete všetkým… Budete žiť v nádhernej vile, v paláci, obklopená všetkým, čo si duša vaša zažiada — všetkou rozkošou a všetkým pôžitkom, čo život môže poskytnúť. Zavediem vás do miest a krajín, o akých sa vám nikdy ani nesnívalo. Vy budete jediné moje blaho, moje šťastie, moja útecha, môj útulok.

RUŽ.: Svet nemá vedieť o našom pomere? Bude to skryté… Tak to má byť?

VILO (s chvatom): Tak, tak! Ja vás ľúbim šialeno. Vy ste žitia môjho koruna. Moja nádhera, moja bohyňa, ktorej sa klaňať budem. Moja rozkoš, svätica, spása!

RUŽ. (zúfalo): Chach! (Začne behať po izbe. Na písacom stole zazrie nôž, ktorým papier rezávajú, schytí ho a vrazí do jeho pŕs.) Tak za čo mňa vy chcete mať, podliak!? (Nôž zlomí sa a spadne na zem.)

VILO (zarazený, cúvne od nej): Ružena, čo robíte? Čo vám je? Veď by ste ma boli preklali, nech je nôž pravý!

RUŽ. (vzbúrená): Veď to som chcela, a to mi je ľúto, že nie je ozajstný. Vzdiaľte sa!

VILO: Spamätajte sa. Nekričte tak, bláznivá… Počujú!

RUŽ.: To chcem! Ak nepočujú, poviem im ešte!

VILO: Ružena, čo myslíte? To spraviť neslobodno. Ja si Zlaticu musím vziať, ale ľúbim jedine vás, krása krás, a vy ma chcete skaziť. (Blíži sa k nej.) Ružena, buďte múdra. I tak vy mojou budete, a čo cez všetky prekážky sveta musím prejsť za vami!

RUŽ.: Nikdy! Berte sa preč! (Otrčí ruku, v ktorej drží rukoväť noža, proti dverám.) Ináčej budem volať!

VILO: Spamätajte sa! Neroztrhajte blaho svoje i moje, Ružena!

RUŽ.: Preč, preč!

VILO (ide ku dverám. Cez ruky): Diablica, obanujete. (Preč.)

RUŽ. (hodí rukoväť noža na zem): Umriem od vzbúrenia, zadusí ma hnev, porazí ma! Mne také predložiť, mne!… (Klesne na stoličku.)

Výstup 9.

Ružena, Anna, Mara.

ANNA (vstúpi zadivená): Čo ti je, že si taká zničená, či zúrivá?

RUŽ. (sosbiera sa): I zničená, i zúrivá. Práve som k vám chcela ísť.

ANNA (zvážnelá): O Miloša? Vyviedol niečo zas? Lebo ja, keď je reč o niečom zlom, len na neho myslím… Ale nie. Veď mi práve vravel, že chce i ďalej robiť. Ty, Ruženka, tak ho vieš vodiť, ako nikto z nás.

RUŽ.: Teším sa i ja, že začína byť vážnejší. Ale nie o ňom som chcela s vami hovoriť — o druhom, o Vozárovi.

ANNA: O Vozárovi? Práve náhle odišiel. Mal ísť len o ôsmej večer, ale mu prišlo na um, že čosi neodkladného nevykonal — i musel preč.

RUŽ.: Neverte. Je podlý!

ANNA (zarazená): Ružena!

RUŽ. (pevne): Teraz mi lásku vyznával.

ANNA (pristúpi bližšie, chytí ju za plecia. Káravo): Blúzniš?

RUŽ.: Je tak. Ale zato si Zlaticu chcel vziať.

ANNA (spľasne rukami): Pre Pána Boha, čo to vravíš! Je to pravda?!

RUŽ.: Keby nebola pravda, či by som mala smelosti tvrdiť také niečo? Zlatici nemôžem, neodvážim sa to povedať; ale vy vedzte, aký je, a konajte, čo vám materinská povinnosť káže.

ANNA (lomí rukami): Preboha, čo robiť, čo robiť?! Ja jej to nemôžem povedať. To by bol pre ňu úder usmrcujúci! To ju zničí!

RUŽ.: Pomyslite si, aký ju čaká život, keď už teraz ju klame. Kým je nie pozde, konajte!

ANNA: Pravdu máš, pravdu máš! Moja dcéra drahá, do pazúrov koho si sa mala dostať. Dobre, Ruženka, že si vyzradila, hoci mi je to bolesť. Celý svet vie už o ich zasnúbení, svadba určená… bude klebeta, smiech, posmech!

RUŽ.: On nevyzradí o sebe zlého, a vy tiež nemusíte povedať pravú príčinu rozpadnutia. No i tak ľahšie znesiete klebety než nešťastie dcérino.

ANNA (pokojnejšie): Pravdu máš i v tom, nejdem odkladať. (Zazvoní.) Tu v tvojej prítomnosti oznámim jej.

MARA (vojde): Čo rozkážete, milosťpani?

ANNA: Zavolaj slečinku sem do kancelárie.

MARA: Áno, prosím ponížene. (Preč.)

ANNA: Veď zdal sa mi, ako odchodil, akýsi divný. Ale nazdala som sa, že sa so Zlaticou čosi poškriepil, hoci to medzi nimi nebývalo. A ona ho milo vyprevádzala…

Výstup 10.

Anna, Ružena, Zlatica.

ZLAT. (vojde): Prosím, mama —

ANNA (stranou): Ako jej povedať. Je akási skľúčená; azda, že odišiel… (Nahlas.) Dcéra moja, povinná som ti oznámiť strašnú vec.

ZLAT. (zdesená): Čo je? (Obzrie sa dovôkola splašeno. Stranou.) Umrel Lajo? (Chytí sa o stôl rukou.)

ANNA: No veď netrať ducha. Nešťastie ešte nie je také, že by ti zamdlievať bolo. To nie!

ZLAT.: Tak čo sa stalo? Nemučte, mama!

ANNA (s horkosťou): Snúbenec tvoj dokázal sa nehodným…

ZLAT. (roztvorí oči, nechápavo): Ako to rozumieť?

ANNA: Nerozumieš. Berúc teba, ľúbi, či vyznáva lásku inej.

ZLAT. (zadiveno): Tak teda nemusím ísť za neho?

ANNA (prudko): Ako by si mohla? Dievča, pochop veľkosť veci!

ZLAT. (zasmeje sa): Tak je dobre! (Hodí sa k nej.) To je dobre, predobre. Teším sa! Ruženka, teš sa i ty. (Beží i jej na krk.) Teš sa so mnou. Tebe to lásku vyznal! Tušila som… Nech si ťa vezme teda, nech! (Tľapká rukami. Anna, Ružena hľadia na ňu s udivením.)

ANNA (stranou): Rozum sa jej pomiatol od tej zvesti, Bože! (Nahlas.) Nedbáš?

ZLAT. (naradovaná): Nedbám, nedbám! Teší ma a povďačná som mu. A toto mu pošlite, rýchle, rýchle! Toto puto! (Hodí prsteň na stôl.) A že mu ďakujem, veľmi ďakujem. (Ide proti dverám.) Ja idem k nemu…

ANNA (ustrnuto): Ku komu? Veď ty vravíš dve na tri, bez súvisu ako pomätená. Ku komu chceš ísť?

ZLAT. (postojí; netrpezlive): K nemu, nech neodíde bez vedomosti o tejto veci. Koč už stojí pred dverami. Mama, rozumieš, k Lajovi. (Vráti sa k Anne a schytí jej ruky k ústam.) Mama, prosím ťa, môžem?

ANNA (zadiveno): Teda tak? (Smeje sa uľahčeno.) Ste mi tu všetci krásni ľudia! Ja som sa nazdala, že ju budem kriesiť zo smrtného zamdlievania, a ona ledva že sa oslobodila od jedného, už letí ku druhému. (Zlatica hodí sa jej na hruď a zapcháva jej ústa bozkom. Anna odtisne ju.) Choď, choď!

ZLAT. (uteká veselo): Mamička, Ruženka, odpusťte! (Preč.)

ANNA (s potešením hľadí za ňou): My sme sa ľakaly, že jej to zadá smrteľný úder, a ona je šťastná. Vďaka ti, Ruženka! Ak nepovieš, bolo by sa to špatne splietlo. Teraz odošlem prsteň…

Výstup 11.

Anna, Ružena, Miloš; potom Zlatica s Lajom a Bučinský.

MILOŠ (vstúpi): Čo sa to robí?… My sme s otcom prehovárali Laja, ktorému zas bolo horšie, aby ostal do rána. Vtom ta, do izby Lajovej, vletí Zlatica a rozpráva nám, že je už po jej oddaní s Vilom. Je už vraj slobodná! A na chodbe stojí kýsi posol a doniesol list Ružene. Posol čaká odpoveď. Písmo je Vozárovo. Čo ten chce s tebou? Roztrhať list? (Drží list v ruke.)

ANNA (vezme list): Veru tebe, Ruženka. Písmo je toho nečestníka. (Dá list Ružene.)

MILOŠ (ohnive): Čo ten chce s tebou? Daj, roztrhám!

RUŽ. (obzerá list): Iste prosí o odpustenie, alebo — (Roztrhne obálku.)

MILOŠ (s chvatom): Alebo čo? Prečítaš to? Neprečítaj; pošli nazpät tak. Iného nie je hoden. Však, mama, i ty tak myslíš? Nedovoľ; prikáž Ružene.

ANNA: Syn môj, my k ničomu Ruženu prinútiť nemôžeme.

MILOŠ (rozčúleno): Ale ja ju prinútim. Ružena, vráť ho, alebo hoď ho do pece. (Ružena rozvinie list a číta.) Teda čo chce?

ANNA (Milošovi): Nemáš práva miešať sa do toho.

RUŽ.: Po prvé prosí ma o odpustenie pre urážku, ktorej sa dopustil proti mne; po druhé —

MILOŠ (vpadne prudko): Čo po druhé?

RUŽ.: Po druhé pýta moju ruku s poníženosťou vraj. Lebo vraj vie, že o ženbe so Zlaticou už nemôže byť ani reči. On síce že nedostane sa tak rýchle na výšku, ako by sa bol dostal s Bučinských majetkom.

ANNA: Podliak!

RUŽ.: Ale usilovnou prácou, železnou vôľou a vytrvalosťou jednako dostane sa ta a dá mi všetko, ako sľuboval.

MILOŠ (rozčúleno): A ty prijmeš?

RUŽ. (falošne): A čo mi robiť?

MILOŠ: Čo robiť? Môže tu byť otázka? Hodiť mu do hlavy list.

RUŽ. (smeje sa): Ako mu hodím do hlavy list, keď je nie tu?

MILOŠ (vzbúreno): Mama, nedovoľte! Zabráňte jej! Ona nesmie ísť zaňho! Ja ho zničím, ak sa opováži vkročiť sem!

ANNA (vážne): Syn môj, utíš sa! Nás on hlboko urazil, ale Ruženke my diktovať nemôžeme, čo jej urobiť. To je jedine jej vôľa.

MILOŠ (s hnevom): A ju neurazil? Ju ešte väčšmi — tuším to! Ružena, nie?!

RUŽ.: Isteže. Veď preto prosí o odpustenie. Ak pôjdem zaňho, dá mi to, po čom túžim a čo si žiadam. Ale za pohodlie či nemala by v srdci naproti nemu večný odpor a horkosť, to neviem… (Ide k stolu a vezme pero do ruky.)

MILOŠ (kročí s chvatom za ňou): Čo ideš písať? Čo môžeš napísať? Len odmrštenie! (Nahne sa nad ňu a číta odpoveď; vykríkne.) Urrá! „Nie“!

ANNA (prívetive): To je odveta?

MILOŠ: Živila Ruženka, živila! Už som temer plakal! (Utiera si rukou oko.) Daj sem, odnesiem sám list poslovi! (Vezme list od nej a uteká s ním preč.)

ANNA: Vďaka ti, Ruženka! Omnoho viac si urobila, než sa nazdáš, než vieš a myslíš si. Moja láska k tebe bude trvať, kým žijem. (Bozká jej čelo.)

MILOŠ (vráti sa): Živila ešte raz, živila Ruženka! Dosiaľ som ťa len zbožňoval, teraz si ťa i ctím. A na znak toho skloním sa pred tebou. (Kľakne na jedno koleno pred ňu.) Nič tí nemôžem dať, len seba. Ty potrebuješ, aby si panovala nad niekým; nuž panuj nado mnou. Ja potrebujem vodiča. Tak veď ma — po celý život!

RUŽ. (zohne sa, hladí mu vlasy na hlave. S úsmevom): To ešte uvidíme. Uvidíme!

(Lajo a Zlatica, držiac sa za ruky, vstupujú; tváre majú jasné, šťastné. Za nimi).

BUČINSKÍ (veselo): Už je dobre s kanceláriou! (Vidiac Miloša s Ruženou, živo podá ruku Anne a objíme ju.)

(Opona.)