ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veranda u Bučinských. Biele lavičky okolo a biely záhradný stôl. Na stole knižka, poháre, nôž. Po chodbe kvety v kvetníkoch.

Výstup 1.

Anna sama. Potom Mara.

ANNA (utiera si okuliare a sadá za stôl): Celé sú mi oči zoslabené; už nevidím bez okuliarov čítať. Prvý muž môj bol gavalier veľký a veľký lump, a to ho i do hrobu donieslo. Vtedy som veľa plakávala a skazila si oči. Bol lump, márnik, a syn jeho Miloš je ako otec. Zabávať sa — to je najhlavnejšie u neho. (Vzdychne.) Som zvedavá, čo z toho bude. Má 23 roky, a dosiaľ od matúry ďalej nemôže sa hnúť. I tej ledva sa dožil. Každú triedu opätoval. Veľká starosť a žiaľ je to pre mňa. Divím sa mužovi, že nenechala ho ešte trpezlivosť a neodtiahne ruky od neho, ako by to bol už dávno zaslúžil. (Položí okuliare na nos, potom zacengá nožom o pohár.)

MARA (mocné sedliacke dievča; vstúpi): Čo rozkážete, milosťpani?

ANNA: Slečna už vstala?

MARA: Áno, už vstali. Teraz som im vodu zaniesla na umývanie.

ANNA: Choď k nej, aby sa ponáhľala, — bude už osem hodín.

MARA: Áno, prosím. (Chce preč.)

ANNA: Izbička tu na chodbe je v poriadku?

MARA: V poriadku, áno!

ANNA: Dobre. Choď ku slečne s odkazom a potom vy v kuchyni majte sa rezko s Betou. Viete, koho čakáme!

MARA: Áno, prosím. (Preč.)

ANNA (berie knihu so stola): Kým sme boli mladí s mojím dobrým druhým mužom, mysleli sme len shŕňať, kopiť, shrabúvať kapitál, a iné všetko príde nám samo. Teraz vidím, že za čím sme sa sháňali, je tu, ale iné sa nesplnilo. Moje sny nevyplnily sa — ani jeden. Miloš, ktorého vysnívala som si ja človekom nad všetkých mužských, sklamal ma. I teraz blúdi niekde, zabáva sa — kto zná, kde vzal peniaze. Lajo ma sklamal; vzoprel sa mojej vôli. Zlatica sa vydá dobre, a predsa nie som spokojná. Vozár je na okolí prvá partia, osobnosť vynikajúca, pekný i telesne, čaká ho budúcnosť nevšedná, možno i sláva: a predsa moje srdce sa neteší. Neviem, kde sa berie vo mne tento cit? Veď príčiny nieto k nemu. Ani tomuto dňu neradujem sa tak, ako by sa mala. Otec tiež je akýsi mdlý. Celý dom nemá v sebe nič slávnostného, ako by bolo treba. Ešte i Lajo je mrzutý akýsi. Pravda, on si ťažká, že sme mu odopreli pomoc skončiť štúdiá. Chcel by preč. Zunoval priveľkú prácu, ktorá je na ňom. No, veď možno, že dnes príde mu už pomoc. (Roztvorí knižku a číta.)

Výstup 2.

Anna, Zlatica.

ZLAT. (vyjde bielo, vkusne odetá): Volali ste ma, mama?

ANNA (složí knižku i okuliare a pozrie na ňu): Áno. Chcem ťa vidieť, aká si. Dnes si dlho spala, zlato moje!

ZLAT. (prichodí nebystro): Nechcelo sa mi vstávať. Nikdy mi nebolo tak ťažko opúšťať posteľ ako dnes. (Vytiahne sa.)

ANNA (so smiechom): Ej, ej!… Ja som si myslela, že ani spať nebudeš od vzrušenia a blaha. Čo to?

ZLAT.: Nič, mama. Akiste jedny spať nemôžu od blaha, druhé od blaha dobre spia — a k týmto patrím i ja. (Zívne; potom zanôti.)

ANNA: Divím sa tvojmu pokoju. Ešte i spievaš?

ZLAT.: To tiež môže byť znakom blaha. Mám plakať?

ANNA: To nie; ale niečo vzrušenia by ti pristalo.

ZLAT.: Možno, ja ho skrývam. Vieš, mama, to je noblejšie utajovať svoje city.

ANNA: Ach, tak? A i pred matkou? No, nech! Spokojná som teda. Si svieža. (Nežne.) Teda si šťastná, dievčička, čo?

ZLAT. (prižmúri oči a hľadí do diaľky): Oh, áno!

ANNA: Vozár je vynikajúci a pekný mužský.

ZLAT.: Vskutku pekný je ten —

ANNA: Ten? Môj Vilko… pomôžem ti povedať.

ZLAT.: Ešte sa tak nevoláme; ani si netykáme — len po svadbe. Ja som ho prosila o to. Vieš, je to tak elegantnejšie.

ANNA (pokrúca hlavou): Či v láske na eleganciu hľadíme?

ZLAT.: I v láske. Všade a vo všetkom… Ale o jedno vás prosím, mama.

ANNA: No, a to je?

ZLAT.: Ustálite dnes termín, kedy bude svadba?

ANNA (pozorne hľadí na ňu): Iste.

ZLAT. (hľadí do diaľky): Tak dajte hodne dlhý termín To je tak pekne byť zasnúbenou.

ANNA (krúti hlavou zadiveno): Ej, ej, aká si ty to mladucha! Skoro by som myslela —

ZLAT. (vpadne): Tento čas je najkrajší, a mne je u vás tak dobre. Viete tú národnú? (Spieva:)

Áno, mama? (Odchodí.)

ANNA (nežne): Drahé dieťa! Dobre, dobre! (Hľadí za odchodiacou, kým nezmizne vo dverách.) Verím, verím, čo ako ľúbiš svojho snúbenca, že cítiš úzkosť pred tým neznámym, čo ťa čaká. Tak je to s každým dievčaťom, hlbšie cítiacim. Bolo tak i so mnou. Ľúbe dieťa, dáme dlhý termín. Veď i nám je žiaľ dať ťa preč, ale čo robiť, keď je sudba ženy taká?! (Utiera si slzy s očú.)

Výstup 3.

Anna, Ružena, potom Mara.

RUŽ. (krásne, mladé mocné dievča v cestovných šatách, v klobúku na hlave, ide proti Anne): Dobrý deň. Som Ružena Krajčíková.

ANNA (vstane a kročí jej naproti): Vitaj, moja. Ty si Ruženka, najstaršia dcéra? (Stranou.) Aké krásne dievča!…

RUŽ.: Ruky vám ľúbam, teta. (Zohne sa jej k ruke.) Ja som najstaršia, Ružena, a idem teda na vaše zavolanie s radosťou.

ANNA: A ja s radosťou prijímam. (Bozká ju.) Zídeš sa nám. Sme potrební pomoci svrchovane. V kancelárii je práce moc — ujec v akejsi ducholieni. Ale ja i preto žiadala som teba, že ty, ako rodina, budeš v niečom i mne na pomoci. Nie tak ako cudzia — však?

RUŽ.: Áno, teta. Veľmi vďačne.

ANNA: Tak je dobre, moja duša. Teraz choď sa složiť: tuto ťa čaká izbietka príjemná. (Zavedie ju ku dverám.) Slož sa tam a schystaj hneď cele po domácky. Potom príď sem.

RUŽ.: Áno, teta! (Preč.)

ANNA (hľadí na dvere, za ktorými zmizla Ružena): Hm! Dievča je to neobyčajnej krásy! Krajšia od mojej, hrdej postavy… Pohyby isté, voľné, očarujúce. Kde sa vzal v chudobnej rodine taký zjav? Lajo pristane, vlastne zaľúbi sa do nej hneď. (Sadne si k stolu, berie okuliare, položí na nos a číta.)

RUŽ. (vyjde vo svetlých domácich šatách): No, už som sa preobliekla, teta, a hotová som ponúknuť vám svoje služby.

ANNA (pozrie po nej, složiac knihu. Stranou): I takto je prekrásna! (Nahlas.) A ja s radosťou i prijmem to, hoci by sa ti zišlo odpočinúť po ceste. Ale dnes máme roboty až veľa. Do kancelárie ťa ani pozrieť nepustím — budeš moja celý deň. Čakáme Zlaticinho snúbenca — veď som vám písala, že sa vydáva — príde i s matkou. Nuž musíme sa v kuchárskom umení preukázať. Musíme i my dozerať i pomáhať Bete, ktorá je síce veľmi dobrá kuchárka, ale len dve ruky má!

RUŽ. (so smiechom): Preto my svojich musíme jej požičať.

ANNA: Uhádla si. (Stranou.) Smiech jej odhalí rad zubov, krajších od Zlaticiných. (Nahlas.) Tak teda budeme pomáhať i my. Ale najprv sa občerstvíš. Poslať ti sem, alebo ideš dnu?

RUŽ. (poobzerá sa): Sem si prosím, teta, tu je pekne a príjemne.

ANNA: Dobre. Sadni si. Ja idem ešte rozkazy vydať a poriadky porobiť, kým sa občerstvíš. (Preč.)

RUŽ. (sadne a obzerá sa dookola): Tu je pekne. Dom, ako vidno, veľký, rozsiahly. Všade tušiť dobrobyt a pohodlie. Nie tak ako u nás, kde z každého kúta bieda kričí. Ach, ja som sa toho už tak nasýtila! S radosťou chopila som sa toho ísť sem. Mne by sa tak žiadalo byť bohatou!

MARA (vyjde; nesie na tácni tanier a zákusky): Nech sa páči. (Kladie tanier a nôž i vidličky pred Ruženu.) A čoho sa vraj ľúbi, piva, či…?

RUŽ. (vpadne): Vody čerstvej… ba nie, pohár piva ochladí ma lepšie. (Stranou.) Vody som sa dosť napila i doma.

MARA (preč).

RUŽ. (natiera maslo na chlieb, potom vezme si na tanier šunky): — Teda posilniť sa, a potom do roboty! Stúpiť na cestu nového života. (Je.) I toto je delikátnejšie ako u nás. Chutné, jemné, záživné, mne tu nebude zle, ako vidno; a doma ani najesť sa nedožičia ani sebe, ani iným. Ktorí v pýche svojej zabudli na chudobnú rodinu. (Je.) A koľkorakého poslala mi tu teta len na zákusku. (Je. Pauza.) A kto je tu teda všetko? Ujec a teta, syn Miloš, Zlatica a jeden príbuzný — tak písala teta. Ozaj, aký je syn?!

MARA (donesie pohár so speneným pivom): Nech sa ľúbi. (Položí pred Ruženu, potom preč.)

RUŽ.: Ďakujem! (Vezme pohár a pije.) Zvláštny nápoj i to, lepší ako inde. My sme ho nemali! Je hlúpa taká rodina, kde človek i lepší pokrm závidí a pokladá za šťastie občerstviť sa pivom. Nie! Nemôžem sa spriateliť s takým osudom. Nechcem sa pokoriť takej sudbe! Biedu mám v ošklivosti, a ja túžim, žiadam, požadujem premeny!

ANNA (príde v ruke s košíkom, Mara za ňou nesie misky): No teda môžeme začať robotu. Ty, Marka, misky daj sem a poodnášaj so stola po slečne. Cestá a pečivá sme už porobili predo dňom, teraz chcem ešte plnienku spraviť do niektorých, i do pečienky, a ešte jedno čerstvé cesto. Tu je kuchárska knižka — v nej som poznačila, ktoré. Vezmi a vyhľadaj.

RUŽ. (berie knižku, prehŕňa v nej): Tu je značka pri plnienke, a druhá značka: mandľová štrúdľa, nebo i peklo, orechový koch… všetko na jednej strane.

ANNA (usmeje sa): Nebo bude i bez nášho kuchárenia pre Zlatu a Vilka, jej snúbenca — pekla nepotrebujeme!

RUŽ. (s úsmevom): Ej veru nie!

ANNA (bije vajcia): Najskôr spravíme ten krém, opísaný tiež tam na tej strane. Cukor je v miske; vezmi lyžicu a miešaj; žĺtka dám hneď. (Ružena spraví.) O pol dvanástej majú prísť — máme času. (Stranou.) Nebolo by dobre nadštrknúť jej o mojom pláne? (Nahlas.) Nuž najlepšie, keď ti rozpoviem o mojich úmysloch. Nielen pre prácu v kancelárii volala som ťa sem, ale i pre iné. Máme my tu mladíka veľmi dobrého, o ktorom som vám i písala, ktorého sme vychovali my a máme ho veľmi radi. On robí teraz v kancelárii ako správca obchodu. Volá sa Lajko Černický… teda… akože povedať? Ale rovno. Nuž radi by sme ho oženiť.

RUŽ. (rýchle skloní zrak a mieša spešno v miske. Stranou): Čo to kujú? (Nahlas so smiechom.) Tak teda?…

ANNA (usmeje sa): Uhádla si. Ak sa ti bude ľúbiť a bola by obapolná sympatia, nuž by ste sa sobrali. On, ako správca, bude mať dobrý plat — o to sa postaráme. Veď ho máme ako svojho!

RUŽ. (smeje sa): To je zaujímavé, čo vy snujete! (Stranou.) Správca obchodu? Ja radšej by vášho syna!

ANNA: No vidíš, ľúbi sa ti to? Tak teda hľaď byť k nemu prívetivá. Očaruj ho! Zovňajšok máš na to dobrý. Preto som ti to rozpovedala, aby si vedela, ako sa správať k nemu… A toto už bude. Choď s ním do kuchyne… idem i ja hneď. Zavediem ťa potom ku druhým.

RUŽ.: Áno, teta. (Preč.)

ANNA: Taká som znepokojená akási. Toto dievča je prekrásne. Či nebude škodiť mojej dcére? Kto by si bol myslel, že v chudobnom dome taká krásavica sa nájde! (Odíde.)

Výstup 4.

Miloš, potom Ružena.

MILOŠ (príde s paličkou, v klobúku): Zas by sa mi zišly peniaze. Do diabla, ja neviem, či mi ich troví okrem mňa niekto, a či ony majú nohy, že sa mi hneď rozutekajú z vačku. Zo 700 korún mám už len 125, a dlžen som 400. Kdeže sa obrátiť zas? Kohože obrať. Otca, matku nemôžem; Zlata nemá, Lajo nemá, a čo by i mal, od pár čias je ako tiger. Najlepšie by bolo zabiť nejakého keťasa. (Položí paličku na stôl, ruky dá nazad a prechodí sa po verande.) A musím si veci do poriadku doniesť, kým veľactený budúci pán švagor (klania sa posmešne), pán Vozár, nebude údom našej ctenej rodiny. Lebo, ako badám, to je rázny pán. Ten mne voľkať nebude. Prvý raz bol som s ním, a už sa spýtal, ako je to, že som ešte nie skončený gazda, a už mám 23 roky. Mamička hneď ma porúčala do jeho priazne — čo on i prisľúbil. No, bude to priazeň… (Ružena vyjde s misou.) Á-á-á… To je moja neznáma sesternica? (Skočí proti nej a vystrie obe ruky.) Aká krásna… Ruky ti ľúbam! (Stranou.) Keby ona mala nejaký groš!

RUŽ. (podá mu ruku): Ty si Miloš? (Stranou.) Zovňajšok jeho je príjemný — ja radšej by tohto očarila!

MILOŠ: A hneď ťa do roboty zapriahli, a to domácej? Veď ty máš v kancelárii účinkovať? Pravda, dnes je u nás výnimočný veľký deň. Príde snúbenec sestrin, a to je veľké zviera…

RUŽ. (trepe sneh; s úsmevom): Tak?

MILOŠ: Tak, a bude veľké. Vystupuje vždy vyššie a vyššie. Dostane sa na závratnú výšku, temer do neba. (Stranou.) Ďas ho vzal — ten so mnou poriadok urobí! (Nahlas.) Ty si ho nevidela ešte?

RUŽ. (mieša): Nie.

MILOŠ: Ľutujem ťa, lebo tak nevieš, čo je krása mužská, dôstojnosť človečia, dokonalosť ľudská a charakter, áno, charakter!

RUŽ. (s úsmevom): A to všetko je pri ňom?

MILOŠ: Ešte i viacej. (Stranou.) Ukrutník bude, bez citu — ten mňa chytí do hrsti!

RUŽ.: Šťastná Zlatica!

MILOŠ: Si myslím! (Pauza. Prizerá sa Ružene.) Počuješ, sesternica, ty si veľmi pekná!

RUŽ. (potrhne plecom): Nech.

MILOŠ: Netreba ti to povedať?

RUŽ. (ľahostajne): Nie.

MILOŠ (vždy sa jej prizerajúc): Počuješ, my musíme byť dobrými kamarátmi.

RUŽ. (vyhýbavo): To uvidíme pozdejšie.

MILOŠ: Ja to už vidím teraz. Sympatiu moju už si si získala. Vždy môžeš počítať na moju pomoc. (Stranou.) A ja na tvoje peniaze, čo vypíšeš.

RUŽ.: Pomoc? Má mne byť tu nejaká pomoc potrebná?

MILOŠ: No, v kancelárii. Nehľaď tak udiveno na mňa. Niekedy býva tam moc práce.

RUŽ.: Tak pomôžeš kancelárii, či otcovi, nie mne.

MILOŠ (stranou): To som nedobre začal. (Nahlas.) Veď ja i robievam tam pilne. To jest robieval som, ale teraz sa musím učiť. Do gazdovskej školy som chodil minulý rok — k tomu mám chuť, lebo rád voľnosť, pole a…

RUŽ.: Čo učiť?

MILOŠ: Doháňať. Bol som chorý v zime, mal som umrieť. Už mi boli všetci lekári vypovedali. A to naozaj; to mi uver, to je pravda. Preto som zle složil.

RUŽ.: To je chyba.

MILOŠ: Chyba, chyba, ale čože robiť, keď ma tá choroba tak zničila! (Stranou.) Nedarí sa mi. Chcem ju obniesť, a len sa zamotávam a čujem kritiku. Som nešikovný dnes. (Nahlas.) Ruženka, poviem ti čosi… Hľa, ide ktosi…

Výstup 5.

Miloš, Ružena, Lajo, Anna.

LAJO (vystúpi na verandu od dvora k Ružene): Poklona!

MILOŠ (skočí a rozprestrie ruky strojeno): Ruženka, tu náš príbuzný, Lajo Černický.

RUŽ. (podá ruku Lajovi): Dobrý deň! (Stranou.) To je teda on, ktorého mám očariť?… Je pekný…

LAJO: Teší ma. (Stranou.) Toto je chudobná rodina! Kňažnou bys’ ju myslel. (Milošovi.) Buď taký dobrý, príď do kancelárie hneď. (Odchodí.)

RUŽ. (stranou): Je dosť ľahostajný… neprizrie sa mi.

MILOŠ (Lajovi): To si rozmyslím ešte.

ANNA (vyjde z domu): Ukáž, Ruženka, bude to už tiež. (Berie misu od Ruženy a pozerá obsah trepadlom.) Dobre je! (Kročí proti dverám, ale zastane hneď.) Koč hrkoce pred domom… mali by to byť oni? Koč zastal; Miloš, bež pozrieť dolu do dvora. Ruženka, ty choď oznámiť baťkovi i Zlatici. Zlata je vo svojej izbe. Choď rovno do dvier, potom naľavo, v tretej izbe — rýchle; ja musím sa ísť pristrojiť. (Všetci preč.)

Výstup 6.

Bučinský sám, potom Mara.

BUČ. (vystúpi, zapína si kabát): Ako sa to stalo? Veď mali prísť len o pol dvanástej, a už by boli tu? Hľa, tu máš nedočkavosť zaľúbených ľudí. Už ho to ženie ako víchor k našej Zlatičke. Hovel som si v komótnom kapute, a tu už oni! (Pozrie dolu po sebe. Skríkne.) Bože, veď som v papučiach! Anna, Mara, Zuza, sem sa!… Nik nejde! (Kričí prudkejšie.) Mara, čižmy či topánky mi daj. (Shadzuje papuče s nôh.)

MARA (vybehne): Čo rozkážete, pán urodzený?

BUČ.: Ty hlúpa! Črievice dones, črievice! Či nevidíš, že som bosý?

MARA (stranou): Ja že nám strecha horí. (Nahlas.) Áno, prosím ponížene. (Preč.)

BUČ.: Skoro!… Strašné je to, že nikdy nieto v dome dosť obsluhy, a dosť som toho nasnášal po celý život. Temer som o rozum prišiel pri tom, zabudol na všetky vyššie ciele, nedbal ani o národ, a teraz za odmenu nemám ani jedného sluhu, ktorý by pri mne vždy bol napohotove. Neposlali upozorniť ma na hodinu. (Chodí hore-dolu, nahadzuje sa napravo, naľavo, napráva šaty na sebe.) I oblečený som hocijak.

Výstup 7.

Bučinský, Anna, Mara.

ANNA (pekne domácky odetá): Pre Pána, s tebou že je čo, že beháš po chodbe v pančuchách, a hostia už idú?!

BUČ. (kričí): Skoro, Mara, skoro! Daj už, daj! (Anne.) Som si bol zdriemol trochu, keď vbehla ku mne tá rodina; nuž rozospatý som napochytre ani nevedel, čo robím… Mara!

ANNA: Kto to slýchal predpoludním driemať? Človeče, teba porazí! Nepovedala som ti už? — Mara, chytro, chytro… už počuť hlasy!

MARA (pribehne s črievicami): Tu sú, prosím ponížene. (Položí pred neho.)

BUČ. (sadne na stoličku): No, teraz skoro na nohy. Anička, Mara, pomáhajte! (Obúva topánky; dve mu pomáhajú.) No, no, no, nie tak horlive — prevrhnete ma!

ANNA: Že nie?! Veď už pôjdu hore schodmi! No, už je. Mara, ty choď preč. (Napráva kabát mužovi. Mara odchodí.) No, Janko, už teraz choď v ústrety. Vydýchni si skôr. Tak… Mara, vráť sa, papuče ber. Jedna je pod stolom, a druhá kde? Kde je druhá papuča?

MARA (vráti sa a hľadá po zemi): Kdeže je?

BUČ.: Uf! či som sa vyhrial! (Chce si vytiahnuť šatku z vrecka a vytiahne papuču. Mare.) Hľa, tu je! (Hodí jej ju.)

MARA: Áno, tu je. (Preč s papučami. Bučinský utiera si tvár a ide i s Annou v ústrety.)

Výstup 8.

Bučinský, Anna, Vozár, Tereza.

ANNA: Vitajte, vážení hostia! Ste nás milo prekvapili. (Podáva im ruku.) Vitajte!

VILO (mohutný, pekný mladý človek bezúhonnej elegancie): My, ako ľudia, prísne sa pridržiavajúci daného slova, ideme radšej skôr ako pozdejšie. Ruky vám ľúbam, milostivá pani! (Zohne sa k jej ruke delikátne.)

TEREZA (chudá šedivá pani, odetá čierne, elegantne tiež): Musíte prepáčiť môjho synovu netrpezlivosť. Ja som ho i upozorňovala, že bude včas, ale on azda ani nespal tej noci. (Podáva si ruky s Annou a Bučinským.)

BUČ.: Ani my sme neboli lepší za mladi. Nech sa vám páči dnu.

VILO: Preto nebudete sa diviť a mne zazlievať, že prednesiem prosbu, a to hneď, aby sa svadba ustálila čím najskôr… Áno?… (Zastane. Na verandu vyjde Ružena. Stranou.) Kto je táto čarovná krása?

TEREZA: Slečna Zlatica?

ANNA: Nie. (Stiahne obočie.)

TEREZA (stranou): Škoda… mocné, zdravé dievča!

ANNA (rýchle Ružene): Kde je Zlatica?

RUŽ. (ukloní sa mlčky hosťom. Anne): Čaká v izbe.

VILO (Ružene): Som advokát Vilo Vozár.

ANNA (rýchle): Dcéra mojej sesternice, Ruženka Krajčíková; vzali sme ju do kancelárie na pomoc. (Milo.) Nech sa vám teda páči, vzácni hostia, do domu, kde čaká dcéra, ako taká mladucha, v rozpakoch a azda v netrpezlivosti tiež.

VILO: Ako ja. A preto, drahí naši rodičia — nech mi je dovolené tak vás už volať — buďte dobrotiví, určte čas nášho sobáša čím kratší.

BUČ.: Veď sa dohodneme… Milostivá pani, ráčte prijať moje rameno. (Podá ruku Tereze a vedie ju preč.)

VILO (ukloní sa pred Annou a podáva jej svoje rameno): Smiem prosiť, milostivá pani a najláskavejšia budúca moja mama. Poďme teda k najdrahšej mojej mladuche, aby sme sa dohodli.

ANNA (prijme rameno. S úsmevom.): Najprv složiť sa a občerstviť. (Ružene.) Prihotuj, ľúba, všetko ku zákuske.

VILO: Teda ako rozkážete, milostivá pani a budúca vznešená maminka, ja sa popredku vám vo všetkom poddávam. (Stranou, obzrúc sa za Ruženou.) Má bohatstva krásy, zriedka vídanej!

Anna (milo): Vašu synovskú ochotu prijmem s radosťou. (Ružene.) Ruženka, sprav, čo som povedala, a prizri i robotu kuchárok; ja teraz už nepôjdem k nim, na teba bude všetko sverené. (Stranou.) Musím vysvetliť, čo je ona tu. Akosi zahľadel sa na ňu veľmi.

VILO (stranou): Tá kráľovná bude do kuchyne poslaná? (Milošovi, tam stojacemu.) A môj večný študent čože robieva? (Položí mu dlaň na plece.) Myslím, milostivá budúca maminka mne ho poručí, a pod mojou rukou dôjde k niečomu.

MILOŠ (zatne päste vo vačku): Večný študent vraj!

ANNA (s úsmevom): Vďačne. Ale v prísnosti potom neskúpte — to radím!

VILO: O to sa neráčte báť, najláskavejšia matička. Prísny ja bývam. V mojej kancelárii nik nevydrží dlhšie od dvoch rokov.

MILOŠ (stranou): No, ten mňa dobre teší! (Bučinský, Tereza, Anna, Vilo preč. Miloš ide za nimi. Pri dverách zastane a nevojde.)

RUŽ. (stojí zamyslená; stranou): Krásny mužský, to hej! Zjav, prezradzujúci silu, pevnú vôľu, odhodlanosť a všetko, čo zdobí muža. On je ten mužský, o akom rady snívame my devy. Nedivím sa, že Zlatica je šťastná. Ju čaká život skvelý… a ja? Do kuchyne! (Dupne nohou.) Ja tiež chcem prepych, pohodlie, nádheru!

MILOŠ (obzrie sa od dverí): Čože, Ruženka? Zamyslela a zabudla si sa tu. Azda ti niečo naložili?

RUŽ. (rýchle sa obzrie): Máš pravdu. (Spraví krok ku dverám.) A ty, ako vidno, zabudol si sa tiež a neponáhľaš sa za hosťami, hoci ti tu nenaložili nič.

MILOŠ (stranou): Rád som, keď ich nevidím. (Nahlas.) Milá moja, vieš —

RUŽ. (s odporom): Čoby milá…

MILOŠ: Drahá moja —

RUŽ. (smeje sa): Ani drahá…

MILOŠ: Tak čo, do diabla, veď sme rodina! Ja chcem byť s tebou v dobrom priateľstve — ty sa mi páčiš. (Stranou.) A môžeš sa mi i zísť ešte. (Nahlas.) Chcem ti povedať, že ja schválne ostal som tu, lebo nemám tam čo hľadať, ako i ty. A že rovní a za príkladom iných, ktorí si tu po pansky poklony robili, tu moje rameno, milostivá slečna. Odprevadím vás do — kuchyne.

RUŽ.: Haha! Ty si veselý šuhaj. Len škoda, že sa tak zle správaš, (stranou) a ty nie si dedič.

MILOŠ: Vieš už aj ty o tom? Toho mám už po uši. Každý mi s tým ide. Nerob ma nešťastným aspoň ty, lebo ja s tebou sympatizujem.

RUŽ.: Namyslený si dosť. Tu, ako vidno, o mojej sympatii niet otázky. Sebavedomia máš na tri vozy.

MILOŠ: A ty krásy toľko. Keby si mala toľko bohatstva, bolo by dobre.

RUŽ.: Prečože by to bolo tak dobre? (Stranou.) A ty keby si bol synom Bučinského, bolo by lepšie.

MILOŠ (okúňavo): Hm! Pozdejšie ti poviem. (Obaja preč.)

Výstup 9.

Lajo, potom Zlatica.

LAJO (vyjde rozčúlený): Nemožno mi už tam dnu sedieť. I do kancelárie zaznieva ich vrava a mňa uráža. Vozárov slávnostný hlas udiera ma ako kladivom v uši, otcov veselý smiech srdce mi trhá a matkin milý zvuk i štebot Zlaticin pripravuje ma o chladný rozum. Oni tam v radosti, a ja tu vyhnatý a vystrčený ako z raja. A to je najzúfalejšie pritom, že som sa raja zbavil sám. Zdalo sa mi ohromnou potrebou vzoprieť sa vôli matkinej. Ohromnou štrbinou zdalo sa mi, ba krivdou, spáchanou na mojej mužskej dôstojnosti, a teraz vidím, že bola ohromná hlúposť odmietnuť ich vôľu a nevidieť i v tom vyznačenie. Teraz by už pristal, keď je už pozde a mne nezostáva nič iné, len kochať sa vo svojej zachránenej slobodnej vôli. (Chodí hore-dolu.) A ona čo? S ňou nemožno hovoriť. Prešly týždne, videl som ju len pri stole. Či mi vyhýba a či som jej natoľko ľahostajný, že ani nevie, či jestvujem? Aspoň raz byť s ňou osamote! (Postojí a hľadí ku dverám.) Práve ide! (Nevdojak zájde za stĺp chodby.)

ZLAT. (vybehne z domu): Neznesiteľné! Určili o štyri mesiace svadbu. (Spína ruky.)

LAJO (stranou): Ha, či je to tá šťastlivá mladucha? Vystúpim.

ZLAT.: Sľúbila mi matka, že dajú termín pol roka, a on ich nahovoril, obišiel, obláznil… A dotiaľ každý týždeň príde sem!

LAJO (vystúpi): Dobrý deň, Zlatica!

ZLAT. (strhne sa, oprie sa chrbtom o stôl a pozerá naň).

LAJO: Šťastná náhoda, že vás tu vidím.

ZLAT. (mračno): Čo žiadate odo mňa, pane?

LAJO (stranou): Ako to omrazí: pane! (Nahlas.) Nič nežiadam, milostivá… to jest, chcel bych vám blahoželať k vášmu vydaju, čo som dosiaľ nikdy nemohol, lebo mi nebolo popriate ani len chvíľku byť s vami osamote.

ZLAT.: K tomu netreba samoty, aby sa niekomu blahoželalo.

LAJO: Iste, ale pri tej príležitosti chcel som sa spýtať, či ste šťastná, drahá Zlatica?

ZLAT. (stranou): Teraz som už „drahá“, keď ma netreba vziať? (Nahlas, chladno.) Ľutujem, ale s tým som sa svojmu otcovi a svojej matke zdôverila — samota dvoch tu teda bola by zbytočná.

LAJO: Je ešte i tretia príčina, prečo som si prial samoty s vami, milá Zlatica.

ZLAT. (stranou): I „milá“ som už? (Nahlas, ľadovo.) Povedzte, pane, čím skôr, čo myslíte, lebo musím dnu, ku ktorým patrím.

LAJO (stranou): Kde patrí! (Nahlas.) Nechcem vás meškať dlho. Viem, že zaľúbené srdce vášho snúbenca horí za vami, a vy tiež túžite ta, kde patríte… Chcem vám len povedať, že keď vám, blažená mladucha, stavia sa budova šťastia, mne vtedy kope sa hrob.

ZLAT. (stranou): Čo vraví? (Nahlas, s chladom.) Vyslovte sa, pane, jasnejšie, lebo nerozumiem.

LAJO (stranou, trpko): Vždy „pane“ a nerozumie! (Nahlas.) Vyslovím sa, s dovolením, teda jasne a srozumiteľne: Ja vás ľúbim neskonale, Zlatica!

ZLAT. (zachveje sa, no premôže sa rýchle, založí ruky a hľadí naň).

LAJO (netrpezlivejšie): Ľúbim ťa neuhasiteľne, a prosím ťa so všetkou úctou, áno, i pokorou, slož so seba všetok umelý chlad, všetku pretvárku a daj mi odpoveď opravdivú.

ZLAT. (stranou): Ach!

LAJO: Nič neodpovedáš? (Vždy s väčším nepokojom.) Moja láska k tebe neprestane nikdy, požaduje teba a neustúpim, kým mojou nebudeš!

ZLAT. (zasmeje sa): A odkedy, pane, trvá láska vaša veľká? A kde beriete smelosť ku mne sa sblížiť s tým? Ako sa odvážite hovoriť mi tak teraz? (Vystrie sa.) Nuž odpoviem vám rovno a bez pretvárky a klamu, ako si žiadate. Áno, ľúbila som vás od samého detstva. Láska k vám bola mojím životom, snom, svetom, ktorému jedine som sa tešila. Či ste to znali — neviem. Ale ste sa nespýtali, keď ste knihy pohádzali, ako sa ma to dotkne. Vám neprišlo na um, že sa mne môže i hrob muky kopať, keď vy „zachránite svoju slobodnú vôľu“, ktorú vám chceli vziať. A preto nedbám teraz ani ja na váš hrob! (Odvráti sa dopoly.)

LAJO (bolestne): Zlatica!

ZLAT. (už chladná): Skončili sme, pane!

LAJO: Mýliš sa, neskončili sme. Nemohli sme skončiť. Vravíš, že si ma ľúbila. Na túto lásku staviam svoje nádeje — ktorá, tuším, trvá ešte!

ZLAT. (vystrie sa zas): A čo by trvala a bola tri razy väčšia, ako bola, a mne doniesla večný žiaľ — my sme skončili… Opusťte ma!

LAJO: Ukrutná! Nehľadí ani na seba, len nech mňa zmorí! (Odchodí ticho. Stranou.) To som nečakal. Zdala sa taká detinná, milučká a nevinná. Myslel som si: dievča ohneš, ako chceš. Len v očiach záhada — tej som nerozumel. Teraz chápem už i tú. Tá záhada je jej smäd pomstiť sa! (Postojí, obzrie sa.) Či ma nezavolá predsa? Hľadí do zeme, je zblednutá… ako by sa potácala… (Rezko sa vráti a chce ju zachytiť. Nahlas.) Zlatica, ty padáš!

ZLAT. (vzchopí sa, odmieta rukou): Netknite sa ma! Preč z mojej blízkosti — sme skončili!

LAJO (odkročí, vypne sa tiež): Dobre teda! Staň sa ti po vôli — sme skončili. (Preč.)

ZLAT. (hľadí do zeme): Ako som túžila po tejto chvíľke, prosila o ňu, kde by on prišiel ku mne a kde by ho ja odsotila. Nazdala som sa, že je pomsta sladká, a nie je. Cítim v srdci horkosť ako blen. (Tisne obe ruky na hruď.) Úzkosť valí sa na mňa, sila ma opúšťa… (Klesá na stoličku.)

Výstup 10.

Zlatica, Vozár.

VILO (vyjde, poobzerá sa): Ty kde si nám zmizla, drahá? Dovoľ, že ti už tykám. (Zarazeno.) Si zblednutá, anjel môj. Čo ti je? (Priskočí k nej, berie jej ruky.)

ZLAT. (premôže sa): Nič, nič. (Vymáha si ruky.) Závrat akýsi… prešiel… od vzrušenia.

VILO (bozkáva jej ruku): Moja drahá, zlatá, si útlučká ako kvietok. Moja milučká, rozumiem. Ale dlho nebudeme už odlúčení jeden od druhého. Budeme spolu vždy, privykneme na seba. Otec i matička spustili ešte jeden mesiac…

ZLAT. (stranou): Nebesá! (Nahlas.) Jeden mesiac?

VILO: No a nepadneš mi kolo krku na tú milú zvesť? Nezaslúžim jeden bozk z tvojich sladkých úst? (Chce ju objať.)

ZLAT. (bráni sa. Mara prejde verandou): Nie, nie — tu po chodbe chodia ľudia…

VILO: A ja by chcel objať celý svet od radosti a celému svetu zavolať, že o štvrť roka budeš moja. Poďme teda dnu, vreloľúba moja nevesta.

ZLAT.: Alebo radšej zavolám ich z izby von. Tu je tak pekne a milo. Plné kvetov, plné vône!

VILO (obzrie sa): Máš pravdu, moja Zlatuška. Tu je jasno, ako jasné je naše šťastie; milo, ako milá je tvoja bytosť; teplo, ako teplý je očú tvojich svit… (Pozrie jej do očú.) Záhadný — áno, záhadný! Ten svit ešte nepoznám. Nerozlúštil som, čo znamená.

ZLAT. (stranou): Že ťa neľúbim, ach, nuž to!

VILO: Slnce horúce ako moja láska — a nekonečná ako vesmír sám…

ZLAT. (stranou): Ach, čože ešte povie?… a ja to nerada! (Nahlas.) Teda idem zavolať všetkých sem, a i zákusky aby boly tu?

VILO: Výborne! Výborne, dušička moja. Choď, choď, nech je, ako rozkážeš. Ja poslúchnem sťa dieťa. Svetu som ako tiger, tebe — poddaným! (Zlatica preč. Vilo sadne na stoličku k stolu. Vytiahne cigaru z vrecka. Obzerá sa dookola.) Kde tú krásavicu podela ozaj moja budúca vznešená pani matka? Nedal by za nič, keby vyšla sem. (Zapáli si cigaru, lakeť oprie o stôl a kúri.)

Výstup 11.

Vilo, Ružena, Mara.

VILO (stranou): Hľa, tu je, čo ju žiadaly vidieť oči moje!

RUŽENA (vo veľkej zástere, na hlave šatka „na nevestu“ uviazaná. Nesie obrus a servíty. Za ňou ide Mara s taniermi): Dovolíte?

VILO (vezme lakeť so stola): Zavadziam, slečna? (Odtiahne sa máličko so stoličkou.)

RUŽ. (prestiera na stôl): Ani najmenej. (Mare.) Polož taniere na stôl. Tak… Poklaď i náčinie. Pozorne! Bez štrkania.

MARA: Áno, prosím.

VILO: Keby mal slovo i ja, prosil by vás složiť tú zásteru, lebo vám to nepristane.

RUŽ. (zadiveno): Nepristane? (Usmeje sa pohŕdlivo.)

VILO: Nepristane… (Mare.) Dones mi, dievčina, čerstvej vody. (Mara preč.) Lebo na krásne vaše plecia patril by radšej plášť kráľovský.

RUŽ. (udiveno, stranou): Hľaď ho! (Nahlas, s úsmevom.) Teraz kráľovské plášte padly v cene, pane!

VILO: Máte pravdu, slečna, a predsa i na hlavičku vašu skôr by pristala koruna ako táto olejová šatka.

RUŽ. (zľahka): Tak i koruny kráľovské stratily svoju cenu. (Rozkladá náčinie.)

VILO (usmeje sa): Stratily, tiež pravda. Ale zato predsa i do vašej rúčky lepšie by sa hodila, miesto tej lyžice, čo držíte, berla.

RUŽ. (stranou): Čo tento tu rozpráva? Som v rozpakoch, či sa smiať, či hnevať.

MARA (nesie na tácni poháre v jednej ruke, v druhej pohár vody na tanieri. Položí vodu pred Vila): Nech sa páči.

VILO: Ďakujem. (Nepije.)

RUŽ. (Mare): Rozklaď pozorne poháre po stole. (Mara robí, ako jej káže; potom zastane a čaká pohár od vody.)

VILO (Mare): Hotová si, dievčina? Teda mi dones zápalky. (Mara preč.) Vám pohotove, slečna, malo by rad ľudí stáť, čo by vašu vôľu plnili. Vy ste kráľovnou mali byť!

RUŽ. (rozkladá servíty. Nie bez výsmechu): Neznepokojujte sa, pane, to som i — v kuchyni. A mne, ako chudobnej deve, to cele pristane a dostačí.

VILO (s ohňom): Vy ste najbohatšia deva, akú som kedy videl. Vám palác, nie kuchyňa, a pred vami by mali kľakať na kolená.

RUŽ. (trochu popudená): Odpusťte, tie časy minuly, kde na pokynutie kohokoľvek padalo sa na kolená, a kráľovien už ani nebude.

VILO (s úsmevom): S dovolením, slečna, kráľovné budú naveky, kráľovné krásy, ako ste vy, a na kolená pred takými tiež bude sa vždy padať.

RUŽ. (stranou): Začína ma nervóznou robiť. Idem radšej preč. (Nahlas.) Buď si, pane! (Odíde.)

VILO: Odišla. Odstrašil som ju. Akosi veľmi som sa rozohnil. Či som nešiel ďaleko a nepočul ma niekto? (Obzrie sa dookola.) Zíde sa mi trochu schladiť myseľ. Sem vodu! (Berie pohár a pije.) Ale krása jej až oslňuje!

(Opona.)