ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kancelária u Bučinského. Okolo kasne a lavice. V kúte železná kasa. Proti oblokom písacie stoly.

Výstup 1.

Miloš sám.

MILOŠ (poobzerá sa): Ešte nieto nikoho tu? Stoly prázdne?… Peňazí a len peňazí potrebujem! Od kohože ich budem pýtať? Tento tu (štopne nohou do jedného stola), Lajo totiž, nedá. Ide odkladať vraj na dokončenie štúdií. Otec nedá, matka tiež tak. Zlata dala mi zas 200 korún; viacej vraj nemá, a to mi je málo. Táto chudobná boháčka, Ružena, nemá peňazí, a čo by i mala, jej sa hanbím riecť. Urobila na mňa dojem, áno, hlboký dojem! (Chodí po izbe, postáva, prizerá sa.) Lajo zatvoril sa ako motýľ do larvy — či húsenica. Utiahol sa ako sysel do diery a jež do svojich pichliačov. Pán Boh chráň sa ho dotýkať — pichá hneď. V dome smiech, shon, veselosť, najmä keď príde môj veľkodušný budúci pán švagor (rozprestiera ruky a uhýna sa), pod jeho feruľou sa ja polepšiť mám… Lajo zaviera sa do samoty a učí sa ako pred súdnym dňom. Chce složiť privátne, keď mu pomoc odopreli, a predsa uskočiť z nášho závodu. Haha! A mamička toho sa bojí. Ver’ takého spoľahlivého úradníka nenájde viac, čo by priam vlastného syna posadila na jeho miesto. Hej, keby ma ta posadila, ale by začrel do kasy! Hneď by bol Weis a druhé pijavice strasené. (Zastane pred kasou, díva sa na ňu.) Čo vidím?! Kľúč je tu! Zabudli ho, či čo? (Stojí nepohnute a hľadí na kasu.) Ako ľahko by som si mohol spomôcť, hľa! (Pauza.) Nie, to nespravím! (Odvrátil sa.) Natoľko som neklesol ešte. To by bola špatná krádež. (Chodí hore-dolu.) A bola by taká prostučká vec čiahnuť rukou do peňazí, strčiť do vačku a odísť, ako by bolo všetko v poriadku. Možno, že by ani nezbadali — je tam moc peňazí. (Ide ku kasni a chytí kľúč.) A ak zbadajú a svezie sa to na Lajovi! Nie, neurobím! Apage, satane! Laja ja vždy oberal som o všetko; teraz by ho obral o dobré meno? Utekaj, diabol zvoditeľ, lebo ťa päsťou rozdrvím. (Zdvihne päsť a pohrozí ňou.) Hoci som márnik, ale podliak som ešte nie. (Obráti sa a prejde po izbe.) No, čo robiť? Weis chce ísť k rodičom na žalobu. Koľko toho groša prepadlo sa u neho; a nemá ohľadu. Ničomník!… Už som ja v osídlach diabla! Viem, že len zlému idem v ústrety. Tak jedno, skôr či pozdejšie; či toho priateľa skazím, či druhého. Povedia, že nedali mu na štúdiá, nuž vzal si. Ja ho budem zastávať a brániť. Vy ste príčina, že siahal na cudzie, keď ste mu nepomohli, a potom pozdejšie vyzradím, ako bolo. Netreba brať vec tak tragične. (Ide rezko ku kase.)

Výstup 2.

Miloš, Ružena.

MILOŠ (odmyká kasňu, Ružena vojde, zámok zaškripí): Pst! Ako som sa zdesil! Myslel som, že niekto prišiel… To by bolo!

RUŽ.: Ja som tu.

MILOŠ (zľaknuto sa obzrie, stiahne ruku zpät): Hej, aby ťa… Kto je to? Lajo, ty?

RUŽ.: Ja som to; čo je?

MILOŠ (zarazeno): Nič, nič. Ty si, Ruženka? Tu matka poslala ma po peniaze, že je otec nie doma. Nevie, od koho pýtať, nuž beriem ich.

RUŽ.: Tak? (Sadne za stolík a berie pero do ruky.)

MILOŠ (veselo): Tak! (Stranou.) Či mi ju čert poslal na skazu, či anjel na ochranu?! (Zatvorí kasňu a ide od nej.))

RUŽ.: A peniaze? Veď nenesieš nič.

MILOŠ (zmýleno vracia sa): Veď ich — (Stranou.) Som v klepci. Čo jej riecť?

RUŽ. (stranou): Preboha, tento Miloš!

MILOŠ (spurne): Čože tak hľadíš na mňa ako na zázrak nejaký, ako na ohavu? Nuž čože… chcel som vziať pre seba. Dosť ráz tak spravím. Spýtaj sa Laja, či je nie pravda. A keď mám peniaze, vrátim ich.

RUŽ.: Dosiaľ som ťa ešte nevidela brať.

MILOŠ: Ako si ty tu, nie; lebo som nepotreboval peňazí. Teraz potrebujem. (Stranou.) Najlepšie by bolo vyspovedať sa. (Nahlas, krotkejšie.) Vziať nemám kde. Otec, matka nedajú, Lajo, Zlata tiež nie… ty nemáš peňazí?

RUŽ.: Ja? Haha, kde by ja vzala, chudobná rodina?

MILOŠ: Ty máš bohatstva dosť. (Prechodí sa. — Pauza.) Čo robiť teda? Vieš, mám dlhy ešte z minulej zimy, keď som bol chorý.

RUŽ.: Nevrav — ja viem o tebe. Teta mi rozprávala.

MILOŠ (stranou): Všetko rozpovedia — matka nemá nič hrdosti. (Nahlas, krotko.) Počuješ, Ruženka? Šťastie, že si prišla, lebo by som bol vykonal naozaj čosi zlého.

RUŽ. (s výčitkou): Tak predsa chcel si ruku položiť do kasy!

MILOŠ (hlavato): Chcel! I vykonám to! Lajo tu nechal kľúč, ja to použijem!

RUŽ.: A nehrozíš sa takej veci?

MILOŠ: Potrebujem peňazí, a nechce mi nik dať.

RUŽ.: A nevieš, koho by si strhol do blata?

MILOŠ (s pretvárkou): Haha, naozaj! Na to som ani nemyslel, že by iného mohol zamočiť.

RUŽ. (chladno, s opovržením): Ty tú vec teda berieš cele naľahko.

MILOŠ (zlostne): A čože som vykonal? Ľaľa, nerob také divy! To je ani nie vážna vec.

RUŽ.: Až privážna!

MILOŠ (rozháňa rukami): To je nie vážna! Keby bol odišiel k Vozárovi, bol by som písal o tom hneď domov. Písomne sa také čosi ľahšie vyzná ako ústne — a bolo by po všetkom.

RUŽ.: A ak by sa bolo dotiaľ vyzvedelo? Černický bol by upodozrievaný…

MILOŠ (s hnevom): Ale mlč! Nebolo by sa! Nemuč ma! Tak čože robiť? Daj mi teda peniaze ty!

RUŽ.: Kde by vzala ja? (Smeje sa.)

MILOŠ: Veď ti platil otec. (Krotko.) Vidíš, ja som nešťastný. Mne nik neverí, neuzná, nepoľutuje ma, a mňa oderie Weis, moja pijavica. Upadol som do zlej spoločnosti ešte v zime — uznám. Trovil som veľa, aj ma okrádali…

RUŽ.: To ti poplatili — vravela teta.

MILOŠ (stranou): I to jej povedali? (Nahlas.) Skutočnosť je predsa tá, že potrebujem peňazí a idem si ich vziať. (Schytí sa proti kase.)

RUŽ. (chladno): Koľko potrebuješ?

MILOŠ (stranou): 400 potrebujem. (Nahlas.) Až 500 korún!

RUŽ.: Teda stoj. Toľko i ja mám. Dám ti ich; ale sľúbiš, že za dva týždne nepohneš sa z domu a tu s nami budeš pracovať v kancelárii. I tak máme práce nad sily.

MILOŠ (stranou): Čertica! (Nahlas.) A ak nesľúbim?

RUŽ.: Tak ti nedám peňazí.

MILOŠ: A ak sľúbim, a nesplním?

RUŽ.: Tak vyzradím, že si odo mňa, chudobnej, vypýtal peniaze, a vyzradím i to, že si chcel ísť do kasy. (Vyťahuje toboľku z vrecka.)

MILOŠ (vzbúreno) Sľubujem teda! Daj peniaze. A teda, ak sa nemám pohnúť od teba z kancelárie, netreba mi len 400 korún — toľko som dlžen. (Čaká za peniazmi)

RUŽ. (nedáva): Pozhovej, ešte jedno!

MILOŠ (skríkne): Čo ešte? (Stiahne ruku zpät.)

RUŽ.: Peniaze mi vrátiš čím skôr. Potrebné sú mi. Ja som chudobná.

MILOŠ: A kde ich vezmem? Vrátim ti, keď budem mať svoje postavenie.

RUŽ.: Od otca dostávaš peniaze mesačne i od matky — inak nedám ti nič!

MILOŠ: Teda sľubujem. (Stranou.) Jašterica!

RUŽ. (vezme z toboľky peniaze a dáva mu ich): Tu máš. To je môj prvý zarobený peniaz. (Položí toboľku na stôl.)

MILOŠ: Vďaka ti, ľúbezná, milá sesternička. Si mojím anjelom. Budem tancovať, ako chceš… Pravda, myslel som, že do klepca prídem až v kancelárii Vozárovej, a hľa, už som v ňom!

RUŽ.: Čas je veru! Treba ti železnej ruky, a veľmi dobre, že ťa rázny Vozár vezme, lebo tu všetci sú slabí na teba.

MILOŠ (zlostne): Ty si dosť rázna, čo by i tu ostal. A keď sa mám dostať pod päsť niekoho, nuž volím teba… Porúčam sa! (Ukloní sa, ide proti dverám.)

RUŽ.: Lebo ženská päsť je predsa len mäkšia ako mužská. Do práce príď hneď! (Stranou.) Darebák!

MILOŠ: S ochotou! (Stranou.) Striga! Chytila ma ako potkana do pasce. A keby som aspoň nebol povedal, že len 400 korún som dlžen. To je už prvý krok k hlúposti, či k polepšeniu? (Preč.)

Výstup 3.

Ružena sama.

RUŽ.: A teraz do nenávidenej roboty. (Ide za stôl.) Tu budem sedieť skrčená celé hodiny, keď túžim po slobode do života, do ruchu. (Spína ruky.) Óh, bohatstva dajte mi; vysloboďte ma z tohto zakliateho osudu. Kde je to zlaté teľa, nech tancujem okolo neho i ja, ako to robí celý svet?! (Zazrie toboľku.) A ešte dala som si i tých 400 korún, čo som mala. (Hodí s hnevom pudilár.) Vzdychám po bohatstve, a u seba nestrpím groša. Hotová som bola zbaviť sa ich a hotová budem, ak sa naskytne príležitosť dosiahnuť ho, odhodiť od seba všetko, po čom túžim. Dala som mu ich, svoje až veľmi potrebné peniaze, a musela som mu ich dať, aby neupadol cele. (Radostne.) Hej, ale som ho aspoň poputnala! Nech robí i on, keď iní robia; nech sa krčí i on, keď sa my krčíme… (Prestávka. Načúva.) Ide niekto. Ten, ktorého mi očariť treba, ktorý je správcom obchodu? Haha, teta! Musí sa on pousilovať, aby ma dostal! Ja dnes dám mu na vedomie, že nemám záľuby v ňom. I tak mám sto chutí vyrušovať ho, dráždiť, ba i trýzniť pre to, že má byť môj! (Skloní hlavu a píše.)

Výstup 4.

Ružena, Vilo.

VILO (elegantne odetý vstúpi. Náhle poobzerá sa): Sami ste? Ruky vám ľúbam, krása krás!

RUŽ. (strhne sa, zdvihne hlavu): Dobrý deň!

VILO (s chvatom príde k nej, tlmeno): Počujete, kráľovná? Večer, keď sa skončí práca v kancelárii, poostaňte tu chvíľku. Ja prídem sem — mám vám niečo povedať.

RUŽ. (zadiveno): Tu ostať! Povedzte mi teraz, čo chcete riecť, pán advokát.

VILO (rýchle): Nemožno. Černický ide vzápätí. Večer tu ma čakajte. S Bohom, cárica. (Schváti jej ruku, pritisne k ústam a ide rýchle preč.)

Výstup 5.

Ružena, potom Lajo.

RUŽ. (skočí od stola): Čo ten chce a čo má na mysli? Každej minúty použije, aby mi dvoril. Prvej som sa smiala, lichotilo mi to, brala som na žart. Teraz ma to už nepokojí. Prečo ho tu čakať večer? Chce mi lásku vyznať vážne? (Chodí hore-dolu. — Malá prestávka.) On je ten mužský, akého ja hľadám. Je povestný advokát, bude vyslancom, možno i ministrom — ale je snúbencom inej. Mám ho vziať Zlatici? (Zastane a hľadí do vzduchu.) Zlatica je partia, ona si nájde i druhého takého; ale či si ja nájdem viac takého, je otázka! Dočkám ho tu! (Sadne za stôl, no nepíše.) Ale ak jeho nevera bude veľká rana pre Zlaticu? Keby som vedela, či naozaj ľúbi ho opravdive… (Berie pero. Vstúpi Černický.)

LAJO (sníme klobúk a položí na vešiak): Dobrý deň!

RUŽ. (nepozrie hore; píše): Dobrý deň!

LAJO (prejde cez izbu, vidí toboľku na zemi, zdvihne ju a položí na stôl Ruženin): To je vaša, slečna?

RUŽ. (nedbalo): Moja. Ďakujem.

LAJO (odmerano): Prosím. (Sadne k svojmu stolu. Prestávka.)

RUŽ.: Pán Černický!

LAJO: Ráčite?

RUŽ.: Kde sa podela moja práca, včera tu odbehnutá?

LAJO: Ja som ju dokončil.

RUŽ. (zvysoka): Som vás už prosila, aby ste sa mojich vecí netýkali.

LAJO (chladno): Odpusťte; listy boly potrebné, preto som ich napísal. Pre nič iné.

RUŽ. (zahryzne si do pery. Stranou): Veď tak. Aby si si nemyslel, ty správca, že keď napíšeš list miesto mňa, už ma máš. (Píše.) A predsa, ako ma popudila jeho odpoveď! Za to sa vyvŕšim. (Začne spievať.) „Nevydávaj sa ty, dievča, ešte.“

LAJO: Dovoľte, milostivá, ale v kancelárii sa nespieva.

RUŽ.: Že nie? Ale ja môžem taký zvyk uviesť. Nie je toto úrad nejaký — len privátna kancelária rodiny.

LAJO: Nemôžete ani tak. Lebo ja robiť nemôžem, čujúc pekný spev. A vy tiež nerobíte, kým spievate.

RUŽ. (na odpor): Áno. (Stranou.) Jeho chcem dráždiť, a ja sa rozčuľujem.

LAJO (zapáli si cigaru. Stranou): Prečo sa jej ozaj žiada vždy dojedať do mňa?

RUŽ. (panovite): Složte tú cigaru, prosím vás — drhne ma! (Kašle.)

LAJO (s úsmevom): Odkedy ste sa stali takou citlivou? Veď onehdy videl som vás zo žartu kúriť tiež.

RUŽ. (zlostne): Nemôžem robiť. (Kašle.) Ja tiež nechcem tu sedieť nečinne. A ja, aby vás nemýlila, prestala som spievať.

LAJO (složí cigaru a zhasí): Vyplním váš rozkaz, milostivá slečna. Mne ľúbi sa vaša pilnosť. Teší ma, že i vám je povinnosť nad všetko iné ako mne. Sme si rovní!

RUŽ. (stranou): Aký namyslený! Ešte ma i pochváli! (Nahlas.) To nie…

LAJO: Nepokladáte povinnosť nad všetko?

RUŽ. (na odpor): To nie! Ale my sme si nie rovní. Ja by sa neuspokojila napr. s tým, aby tu večne sedela.

LAJO (pokojne): Ani ja…

RUŽ. (máličko vzrušeno): Tak čo sedíte a čo čakáte? (Stranou.) Že mňa dostaneš? Nikdy!

LAJO (píše): A vy čo čakáte?

RUŽ. (pohŕdlivo): Ja? Čakám, kedy odbije šiesta hodina, aby mohla preč.

LAJO (píše): Tiež čakám! Vidíte, i v tom sa shodujeme.

RUŽ. (stranou, popudeno): Dobre, ale v tom, aby ja bola pani správcovou, neshodneme sa nikdy!

Výstup 6.

Ružena, Lajo, Miloš.

MILOŠ (vpáli): Živio! Tu som! (Hodí klobúk na stoličku.) Som ako pierko ľahký, ako vták voľný, ako lastovička veselý, všetky pijavice sú na zemi!… A teraz sem pero, nech pracujem. (Lajovi.) Už si aj ty tu?

LAJO (píše): Ako vidíš. (Stranou.) Aký div sa stal, že sa berie do roboty?

RUŽ. (Milošovi): Sadni k otcovmu stolu; je i tak vždy osirelý, a porátaj tamto na papieri.

MILOŠ: Ja by radšej pri tvojom stole písal.

RUŽ.: Ja nechcem premeniť svoj stôl.

MILOŠ: Veď nie tak. Spolu by sme písali, ako taký párik, ľúbiaci sa. (Sadá k stolu otcovmu.)

RUŽ. (chytí kalamár): Chráň sa! Ak budeš hovoriť nesmysly, neminie ťa trest.

MILOŠ (zohne sa): Neohrozuj moju hlavu, lebo ujdem!

RUŽ. (smeje sa): Neujdeš — si dobre lapený.

MILOŠ (zlostne hundre): Máš pravdu, čertica.

RUŽ. (smeje sa): Čo vravíš? Nepočula som dobre.

MILOŠ: Vravím, že sa pôžičky vracajú, a prichytím ťa i ja niekedy.

RUŽ.: Ty nevraciaš; len iný za teba!

MILOŠ (zlostne): Ale túto pôžičku sám vrátim.

LAJO: Odpusťte, ale takto nevykonáme nič. Nepracujúcich úradníkov otec nepotrebuje, a nie na to nás tu postavil, aby sme sa shovárali.

MILOŠ (vzplanie): Ľaľa, tento svätý pán? Čože sa ohlášaš?!

LAJO (prísne): Preto, že ma mýliš v práci. Teda: alebo pracuj a mlč, alebo odíď z kancelárie!

MILOŠ: Aký prísny! Nie som ti žiakom, aby si mi rozkazoval… a ti aj vypoviem a nebudem sa viac u teba učiť.

LAJO (s chladným úsmevom): Ako chceš. To je mne nie krivda, ale zisk. Viac slobodného času ostane mne.

MILOŠ (spurno): Nuž tak teda?! (Stranou.) Keď mi už nedá peňazí, báť sa ho nebudem!

RUŽ. (tlmeno): Ticho, Miloš! (Proti jeho stolu sa nahne; šeptom.) Nechajme toho pána na pokoji, lebo má pravdu — a robme, ako káže. Povinnosti konať treba, či nám chutí, či nie. To ti zvlášť vedieť treba, a toho sa držme. — Len ešte toto: Načo potrebuje on slobodného času?

MILOŠ (naklonený proti Ružene. S opovržením): Chce dokončiť privátne, lebo mu otec odoprel dávať pomoc k tomu — preto je taký zlostný… Bŕŕ. Ťažko mi je tu sedieť!

RUŽ. (šeptom Milošovi): Čo študuje?

MILOŠ (ticho): Práva. Ale z toho nebude nič. Otec ho nepustí od seba; potrebný je tu. Čo myslíš… My sme ho vychovali!

RUŽ. (stranou): Chudák! Už nebudem viac k nemu taká zlostná. (Šeptom Milošovi.) Povedz mi ešte čosi.

MILOŠ: Čo, drahá moja? I ja ti poviem čosi: Muka mi je pero držať v ruke.

RUŽ.: Radšej by si karty držal? (Tichšie.) Povedz, veľmi ľúbi Zlatica svojho snúbenca?

MILOŠ: To sa rozumie. Zbožňuje ho!

RUŽ.: Ako to vieš?

MILOŠ: Viem! I odprisahal by! Ona povedala.

RUŽ. (sklamano): Tak?

MILOŠ (víťazne): Veru tak! A ja teba zbožňujem. (Vytiahne ruky dohora.) Uf! Radšej by drevo rúbal! Radšej by kosil. Radšej by ulicu zametal ako toto, čertica!

RUŽ.: A ja by radšej v paláci sedela, panovala, a nie slúžila — a predsa konám povinnosti. Tak rob i ty!

MILOŠ (zadiveno): V paláci? Také túžby máš?

RUŽ. (zdvihne hlavu): A nemôžem ja snívať i o palácoch?

MILOŠ (obzerá ju udiveno): Hm, hm! (Stranou.) Táto vysoko čiaha. Kdeže ja vezmem palác? Som žobrák pri veľkom majetku! (Tichosť. Píšu všetci traja. Po chvíli počuť biť šiestu hodinu.)

MILOŠ (vyskočí): Živio! Tu je hodina spásy. Ruženka, hor’ sa! (Pribehne k nej, lapí ju za ruku a dvíha so stoličky.) Hore sa, hore!

RUŽ. (píše): Počkaj. Hneď; len dopíšem.

MILOŠ: Rýchle, rýchle. Z tohto väzenia, z tejto plesne! Poďme do sadu na slnce, na povetrie. A tento prísny pán (rozprestrie ruky a ukloní sa proti Lajovi, ktorý píše vždy) nech sa krčí ďalej, keď mu je to na rozkoš. My leťme, voľní sokoli! (Zaskočí a zavrtí sa na jednej nohe. Spieva): „Hej, sokoly, sokoly…“ (Skrútne sa k Ružene.) Poď už, poď, lebo ťa schytím a vynesiem na rukách. (Otrčí jej rameno.) Tu moje rameno, vznešená dáma moja! Vyjdeme sťa páni, preč.

RUŽ. (složí pero): Hahaha! Fígle stvárať, to vieš. (Prijme jeho rameno, a ide s ním ku dverám, kde zastane.) Zabudla som si šatku. Ty choď po Zlaticu. Možno, pôjde i ona — snúbenec jej azda už odišiel. (Miloš preč; Ružena vráti sa rýchle k stolu Lajovmu. Tlmeno.) Pán Černický, kľúč od kasy nenechávajte tu!

LAJO (vstane; prekvapeno): Stalo sa čosi? (Pozrie ku kase.)

RUŽ.: Sem chodia slúžky i cudzí ľudia. (Rýchle preč.)

LAJO: Vďaka! Naozaj, i teraz je tam. Ako môžem byť taký nepozorný a so dňa na deň roztržitejší?! Onedlho už ani konať, ani myslieť nebudem môcť. (Ide ku kasni, otvorí ju a pozerá do nej.) Všetko v poriadku! Netknuté tak, ako som to nechal. No predsa som povďačný tej rozhorčenej kráse, že ma upozornila — hoci sa hnevám na ňu, lebo práca ide horšie ako prvej. (Prezerá ďalej.)

Výstup 7.

Lajo, Zlatica.

ZLAT. (veľmi bledá vstúpi): Nemôžem už ďalej strpieť to trápenie jeho. Musím mu byť na pomoci, musím ho oslobodiť. (Zazrie Laja pri kasni. Zmýlená.) Tu ste ešte? Hľadám vás.

LAJO (skrútne sa od kasne, vážne): Som vám k službám, Zlatica.

ZLAT. (stranou): Akože začať? (Nahlas.) Počula som, že chcete dokončiť svoje štúdiá.

LAJO (vážne): Áno.

ZLAT.: Dozvedela som sa, že sa učíte v noci, lebo vo dne slobodného času nemáte.

LAJO (nepohodlne): Pravda.

ZLAT. (stranou): Akože ďalej?! (Nahlas.) Ale to vyčerpá vaše sily celkom. Už vidno i takto. Schudli ste, a ani nie div!

LAJO (hodí rukou. Odmietavo): Nechajte to, Zlatica!

ZLAT. (s odporom): Ale otec nechce vás prepustiť — ani prostriedkov nedá. Vy nemáte, lebo náš maznák usiloval sa vždy, aby ste nemali starosti, ako stroviť peniaze. Teda… (Zasekne sa.)

LAJO: Teda??

ZLAT. (rozčúleno): Ja som vám prišla ponúknuť peniaze, koľkokoľvek budete potrebovať… (Prestávka.)

LAJO (ticho, chladno): Ďakujem, milostivá, že ste ma poľutovali; ale ja prijať od vás nemôžem — a neprijmem.

ZLAT. (vzrušeno): Prečo?

LAJO: Po prvé, že nepotrebujem. Nie že by som mal potrebných prostriedkov — to by ste mi neuverili, keď viete, že náš spoločný skazený maznák postaral sa o to, aby mi vrecko bolo naveky prázdne; ale… chcem si to skončiť sám. Po druhé, preto odmietam vašu pomoc… (Zastane urazeno.) Ako si môžete myslieť, že ja, odohnatý vami, prijmem vaše peniaze?! (Prudko.) Mne netreba vašej pôžičky, mne vás treba!

ZLAT. (cúvne zľaknutá): Načo to spomínate? Veď vy ste vina, že sa tak stalo, ako sa stalo. Vy ste prvý odohnali… teda prečo to vravíte?… Ja ako sestra prichodím k svojmu bratovi, nie ako k odohnatému. To je už skončené…

LAJO (vzrušeno): Moja ľúbosť k vám sa neskončila, a preto je to nie skončené. Vy ma ľutujete, lebo sa učím po nociach; no neľutujete ma, že nielen po nociach, ale vždy mučím sa za vami.

ZLAT.: Načo to vravíte teraz, keď viete, že daromné a márne sú všetky reči o tom?! Niet možnosti premeniť to, keď som sľúbená inému…

LAJO: Čo na tom? Aká to malicherná vec oproti mojej láske a môjmu utrpeniu! Je možnosť —

ZLAT. (rozčúleno): Nemožno! nemožno! Čo by povedal otec, matka, čo svet! Prečo jeho pohaniť, odbiť pre vás, ktorý ma nechcel, keď ma vám dávali? Nemožno zpät, nemožno zpät.

LAJO (ticho): Jedna vec je, ktorá rozlúšti všetko. Vravte, Zlatica, ľúbite ho? Lebo ak nie, ja vás jemu nenechám. (Prudko.) Nenechám, a čo by jeden padnúť musel z nás!

ZLAT. (zľaknutá): Čo chcete robiť?

LAJO (chytí jej ruky, náruživo) Povedz mi, miluješ jeho, či mňa?

ZLAT. (užasnutá): Pusť ma! Aký si strašný! Čo chceš vykonať? Bojím sa ťa. Pusť ma!… jeho ľúbim!

LAJO (pustí jej ruky, odstúpi, s chladom): Jeho ľúbiš? Dobre, ukrutná — ja ustúpim. (Odíde.)

ZLAT. (stíska si ruky, zúfale): Čo robiť? Nemôžem ho ani nechať ísť, ani zastaviť ho. Ľúbim tohto, a tamtoho nemožno odbiť. Kto mi pomôže? Kto to rozuzlí, kto privedie na pravú cestu?!

(Opona.)