ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predná izba u Mravcov, Dve postele, vystlaté duchnami temer do povaly. V jednom uhle stôl, okolo neho stoličky, pri stene lavica, kasňa, truhla, polica.

Výstup 1.

Mara, potom Martin.

MARA (príjemná, dosť mladá žena, rezkej postavy; prichodí s hrncom): Len čo ma zabávajú tie ženy. Muž hladný príde z hory, a jedlo horúce. Bude sa hnevať. (Položí hrniec na stôl a vezme s police misu, položí na stôl a naleje jedlo do nej.)

MARTIN (vysoký, statný mužský, utiera si spotené čelo rukávom košele; s hnevom): To je pekná paráda! To je po spravodlivosti, hej! Ja sa deriem sám v hore, a ony si šijú… Mara, počuješ?

MARA (skrútne sa od stola): Už si sa vrátil? No, sadni si a obeduj — bude to už pozdný obed, o štvrtej. Dlho si bol. Jedz… Čože sa ti nepáči?

MARTIN: To sa mi nepáči a to poviem, že poriadok porobím ešte dnes. Že nebude tak, ako bolo dosiaľ. Keď švagriná nechce mi pomáhať vo vonkajšej práci, musí držať sluhu. Ja robím ako kôň, a pri delení ona zároveň tak dostane zo všetkého ako ja… Prečože neprišla za mnou do hory, ako som jej kázal? (Sadne si za stôl, složiac klobúk s hlavy.)

MARA: Šila. (Donesie tanier a lyžicu s police a položí pred neho.) No, jedz už, jedz. Vyhladol si. Od rána je ďaleko… Šila…

MARTIN: Šila! To je hlavná robota pre gazdovský dom, akurát! A ty, keď si videla, že nejde, čo si neposlala niekoho za mnou? (Vezme lyžicu a naberie si jedla na tanier.)

MARA: Ach, dobre, že som ten obed navarila dáky… Celkom mi je hlava už prevrátená. Ženy si podávajú kľučky jedna druhej. Bola tu tetka, krivá Beta…

MARTIN (zachlipne s lyžice): A čože? Zas peniaze požičiavala?

MARA (usmeje sa samoľúbe): Čoby len to! Iné, iné ti pýtajú. (Sadne si dôverne k nemu.) Dievku ti pýtajú!

MARTIN: Zas? Už to ani počúvať nechcem. (Položí lyžicu.)

MARA: Čože sa mrzíš? Ako si hodil tú lyžicu. Len jedz. Veď sa raduj. Čím viac ju pýtajú, tým väčšia chvála pre nás. Tetka Beta bola tu hneď, ako si ty odišiel, prišla… No, ale obeduj.

MARTIN: Veď je tak: chvála! (Berie zas lyžica a je.) Ale krivej Bete by tiež najradšej krivú nohu zasekol do dverí, keď toľko pokúša. Vždy však čo-to odvlečie. (Odtisne tanier od seba a utrie si rukávom košele ústa.) A teraz chcem sa shovárať so Zuzou — zavolaj ju!

MARA: A ani nie si zvedavý, kto ti dievku pýta?

MARTIN (odmietave): Čo po tom! Dievčaťa ešte nedáme nikomu.

MARA (víťazne): Chcú ju za Ďurka Beláňa!

MARTIN (pomlčí, pokrúca hlavou): Ale, ale… hm, hm… (Hodí rukou.) Ech, nech čaká; nedáme ju ešte nikomu.

MARA (prisviedčave kývne hlavou): Nech čaká, a ani potom ju nedáme. (Pyšne.) Môže sa ešte aj inakší vyvrhnúť. Veď takej dievky v celej dedine niet, ako je naša Anka. Krásna, spôsobná… Ver’ Zuzina dievka jej je ani tieň. Ach, radosť je to, radosť mať takú dcéru. Už ju piati pýtali, a ani jeden sa mi nevidí dosť dobrý pre ňu. Najradšej by jej nejakého anjela s neba sniesla, keby mohla.

MARTIN (zasmeje sa): No, len tichšie, žena, tichšie. Čože ešte nepovieš! Zavolaj Zuzu.

MARA (vstane): Ďurko Beláň je mládenec poriadny a bohatý. V našej dedine ani nieto takého mládenca okrem Ondríka Hlavaja, čo by toľko mania mal. Keby sa jeho pole s naším spojilo, bol by to hodný kus zeme. Naširoko-ďaleko by mu nebolo páru. Ale ja ju nedám tomu. (Hrdo.) Mne je i ten málo pre našu Anku, hoc nás svet i v reč vezme.

MARTIN (ľahostajne): Ja na svet nič nedám.

Výstup 2.

Predošlí, Anka, potom Katka.

ANKA (veľmi pekné mladé dievča, pekne odeté, vstúpi so spevom): „Idú furmani z Prahy pomaly…“ Mamka, apko, dnes večer budú priadky u nás — hotujte hostinu.

MARA: Zasa priadky? Ej, ty mi len vždy robíš starosti.

MARTIN (potešený): Poď sem, poď, ty speváčka, len ty ma potešíš, nik iný. (Anka pribehne k nemu a sadne si; on ju pohladí po tvári.) Rozprávaj mi, čo si robila cez deň?

ANKA (veselo): Čo som robila? Vyšívala, spievala — spievala, vyšívala. Radovala som sa, že žijem u vás, apko môj.

MARA (s potešením hľadí na nich): Veľa sa už nebudete takto vedno tešiť, tak sa mi vidí. Odnesú ťa. Každý deň ťa pýtajú, až ťa vypýtajú.

ANKA (rezko): Pýtajú? Ale ma ešte nedáte? Však ma ešte nedáte, apko môj? (Hladí otca po tvári.)

MARTIN: Nie, nie. Nedáme ťa ešte, ty náš poklad, naša radosť. (Žartom.) Čo tam po pytačoch, po loptošoch, galganoch, niktošoch…

ANKA (maznavo): Ja za loptošov ani by nešla, ani za hocikoho…

MARA: Ani my ťa nedáme, dievka moja, ale Ďurko Beláň je nie hocikto.

MARTIN: Pred chvíľou si povedala, že môže ešte aj inakší prísť.

MARA (pyšne): Pravdaže môže, aj príde… také dievča môže aj pán vziať!

ANKA (skočí, tlieska rukami, vrtí sa): Aj pán, aj pán!

MARA (smeje sa): Pán, pán! Ver’ by som ťa najradšej takému dala. Ale kdeže tu vziať pána? Tu takých pánov nieto…

MARTIN: No, dosť už žartu, (trochu potupne) pánom dajte pokoj. Mara, pošli Zuzu. Koľko ráz som ti už povedal, aby si ju zavolala.

ANKA (vstane): Idem ja.

MARTIN (nepustí ju, usadí nazpät): Ty ostaň. Nech ju mať zavolá.

MARA: Už idem. (Ide proti dverám, ktorými vstupuje Katka.) Ľa, tu ide Kata… pošle ju tá. Katka, choď si pre mater.

KATKA (pekné štíhle dievča, neporiadne oblečené, zastane naprostred izby, zamračene): Iba som prišla, už ma vyháňate. Choďte si sami, keď sú vám načim.

MARTIN (prísne): A to že je aká reč? Gazdinú máš počúvať…

KATKA (spurne): Veď sú mi to nie mama!

MARTIN (nahnevane): No, tak ja ti rozkazujem. Ja som hlava v dome, a mňa musia všetci poslúchať. Choď pre mater, nech príde!

KATKA (nehne sa, hľadí mračno do zeme).

ANKA (rezko vstane): Idem ja pre nich… A vy, mamka, schystajte niečo pre kamarátky… Katka, a ty sa poriaď troška, aká si, ako… (Odbehne preč.)

MARA: Choď, choď, dievka moja, ty, a už sa netráp, pripravím niečo tým priadkam. (Katke, s opovržením.) Aká matka, taká dievka. Naveky vo všetkom sa protiviť. Sadni si do kúta. Aspoň teda nezavadzaj tu naprostred izby.

KATKA (odvráti sa; dudre): Zastanem si, kde chcem. Toto je aj moja chyža.

MARA: Čo šomreš? Aj tvoja chyža? Poriadneho slova nevie povedať. (Opovržlive.) Just ako jej mať: len všetko s nepriateľstvom — rod hocaký. Pán Boh chráň, ak by moja dievka taká bola! Ale sa nebudem ani zapodievať s ňou. Martin, rob s nimi poriadok s oboma. (Vezme misku i tanier so stola a ide preč.)

KATKA (sadne si na lavicu, ovesí hlavu, hľadí do zeme a mlčí).

MARTIN (vytiahne mešec s dohánom a napcháva si do fajky).

Výstup 3.

Martin, Katka, Zuza.

ZUZA (vysoká, dobre urastená, pekná žena; vojde): No, čože ma žiadate, aký bude befel, pán gazda? (Zastane si pred Martinom.)

MARTIN (ďobe prstom do fajky): To bude befel a to ti chcem oznámiť, že sa mi nepáči tvoje počínanie. Čo si neprišla do hory?

ZUZA (smelo): Zato som neprišla do hory, že drevo hotoviť nie je pre ženu robota. V celej dedine nenájdete ženy, čo by aj chlapskú robotu konala, iba ja. Cez vojnu robilo sa všetko, vtedy sa nevyberalo, ale vojna, chvála Bohu, už minula, a ja robím, hrdlujem, katujem sa ako za vojny — deriem…

MARTIN: A čo ešte?

ZUZA: Čo ešte? Celá dedina plače nado mnou, lebo taká krivda nikomu sa nedeje, ako sa mne robí. Čo by pol stolice prešiel, nieto takej nešťastnej ženy, ako som ja. (Oči si utrie.)

MARTIN: Na pohľad nie si taká. Hodná si dosť, ďakovať Bohu. Keby ti dievka taká bola…

ZUZA: Či mi už ani toho jedenia nedožičíte, že mi na úžitok padne, keď sa dorobím?!… Že mi je dievka nie taká? Akože má byť, keď je aj tá zapriahnutá, kým vaša si dvorí ako páva. Moja naveky v tuhej práci ako slúžka, ako kôň. (Srdnate.) Ale odteraz ani jedna z nás chlapskej roboty nebude robiť! Robte si sami!

MARTIN (chladne): Pravda, ja na to pristanem! Ty budeš robiť len ako moja dievka, ja sa budem hrdlovať so všetkým, a pri delení bude tvoja polovica.

ZUZA: Nuž veď mi azda nedáte menej? Môj muž bol tak syn Mravcov ako vy. (S hnevom.) Menej mi azda len nedáte?!

MARTIN: Menej nie? Keď ty nechceš robiť za chlapa… (S opovržením.) Ale kedyže robíš za chlapa?… Keď nechceš teda robiť za chlapa a chceš zo všetkého rovnú čiastku, tak si musíš držať sluhu.

ZUZA (spľasne rukami): Ja — sluhu?!

MARTIN: No, áno.

ZUZA: Či by ste mali srdce odo mňa, od vdovice, to žiadať?

MARTIN: Kde som mohol, zašanoval som ťa, robil som i pre teba — ty si mi bola len na pomoci, a teraz už ani to nechceš. Sám som bol dnes v hore, ani pri voloch nemal mi kto postáť. A to už viac ráz si mi tak vykonala. Tak prečo by som ja nemohol žiadať sluhu od teba? Alebo sluhu budeš držať, alebo sa rozdelíme. Vyber si, čo chceš.

ZUZA (zalomí rukami): Ach, jaj, ach, jaj! A ja na to musím pristať!?

MARTIN: Veru musíš. Plat ty dáš. Oblečenie z gazdovského dostane, ako i ja dostávam. Tak si rozmysli, mne je jedno. (Vstane, odchodí; pri dverách.) Ešte dnes si rozmysli. (Vyjde.)

ZUZA (rozhadzuje rukami, vzrušene): Ešte také od chudobnej vdovice žiadať! Nie dosť, čo mi krivdia naveky. Kde môže, utisne, skupáň, a teraz už sluhu si mám držať. (Chodí po izbe rozčúlene.) Počuješ, Kata, čo idú s nami robiť? Prečo nič nevravíš? (Zastane pred ňou.)

KATKA (sedí nepohnute, nadurdene): A čože ja mám povedať?

ZUZA (s hnevom): A nemáš nič na tú krivdu? Mala si sa i ty ohlásiť!

KATKA (spurne): Už ste dávno mali tak spraviť, sluhu držať, ale nie ešte i mňa priahať do ťažkej roboty. Ľaľa, aké sú mi dokrájané ruky! (Vystrie ruku.)

ZUZA: Veď som ja bola zapriahnutá, nie ty. Teba som posielala s ním, s tým katom, len keď som musela na vás robiť. Či vieš tkať, šiť, vyšívať ako Anča? To všetko ja musím robiť, aby som vás troch mohla ošatiť, a teba najlepšie.

KATKA: A predsa som nie tak zašatená ako Anča. Ona je ako páva, ja ako želiarka pri nej.

ZUZA (spľasne rukami): Ešte mi ani táto neverí! Ani vlastné dieťa, pre ktoré sa ja deriem deň i noc. Akože by si ty mohla taká byť ako Anča? Veď je ona jedna, a vy ste traja. (Odvráti sa.) Nik neuzná vdovici. (Chodí po izbe.) A ešte sluhu držať! No, zkadeže ho ja budem platiť a kde ho ja vezmem koho? A kto pôjde k drakovi? (Zamyslí sa a zastane ticho.) Iba ak by môj Jano prišiel — tomu by som ani platiť nemusela, on by mi aj tak robil… Ale on len na jar príde z vojenčiny a potom pôjde k Ili Hrabáčke na prístupky. (Rozmýšľa.) Nuž ale hneď letieť k nej nemusí… (Veselšie.) Kata, čo povieš?

KATKA (mykne plecom).

ZUZA (vzplanie): Z teba ja nemám nijakého osohu. Ani nepovie, ani neporadí, ani nezastane.

KATKA: Bol by ten vinovatý sem prísť. Veď ste ho nechceli mať tu nikdy.

ZUZA: Pravdaže, nechcela som, aby tu jemu, tomu mordárovi, robil. Ale teraz, keď žiada sluhu, nech ho má. Veď ho ja vyučím, aby veľa osohu nemal z neho.

Katka (spurne): Vy ste nás vždy len nenávisti učili!

ZUZA (zadivene): Nuž a?… Mala som vás učiť láske? K tomu, ktorý krivdil mi naveky? (Chodí po izbe.) Ja potrestaná stvora, ešte i vlastné dieťa je proti mne! Hádam Jano tiež nebude chcieť tu byť, keď som ho dosiaľ nikdy nepripustila sem. Ach, jaj, ach, jaj, akože sa oddelím so svojimi drobnými deťmi? Veď keby boly veľké, ani minúty nebola by vovedne s nimi… No, akože platiť sluhu? A Jana by som nemusela. (Chodí po izbe zamyslene, potom sa zastaví pred Katkou, rozkazujúc.) A ty choď mi s očú, choď sa obriadiť! Páva vyhútala zas priadky zavolať do domu, aby si nebola medzi nimi ako Cigánka!

KATKA (vstane neochotne): Ja tam budem i ako Cigánka!

ZUZA (nahnevane): Veď viem, že je tebe hocijako dobre. Veď ani nemáš dievockého výzoru. Háby navešané ako na starej žene… A že by si sa mi vľúdne chovala, spievala, žartovala ako druhé a nesedela ako sova. (Počuť kroky.) Choď, choď, už vari idú. (Tisne ju do dverí druhej izby; vstúpi Martin, ide k stolu za mešcom, ktorý si tam zabudol.)

ZUZA: Počujete, švagor Martin?!

MARTIN: No?… Deliť sa chceš?

ZUZA: Čože by sme sa mali hneď deliť?… Poručeno Bohu, už si len vezmem toho sluhu, keď tak žiadate… Ale mohli ste shliadnuť na vdovicu.

MARTIN: Ty si nevážiš dobrej vôle človeka, nebudem viac na tvoje vdovstvo hľadieť ani ja. Dosť som za vás za všetkých pracoval za štyri roky, a predsa som zlý…

ZUZA: No, veď som sa usilovala i ja.

MARTIN: Ako dnes, že si sadneš za šitie.

ZUZA: Aj vaša šila…

MARTIN (popudene): K nej sa ty neprirovnávaj. Keď si vystanovíš chlapa, ako som ja, vtedy môžeš i ty šiť tak ako moja žena.

ZUZA: No, veď už nedbám, nehoršte sa. Môj Jano má prísť od vojska, tak príde sem za sluhu.

MARTIN: Tvoj Jano? Veď on len na jar príde domov, a vravela si, že ho dáš na prístupky k Ili Hrabáčovie.

ZUZA: Do jari už len strpte bez sluhu, shliadnite a pristaňte. Cez zimu súrnej práce nieto, pomáhať budem i ja. A čo sa tej ženby týka, nemusí ísť hneď…

MARTIN: A akýže je ten tvoj Jano? Či vie gazdovskú robotu? Veď vari iba ovce pásol.

ZUZA (prichodí do rozčúlenia): Aký je?… Veď ho uvidíte. Takého chlapca treba pohľadať, ako je on… Ovce pásol, to je pravda, ale po dva ostatné roky už všetko sám robil okolo gazdovstva u Matejov. Len popredku nepochybujte, môže sa vám ešte i zapáčiť.

MARTIN (hodí rukou): Nech je. Uvidím, aký bude. Spravím ti i to kvôli a počkám do jari za ním, a potom azda nebudem zlý v tvojich očiach. (Vezme mešec s tabakom a odíde.)

Výstup 4.

Zuza (sama). Potom Miško a Števko.

ZUZA (chodí po izbe rozčúlene): Uvidím, aký bude… Že uvidí! Už som sa ledva mohla premôcť. Len tak vrelo vo mne. Hádam čo by som mu kráľa za sluhu doviedla! Popredku ho znevažuje, ako nás všetkých. Veď som zato nechcela, aby on tu bol so mnou; zato som ho nechala, čo aj pri chudobe, u starých rodičov na tretej dedine, kde som bola prvý raz vydatá, aby ste sa vy nevozili na ňom, na sirote. Plakávala som za ním, svojím jediným dieťaťom od prvého muža, trpela som, nedožičila som si, aby ho tu mala (utiera si slzy), a teraz, ľa, predsa na to príde, že im bude slúžiť… môj syn milý, môj syn drahý… (Plače.) Nešťastná stvora, nešťastná, načo som sa vydala po druhý raz?! Ja som tu iba podnožou, ako slúžka, ako vývrheľ, i kým žil môj druhý muž, i teraz… (Štká. Za dverami počuť detský krik a šant. Dvere sa rozletia a dnu vbehne Miško a Števko.)

MIŠKO (beží k Zuze): Mama, tento ma bije, a dajte mi jesť!

ŠTEVKO (letí tiež k Zuze): Mama, on ma kvačkoval… Aj ja som lačný…

MIŠKO: Ja som ťa nie…

ŠTEVKO: Ba si ma! A som lačný, mama.

ZUZA: Aký to vresk? Ešte ma i vy idete katovať? Ukážte, akí ste? Roztrhaní ako Cigáni. (Obzerá ich, zvŕta zboka nabok.) Ach, jaj, ach, jaj… Ja na vás nedorobím. Obleky samá diera, ako handry visia s nich. Dám vám ja jedenia! O hlade by vás držala, keby nešlo z gazdovského. Mišo zablatený, Števo roztrhaný… Kdeže ja to vystačím, a ešte držať sluhu. Na vás sa vyvŕšim i zato. (Vyšticuje ich; deti vreštia.) Tak si načim oblek šanovať, há?!

MIŠKO: Mama, on ma sotil do blata… jajajáj!

ŠTEVKO (plačlive): Dajte mi radšej jesť!

ZUZA (ide k stolu, vytiahne fiok a dá im po kuse chleba): Tu máte. (Deti s chvatom jedia.) A teraz preč. (Počuť spev.) Ľa, to páva ide. Dobre jej je byť veselou, a moja — ubitá. (Plače.) Poďte, deti, vystúpme sa. (Ženie deti pred sebou.)

Výstup 5.

Anka (sama).

ANKA (vstúpi s praslicou, spieva):

(Položí praslicu na lavicu, zavrtí sa a zasmeje.) Ach, taká som veselá a tak mi je dobre! Srdce, myseľ ľahučká ako páperie, ako hmlička. Nie, nič ťažkého nieto na nej. Nič ma netrápi, nesužuje, len teší celý svet, všetci ľudia, i ja sama. (Obzrie sa.) Kde si, zrkadlo, nech sa vidím, aká budem dnes večer? (Pristúpi k zrkadlu na stene visiacemu.) Komu sa zapáčim? (Pozerá do zrkadla.) Pekná som. Biela tvár, čierne oči, belavé vlasy… Ani čo aká pekná slečna v meste je nie krajšia. (Uhládza si vlasy.) Nedivím sa, že mamka každý deň odprávajú pytača, že by ma každý mládenec chcel v dedine… Ale ja nechcem ešte nikoho, ja sa smejem, smejem a smiať budem na nich, hahaha!…

Výstup 6.

Predošlá, Ďurko.

ĎURKO (nízky mládenec, potichu vstúpi, ticho príde za ňu a oči jej od chrbta zastrie rukami):

ANKA (zľaknutá): Jaj, kto je to? (Strhne mu ruky s očú a zvrtne sa.) To si ty, Ďuro?

ĎURKO: Uhádlas’. Ja som to. Ktože by bol iný? (Zastane si pred ňu.)

ANKA: Len ty? Kdeže si vzal smelosť?… A to si skoro prišiel na priadky…

ĎURKO: A čo, azda si sa nenacifrovala dosť? Máš si líca farbiť? (Ide bližšie k nej a siaha jej na líce rukou.)

ANKA (capne ho po ruke): Áno, líca si mám farbiť.

ĎURKO (odchytí ruku): Ej, akú máš mocnú ruku… Či ty tak vieš žartovať, jašterička? (Chce ju oblapiť.)

ANKA: Vari ťa bolí?… Počkaj, oprobujem ti na tvári, ak sa ma dotkneš. (Zdvihne ruku.)

ĎURKO (odskočí): Vari mňa? Ja som nie hocikto!

ANKA (výsmešne): Každý je hocikto, kto sa hocijako drží.

ĎURKO: A to mne vravíš?

ANKA: Nie, tomu stolu tamto. Druhého niet v izbe.

ĎURKO: Nežartuj, lebo sa nahnevám…

ANKA: Ja nedbám.

ĎURKO: Odplatím, ti, keď budeš moja.

ANKA: A ja budem tvoja?

ĎURKO (s presvedčením): Na Veľkú noc.

ANKA: Hahaha, hihihi!

ĎURKO: A čo sa smeješ? Azda nepôjdeš? V našej dedine nieto lepší ďak ako u nás…

ANKA: V našej dedine? A v celej krajine? (Koketne.) Keby si bol trošku vyšší…

ĎURKO (zlostne): Neprekáraj, Anča! Či chceš rebrík? Čo som i nízky, ale moje manie je vysoké, môj mešec…

ANKA (koketne ho pretrhne): Čo tam po mešci, keby lásky nebolo…

ĎURKO: Anča, nedopáľ ma. Daj mi ruku, že budeš len mojou. (Otrčí dlaň proti nej.) Kde je manie, tam je pravda a všetko. Láska pri chudobe skape.

ANČA: Skúsil si? (Ide k praslici a napráva kúdeľ i vreteno.):

ĎURKO (ide za ňou s otrčenou rukou): Daj ruku, Anča, Anička… Ty mne najlepšie pristaneš a ja tebe.

ANKA (udrie ho vretenom do dlane): Na! (Zasmeje sa a ujde.)

ĎURKO (nahnevane): Tak kohože chceš, keď mňa nie? Kohože chceš, pána?!

Výstup 7.

Predošlý, Tonko, potom priadky a domáci.

TONKO (vstúpi, v modrých hábach, v dierke kabátovej má zapätú ružu; z vačku mu trčí červený ručníček; veselo): Ja viem, koho ľúbi páva.

ĎURKO (vyzývave): Koho? Azda teba?

TONKO (sebavedome): Možno, že mňa!

ĎURKO (zlostne): Aleže choď!… Čože si prišiel sem? Ty sem nepatríš.

TONKO (zvysoka): Na to, čo ty… zabaviť sa.

ĎURKO: Ty sa choď do mlynov zabávať; ty tu nemáš čo hľadať. Choď, kým ťa neodpracem!

TONKO: Ja chodím i do mlynov, i sem. Mne nik nezabráni… A ty mne netykaj. Ja som s tebou husi nepásol. Mne aj inakší úctu vzdávajú.

ĎURKO: Tak ti i ja mám? Ľaľa, takto! (Ukloní sa posmešne.) Ruky bozkávam, pán osvietený… Toho sa ty odo mňa nedočkáš, obšivkár!… (Obchodí ho zlostne.)

TONKO: No, neviem, koho by si vybrala Anča, mňa, či teba, krpčiar? (Smeje sa posmešne.)

ĎURKO (zdvihne ruku): Čo?!

TONKO (zastane si vyzývave a zdvihne ruku tiež): No?!… (Zvonku počuť vravu a smiech. Obaja odstúpia od seba v protivné strany, len čo zazerajú jeden na druhého. Do izby vstúpia dievčence s praslicami, pekne odeté, mládenci s píšťalkami za nimi; domáce tiež s praslicami.)

MARA (prívetive): Koľko nám tu ide čeľade, koľko národa! Posadkajte si, mládež moja. (Mládež sadá, kde kto.) Aj ty si prišiel, Ondrík Hlavajovie, i ty, Ďurko, i oni, Tonko? Pekne vítam, nech si sadnú sem na stoličku. (Podá mu ju; on si sadne.) Sadnite si, dievčence.

PRVÉ DIEVČA: Sadneme, tetka, sadneme. Už sedíme, už pradieme.

DRUHÉ DIEVČA: Ja k tebe, Anča. (Sadne si k Anke.)

TRETIE DIEVČA: Ja s druhej strany. (Sadne si s druhej strany k Anke. Katka sadne si s matkou do kúta.)

MARA (vľúdne): Zabávajte sa, žartujte, spievajte. (Sadne si naostatok.)

PRVÉ DIEVČA: Spievajme…

DRUHÉ DIEVČA: Ktorúže?

TRETIE DIEVČA (začne):

(Druhé za ňou spievajú, pradú; chlapci sprevádzajú spev píšťalkami.)

(Opona spadne.)