ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kuchyňa u Mravcov. V uhle stôl s lavicami. Sporák v druhom uhle. Po stene navešané tanieriky. Polica na hrnce a iný riad.

Výstup 1.

Zuza, Mara, Beta.

ZUZA (sedí pri stole a pára perie; spieva): „Kdo jen na Boha se spoléhá“ atď.

MARA (príde z komory, nesie na tanieri vajcia): Nalož do sporáka, Zuza, zakúr. Tým chlapom, čo robia včelín, musím spraviť nejaký olovrant. (Položí tanier na stôl a vyjde von.)

ZUZA (otriasa ruky z peria, nevrle): Zakúr, nalož… Ako slúžke. Ja som tu len slúžkou, nie druhá nevesta. (Vstane, ide k sporáku, kľakne k dverám a zapaľuje triesky.)

MARA (zas vojde s rajničkou, položí na sporák, potom pri stole bije vajcia na tanier).

BETA (potichu otvorí dvere a vovlečie sa pomaličky dnu): Či ste doma niekto? Ako ste ticho, stvory božie. Pamodaj dobrý deň!

MARA (obráti sa od stola): Pán Boh daj i vám. Vitajteže u nás. Čože ste nám doniesli, suseda, dobrého?

BETA (zastane na kratšej nohe a vtedy je nízka): Horký doniesla, horký doniesla… Odniesť by rada, odniesť radšej. (Zuze.) A ty páraš, Zuzka?

ZUZA (sadá zas k stolu): Páram.

BETA (poobzerá sa po izbe): A chlapi sú vám kde, i dievky?

MARA (od sporáka): Kadekde za prácou. Chlapi robia včelín, dievky niekde vonku.

BETA: Nechže robia, nech. (Obráti sa k Mare a stane na dlhšiu nohu.) Ja zas idem k tebe, Mariška… (Poobzerá sa tajnostne.) Viem, že z domu nevynesiete ani jedna…

MARA (s úsmevom): Čože máte, suseda?

BETA (polohlasne, dôverne): Za Ondríka som prišla, za Ondríka Hlavajovie. Povedal materi a otcovi, že inej nechce, len vašu Aničku.

MARA (milo prekvapená): Čo vravíte! Že len moju Anku? (Víťazne.) Aj ten len moju Anku!… A sesternicu? Ale si sadnite. (Utrie lavičku zásterkou.) Sadkajte si. Tak za Ondríka…

BETA (prestúpi na kratšiu nohu): Za neho, Mariška moja. Vari toto je už piaty mládenec, čo ma posiela k vám. Veru na každý prst má i troch vaša Anka. Kaľavná dievčica… (Pokyvuje hlavou. Ide si sadnúť na kraj lavičky.) Už akurát piaty!

ZUZA (kašle, mlčí, zazerá).

MARA (s úľubou, pyšne): Ver’ ich už bude do päť, ak nie viac.

BETA: Koľko do roka dní, toľko pytačov.

MARA (s radostným smiechom): No, toľko by sa ich ani na celom vidieku nenašlo, nie že by na moju dievku toľko pripadlo.

BETA: Čajsi, čajsi… A kázali mi doniesť odpoveď, lebo sa tí silno na to ubrali. Na nedeľu že by poslali svatov, Marka moja.

MARA (s uveličením): Či im je tak nanáhlo? Ja odpovede sama nemôžem dať. Musíme sa najprv poradiť. (Uznanlivo.) Mládenec je to poriadny.

BETA: Ale aký, ale aký! Veď by aj pristal vašej Anke. On bohatý, ona boháčka — svoj k svojmu, ako je i porekadlo. A tak už azda bude seno, a nie slama vždy — nedáte mu kôš. Veď takého miesta ani nieto v našej dedine. Pre vás najlepšie. (Vstane s lavičky, ide bližšie k Mare; tlmene.) A reku, Marka, či by ste mi nepožičali trochu múky, tak jeden vahan.

MARA (s úsmevom): Múky? Nedbám… Donesiem z komory. Akejže vám, žitnej, či ražnej?

BETA: Ražnej, na chlebík. Spodná Dora bude kúriť pec, upiekol by sa mi. A len pritlač dobre, veď vám ju vrátim hneď, ako sa mi zomelie.

ZUZA (stranou): Ako vždy… Za každého pytača jeden vahan.

BETA: Veru tak povedal Ondríček, že ak mu Anku nedajú, pôjde do Ameriky. Sesternica mu plače. I jej rodičia že im sľubovali… (Mara odíde. Chvíľu ticho. Beta pozerá po izbe.) Tak, tak!

ZUZA (pára perie): Tetka, už niekedy aj za moju dievku prídite, nielen vždy za Anču.

BETA (rezko krivká naproti nej): Akurát som aj za tvoju dievku prišla, akurát. (Rozkladá rukami a hľadí jej do očú.) Do Opekancov za toho Palíčka či by si ju nedala?

ZUZA (prestane párať, zadivene): Do Opekancov? Za toho vdovca?

BETA: Nuž — za Paľka. Zato nič, že je vdovec.

ZUZA (pohoršene): Akože by to nebolo nič, že je vdovec?! Ba je to nie nič. To je už nie taký ako mládenec, a má i jedno dieťa.

BETA: Čo má jedno dieťa, to je nič… Zuzka moja, prepáč, a dobre sa opatruje tiež.

ZUZA: Ako by to nebolo nič? Ako by jedno dieťa bolo nič? Ba ver’ je to niečo. Za Anču chodíte každý deň do najlepších ďakov, a pre moju len vdovec?

BETA: Vdovec, vdovec, ale sa dobre má, aj človek dokonalý. Veď by som ti hocikoho ani ja neradila, Zuzka moja, pohútaj si!

ZUZA (utrie si oči zásterkou, plačlive): Pre moju len vdovec. K Anči idete z mládeneckých domov…

BETA: Ľa, prepáč, Zuzka, ja k tej idem, kde ma pošlú. Ale je aj Paľko Opekancovie nie hocičo, za toho by mohla tvoja Katka ísť. To jedno dieťa nepadá na váhu.

ZUZA: Pri mojej nie (plače), sirotu každý potupí.

BETA: Ktože ju tupí? Či je to potupa, keď ju niekto chce? Opekancovci sú dobrí gazdovia tiež. Majú voly, kravu, aj niečo oviec, pole tobôž. To si rozváž, stvora božia. Na Anču nehľaď. Anča — to je iné…

ZUZA: Prečože by to bolo iné? Anča je z toho domu, čo moja, z tej famílie, čo moja, tak prečo by bola moja dievka inšie ako tá?

BETA (vážne): Dievka moja, Zuzička moja, veď vieš, že teraz len to mania slepí oči, a tvoja dievka takým sa nemôže však preukázať ako Anča. Veď vieš, že Mara doniesla statky do domu — no, prepáč…

ZUZA (utiera si oči): Veď je tak, veď ja viem. Ja som z chudobného rodu, preto ani v dome nemám veľa práva, len krívd veľa… Veď je pravda, že teraz len to mania panuje, lebo inak je moja dievka hodnejšia ako Anča, do roboty trebšia, šikovnejšia.

BETKA: Akože, akože!

MARA (vráti sa s vahanom múky): Tu máte, tetka, ale pred gazdom neukážte, lebo sa hnevá, keď rozvlačujeme. (Podá jej vahan.)

BETA (urazene): Duša moja, veď ju vrátim. Kedyže som vám nevrátila, čo si požičiam? (Úzkostlive.) A kde je gazda?

MARA: Pod kôlňou. Kreše s Tonkom a sluhom. Nechoďte zadnými dvierkami.

BETA (krivká k dverám): No, nechže tam pracujú. A ďakujem, kým vrátim. (Zastane pri dverách.) Tak, čo odkážeš do Hlavajov, Mariška moja, čo odkážeš? Či bude seno, či len slama zas.

MARA (vyhýbave): Poradíme sa a odkážeme po vás, aby ste im oznámili. Veď by nás prekliala jeho sesternica, aj svet nám bude ubližovať, že len na bohatstvo hľadíme, nie aby sme si prístupníka vzali — aj tak by nám prichodilo…

BETA (položartom, hrozí jej prstom): Marka, Marka, jeden vám je chudobný, druhý bohatý, jeden vysoký, druhý nízky, jeden biely, druhý čierny, jeden taký, druhý onakvý — vám už ani sám arcibiskup neuhovie… No, ale zdraví ostaňte. (Odchodí.)

MARA (so smiechom): Možno, že by ani arcibiskup nebol dobrý… Zdraví choďte! (Zatvorí za ňou dvere a vráti sa k sporáku.)

Výstup 2.

Mara, Zuza, Tonko, Martin.

TONKO (vstúpi veselo, Mare): Gazdiná, dajte mi uhlík do fajky a dievku za ženu. (Zastane pred ňou, odetý v robotníckych hábach, ovešaný stružlinami.)

MARA (natešene): No, len dajte fajku, pán majster, veď vám vďačne dám uhlík.

TONKO: A dievku dáte, však? (Otrčí fajku.)

MARA (žartom): Oj, aj tú! (Položí mu uhlík do fajky, vážne.) Veď by som sa mala aj vás poradiť, aj vašej mamiky… Dievča je na vydaj, má aj pytačov, všetko poriadnych chlapcov, ale nevieme, komu ju máme dať.

TONKO: Ja vám poradím, komu. (Prichlopí vrchnák na fajke a dá do úst.)

MARA: Poraďte. Pýta ju Ďurko Beláň.

TONKO: Vari ten skrček?

MARA: Potom Paľo Horniak…

TONKO: Vari ten šušliak? Inakší jej je hoden.

MARA: Shora susedov syn…

TONKO: Azda ten bedár? Čo hútate?

MARA? Dnes odkázali od Hlavajov za Ondríka.

TONKO: Za toho by ste ju dali, lebo je boháč? Čo stoja peniaze? Inakšieho si zaslúži vaša dievka.

MARA (urazene): No, už inakšieho nieto v našej dedine, a na vidiek ju nedám.

TONKO (tajomne): Ja viem, kto by bol…

MARA (zvedave): Kto?

TONKO (tuho fajčí): Ja viem… Poviem vám, keď budeme sami.

MARTIN (vstúpi): Tonko, Tonko, kdeže si? Už sa zasa okolo sukní obšmietaš? Tak sa včelín nevystaví…

TONKO (schytí sa): Už idem, idem.

MARA: Nahavrankujte sa prv, už je pripravené.

MARTIN: Pozdejšie.

TONKO: Mne by tiež nechutilo, zapálil som si na fajku, prepáčte, gazdiná. (Vyjde von.)

MARA (zadrží Martina, polohlasne): Tak sa mi vidí, mužu, že Tonko kvôli Anke pomáha pri včelíne… Čo myslíš?

MARTIN (mrzute): Nehútaj! Ty už v každom vidíš vohľača. (Odíde; z pitvora volá.) Olovrant dones nám pod kôlňu, tam je lepšie ako v izbe…

MARA (Zuze): Odnes potom olovrant chlapom a poumývaj riad po nich, ja idem do Krúpov. (Preč.)

Výstup 3.

Zuza (sama).

ZUZA (s hnevom): Poumývaj, obslúž, vynes. Slúžka a len slúžka som ja tu, a nič iné. Keď si navarila, tak si aj obslúž a poriaď potom. Kaľavné gazdiné tak robia. Ale ona len rozkazovať ako pani. Robí, len čo sa jej páči, a čo sa jej nepáči, nechá mne. Už šla k ševkyni azda čepce rozkázať dievke. (Nepohne sa od stola, pára ďalej.)

Výstup 4.

Zuza, Katka.

KATKA (vstúpi, neporiadne oblečená, jedna sukňa nižšie ako druhá; spurným hlasom): A vy že čo robíte? Čo mi nešijete sukňu? V čomže ja pôjdem na nedeľu do tanca? Veď viete, že nemám novej? A vy perie párate — hneď vám ho rozdúcham!

ZUZA: No, len dúchaj… Načože je tebe pekná sukňa? Akože si aj teraz oblečená? Ako šupky visia háby na tebe. Ja som stará, a inak sa opasujem ako ty… Veď nie div, že sa nepáčiš nikomu.

KATKA: A čože je mňa po tom…

ZUZA: Teba nič, lebo ty nemáš ani citu ešte k tomu všetkému. Iba mne, materi, čo srdce puká. (Utrie si oči.) Iné mamy sú pyšné na dcéry — ja nemôžem…

KATKA: No, len vykladajte… Dajte mi radšej jesť, ja som lačná.

ZUZA: Mne je žiaľ, a ona myslí na jedenie. Radšej sa obriaď! Veď si nie Miško alebo Števko, aby si vždy jedla. Daj, nech ťa ponaprávam. (Vstane, k nej.) Ľaľa, či sa tak má obliekať dievka? (Napráva na nej háby, zvŕta ju.) Ani ručníka na hlave si kaľavne neuviažeš. (Stiahne jej ho s hlavy.)

KATKA (mykne hlavou a odstúpi od nej): Nechajte ma!

ZUZA: A tvár vždy zamračená… Anča sa naveky smeje, spieva — teba nepočuť.

KATKA: Ešte sa aj do toho zastariete?

ZUZA: Ako by sa nestarela? Veď som ti hádam matka! No, smej sa, spievaj… Chcela by som sa popýšiť tebou.

KATKA: Dosť, čo sa Janom pýšite; dosť, čo o ňom myslíte, že je kráľ.

ZUZA: Aj o tebe by chcela tak. Chcela by som, aby si bola shovorčivá, prívetivá, veselá ako Anča. Veď si nie špatná… Sprobujže sa usmiať.

KATKA (s odporom): Hneď sa vám ja tu budem vyškierať. Radšej mi sukňu šite — ja idem jesť. (Ide k stolu a vyne zo stoloviny chlieb, odkrojí si okruch a je.)

ZUZA: Veď by sa hneď lepšie aj okolo teba mali, keby si bola inakšia. Aj Tóno iba na Anči pasie oči. Vieš, že ju už aj do Hlavajov pýtajú? A teba nik! Však sa ti dnes ani raz neprihovoril Tóno?

KATKA: Horký nie! Povedal mi, že som morka.

ZUZA (zalomí rukami): Ach, jaj, ach, jaj… To ti povedal? Vysmieva sa z nej každý. Ja teba nikdy nevydám. Ešte morka!…

KATKA: Nuž čože? Zato sa veža nezrúti. Nelamentujte toľko! (Ide k sporáku a vezme mliečnik s mliekom a pije.)

ZUZA: Ach, jaj, ach, jaj! Ja už len nemám radosti z teba (sadá k periu), radosti nijakej… Ja sa tu obrykujem na ňu, a ona je…

Výstup 5.

Predošlé, Janko.

JANKO (vstúpi): Mama, tu ste? Poslali ma bačik, aby ste šly s Katou shrabať seno na Dubinu.

ZUZA (prestane párať, pozrie naň): A iní nie, len my?

JANKO: Ja neviem; ako mi naručili, tak vám vravím. Možno, že aj iní.

ZUZA: Lebo ak iní nejdú, nejdem ani ja. Už teraz, keď som si chlapa vystanovila, nebudem viac robiť ako tie dve.

KATKA: Ak Anča nejde, ani ja nepôjdem. (Zapcháva sa.)

JANKO: Hádam pôjde i ona. Len sa berte obe. Odložte, mama, perie na zimu.

ZUZA: Vtedy páram, keď mám čas. Seno bolo ešte mokré… Ale čo je aj suché, ja nejdem, keď iné nepôjdu.

JANKO (trochu zamračene): Nemali by ste sa naveky protiviť…

ZUZA (odtisne perie, urazene): No, už vidím, že sa ti nepáči, že si na ich strane, a ja som sa úfala, že mi budeš obhajcom. Idem teda, idem…

KATKA (odloží mliečnik): Idem i ja, ale si vezmem šitie a budem šiť, lebo viem, že Anča od Tóna nepôjde.

JANKO (pri dverách): S vami niet reči…

ZUZA (shŕňa perie so stola do hrnca): Počkaj, syn môj, mám ti niečo povedať, neutekaj. Iľa Hrabáčka vravela, že príde sem niečo si pýtať odo mňa. Keď ty nejdeš k nej — príde ona k tebe. Veď vieš, prečo. Chce sa dorozumieť. Takže sa pekne okolo nej maj. Vľúdne, prívetive.

JANKO: No, len narúčajte, narúčajte… Ja si spravím, ako chcem, v tej veci.

ZUZA (podráždená): Vari mi aj ty budeš odvrávať, ako tuto Kata? Ja ti len dobre chcem. Ešte ti aj to chcem povedať, že sa mi nepáči, že sa gazdovi oddávaš, vôľu mu hľadáš, aj gazdinej ideš poruke. Máš ich nenávidieť ako ja, a ty ešte aj Anči ako by si sa podkladal. Videla som ťa viac ráz, že si jej vody vytiahol zo studne.

JANKO (so smiechom): A ešte čo ste nezbadali, mama, a čo sa vám nepáči?… Choďte hrabať. (Odíde.)

ZUZA (odloží hrniec s perím): Už vidím, že nebudem mať ani v ňom veľa radosti. (Kate.) No, ber sa! My sme tu len slúžky, aby nám ešte neprišli i druhý raz rozkazovať.

KATKA: Idem so šitím. (Vezme šitie. Obe odídu.)

Výstup 6.

Anka (sama).

ANKA (vyparádená, vstúpi, poobzerá sa veselo): Nik nie je tu už? Volali ma na lúku, ale nejdem; šli mamka. Ja budem radšej šiť… Tetka Zuza povedala, šepla si s Katou, že od Tonka nechcem ísť. Pre Tonka? Hahaha! (Sadne, šije, spieva.)

Výstup 7.

Anka, Janko.

JANKO (vstúpi): Tebe sa dobre tu v chládku spieva.

ANKA (cez plece): Prečo nie? Keď chcem, šijem; keď chcem, spievam; keď chcem, hrabem.

JANKO: Mohlo sa ti veru chcieť hrabať, lebo pohrmieva, bude dážď, seno zmokne.

ANKA (nepozrie hore, šije): Tak ber vidly a choď, aby nezmoklo.

JANKO: Mňa potrebujú pri včelíne, a sena tam je nie veľa, že by ste ho i vy ženy nesobraly.

ANKA (šije): Tak, keď ho je málo, nemusíme všetky tam byť. (Spieva.) Lalala, lalala… Podaj mi vody!

JANKO: Vezmi si!

ANKA (náhle pozrie naň): A ty prečo mi nedáš, veď si sluha? Načože si prišiel?

JANKO: Sluha, ale nie tvoj. Ja som sluha tvojho apu, či radšej mojej mamin, a teraz som prišiel pre pilník, pre ktorý ma poslali, nie aby teba vysluhoval. (Ide k polici a berie ho.)

ANKA: Tak prečo mi ťaháš vodu, keď nie si mojím sluhom?

JANKO: Preto, lebo vidím, že nevládzeš ťažké vedro vytiahnuť, a nie že som sluhom.

ANKA (s odporom): Nie preto…

JANKO (zadivene): A prečo?

ANKA: Že sa mi chceš zaliečať ako iní.

JANKO (zastane, vypne sa): To už nie, princezná. Toho sa nedočkáš odo mňa!

ANKA (skočí): Že nie?

JANKO (hrdo): Nie! (Merajú sa očami.)

ANKA: Veď by ti aj neosožilo! (Odvráti sa pyšne.)

JANKO (s odporom): Veď zato! (Odvráti sa tiež, vyjde.)

ANKA (sama, dupne nohou): Ako ma pobúril… Nenávidím ho! Nenávidím! Hnevám sa, že je taký pekný; hnevám sa, že je sluha; hnevám sa, že je synom tetky Zuzy, a hnevám sa, jedujem sa, že sa mi páči… (Šmarí šitie na lavicu, prejde sa hore-dolu.) Ale čo sa rozčuľujem tak? Veď sa mi aj viac mládencov páči, a nehnevá ma to. (Zastane.) Páči sa mi Ďuro Beláň (ráta na prstoch), páči sa mi Ondro, páči sa mi Paľo, páči sa mi Tonko, hrám sa s nimi… Aj s týmto sa budem hrať ako s inými, a vysmejem ho ako iných. Hahaha! (Zavrtí sa, vyjde.)

Výstup 8.

Janko (sám).

JANKO (vstúpi rýchle): Kde je tá páva? Ušla už? Musel som sa vrátiť k nej, a nie je tu! Chytiť ju a vytriasť tú pyšnú dušu z nej! Ako som vkročil do tohto domu — nie darmo ma mater nechceli pripustiť sem — nemám nič iného od nej, len znevažovanie, výsmech, potupu. A prečo?… Počkaj (hrozí), raz mi prídeš do hrsti!

Výstup 9.

Janko, Iľka.

IĽKA (nízka, 30-ročná, čiperná žena, poriadnej tváre, rezko vstúpi): Dobrý deň! Ktože sa to tu shovára? (Rýchle vraví.) Ja že aspoň traja tu vravia, a to len ty sám, Janko… Akože sa máš? (Pribehne k nemu, chytí mu obe ruky a hľadí mu milo do očú.) Ako sa máš?

JANKO (v rozpakoch): Tak, pomaličky… Temer by vás ani nebol poznal.

IĽKA (milo): Azda mi budeš vykať? Neviem, či si niečo mladší odo mňa. Dva-tri roky, to je nič, to ani napomenúť nehodno. (Jano spraví krok, ona nepustí mu rúk.) Však ťa k včelínu čakajú? No, dobre, nebudem ťa zdržovať dlho. Ja som ti prišla len povedať, že ma stavajú. Horných Paľo Opekancovie… Ale že som sa tvojej mame sľúbila, kým si ešte nebol doma, nuž bez vás nechcem nič konať. Ty si rozmysli vec a príď na nedeľu… A vieš, so mnou ti zle nebude. Ja som dobrej nátury, chleba u nás do sýtosti, tobôž gazdovstvo nie posledné, a ty si sirota. Ale žeby si si nemyslel, že ťa nahováram. Rob si, ako ti je vôľa, a potom príď. Môžeme sa sobrať ešte do jesene. Načo máš byť sluhom, keď môžeš byť gazdom?… No, ale ťa nenahováram… (Zvonku počuť hlas Martinov: „Janko, kde si toľko?“) No, choď, už ťa volajú, a príď na nedeľu, keď budeš mať čas. S Bohom! (Pustí Jankove ruky a ide od neho rezko k dverám; tam sa obráti.) Pá, Janíčko! (Rýchlo odíde.)

JANKO (spamätá sa, preberie a prejde sem i ta): Čo toho navravela za minútu!

Výstup 10.

Janko, Anka.

ANKA (rýchlo vstúpi): Čo nejdeš už? Apa s Tónom ťa nemôžu vyčkať. Volajú za tebou, volajú, a ty tu hrkútaš s vdovicou — musela som ja prísť pre teba!

JANKO: Nezodraly sa ti nohy, čo si aj prišla… Mohla si ísť seno hrabať, neboli by ťa poslali pre mňa… Pravdaže, shováral som sa s vdovicou!

ANKA (rozpálená): Shováraj sa s ňou, keď si ju vezmeš!

JANKO: Nevezmem si ju.

ANKA (zadivená, prudko): Nevezmeš si ju? A prečo? Také šťastie sa ti viac netrafí, nemysli si! Čože ešte chceš?

JANKO: Aby si už šla preč…

ANKA (náruživo): Čooó? (Bližšie pristúpi.)

JANKO (vzrušene): Nejdi ku mne blízo — zle obstojíš!

ANKA (vyzývave): Mne niekto bude vyhrážať a rozkazovať, mne? Myslíš si, že sa ťa ľakám? Aj zato nie! (Pyšne zastane pred ním a pozrie mu posmešne do očú.) No, čo chceš?

JANKO (schváti ju): Teba! (Tisne k sebe a bozkáva.)

ANKA (bráni sa, tisne ho od seba, bije): Pusť… zlodej!

JANKO (pustí ju a odsotí): Teraz choď, už som sa vyvŕšil!

ANKA (pobúrene): Tam sú dvere, prac sa! (Otrčí prst.)

JANKO: Sám idem… (Odíde.)

Výstup 11.

Anka (sama).

ANKA (dupne nohou): To je pekne! Ešte toto! Ešte takô… Sluha sa opováži… On! Tetkin syn. (Tisne päste k hrudi.) Ale to je ešte nič, no to je hrôza, akým blahom zabúšilo mi srdce, keď ma schytil… (Behá po izbe, lomí rukami.) Jaj, Bože, nič mi nechýbalo, len to. Mamke je hlava prevrátená od pýchy pre veľa pytačov; nevie, komu ma má dať; radí sa s celou dedinou. A ja medzitým zaľubujem sa do nášho sluhu — do tetkinho syna! Keby to vedeli, keby to vedeli! Preč ho z domu, preč ho z domu! (Behá, lomí rukami, plače, ujde preč.)

(Opona.)