ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Izba u Mravcov ako v prvom dejstve.

Výstup 1.

Zuza, Katka.

ZUZA (češe Katku): Ideš na muziku, ideš, ale či budeš tancovať, to! Viem, že budeš vždy len sedieť.

KATKA (spurne): Netrápte sa, nebudete vy.

ZUZA (zapletá jej vrkoč): Že nebudem ja, ale mňa bude srdce bolieť, keď jamu vystojíš. Mne, mne, materi, sa bude srdce krájať od žiaľu.

KATKA (s hnevom): Len aby ste popredku neplakali!

ZUZA (klepne ju po hlave): Ešte sa mi budeš vysmievať. Ty neporiadnica! Či vieš, koľkí chcú Anču, a teba nik? Či vieš, že ju chcú do Hlavajov, do Beláňov, do Tŕňov, do Grošov, že i Tóno za ňou pozerá, že bude pani majstrovou?… A ty čo? Opekancovie vdovec ťa neminie. Macochou budeš. (S vyhrážkou.) Lebo ťa dám zaň! (Uväzuje jej srdnate stužku na konci vrkoča.)

KATKA (nedbale): Nuž nech… aj to je človek.

ZUZA (popudená): Aj to je človek? Keby si aspoň poriadne odpovedala, ale čo povieš, to je všetko na zlosť. Veď je aj Cigán človek, a zato by z nás nik nešiel zaň. (Pomlčí, prihládza jej vlasy.) Ešte i tvoje vlasy robia protiveň, ako stoja každý osebe. (Mastí ich pomádou. Potom napráva jej oblek: ručník, oplecko, brusliak, zvŕta ju zboka nabok.)

KATKA (nevrle): Dokiaľže ma budete mordovať?

ZUZA: To ti je mordovanie, keď ťa chcem pekne pripraviť? Smej sa, svete! Rada by si ako šupka ísť? (Prizerá sa jej.) Oblečená si pekne, keby si mala vľúdnejšiu tvár. Nezazeraj tak, usmej sa. No, naozaj oprobuj — veď si nie špatná…

KATKA (hodí plecom, potom sa usmeje): No, či som dobre?

ZUZA: Väčšmi. Nech ti zuby vidno, máš ich pekné. Rob veselú tvár, žartuj. Hlavu drž hore, ako Anča. (Podvihne jej bradu.)

KATKA (vypne hlavu, ide): Takto?

ZUZA (nespokojne): Akože by si tak šla? Potkneš sa a spadneš. Nižšie trochu.

KATKA (zohne hlavu): No, tak takto, hihihi…

ZUZA (s hnevom): Ani tak je nie dobre. Choď mi s očú. Nevieš nič, nešikovnica. Nech ťa ani nevidím!

KATKA (spurne zas): Vám ani svätý neuhovie. (Odchodí.)

ZUZA (zavolá za ňou): Bačik sľúbil vám obom na muziku vstupné, od toho si pýtaj. (Skladá šaty, čo Kata sobliekla, zamyslene.) Pekne som si ju vystrojila. Veď je nie špatné moje dievča, keby malo spôsoby, ale nemá. Nevie sa medzi ľuďmi obracať. Ani reč, ani pozor. Ak sa nepremení, ja ju nikdy poriadne nevydám, nikdy z jej vydaja radosti nebudem mať, a len by nebol dobrý aj Paľo Opekancovie…

Výstup 2.

Zuza, Iľka.

IĽKA (vkročí rezko, pekne odetá, v ligotavom čepci): Dobrý večer, tetuška!

ZUZA (obzrie sa, vážne): Pán Boh daj i tebe, Iľuška! Práve som k tebe chcela ísť. Poď bližšie, sadni si, dievka moja.

IĽKA (lichotive): Ďakujem pekne, tetuška. Len na chvíľočku som pribehla. Ale, aby som vám spanie neodniesla, sadnem si akomak. (Sadá, poobzerajúc sa po izbe.) Či je doma Janko?

ZUZA (vzdychne): Nie. S koňmi šiel na pole. Vieš, že on nemá ani piatku, ani sviatku, ani noci, ani dňa. Robí ako sebe, nie ako sluha, a už som ho i hrešila zato. Keby sebe robil… (Sadne si k Iľke.)

IĽKA: Veď sú mu vraj dobrí, tak nie div, že robí dobre aj on. (Veselo.) A veď by mohol sebe robiť, len by chcel… (Pomkne sa bližšie k Zuze, tlmene.) Čakala som ho v nedeľu, a neprišiel. Vy ma ubezpečujete, tetka, ale od neho nepočujem slova… a mne sa ponúkajú iní.

ZUZA (položí ruku na jej plece): Zato sa nesužuj, že on nebol ešte u teba. Keď ťa ja ubezpečím, to ako by on, to je dosť.

IĽKA (smutne): Predsa by bol mal prísť aspoň raz, veď je čajsi štvrť roka doma.

ZUZA: Veď ti vravím, že on nemá ani noci, ani dňa tu. Ani dneskajšieho dňa nemal — šiel kone pásť. Gazda by ho i pretrhol. (Slzy utiera.) Potom, keď taký ukonaný príde domov každý večer, že kde sa zvalí, tam spí, veru mu nepríde do rozumu ísť niekam. Zato sa ty nesľubuj nikomu (pohladí jej líce) — veď viem, že sa ti ponúkajú… On pôjde k tebe. Veď ani nikdy neodvravel, že nie, keď som mu o tebe vravela.

IĽKA (v myšlienkach): Zavolajte ho, rada by sa s ním poshovárať.

ZUZA: Akože ho zavolám, keď je nie doma? A čo by i bol, neprišiel by. Nie je oblečený, len tak, ako bol cez týždeň. Ale keď príde s koňmi, oblečie sa a pôjde k tebe. Alebo pošlem z detí niektoré pre teba a tu sa vedno poshovárame.

IĽKA (potešená): Pošlite pre mňa — to bude najlepšie. (Vstane.)

ZUZA: Ty sa neboj, dievka moja, keď ti ja poviem, to ako by on.

IĽKA: Veď sa ja nebojím… Ja vášho Janka ani nechcem nahovárať, len aby mala istotu. Paľo Opekancovie odkazuje mi jednostaj, že by si ma vzal. Ale ja by som radšej prístupníka, a aj vášmu Jankovi dobre. Veď sa, chudák, len po službách tlčie naveky. Ja mám svojho, ďakovať Bohu, dosť, na čom by sme vyžili. Tak sa dovravte, a keď príde, pošlite pre mňa, tetuška moja.

ZUZA: Pôjdem pre teba sama, aby sa rečiam vyhlo. (Vstane tiež.) Veď už ťažko čakám, aby ste sa sobrali.

IĽKA (naradovaná): Budem vás čakať doista, tetuška, a tak dobre sa majte! (Zavesí sa jej na hrdlo a bozká ju.)

ZUZA (bozká ju tiež): Zdravá choď! (Odprevadí ju ku dverám.) Už sa to musí do poriadku doniesť. (Zatvorí dvere za ňou, zľaknute.) To by bolo, aby si Opekancovie Paľa vzala!… Tak kdeže ja nájdem lepšie miesto Janovi, a svoju dievku za koho vydám? (Vráti sa k stolu, vezme knižku, spieva): „Den nedělní se skonává“ atď.

Výstup 3.

Zuza, Janko.

JANKO (vstúpi do izby, vo všedných šatách oblečený).

ZUZA (pozrie od knižky, prestane spievať): Janko, syn môj, či si dosiaľ len tak? Dobre, že si sa s Hrabáčkou nestretol… Veď je nedeľa, obleč sa!

JANKO: Načo? Už je večer. (Podíde k lavici a sadne si; oprie lakeť o stôl, hlavu o dlaň, keď prv klobúk složil na stôl.)

ZUZA (zadivená): Že načo! Že bude muzika, že si mládenec… Mládenec krásny, najkrajší v dedine. Ako by sa mi srdce tešilo, keby si bol medzi inými. Ani jeden je nie taký, ako si ty… Ide chýr tvojej kráse. Obleč sa. Veď si celé popoludnie ležal v konici, oči do povaly upieral ako zabitý. Čo ti je?

JANKO (sedí so sklonenou hlavou): Nič.

ZUZA: Iní mládenci sú ako prstene skvostne vyobliekaní, a ty, ktorý si najhodnejší z nich, na svet sa neukážeš. Čo by si im mal predok viesť… Obleč sa, ideš aj ty na muziku. Ak Katu nik nebude krútiť, vykrúť ju aspoň ty.

JANKO (sedí ako prv): Ja nejdem na muziku.

ZUZA: A čože ti je? Aký si ostal… (So starosťou.) Bol si ako vták veselý, zvravný, prívetivý, keď si prišiel, a už si nie taký, syn môj. Či ťa sluhovský stav už omrzel? Robíš, robíš, mladosť, silu tratíš, a druhému. No, veď už nebudeš dlho tu… Iba sa obleč, pôjdeš…

JANKO (vpadne): Vravím vám, že nepôjdem nikde!

ZUZA (dôrazne): No, čo na muziku aj nepôjdeš, zato sa obliecť musíš, lebo ideš k Ili Hrabáčke. Ja som ťa jej sľúbila teraz na večer, a ak ty nejdeš, tak ona príde sem.

JANKO (skočí): Čo? K Ili Hrabáčke? Že ona príde? Dajte mi oblek, idem na muziku!

ZUZA (poúčave): No, syn môj, dobre, keď sa ideš rozveseliť. Veď si mladý, sama si to žičím a idem ti vyhľadať háby. (Zavrie knižku, vstane.) Ale k Hrabáčke pôjdeš na prístupky, čo sa dnes aj nebudeš s ňou shovárať. To je už tak uriadené, a to sa musí stať, ja tak chcem a tak si žiadam… Len nebudeš slúžiť naveky?

JANKO (sadne znovu, založí si ruky krížom a hľadí do zeme).

ZUZA: Prečože nechceš Iľu? Veď ti s ňou bude dobre. Žena je to dobrá, poctivá. Muž jej odpadol hneď na začiatku vojny a ona sa chovala vždy pekne, kým iné také chodily vo tmách. Že je staršia o 5-7 rokov, to nič. Šťastie je to pre teba, sirotu chudobnú, ako si ty. Koľkí by s radosťou šli k nej, len by ich brala… Tak čo sa ti nepáči pri nej?

JANKO (hodí plecom, neodpovie).

ZUZA (vzdychá, krúti hlavou): Synu, synu, ja čosi badám pri tebe — tebe sa Anča páči.

JANKO (náhle pozrie hore k nej, mlčí).

ZUZA: Že sa ti nie?…

JANKO (ticho): A prečo by sa mi nemala páčiť?

ZUZA (udivene): Prečo? A čo z toho, že sa ti páči? Ona ťa neľúbi. Ona za teba nepôjde. S boháčmi si len zahráva, žarty robí, nie že by teba chcela.

JANKO (tlmene): Ja viem. (Hľadí do zeme zas.)

ZUZA: Ona pôjde za Tóna.

JANKO (nepozrie hore): Za Tóna?

ZUZA: Neviem doista… tak ľudia vravia, ale to doista viem, že za teba nepôjde. Ani ja by ju nechcela za nevestu — to vedz! (Pevne.) Nie, nie, dcéru tých, čo mňa vždy len znevažovali, potupovali, za nič nemali!

JANKO (ticho, dôrazne): Ak by ma Anča chcela, nič by vám to neosožilo, že ju nechcete!

ZUZA (zadivene): Čo? A to mne vravíš?

JANKO: Vám, mama. Vy ste ma odpudili od seba medzi cudzí svet, po službách vodili, miesto toho, aby bol tu pri vás vyrástol, a preto vy na mňa práva veľa nemáte.

ZUZA (zarazene): Že nemám?… A to vravíš svojej materi? Ja som tebe chcela tým dobre.

JANKO (horko): Keby som s vami tu bol býval, nebol by som býval sluhom, ale ako gazdov syn. Vy ste nehľadeli na to, čo je mne milé, čo ja chcem, po čom túžim, ale len na vašu vôľu, na váš vzdor, na váš odpor a nenávisť nedopriať gazdovi pomoci, a preto nehľadel by som ani ja, čo by ste vy na to povedali, keby som si Anču vzal. (Vstane, berie klobúk so stola.) Ale čo sa budeme o tom škriepiť?… Anča ma neľúbi i tak… (Ide proti dverám.)

ZUZA (s bôľom): Janko môj, počuj ma! Ja ti vysvetlím, a už som ti mnoho ráz vysvetlila, ako bolo a prečo bolo…

JANKO (sa neobzrie, vyjde).

ZUZA (plače): Ja nešťastná stvora, nešťastná mať! Či by sa bola ponazdala, že také výčitky počujem od syna, od toho, v ktorom som všetku svoju úfnosť skladala, ktorého som milovala nad všetkých! Nešťastná, nešťastná žena, všetko som prehrala. Teraz už viem, že si Iľu nevezme, ak pre iné nie, teda na priek, Iľa pôjde za Paľa Opekancovie a Kate nedostane sa nik! (Odíde s plačom.)

Výstup 4.

Martin, Mara (vstúpia).

MARA (uveličene): No, čo povieš na to, na toho Tonka?

MARTIN (sadne si za stôl a podoprie si hlavu): Ja neviem…

MARA (spľasne rukami): Človeče, čože hútaš?! Či ti je ani tento nie po vôli? Nevieš, čo je to? Že nám bude dievka pani majstrovou, že jej budú dvojiť, že bude dlhé šaty nosiť?

MARTIN (mrzute): Nerozprávaj. Naše kroje sú krajšie ako panské šaty!

MARA (rezko, pyšne): Že nebude ťažko na poli robiť! Veď vieš, že do takej práce nemá vytrvalosti ani vôle. To je pre ňu ani dar s neba: ísť za Tonka.

MARTIN: Daj pokoj. Tak veľmi tvrdo robiť by nemusela ani bez Tonka. Dosť jej bude majetku po nás, môže si žiť pohodlne. A tohto leta dobre sa pozvŕtala vše pri práci, aj divil som sa jej.

MARA (zadivene): Azda ju nedáš zaň?

MARTIN: Prečo nie? Ak ona chce ísť zaň — nech ide!

MARA: No, veď to! Už by nás Pán Boh potrestal, že tak preberáme… pre tú veľkú pýchu. Lebo nám Tonko môže byť už dobrý a dosť.

MARTIN: Z teba pýcha vraví… Ja by ju radšej dal za gazdu. Dobre majúci sa gazda je lepší ako remeselník, a nie je menej.

MARA: Horký nie, horký nie… Tonkovi povedia: pán, a tebe tykajú.

MARTIN: Tyká, kto tyká… Teraz roľníka každý má v úcte. To bolo kedysi, že nás za nič nemali.

MARA (hlavate): Aj teraz. Keby sa Anka vydala za Ondra, bola by každému len: „Anča, poď!“ — a za Tonkom bude pani majstrová. A to bohatstvo! Mlyn valcový! Ja som rada, ja som hrdá a šťastná, že si moju dievku vezme Tonko, a vďačne mu ju dám. Bože, Zuza sa od závisti pominie, hihihi!

MARTIN (nevrle): Popredku neplesaj a Zuzu nemiešaj do toho.

MARA: Ba ver’ sa ja teším popredku, ako bude želieť a žltnúť od závisti… No, ale idem pre Anku, Tonko bude hneď tu. (Odíde.)

Výstup 5.

Martin, Janko.

MARTIN (podoprie hlavu): Smútok mi padá na srdce. Viem, že dievča pôjde vďačne. Je márnomyseľné, ako jej mať. Nehľadí na nič, nerozvažuje, nerozmýšľa, baží len za slávou.

JANKO (pekne oblečený, vojde).

MARTIN (pozrie naň): Pôjdeš aj ty na muziku? Vidím, že si sa vyparádil.

JANO (drží v ruke podperený klobúk): Áno. Prišiel som sa pýtať od vás, či ma pustíte. Na dvore, po stajniach je v poriadku všetko… Chcel by som ísť pozrieť tiež. Ale ak máte proti tomu niečo, môžem ostať doma. (Sadne si ku gazdovi.)

MARTIN: Choď len. Zaveseľ sa i ty, keď sa iní veselia. Ale celú noc nebuď tam. Zajtra čaká nás ťažká robota: úhorenie. Pamätaj na to a príď si pospať, aby si mi za pluhom nedriemal.

JANKO: Hahaha! Driemať ja nebudem, čo aj spať nebudem tej noci. Veľa noci ja nespím… nemôžem oka zažmúriť.

MARTIN (rozmarne): Vari ty? Čože by si ty nespal? Dobre ty odfukuješ, len nech doľahneš. Nepokúša ťa nič, nič ťa nenepokojí, ako mňa…

JANKO: Pravda, starostí máte dosť pri veľkom gazdovstve…

MARTIN (hodí rukou): Nie na to myslím. Robota, starosť o živobytie, o čeľaď, o gazdovstvo, to mi je nič, na to som už privykol dávno. Ani by bez toho vari žiť nemohol. Iné, iné ma trápi. (Pomlčí.) To dievča, Anča! To sháňanie o vydaj, tie klebety, reči, susedy, kmotry, tetky s ich tajomným šuškaním, a to deň po deň a vždy o tom. Jedna žena von z domu za toho, druhá žena dnu za druhého. Gazdiná je hrdá, ale ja sa už ani necítim dobre doma. Najradšej by som iba ušiel niekam.

JANKO (nepohodlne): To je tak, kde jesto dievka na vydaj.

MARTIN: Veď dobre, dobre, ale jej je ešte dosť času. Osemnásť rokov jej iba minulo, a ja som ju chcel mať doma do dvadsiateho roku. Veď vieš aj ty, ako ju rád mám… Dosiaľ ma tie pytačky ani tak veľmi neznepokojovaly, videl som, že dievča nedbá o to, ale dnes ten Tonko — on mi ju odnesie.

JANKO (rýchle): Pýtal Anču?

MARTIN: Hlásil sa. Neviem, čo dievča povie. Mať jej je ako vyčarená. Teraz večer má si prísť pre odpoveď.

JANKO (vzrušený, vstane): Ja idem teda na muziku, báčik…

MARTIN: Zostaň ešte. Dosť sa natancuješ. (Pozrie na hodinky.) Ešte je len desať hodín. Tonko ešte nepríde priam — povoľný panák… A čo by aj prišiel — veď si náš!

JANKO (tlmene): Váš sluha.

MARTIN: Tvoja mať chcela, aby si bol len sluhom. Na nej je vina. Ja som ťa chcel tu mať, ale ona, keby si mi bol trochu na pomoci, dala ťa preč. Ona je vina, že si len sluhom.

JANKO (ticho): Ja viem. (Sadne si, svesí hlavu.)

MARTIN: Zato však netrúchli a nedrž sa tak nesvoj tu. Možno, že to bolo len k dobrému. Keby si tu bol vyrástol, bola by ťa tvoja mať len neláske učila proti nám, hoci jej nekrivdíme, ako i dcéru vychovala. Neohováram ju — vravím len pravdu. Takto nenávisti nemám k vám, chováš sa, ako sluší. Poriadnym chovaním si si ma vyzískal. Čo by som tajil? Rád ťa mám ako syna.

Výstup 6.

Predošlí, Zuza.

ZUZA (strmo vkročí): A si ešte tu, Janko? Ja že už tancuješ. Poď už…

MARTIN: On je tu, a dievky sú kde? Dám im vstupné a na cukor. Pošli ich.

ZUZA: Pred domom robia smiechy.

MARTIN: Zavolaj ich… (Vytiahne mešec a nabíja si do fajky. Zuza odíde. Jano sedí zamyslený. Počuť klopať.) To je Tonko. Voľno.

Výstup 7.

Predošlí, Mara, Tonko.

TONKO (sviatočne oblečený, v gombíkovej dierke červená ruža; vstúpi veselo): Dobrý večer, pán gazda! (Ide k Martinovi a podá mu ruku. Jano stane nabok.) Ja som si prišiel pre odpoveď.

MARTIN (s úsmevom): A taká je náhla tá vec, Tonko, že čajsi ani vydýchnuť nedáš človeku?

MARA (vojde, uveličene): Pán majster hneď odo dverí naskočia na nás a chcú odvetu. Ja, reku, aby páni rodičia prišli… Nechže si sadnú. (Podá mu stoličku, sama sadne si k mužovi.)

TONKO (sadne si, sebavedome): Aj rodičia prídu. Ako by neprišli? Keď bude istota. Popredku ich nevyvediem, starcov, tým vrchom hore. Mamika slabá, i apuško.

MARA (pokyvuje hlavou, uznanlivo): Svätá pravda! Im je dokonca ťažko tým vrchom hore prísť.

TONKO: Veru tak. (Poobzerá sa.) A kde je Anička, moja holubica?

MARTIN (usmeje sa): Uletela.

MARA (natešená): Behá kdesi. Dievčence sberajú sa na muziku.

TONKO (s odporom): Anka nepôjde, len ak ju ja pustím!

MARA (s úľubou): Už by ste bránili?

MARTIN: Ej, nie tak, Tonko, posiaľ jej ja rozkážem.

TONKO (blahosklonne): Posiaľ hej, ale odteraz bude inak. (Vytiahne si cigaru a zapáli; ponúkne i Martina.) Zafajčte si, gazda.

MARTIN: Ja radšej len fajku. (Berie z vačku mešec.)

TONKO: Vy ste zo starého sveta. Aj môj apuško len fajku ľúbia, ale i ja si zabafkám z nej s chuťou… Ty, Jano, budeš? (Otrčí cigarník proti nemu.)

JANKO: Nie, ďakujem.

TONKO (pozrie po ňom po celom): Ej, aký si pyšný!

MARTIN (trochu s opovržením): Ktože je v terajšom svete nie? Všetci sme pyšní.

TONKO: Kto má na čo byť, nech je.

MARA (milo): Pravdu máte, pán majster; kto má na čo byť, nech je pyšný…

TONKO: Ale kdeže je Anka toľko?

MARTIN: Ba všetky. (Počuť vravu.) Už idú.

Výstup 8.

Predošlí, Zuza, Katka, potom Ďurko, Ondrík, Iľka.

ZUZA (vstúpi s Katkou): I Anča že ide hneď, aby ste zhoveli.

MARTIN: A s kým je?

ZUZA: S dievčenci odbehla kdesi. Katu som doviedla; dajte jej, čo jej chcete dať, a potom nech ide. Aj ty, Janko, ber sa alebo na tanec, alebo…

JANKO (stojí, neodpovie).

MARTIN: Všetci nech idú naraz spolu… Čože ho duríš?

ZUZA (utiahnuto): No, veď, veď…

ĎURKO, ONDRÍK (vstúpia): Dobrý večer! Ideme pre dievky. Tanec sa už začal.

MARA (vľúdne): Vitajte; sadnite si. Dievčence idú hneď, ale Anka je nie tu. (Mužovi.) Iste nevie, že sú tu pán Tonko.

IĽKA (vstúpi, sviatočne odetá, v perlovom čepci, rezko): Dobrý večer! (Poobzerá sa dookola, Zuze.) Nemohla som vás vyčkať, tetuška, nuž som prišla.

ZUZA (ide proti nej): Vitaj, dievka moja. Práve som chcela ísť… (Zavedie ja k lavici, kde si sadnú, a ticho sa shovárajú.)

ĎURKO (Ondríkovi): Poďme Anku hľadať… (Počuť smiech.)

TONKO (vstane): To je ona…

Výstup 9.

Predošlí, Anka.

ANKA (vstúpi, skvostne odetá): Koľko vás je! Ktože ste všetci? (Žmurká očima proti svetlu a dá ruka nad oči.) Jeden, dva, tri… bola by i svadba z vás!

MARA (milo): A veď práve svadba má byť… Tuto — chlapci pre vás prišli — práve svadba bude…

ANKA (ľahostajne): Ale čo tam… (Pristúpi pred Martina a otrčí ruku, žartom.) Apko, peňazí mi dajte, veľa peňazí, moc peňazí — a idem…

MARA (uveličene): Len počkaj trošku, ľúba dievka, skôr sa ťa čosi opýtame.

MARTIN: A načo ti je moc peňazí? Vstupné vám dám, i na víno. Vidíš ju — vari chceš lumpovať?

TONKO (pristúpi k Anke): Dlho si bola preč, Anka, a povedala si, že hneď prídeš.

ANKA (zľahka): Tu som — prišla som…

TONKO: Tu si, a hneď zasa chceš odísť. Načo ideš na muziku? Nepôjdeš na muziku skôr, kým mne neodpovieš. (Ohnive.) A potom tiež neviem, ako bude: či pôjdeš a či nie… (Túžobne.) Aká si krásna, Anka, aká si krásna!

ĎURKO (vzplanie, Anke): Nepočúvaj Tóna!

ANKA (rozmaznane, dupne nohou): Mne sa chce tancovať, a nič viac!

MARTIN: Dobre, dobre… Ale povedám vám všetkým trom, že dlho nesmiete tam byť. Po druhej pôjde niektorá mať pre vás. A vyhriati vody nepite, len s vínom. Zato vám dám i na víno. Tu máte každý svoj diel. Janko, ty najskôr, ty si najstarší. (Vyberá mešec z vačku.)

JANKO: Neviem, či pôjdem…

ZUZA (drgne ho, ticho): Čo si nevezmeš?!

MARTIN: Kde ti dávajú, tam ber; kde ťa bijú, tam utekaj. Vari vieš to porekadlo?! Vezmi! (Podá mu peniaze.)

JANKO (berie): Ďakujem. (Skryje do vačku a zastane do úzadia ďaleko od Iľky.)

MARTIN: Teraz ty, Katka. (Podá Katke, ona vezme a nesie matke ukázať.)

ANKA (príde k stolu a otrčí ruku): A mne? Ja som ostatná?

MARTIN: Ty počkaj. Odpovedz najprv, čo sa ťa opýtam. Nič zato, čo i všetci počujú… Tuto Tonko ťa pýta… Pôjdeš zaň? Chcú ťa aj iní, i títo. (Ukáže na Ďurka a Ondríka, ktorí stoja spolu.) Čas je už raz dať odpoveď istú každému, nech je koniec tým radám, rečiam, klebetám… Povedz, koho si vyvolíš…

TONKO (zdvihne nos): Úfam sa, že mňa, Anička.

ĎURKO: I ja sa úfam. (Podoprie si boky.)

ONDRÍK: I ja.

MARTIN: Tak vyber si, keď sa tu tak pekne sišli, ani čo by sme ich boli zavolali.

MARA (uveličene): Tak, tak, moja dievka. Už si musíš vybrať, keď ťa už i pán Tonko pýtajú.

ANKA (zvážnela): A to musí byť dnes?

TONKO (rázne): Áno, dnes — chcel by som mať istotu!

MARTIN: Dnes, dievka moja, dnes.

ANKA (zrazu vážne): Mám odpovedať, koho chcem? (Trochu s vyhrážkou.) Ja vám poviem, koho si vyvolím!

MARTIN, MARA (naraz): No, koho?

ANKA (obzrie sa dookola, pristúpi k Jankovi): Tohto chcem! (Všeobecné ustrnutie. Janko stojí omráčený a díva sa vyjavene na Anku.)

MARTIN (vytrhne fajku z úst, zadivený): Veď ťa on nepýtal!

ANKA (splašene): Nepýtal? (Stíska si ruky, Jankovi, rozčúlene.) Janko, ľúbiš ma?

JANKO (strhne sa, vášnive): Anča! (Schváti jej ruky.)

MARA (zľaknutá): Anka! (Spľasne rukami.) Anka!

ZUZA (spamätá sa, skočí): To nikdy! (Chce Anku od Janka odstrčiť.)

JANKO (schváti Anku k sebe): Mama, nedám si ju, nechajte ju!

ZUZA (náružive): Jano, čo robíš? Ty si Anču nesmieš vziať, to sa nesmie stať!

MARA (zúfale): Anča, Anča… Ani za svet nedám ťa Zuzinmu synovi, nie, nikdy!

ZUZA (kričí): Ja to nedovolím! Ty si vezmeš tuto Iľku. Ja som ťa tej sľúbila… Ja to nedopustím! (Iľka vstane zahanbená.)

MARA (zapálená): Ja ani tak… Dievča, poď! (Chce Anku odviesť od Janka.)

ANKA: Počkajte, nekričte… Vy, apko, čo vy poviete? Či dovolíte? Ako vy chcete, nech sa tak stane.

MARTIN (ostane, dojate): Ja… ja nedbám. Ako si si vyvolila, nech ti je. Ja som spokojný, Anka moja. Ja privoľujem, ja som rád…

ANKA (radostne): Dobrý apko môj! (Nechá Janka a beží k nemu; on ju privinie k sebe.) Poď, Jano, poď i ty. (Oba ho objímu, Janko s jednej, Anka s druhej strany.)

ZUZA (zarazene hľadí na nich).

MARA (mlčky lomí rukami).

MARTIN: Ja som rád, že sa takto stalo. Ja potrebujem prístupníka — prepáč, Tonko, i vy dvaja… A vy, dve matky, neprotivte sa. Keď sa oni milujú, my ich nerozlúčime. Ty, žena moja, ukroť sa, a ty, Zuza, odlož hnev.

MARA (bolestne): Anka, dievka moja, čo si mi to urobila?! (Sadne zronená na stoličku.)

ZUZA (sadne do kúta, plače): Jano, či tak plníš vôľu matkinu? Ja som v tebe mala všetko úfanie, všetku nádej. (Zakryje si šatkou oči.)

MARTIN: Ani takto ju nemusíš stratiť. Ba lepšie môže byť, ako dosiaľ bolo. Ich láska donesie do tohto domu smierenie. Privoľte teda obe a nechajte všetku zášť, všetok hnev — smierte sa. (Mara a Zuza mlčia, nehnú sa, plačú.)

ONDRÍK (Ďurkovi): Poďme preč!

ĎURKO: Poďme. (Pohrozí sa päsťou.) Počkaj. Anča! (Odídu.)

IĽKA: Môžem ísť i ja… (Smutne.) S Bohom ostaňte! (So sklonenou hlavou vyjde.)

TONKO (vstane a prejde sa hore-dolu): Ja teda by už tiež nemal čo tu hľadať. Nemyslel som, že Anča mnou pohŕdne… Ale keď sa tak stalo, nuž nech bude tak. (Naduje sa.) Ja sa zato nezmárnim. Ja sa obrátim inam. (Predstúpi pred Katku.) Ty, Katuška, si sa mi naveky tiež páčila, ešte lepšie ako Anča — chcela by si byť pani majstrovou?

KATKA (sa zadiví, potom zľakne, odvráti dopoly, zahanbene): Och…

ZUZA (odchytí šatku s očú, zarazene): Moja Katka pani majstrovou? Ach, Bože, Bože! (Skočí.)

TONKO (pyšne): No, hej, ak ona privolí — i vy.

ZUZA (zajakavo od radosti): A… a… akože by som nie… (Zmôže sa, vypne hlavu.) Katka, moje dieťa, moja radosť, podaj Tonkovi ruku! (Katka podá ruku, dopoly odvrátená.) Tak, dievka moja radostná (vybozkáva ju na tvár), vieš, čo to značí? To, že budeš povýšená! Deti moje premilé! (Vybozkáva i Tonka, potom sa obráti k ostatným, víťazne.) A tak už nedbám teraz, keď si Jano vezme Anču. Týmto mi je vynahradená všetka krivda. (Bozká i tých.)

JANKO, ANČA: Chvála Bohu, mamka!

MARTIN (žene, ktorá plače): A ty, Mara, upokoj sa tiež a pristaň i ty.

ANČA, JANKO (bežia k nej): Mamka, udobrite sa, mamička!

JANKO: Prijmite ma.

MARA: Dievka moja (plače), nedbám, keď musím. Pristanem, len ty mi buď šťastná. (Položí jej ruku na hlavu, Anka i Jano jej ju bozkajú.)

MARTIN: Tak, matka, tak! Tak je v poriadku! A teraz, keď sa toto všetko tak pekne skončilo, ideme všetci na muziku. Prizrieme sa, zaveselíme. (Mare.) A ty, gazdiná, nahotuj nám dotiaľ niečo dobrého, priprav — budeme hodovať!

(Všetci okrem Mary odídu. Martin popredku, za ním Janko s Ankou, potom Tonko s Katkou a naposledy víťazne, so zdvihnutou hlavou Zuza.)

Výstup 10.

Mara (sama).

MARA (sedí skrčená na stoličke, plače): Všetci sa radujú, všetci sa veselia, a majú prečo, všetkým stalo sa po vôli — porazená som len ja!

(Opona.)