ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Preddomie u Mravcov. Pri dome lavička a strom. Neďaleko cesta.

Výstup 1.

Janko, potom Zuza.

JANKO (pekne urastený mládenec vo vojenskom rúchu; na pleci nesie kufrík, ide dolu cestou): Chvála Bohu, že som už tu! (Zastane pri lavičke.) Tu si oddýchnem. (Složí kufrík na lavičku a sadne si k nemu.) Ej, či som ustatý od tej dlhej cesty a chôdze! (Složí s hlavy čiapku, utrie si čelo šatôčkou a zahladí si vlasy.) Ba či sú doma mama? Nečakajú ma, prišiel som o týždeň skôr, ako som písal.

ZUZA (vystúpi zo dvora s motykou na pleci): Ach, mne sa už len dostane tej roboty naveky. Už zasa musím ísť na lúku, a len teraz čo som sa vrátila z poľa. Jano, Jano, len kedy už prídeš domov?!

JANKO (vstane s lavičky): Tu som, mama!

ZUZA (strhne sa a obzrie s udivením): Tu si? (Hľadí naň chvíľku, potom hodí motyku a pribehne.) To si ty? Vitaj mi, vitaj, syn môj! (Oblapí mu hlavu a bozkáva.)

JANKO: Vari ste ma nepoznali, ako sa mi prizeráte?

ZUZA: Čajsi, syn môj… Ako si sa premenil, zbujnel, okrásnel… A že si sa tak zrazu tu zjavil… veď som ťa len o týždeň čakala. (Hladí ho po tvári.) Ach, syn môj, syn môj, ako som rada, že si prišiel! No, poď dnu, do domu, vezmi si kufrík.

JANKO (sadne si zas na lavičku): Nejdem do domu, keď ste vyšli sem. Načo? Tu si oddýchnem trochu a pôjdem ďalej.

ZUZA: A kde pôjdeš?

JANKO: K bývalému gazdovi. Písal mi, volal zpät. Tam mám miesto.

ZUZA (zadivene): A či si nedostal môj list, kde som ti písala, že budeš u mňa, že bačik žiada sluhu, že ty budeš miesto neho?

JANKO: Ba dostal som ten list.

ZUZA (zarazene): A nezostaneš tu?

JANKO (pevne): Nie! Nehnevajte sa, mama, ale ja si svoje dobré miesto nenechám, aby som bol u Mravcov sluhom. Keď sluhom byť, volím tam ostať, kde som bol a kde mi bolo dobre. Gazda bol ku mne ako otec a čaká ma.

ZUZA (zadivene): A ja som ti nie dobrá? Pri mne by ti bolo lepšie a mne tiež s tebou. A kdeže ja vezmem plácu pre sluhu?

JANKO (trpko): Tak pre zisk chcete, aby som tu bol?

ZUZA: Ach, jaj, ach, jaj… Tak mi odoprieš tú žiadosť? Nepomôžeš mi? Bože, Bože, načo ja mám deti?! (Zalomí rukami.)

JANKO: Nikdy ste ma nechceli pri sebe mať. Dali ste ma k starej matke na tretiu dedinu. Keď umreli, mal som trinásť rokov, chcel som prísť, vy ste ma radšej dali do služby, len aby som tu nebol.

ZUZA: Pravdaže som nechcela, aby si tu robil darmo, veďže rozumej!

JANKO: A teraz už darmo môžem robiť?

ZUZA: Teraz mne budeš robiť — za mňa. Matka si to zaslúži. Že som ťa dala na tretiu dedinu, ja som tým len dobre chcela tebe, a ty si to azda na zlô vykladáš a neveríš mi. Veď si bol na dobrom mieste, u starých rodičov, na lepšom ako pri mne, kde by sa boli Mravcovci iba vozili na tebe.

JANKO: A teraz sa nebudú?

ZUZA: Teraz sa obrániš a dlho ani nebudeš tu. Rok alebo pol roka. Potom pôjdeš na prístupky k vdovici Ili Hrabáčovie. (Radostne.) Janko môj, Ilka Hrabáčka chce ťa na prístupky!

JANKO (ľahostajne): Kto?

ZUZA: Iľa Hrabáčka, tá boháčka! Muž jej umrel na vojne. Dosiaľ sa nevydala, a dosť sa jej núkajú. Osoba poriadna… čosi je staršia ako ty.

JANKO: Ja ju nepoznám.

ZUZA: Veď sa obznámiš s ňou, a dotiaľ by si bol pri mne, len dotiaľ. Potom budeš gazdom sám, a dobrým gazdom… No, poď dnu, do domu.

JANKO: Nevolajte, mama, ja idem ďalej. Keď som vás videl, s tým sa uspokojím. Ja tohto domu nepoznám, ani odtiaľto nechcem ho poznať. (Berie kufrík s lavičky.)

ZUZA (smutne): Tak som sa ti darmo úfala, syn môj… Zdržať sa nedáš, nezostaneš. Prednejší ti je tvoj bývalý gazda ako ja.

JANKO: Nehnevajte sa, mama, ale on mi bol ako otec. Vycvičil a učil ma všetkému. Ja idem k nemu!

ZUZA: Aspoň poď dnu, dohovoríme sa tam…

JANKO: Čo sa máme dohovoriť? Už sme sa dohovorili.

ZUZA (žiaľne): Srdce mi ráňaš hneď z príchodu… Poď dnu teda, občerstviť sa. Takto ťa nepustím. Nepohŕdni si matkou!

JANKO: No, nedbám. (Sadne si.) Doneste mi mlieka sem, to ma osvieži na cestu ďalšiu.

ZUZA (vzdychne): Teda aspoň sem… (Odíde do domu.)

Výstup 2.

Janko, potom Anka. Pozdejšie Zuza.

JANKO: Ej, ako mi je príkro… mať ma nechceli trpieť pri sebe nikdy, a teraz, keď potrebujú bezplatného sluhu, už ma chcú tu mať. (Utiera si čelo.)

ANKA (prichodí dolu cestou, pekne oblečená, v červenom ručníku na hlave, v ruke krčah s vodou, za lajblíkom kvety).

JANKO: Ktože je to, to pekné dievča? To je tá Anča — páva, čo jej ide chýr!

ANKA (dôjde pred dom, stranou): Akýže je to švárny vojak na našej lavičke? (Nahlas.) Dobrý večer, pán vojak! Zkade ste, kto ste?

JANKO (s úľubou hľadí na ňu): Dobrý večer! Poď, sadni si ku mne, pekná dievka; poviem ti, kto som.

ANKA (prívetive): Povedzte len… Načo by k vám sadala?

JANKO (žartom): Aby nik nepočul, čo poviem, kde idem, kto som.

ANKA: Chichi, je to tajnosť? Malá tajnosť, keď ja, cudzia, môžem vedieť o nej… Veď ste nie špehún nejaký?

JANKO: Haha, špehún, just špehún… Ale radšej daj mi z tej vody, ak máš v krčiažku. Som smädný, dievčina.

ANKA (ľúbezne): Oj, vďačne. (Podíde k nemu a podá mu krčah.) A zkade idete, no, povedzte! Azda z Českej? Aký ste švárny!

JANKO (vezme krčah): Práve z Českej. (Pije.) Či je dobrá… Osviežila ma. (Podá krčah zpät.) Ďakujem, pekná panna… A ten kvietok, čo máš za brusliakom, mi dáš?

ANKA (štebotave): I ten dám. Dajte čiapku, pán vojak, podperím vás. (Složí krčah na lavičku.)

JANKO (dá čiapku): Tu máš, podper; budem krajší.

ANKA (sníme s pŕs kytku fialiek a stokne mu za čiapku, potom podá): Budete ešte krajší… A keď uvädne — zahoďte!

JANKO (berie čiapku, obzerá ju): Ďakujem nastokrát… Možno, že nezahodím, i keď uvädne. Veľa kvetov už uvädlo za touto čiapkou od dvoch rokov, čo ju nosím. Ale tomuto sa najlepšie teším — pri svojom návrate.

ANKA (trhne sa, premenene): A kto ste vy? Azda… azda tetkin Zuzin syn?

JANKO: Áno, tých. — A ty? Bačikova Martinova Anča?

ANKA (odstúpi, chladne): Ja tých. (Vezme krčah, odvráti sa a ide k dverám; cez zuby, stranou.) Či by som mu bola dala vody, a ešte i kvety, keby som bola vedela!

JANKO: Počkaj ešte chvíľku, Anička. Nejdi. Vráť sa!

ANKA (neodpovie, s vypätou hlavou do domu).

JANKO (pohodí hlavou): Hach, páva! Aká ostala, keď zvedela, kto som. Ani nepozrela viac. Ako zvrelo vo mne, ako ma to mrzí, ako nepokojí, buráca. Ešte s ňou byť… byť s ňou, byť s ňou a prinútiť ju k vľúdnosti!

ZUZA (vyjde zo dvora, v ruke s hrnčekom a tanierom prikrytým): Syn môj, zarmútil si ma veľmi, že nechceš tu ostať. Úfala som sa, že mi budeš obhajcom, a ty ideš preč. Ach, veď, pravda, že som dosiaľ nechcela, aby ani nepozreli na teba Mravcovci…

JANKO: Tu ostanem!

ZUZA (radostne): Tu ostaneš? Ach, Janko môj, Janko môj! Predsa sa ti uľútilo matky! Taká som ti vďačná, na rukách by ťa odniesla, ako keď si bol maličký. Poď dnu teda, poď… Veď sa nemusíš tu v robote pretŕhať, nie je hodno. Rob iba, keď budú na teba hľadieť, a keď nebudú — rob sebe. Len aby sme švagrovi oči zaslepili, že mám sluhu, keď je taký nemilosrdný k vdove.

JANKO (s nevôľou): Nevravte tak, mama. Ja som sa dosiaľ naveky choval ako poriadny človek, i tu, keď ostanem, budem sa chovať, ako sa patrí. U vás tá veľká nenávisť, čo máte proti nim, vašu všetku dobrú myseľ udusí.

ZUZA: A má láska byť u mňa k nim? Nemôžem… Ani ty ich nebudeš chcieť, keď ich poznáš. Za nič ma nemajú, opovrhujú, znevažujú, lebo som z chudobného rodu — oni magnáši. Ani ich nesmieš milovať! Ani nebudeš tu dlho, nie… len kým sa soberieš s Hrabáčkou.

JANKO (mrzute): Nechajte to! (Vezme kufrík na plece; oba odídu do dvora.)

Výstup 3.

Mara, Tonko, Ďurko, Ondrík, Zuza.

MARA (vyjde do dveriec, položí ruku nad oči a hľadí do diaľky): Kdeže je môj muž toľko? Všetka čeľaď i robotníci sa povracali z poľa, a on ešte nejde. (Mrzute.) Tu Zuzin syn prišiel, že vraj za sluhu… Nech si ide poriadok robiť s ním. (Hľadí chvíľku, potom sa vráti dnu.)

TONKO (ide cestou, sviatočne odetý, v kabátovej dierke kvietok, v ruke harmoniku, na ktorej prestane hrať): Dnes už po tretie prichodím pred tento dom, a nadarmo. Ani jednej z dievok nevidel som ešte. Kde sú? Idem zo zábavy. Jánsky mlynár mal mena… Zábava bola akurátna — no s Ankou by som sa chcel pobaviť ešte. Alebo s Katkou — i tá sa mi pozdáva. Keby len taká namrzená nebola. (Hrá.) Už slniečko zapadá, malo by sa ísť domov; dva dni som mlyna nevidel. (Zahrá.) Ej, škoda-preškoda tých dievčeniec, že sú nie doma… Dočkám ich, kým sa vrátia. (Pristúpi k lavičke, položí harmoniku, sadne si a zapáli si cigaretu.)

ĎURKO (ide popred dom): A ty, panák, čo tu hľadáš zas?

TONKO (vypne hlavu dohora, fajčí, neodpovie).

ONDRÍK (vysoký tenký mládenec): Nechaj ho, Ďurko. Kto zná, či je nie opitý, keď iné nerobí, len sa zabáva.

ĎURKO (s hnevom): Načo sa obšmieta okolo našich dievčeniec? Má on mlynárske slečinky, nech ide k tým.

ONDRÍK: A za ktorouže pozeráš, Tóno?

TONKO (pyšne): Čo koho do toho?

ĎURKO: No, dnes ich neuvidíš, obe sú v poli dosiaľ. Lúku šatria. Poriadni ľudia teraz pracujú, len daromníci vo všedný deň chodia s harmonikou… (Odíde s Ondríkom.)

TONKO (s opovržením): Surovci nevzdelaní! (Fajčí tuho, po chvíli.) Keď sú nie doma dievky, tak nie sú doma. Ja mám i s gazdom rozmluvu, toho dočkám tu. (Vystrie nohy pohodlne, stiahne klobúk nad oči a fajčí.) Predsa škoda, že sú nie tu tie dievčence, keď mám so sebou harmoniku. Anča ju tak rada počúva. Nedávno som jej musel vyhrávať so tri hodiny. Už ma ruky bolely, a musel som jej hrať. Jedno za druhým rozkazovala si piesne, jašterica. (Tuho fajčí.) Rada ma má Anča, lebo pekné reči viem vravieť… (Na dvore vrznú dverce. Z nich vyjde Katka.) Dobrý večer, moja milá!

KATKA (nesie fľašu, nevrle): Dobrý večer.

TONKO: Kdeže ideš s tou fľašou, moja zlatá?

KATKA (nevľúdne): Mama ma poslali pre rum, idú variť čaj.

TONKO: Komu?

KATKA: Bratovi.

TONKO: Ja som sa zľakol, že nejakému tvojmu pytačovi.

KATKA (mrzute): Ku mne pytači nechodia, len k Anči.

TONKO: K Anči? A aj ty si pekné dievča, mohli by aj k tebe. (Ako ide popred neho, chytí ju za ruku, stiahne a zafúkne jej dym do tváre.)

KATKA (trhá si ruku od neho, spurne): Aleže choď! (Kašle.)

TONKO (nepustí jej ruku): Hneváš sa? Nehnevaj sa a poslúž mi. Choď do domu a zavolaj bačika Martina.

KATKA: Choh!

TONKO: Nejdeš? Anča by mi po vôli urobila.

KATKA: Tak si zavolaj ju. (Vytrhne si ruku.)

ZUZA (vyjde zo dveriec a zastane si za chrbát Katky, ticho k nej): Krajšie odpovedaj! Usmej sa a netykaj mu — zato sa hnevá.

KATKA (hodí plecom): Nech!

ZUZA (úctive, Tonkovi): Gazda je nie doma, ale azda už príde… Katka, dones i cukor. Tonko, nech ju pustia.

TONKO: Gazdu dočkám, iba mi Katku tu nechajte, aby mi bolo veselšie, a vy si choďte za cukrom… Ja ju rád… Však ma i ty, Katka? (Zafúkne jej zasa dym a pustí ju.)

KATKA (kašle, ide rýchle preč s hnevom; stranou): Bodaj si sa zadusil tou cigarou, keď doma nesedíš!

TONKO: Hodná dievka, táto vaša Katka. Keby len bola prívetivejšia.

ZUZA: To je len teraz taká, bolí ju hlava.

TONKO: Aj minule bola taká ako teraz. Či ju vždy hlava bolí?

ZUZA: Často ju bolieva. Poďte dnu, pán majster, do domu, tu je i môj Jano, vrátil sa z vojenčiny.

TONKO: Ja už len tu dočkám gazdu. Vy sa choďte tešiť so synom. (Zapáli si novú cigaretu. Zuza odíde.) Keď je Anča nie doma, ja nemám čo hľadať v dome. (Vezme harmoniku do ruky.)

Výstup 4.

Tonko, Anka, Martin, Katka.

ANKA (vybehne zo dvora, nôtiac): „Po nábreží koník beží“ atď.

TONKO: Hľa, toto je dievča podľa mojej vôle. (Skočí proti nej.) Kdeže, kde, moja krásna?

ANKA (so smiechom): A vy kde ste sa tu vzali, tiež krásny?

TONKO: K tebe som prišiel. Sedím tu pol hodiny, a nevedel som, že si doma. Dvaja bohaprázdnici ma oklamali, že si ešte v poli. Ej, ako ma to mrzí… Mám so sebou i harmoniku zas. (Ohnive.) Ak chceš, budem ti hrať i do polnoci, i do rána. Veď som len zato prišiel, aby som sa podíval na teba. Aká si krásna, aká si krásna!…

ANKA (smeje sa): Tak sa podívajte! (Podprie si boky a vypne sa pred ním.)

TONKO (nadšene): Anička, nieto takej dievky, čo sedem dedín prejdem. (Chce ju pohladiť.)

ANKA (cúvne, žartom): A takých šuhajov, ako ste vy, ani v dvadsiatich dedinách nenájdem.

TONKO (radostne): Naozaj sa ti páčim?

ANKA: No, ozaj-naozaj!

TONKO: Ty sa smeješ, a ja myslím o tebe opravdive.

ANKA: I ja myslím opravdive.

TONKO: Tak sa nesmej, keď vážne hútaš, a daj si chytiť ruky — necúvaj. Vábiš, a zavádzaš… (Chytí jej obe ruky.)

MARTIN (ide dolu cestou, na pleci s vidlami): Vitaj, Tonko, u nás. Čo si nám doniesol?… A dievča mi neblázni, nechaj na pokoji.

TONKO (rezko pustí Anke ruky, Anka odbehne do dediny so smiechom): Prepáčte, gazda, len sa hráme s Ankou. A čo sa poshovárame, poihráme, zato je nič.

MARTIN (dôjde k lavičke, oprie vidly o dom a sadne si na lavičku, k nemu Tonko): No, no, viem ja, že ty rád za dievčenci pozeráš, i na tieto naše, kde môžeš. Nie raz som ťa dopadol, ako sa obšmietaš okolo nich, oči vyjavuješ. Hádam si chceš vziať z nich niektorú? (Katka prejde popred nich s rumom.) Z nich by bola ktorákoľvek mlynárkou — však, Katka?

KATKA (mykne hlavou, vzdorovite): Chach!

TONKO: A čoby nie? Nebola by hanba pre ne, keby ich volali pani majstrovou. No, však, Katka? (Katka nadurdená ujde do dvora.) Je robotná, vedela by žito sypať do hrvola?

MARTIN (žartom): A brať mýto i trojaké.

TONKO (poškrabe sa na hlave): Ejch… no, ale žart je žart. I Anka by sa rozumela do toho. I mýto trojaké brať, i sypať do hrvola. Moja mamika sú už stará osoba a dosť sa namelú, keď sme my chlapi nie doma.

MARTIN: Aj keď ste doma — vy radšej ležíte.

TONKO (vzplanie): To mi nevravte! (Spamätá sa.) Akože, ja si ľahnem radšej a mamika melú?

MARTIN: Pravdaže. Poznáme vás…

TONKO (krúti hlavou): Ej, ej, či sa mi to nepáči. Aký ste štipľavý dnes, gazda, čo mi to vravíte? Šťastie, že sme len sami tu a ženy to nepočujú.

MARTIN: Horký nie… ľa, tu ide jedna.

Výstup 5.

Predošlí, Mara.

MARA (vystúpi zo dveriec): Tu si už? Aj čas! Tvrdo ťa čakám. (Milo.) Aj vy ste tu, Tonko? Pekne vítam! (Podá mu ruku.) Prejditeže dnu, prejdite! (Mužovi.) Tu je Zuzin syn. Prišiel pred hodinou, že vraj ostane u nás miesto sluhu.

MARTIN (vstane): Tu je?… Chcem ho vidieť.

MARA (mrzute): On by mal tu ostať naozaj? Dosť nám je z tej krvi toľko, čo máme, nie ešte o jedného viac.

MARTIN: Len nech sa poriadne chová, mne je jedno, kto bude sluhom, len nech je… (Berie vidly do ruky.)

TONKO (vážne, vždy sediac): Svätá pravda, nech len dobre robí.

MARA (prívetive): A vy nejdete dnu? Poďteže i vy do domu…

TONKO: Ďakujem, gazdiná, druhý raz. Doma ma čakajú; už dva dni, ako som preč. Len som sa ohlásil, gazda, pre ten včelín, či ho už budeme robiť? Sľúbil som sa vám pomáhať prísť — kedyže sa chytíme doň?

MARTIN (postojí): Pravda, ten včelín… Už sme ho i mali robiť, ale som čakal sluhu. Na druhý týždeň doista… A nejdeš teda dnu?

TONKO: Nie teraz. S Bohom, gazda! (Vstane a podá mu ruku.) S Bohom, gazdiná! (Podá i jej ruku. Zas sadne na lavičku.)

MARTIN: S Bohom, Tonko! (Ide k dverkám, žene.) Tak kdeže je Jano?

MARA (mrzute): Dnu; uvidíš ho — ako strom bujný. Ale mne je nie po vôli, že on tu bude. Dosť máme planého Zuzinho pokolenia, nie to ešte jedného si na krk vziať.

MARTIN: Ak mi nebude poruke, odošlem ho. Ale on môže byť i lepší ako jeho mať. (Oba odídu.)

TONKO (sám): A ja sa tu ešte zabavím, zahrám si a dočkám Anku, kým sa vráti z dediny. (Berie harmoniku.) Alebo idem za ňou do dediny a vyhľadám ju. Inde som k nej smelší ako tu, na očiach gazdu. (Hrajúc odchodí.)

(Opona.)