ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Danko Vrahobor Maróthy.

Bol raz jeden pán a nemal detí, iba jedno krásno dievča. Prichodili zo všetkých strán sveta veľkí páni a chceli peknú paničku za ženu. Ale táto jedinká jedna povedala:

„Nepôjdem za žiadneho, len kto príde v samom čistom zlate oblečený!“

Len ti tu raz pripáli hintov do dvora na šiestich sivkoch a vykročí z neho pán krásny, od päty do hlavy v samučičké zlato oblečený. Vyplnil vôličku mladej paničky, z radosti mu podala rúčku; len už sobáš aby čím skôr byť mohol.

Hneď robili prípravy k svadbe a dvanásť ševkýň šilo dňom i nocou pri svetle pre mladuchu zlaté sobášne šaty a pre mladého darunkovú košeľu, tiež samučičkými zlatými čipkami obšívanú.

Jeden nad druhý krajšie hintovy hrnuli sa v deň svadby do dvora, z nich schodili vždy hrdší a hrdší svatovia a najhrdší mladý zať. Nevestu viedli k sobášu a potom ju zvŕtali v tanci, že sa jej pot cíčkom z čela lial.

Dokýval sa tu žobráčik o barlách do domu. V kuchyni ho chceli len tak čímsi odbydnúť, ale ten posadil sa na prah a prizeral sa na tých svatov. Raz, ako mladý s mladou tancoval, tleskne milý žobrák rukami a povie:

„Ach, ľudkovia boží, hľaďteže, hľaďte! Títo svatovia nepáčia sa mi nijak! Veď každý alebo na konských kopytách, alebo na husacích lapuškách chodí!“

Začuje to mladý zať, pritisne k sebe mladú nevestu, hybaj, už boli všetci v hintovoch, biče praskli, hurt porobil sa strašlivý — a tých s nevestou nebol by viac dohonil žiaden duch. V okamihnutí stavili sa za dedinou a tu, kde sa vzal, tam sa vzal, zakikiríkal nad nimi kýsi čierny kohút, a netrvalo za mihnutie, prepadli sa svatovia, len jazero zalialo sa nad nimi a mladý zať sám letel v povetrí s mladuchou preč, preč, milý Pán Boh vie kde. Lebo to nebol pán v zlate oblečený, ale bol drak s dvanástimi hlavami a toľkými chvostmi, a tu len do povriesel bol okrútil sa a tak oči ľuďom zaslepil, že by sa boli prisahali, že je v čírom zlate oblečený a ten najdriečnejší šuhaj na tom svete.

Nevedeli rodičia, kde podela sa im jediná dcéra, nechyrovali nikdy nič o nej, trebárs vypytovali sa na všetky strany. Nuž sa už len umárali slzami a stenali vo dne v noci, bledí, užialení ako tône.

Raz prišla akási ženička k nim, a keď ich videla takých utrápených, usužovaných, opýtala sa ich, že čo majú za príčinu.

„Nuž, a či ty nevieš, či si ty nepočula, ako nám dcéra skapala? A keby sme už aspoň vedeli, kde je, ako je s ňou, či jej je dobre a či zle!“ rozplakala sa matka pred tou ženou.

„Oj, pani moja, neplačteže,“ povie žena. „Nič ľahšieho, ako to vyzvedieť, kde vám je a či jej je dobre, alebo zle. Veď ja mám syna, ktorý všetko na svete vidí a vie; ten ju vyzrie, aby kde bola, a potom vám povie všetko. Veru vám ho pošlem ešte dnes.“

„Ach, pre Boha vás prosím, lenže ho, len pošlite, ale hneď!“ povedala pani a obdarovala ženu.

Kamsi-čosi už tam bol ten ženin syn a postavil sa pred rodičov.

„No, či si ty ten, čo všetko vidí a vie?“ opýtal sa ho pán.

„Ja som, pane; len povedzte, čo mám vidieť a o čom povedieť!“

„Nuž povedzže nám, kde je naša dcéra a čo tam robí?“

Tento vidák obzrie sa po svete a povie:

„Hej, pane, nechýrno je vašej dievke na tom svete! Veď ju to drak sebou uchytil. Tam ju drží v pustých horách v tmavej jaskyni svojimi dvanástimi chvostmi objatú a ona mu musí deň i noc v dvanástich hlavách ískať, aby sa mu poveky dobre driemalo.“

„A či by sme ju nemohli odtiaľ vymôcť?“

„Prečo nie, len či ja a moji bratia dáme sa na to. Bo to máte vedieť, že kde môj stredný brat čakanom zatne, tam vôkol neho obženie sa vo tri vrhy múr neprelomný, a môj najmladší brat zostrelí, aby čo a čo by to bolo menšie ako muška a na sto míľ ďaleko.“

„Nuž veďže sa teda len dajte na to; dám vám všetko, čo mám, alebo čo si žiadate odo mňa.“

„No, ruku na to!“ povedal vidák a stávka stála.

Tu mať týchto troch náhle im cedidlá bryndzou a chlebom a krhličky hriatym naplnila, už ich vypravila na cestu.

Vidák dobre vedel, kadiaľ majú ísť, aj čo v jaskyni deje sa, nuž šli pravo tatam, akoby strihal, a on sám pobral sa dnu. Panička sedela i teraz drakovi v lone a ískala mu a on ju držal dvanástimi chvostmi otočenú a driemal. Keď vidák vstúpil, predesila sa náramne a zašeptala:

„Človeče, preboha, ako opovážil si sa sem? Veď vieš, že sem ani muška nedoletí!“

„Ako je, tak je,“ povedal on. „Len ty ískaj, aby sa drak neprebudil, a ja viem, čo mám robiť.“

Ona ískala a on odkrúcal z nej tie chvosty. Čo jeden odkrútil, to ohlásil sa drak:

„Žena, žena, človečina smrdí!“

Ale ho ona vždy uchláchotila:

„Sníva sa ti; veď vieš, že sem ani muške neslobodno priletieť.“

Tak šťastne odkrútil z nej všetkých dvanásť chvostov a oba vyšli na prstoch von.

Pred jaskyňou vzali všetci traja milú pannu medzi seba, aby ju z každej strany chránili, a utekali s ňou, koľko len stačili. Lebo to veru aj drak prebudil sa a pustil sa za nimi a tu ona v strachu vždycky len kričala:

„Jaj, nedajte ma; jaj, nedajte ma!“

„Nejajkaj, veď je ešte ďaleko,“ hovoril jej vidák.

Ale kamsi-čosi bol už drak za nimi a ona tým väčšmi jajkala:

„Jaj, nedajte ma; jaj, nedajte ma!“

Tu povie vidák tomu čakanovi:

„No, zatni už; nedaj jej toľko jajkať!“

„Nie ešte; potom, keď bude bližšie.“

Mala sa tá najajkať, že ju drak zase uchytí a odvlečie. Ale ako drak chcel už po nej chmatnúť, zaťal tento svojím čakanom do zeme, a hneď neprelomný múr otočil sa vo tri vrhy okolo všetkých.

Tu milý drak začne obehúvať okolo múru a volať:

„Daj mi moje, čo nie tvoje; daj mi moje, čo nie tvoje!“

A ona zase tam dnu jajkala:

„Jaj, nedajte ma! Jaj, nedajte ma!“

Taká to bola tam muzika a títo, čo ich to ozaj už aj domŕzalo, volali drakovi:

„Nemáš ty tu nič! Hľadaj si, kde si si stratil!“

A drak im povedal:

„A už čo do súdneho dňa takto budeme, ja neodídem, kým mi aspoň to kvôli neurobíte, že mi hoc len vlások z nej podáte, a čo ho len opozriem.“

„Kadiaľže ti ho podáme?“ volali títo.

„Máte čakan, spravte dieročku na múre!“ volal drak.

„Nerobte, nedávajte, neukazujte mu nič!“ volal vidák, lebo vedel, že to zle bude.

Ale tamtých naozaj už domrzeli toľké daromné kriky a riekli:

„Nechže mu vraj bude po vôli, čo len to!“

Hej, ale milý drak si aj urobil po vôli! Na tú dieročku, čo ak márna bola, vymykol im za tým vláskom celú pannu von, ako si ho raz okolo prsta okrútil. Mala tá len teraz nabedákať sa:

„Jaj, nedajte ma!“

A tí naprizerať sa, ako komu spred samých úst pečienku uchytia, keď ju drak unášal po šírom poli do ďalekých hôr. Jediný strelec usmieval sa, že predsa príde rad i naňho preukázať sa a pannu si zaslúžiť.

„Veď ho ja,“ myslel sebe, „opatrím, len či príde tomu čas“ — a čakal.

Vtom už im bol drak iba taký ako muška malý pred očima.

„Kde si ty s tou strelou? Strieľaj!“ volajú bratia.

„Ej, počkajte si!“ zavolá im tento.

„Niet času!“ kričí vidák; „už ho vidím i sám len takého ako pol mušky!“

Tu strelec namieril, a prask, odstrelil drakovi dvanásť hláv i dvanásť chvostov. Oslobodená panna bežala im v ústrety a oni jej. Pekne ju už potom zaviedli k otcovi a k materi, a bola radosť veliká. Ako by aj nie, keď im bola jedinká jedina!

Nečakala už potom na zlatého ženícha. Dobrý jej bol aj ten strelec, ako najmladší z bratov, a prečo by jej aj nebol, veď by bez neho zase len drakovi v pazúroch dvanásť ohyzdných hláv bola ískala! A tamtí tiež spokojní boli, keď každý dostal svoj diel z panstva. Vyhľadali si aj oni tam dakde pekné paničky a boli už potom odrazu tri, ale naozaj svadby, na aké ľudia ani predtým ani potom ani len rozpamätať sa nemohli.