Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1910 čitateľov

O pohanskom kráľovi

Podľa prostonárodného pisateľa z Važca.

Tak teda bol raz jeden pohanský kráľ v jednom zámku a nemal nikoho pri sebe. Zaumienil si, že sa ide oženiť. I vybral sa a prišiel do dedinky, kde žena čosi bielila v kuchyni — a tá mala tri dievky. Povie jej:

„Ty, matka, či by si neznala dakde dáke dievča mne za ženu?“

„A ktože ste vy?“ opýtala sa ona.

„Ja som kráľ,“ povie on.

Hneď zavolala na tie svoje tri dievky. Tie vybehli z izby:

„Čože chcete, matko naša?“

„Tu, deti moje, najjasnejší kráľ žiada si jednu z vás za ženu.“

Kráľ pozerá na ne a povie najstaršej, že či pôjde zaň. Ona sa mu hneď prisľúbila, a on si ju posadil do hintova i odobrali sa. Matka sa len čudovala, že či tak skoro.

Šli a prišli na širokú lúku, a tam bola jedna studňa. Ona povie kráľovi:

„Dočkajže ma, idem sa vody napiť.“

Išla. Príde k tej studni a pije tú vodu. Priletia tri holuby a prosia ju, aby sa im dala napiť tej vody, aj žeby ich ofŕkla tri razy, že jej budú na dobrej pomoci.

„Ba čo by ste vy komu spomohli?“ okríkla ich a šla, sadla si ku kráľovi do hintova.

Večer pozde prišli do zámku, iba čo stačili ľahnúť si a naspať sa. Ráno, keď povstávali, povie kráľ:

„No, žena moja, ja teraz idem na poľovania. Kým ja prídem z toho poľovania, uvar mi túto hlavu z človeka; iba oči, uši, ústa a nos, to zjedz sama, kým prídem.“

A tá oči, uši, ústa a nos vylúpila a hodila do pece a hlavu mu uvarila.

Ten príde večer z toho poľovania a vraví:

„Či si mi uvarila?“

„Uvarila.“

„A sama či si zjedla?“

„Zjedla.“

„Oči, uši, ústa, nos — kde ste?“

„Tu sme!“ vyskočia tie von z pece. Ten nahneval sa veľmi, skočil a odťal jej hlavu a telo hodil do pivnice.

Čo mu bola navarila, zjedol, a ako sa najedol, šiel zas po tú druhú dievku, aby šla i tá, že jej sestre je tam veľmi dobre, že len aby jej bolo veselšie, prišiel po túto. I priam šla s ním.

Prišla i táto na tú studničku piť tú vodu. Zas prileteli tri holuby a prosili ju, aby sa im dala napiť tej vody, aj žeby ich ofŕkala tri razy, že jej budú na dobrej pomoci.

„Ba čo by ste vy komu pomohli?“ okríkla ich a šla ku kráľovi do hintova.

Večer pozde prišli do zámku, iba čo stačili ľahnúť si a naspať sa. Ráno, keď povstávali, povie kráľ:

„Tvoja sestra bola mi neverná; tu máš iba hlavu z nej. Uvar mi ju, kým ja prídem z poľovačky; iba oči, uši, ústa a nos zjedz sama. Či mi budeš už ty vernejšia.“

I tá — oči, uši, ústa a nos vylúpila a hodila do smetí a hlavu mu uvarila.

Ten príde večer z toho poľovania a vraví:

„Či si mi uvarila?“

„Uvarila.“

„A sama či si zjedla?“

„Zjedla.“

„Oči, uši, ústa, nos, kde ste?“

„Tu sme!“ vyskočia tie zo smetí.

Nahneval sa veľmi, skočil a odťal jej hlavu a telo hodil do pivnice.

Čo mu navarila, zjedol, a ako sa najedol, šiel zas po tú tretiu dievku, najmladšiu. I tá sa mu prisľúbila a priam šla s ním.

Prišla i tá na studnicu napiť sa. Prileteli i k nej tie tri holuby a prosili si od nej, aby sa im dala napiť tej vody, aj žeby ich ofŕkala tou vodou tri razy, že jej budú na dobrej pomoci. Tá hneď zvrtla sa a tri razy zahodila tej vody na nich a potom každého lapila a omočila mu pyštek do tej studničky. Tie hneď strepotali krielami a povedali jej:

„Dievčička naša, my ti budeme na dobrej pomoci. Ty sa neboj nič! Keby tvoje sestry tak boli nám urobili, ako ty, boli by sme im spomohli. Ale tie sú nie živé.“

Ona odišla od nich a šla s tým kráľom.

Večer pozde prišli do zámku, iby čo stačili ľahnúť si a naspať sa. Ráno povie kráľ:

„Aj tvoja stredná sestra bola mi neverná; tu máš iba hlavu z nej. Uvar mi ju, kým prídem z poľovania; iba oči, uši, ústa a nos — to zjedz sama, aby si mi bola verná.“

S tým odišiel.

Príde k nej staručký žobráčik. Ona hneď vyskočí a dá mu kus chleba. Staručký vytiahne z kapseľky mačičku a povie jej:

„Vylúp tie oči, uši, ústa a nos z tej hlavy a daj tomuto mačaťu zjesť a polož si ho k sebe do vrecka.“

I urobila tak.

Potom prišiel ten z toho poľovania, sadol si za stôl a spýtal sa jej, že či mu uvarila, aj či zjedla to, čo jej rozkázal. Ona mu povie, že uvarila, aj že zjedla.

„Oči, uši, ústa, nos — poďte sem!“ zavolal pohanský kráľ.

Ale tie nešli, bo z mačaťa von nemohli, len zavolali:

„Tu sme!“

On sa nazdal, že to z jej žalúdka volajú, nuž jej len povedal:

„No, ty budeš mne verná!“

Potom jej už oddal kľúče všetky od dvanástich svetlíc a kázal jej, aby všade pochodila a poprezerala, kde čo má, ale trinástu svetlicu aby neprobovala otvárať, lebo že by jednako len zle prešla. Potom už ako bezpečný vybral sa na celý týždeň na to poľovanie.

Vzala ona tie kľúče a chodila všade po tých svetliciach a prezerala všetko. Ako otvorí dvanástu, tam počuje velikú vravu, z tej trinástej izby sem k nej zaznievajúcu, ako čo by to tam veľa ľudstva voľač dovrávalo sa medzi sebou. Otvorí teda aj tú trinástu svetlicu. Tam videla kresťanov na reťaziach. Veľa ich bolo. Bol tam z každého remesla jeden, akékoľvek jesto pod nebom. Tí ju tiež poznali, že je ona kresťanka. Pýtali si, aby im podala vody napiť sa. Hneď bežala a doniesla im. Ako sa napili, hneď im reťaze popadali dolu a oni rozišli sa preč, všade po svete, ktorý odkiaľ bol.

Naľakala sa, čo to z toho má byť. Zamkla všetko a ušla aj ona preč — ďaleko. Prišla na jedno more a tam bola plť. Sadla na ňu a letela po mori.

Bol to tam za morom kresťanský kráľ. Ten povedal, že neožení sa, kým mu Pán Boh po mori také dievča nepošle. I videl ju, ako letela. Hneď poslal svojho mládenca, aby ju išiel lapiť, a ten mu ju aj prišikoval. Zapáčila sa kráľovi veľmi a hneď sa dal s ňou zosobášiť.

Ale ten pohanský kráľ zvedel o tom všetkom; prišiel a ukradol ju. Chytil ju za ruku a prišikoval ju do toho svojho zámku. Posadil ju za stôl a tam jej zle-nedobre dohováral, že čo to urobila, načo tých z tej svetlice pustila.

A vzal meč a počal ho ostriť, že jej ani hlavu nezotne, ale že ju bude na kapustu sekať.

Vtom prišiel ten starý žobráčik ku dverám a spieval. Povie jej kráľ:

„Choď a hoď tamtomu žobrákovi voľač a podívaj sa ešte aspoň na svet na ostatnú hodinu.“

Ale ona nešla. Šiel on sám. A ako vyšiel, tá hneď zamkla dvere za ním. Ale by jej to nič nebolo osožilo, keby tam v tom pitvore nebol čakal staručký aj s holúbkami len na to, kedy pohanský kráľ von vyjde. Hneď ho tam roztrhali na kusy.

Ale aj ten kresťanský kráľ hľadal ju už sám so všetkým svojím vojskom. Tu si ju našiel a srdečne sa s ňou uvítal. Nabrala zlata, striebra, peňazí sumu a odišla s ním bývať na veky. Amen.




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.