Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) (Jeleň zlatorohý) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1554 čitateľov

Jeleň zlatorohý

Podal Gustáv Pivko zo Starej Turej v Nitrianskej; hovorom tohože mestečka; prezrel Hostimír Šmid.

Bola na jednej pustacine neďaleko hôr stará jedna pani, kerá len jedného syna mala. Tento chodzieval na polovku a kedz sa na svém koníkovi vraném navracal z polovky, matka mu dycky[114] naproci vyšla, aby ho s radostú prijala a domom zaviedla.

Jedenráz, kedz tento mladý pán prechádzal sa v zahradze, vidzel tam jelena zlatorohého. Dzivno k vypovedanú! Jelen ten nie aby bol pred ním utekal, lež jakosi zblízka mládenca toho ešče vác za sebú vábil, ale dochycit sa mu nedal. A to vácej rázy tak bolo.

Blahoslav — tak volali toho mládenca — šel potom domom pre šíp, dal si vraníka svého vraného osedlat a v úteku hnal sa za jelenom. Včilejky už jelen nečekal na miesce; utekal dál a dál ze zahrady do hája, z hája do hôr. Blahoslav púščal sa za ním, až naposledy tak dalako prišiel, žeby už ani nebol mohel ven z hôr. Už si rozmýšlal, čo má urobiť, či sa má naspátek domom vrácit alebo jelena zlatorohého dál prenasledovat. Už aj hladal cestu naspátek; ale naráz dostal sa ešče do vačšej húščiny, tak že už ináč ani nemohlo byt, len puscit sa za jelenom zlatorohým, kerý ho ešče dycky za sebú vábil. Prebehel šelijaké vrchy aj doliny, až naraz našel sa ve dvore jedného zámku, kerý dokola vysokými múrmi ohradzený bol.

„Tu mi už ale neutečeš, zlatorohá potvora!“ Tak si pomyslel a ešče ráz koníka svého vraného do boku ostrohámi bodel, aby čím najskôr jelena dohonil. Načisto zunavený kón už na kolená padal, však ale pána ešče aj včil poslúchel a čo mohel najvác pobehel. Ale dziv nad dzivom, čo sa stalo!? Už sa k jelenovi dzivnému zblížil, už šípom na neho strelil, už ho šíp prebodel! Tu ale v okamžení jelen aj se šípom sa prepadel! Kedz Blahoslav na to miesto prišiel, dze jelena naposledy vidzel, čo tam našel? Šíp jeho tam v jakejsi tabule trčál, na kerej bolo napísané, aby len do zámku šel, koníka svého vraného do maštale postavil a hore do izéb vešel a čo najdze, si vzal, že sa nepotrebuje ništ obávat.

„No, to je veru pekná!“ povedal svému koníčkovi, kerý smutno načisto unavený, tam pri ňom stál, — „šak ale ništ zato, len podže dobré zvieratko, šak sa len nejaké miesto najdze, dze prenocujeme.“

Zaviedel koníka do maštale, — a čo tam našiel? Ovsa, sena, sečky, jateliny; a šetkého pre kona potrebného bolo tam dost naválaného.

„Tu máš, koníček moj, žer, čo sceš[115] a pi kolko sac’[116] lúbí.“

Tak ešče povedal koníčkovi a išel do izéb, dze zas pre neho všeličo nachystané bolo k jedzení. Hned si sadel, jedel a pil, čokolvek si zažádal. Kedz sa najedel, pomýšlal: „Ale takto celý den som strávil pre toho nepodareného jelena! Ale vedz bol pekný, tá mršina! Nuž ale už som aj načisto preč, len dze si lahnem?“

Ozre sa a tu vidzí peknú postel odestlanú. Jako keby už bol vedzel, že je ona pre neho prichystaná, lahol si hned do nej, čím sa povyzliekal.

Tu sa mu v hlave šecko krúcilo a ve všelijakých myšlienkách zaspal. Však ale dobrú noc nemal mu kto povedat.

Po malej chvíli prišli k jeho posteli tri panenky a prosili ho se založenýma rukama, aby tam tri dni prežil. Vypravovali mu, že sú ony céry jedného krála a tun[117] mosá zatál ostat, zakál neprinde volajaký človek, čoby za ních vytrpel. A prosili ho, aby len pár tých nocí hrdinský pretrpel; — a odešli preč od neho.

Hned začalo šetko trást sa v tej izbe; velký šramot a hrmot ho zobudil. Pozieral, ale ništ nevidzel. Tak dobre nastrašený sa už len cicho držál a načúval. Ale naráz sa to aj k jeho posteli zblížilo a ho zmlácilo a vygnávilo, že ani dýchat nemohel. Tu ale na ščascie už čas prišel, v kerém šetky strašidlá domom navrácit sa mosá a on včil už načisto zunavený zase cicho zaspal.

Ráno stál hore, oblékel sa a už ho jedlá na stole čekali. Najedel sa, išiel pozret, čo jeho koníček vraný robit bude. Tento tam v maštali dobre sa choval, lebo mal šetkého dost. Nechal ho teda Blahoslav tam žrat a išel si celé to stavanie popozierat.

Tu ti prinde k jednej studničke, v kerej čistá voda bola. Tak sa mu zažádalo z nej pit, že si hned prilahel a ustamí dočahoval.

Tu sa mu ale pod rukú zem odtrhla a on ruku aj vlasy do vody omočil.

„Ach, ani tej vody sa už tun napit nemóžem!“

Ale zaradoval sa velice, kedz sa na ruku pozrel; lebo načisto ostriebrená bola a to isté sa mu aj s vlasamí bolo stalo, keré sa mu do vody boli omočili. Hned si ruku aj ty vlasy ručníkom zavázal a išel dál po zahradze a šetko si popozieral. Kedz si šetko prezrel, išel do izby naobedovat sa.

Tak žil v tom zámku tri dni až velmi dobre. Len že v noci mu strašidlá jakživ pokoja nedali a dycky horšie s ním nakladali. Bol by utékel, keby ty tri panny ho neboli dycky napomínali, aby tri noci tam vydržál a jich tak oslobodzil. Trecú noc ale už nemohel v izbe vydržát, lež išel do káplnky a tam scel modlením ostatek noci strávit. Však ale hned, čím si klakel a čosik sa modlil, zastal; lebo už bol načisto umdlený, čo v prvých nocách nebol spal. — Tu vidzel ve sne, jak ty tri panny do tej káplnky vkročili a porád si pred oltár klakli a modlili sa. Kedz sa vymodlili, prišla najmladšá k Blahoslavovi a napísala mu na meč meno toho zámku, v kerém jej otec býval, aj to, že jak ju sce mat, aby k jej otcovi prišel. Potom odešli šetky tri preč, lebo už boli oslobodzené, preto že on tri noci vydržál.

Blahoslav, čím sa ráno prebudzil, hned koníka osedlal a preč do dalakého sveta cválal, aby čím najskór na zámek k otcovi troch pannen dojst mohel. Dycky bežál a kón od sám seba, jako domom ho tam nésel. Kedz prišel blízko toho zámku, nescel[118] na koni dnu vejít; lebo si myslel, kdo vie, či je to pravda a či to len na sne bolo, alebo či ma tu ešče poznajú a či ma tá najmladšá ozaj sce. Zešel z kona dole a puscil ho, aby do sveta odešel, kam sa mu len lúbit bude. Aj odbehel koníček vraný a dobehel k jeho matce a veselo zarehotal, že pán ešče žije, aby sa vác o neho netrápila.

Blahoslav ale s obvázanú hlavú a rukú šel peši tam do toho zámku a prosil o službu. Len ostal kuchtom. Mosel dycky na ohen drevo prikladat a šetko, čo mu kuchár rozkázal, robit. No, ale on to šetko veľmi rád robil, len už dychtive tú chvílu očekával, v kerej by sa mohel s mladú princeznú zejst.

Princezny též chodzívali do kuchyni a to po porádku, každý týden sa druhá varit učila. A kedz bol Blahoslav do zámku prišel, tu chodzievala najstaršá každý den ta. A pokerúc prišla, dycky sa na neho pozierala; lebo sa tomu dzivila, že taký pekný chasník sa mohel kuchtom stat. Ale nikdy ona jeho ani on ju neoslovil. — Tak též potom aj tá prostredná.

Ale čím tá najmladšá do kuchyni chodzit začala, tu sa už nemohel zdržát, len jej ten ostrieblený prst ukázal. Na druhý den aj vlasov kus pod ručníkom trčát nechál, aby ho len zpozorovat mohla. Ona aj to vidzela, ale ešče ništ nehovorila. Až na trecí den rozkázala kucharovi, aby od kuchtu jedlá k nej doniest dal. Čo sa aj stalo.

Kedz Blahoslav vešel cez dvere do izby tej najmladšej, hned zpozoruval, že už bude šetko dobre. Sedzela ona prám v tých šatách, v kerých bola v tej káplnke na tom zaklnutém zámku oblečená. Tu on též ukázal jej vlasy a prsty striebrné. Porád mu slúbila, že jeho manželkú bude. Ale mu povedala:

„Mosíš ešče počkat, až si já a moje sestry budeme mužov vybierat; lebo ony též na teba čakajú. Ale potom bude, jak si vyberú.“

On si porád obvázal hlavu aj ruku, a slúžil tam ešče za kuchtu.

Hned za tým otec tých trech panen dal rozhlásit, že na jeden den budú si jeho céry mužov vybierat a že kerá do koho hodzí zlatým ručníkom, za toho sa dostane. Čím to bolo po krajine rozhlásené, už prichodzili pánové a princové do zámku a na ten den postavili sa šetci pre starého krála. Sčil[119] ty dve staršie najprv hádzali a hodzili ručníkom každá do toho princa, kerý sa jim najlepšie lúbil. Najmladšá dúho nescela uhodzit, až vyzrela, že milý kuchta též ve dverách stojí a dzívá sa, jak si to tam mužóv vybierajú. Hned ona podala svoj ručník milému kuchtovi.

Otec sa na to nahneval a chcel kuchtu vyhnat ven, že taký povázaný kuchta jakživ jeho synom nebude. Ale ten nescel íst ven.

Král chycil ho za hlavu a chcel ho vyhodzit ven. Ale utrhel mu ty obvazky a tu zaleskli sa striebrné vlasy. Vtedy ukázalo sa, že je to ten šuhaj, čo v zaklnutém zámku tri noci vydržál a panny oslobodzil. Potom už len pre Blahoslavovú matku poslali a držáli svatbu velikú, na kerej každý jedel a pil, čo len zascelo sa mu. Bolo tam toho dost!

Blahoslav žije i se svú najmladšú, — jak neumreli.



[114] vždy

[115] chceš

[116] sa ti

[117] tuná

[118] povedia aj „nechtel“ a mnoho ráz zas „nescel“ (noluit)

[119] „ščil“ a „včil“, kedy ako im príde, tak povedia, t. j. „teraz“, „nuno“. Rovne vravia i „chcel“ i „scel“ (voluit).




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam