sme.sk
 
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1537 čitateľov

Mŕtvy frajer

Podali: Samuel Ormis a Gustáv Reuss z Gemera, Štefan Daxner z Malohontu, Karol Venich z Liptova; rozpráva A.H. Škultéty.

Bol raz driečny šuhaj a jedno švárno dievča. Tí sa veľmi radi videli a o krátky čas mali sa už zobrať. Ale vtom strhla sa vojna; šuhaj musel si pripásať šabľu a ísť s druhými do tej vojny. Keď sa odberal od svojej milej, na kolenách ju zaprisahal, aby čakala za ním za sedem rokov a za sedem týždňov; potom že môže aj vydať sa.

Šťastlive skončila sa vojna a vytešené dievčatá vítali svojich šuhajov. Aj Hanka vyšla predo dvere a vyzerala - vyzerala svojho Janíka; ale milý Janko neprichádzal. Opytovala sa na neho, opytovala rad-radom všetkých, čo prichodili z vojny, ale žiaden nevedel jej o ňom povedať. Neborká bola veľmi smutná a neraz ju bolo vídať s vyplakanými očami. Čas za časom tajde a dievčatá jedna za druhou vydávajú sa; len Hanka ani nepomyslí na vydaj. Pýtali ju na všetky strany, ale ona ani počuť o druhom, len čaká na svojho. Pomaly prešlo aj sedem rokov, a o milom ani znaku. Tu zas prišli Hanku pýtať, a ona už nevedela, čo má robiť. I mala i nemala vôľu vydať sa, bo si myslela: „Za tohoto pôjdem a ten môže nadísť, zle bude, a zase, ak tomuto odpoviem a ten nepríde, aj tak nebude dobre.“

V takých myšlienkach zachytila sa ona k jednej starej matke, čo rozumela sa do všakovakých vecí.

„Pán Boh vám daj dobrý večer, stará matko!“

„Bože daj, Bože daj!“ ďakovala stará. „Čože si k nám, dievka moja, prišla?“

„Ach, nuž čože by? Povedzteže mi len, povedzte, či uvidím ešte dakedy môjho milého? Keď odchádzal na vojnu, zaprisahal ma na holých kolenách, aby som ho za sedem rokov a sedem týždňov čakala, a keď dovtedy nevráti sa, že môžem aj za druhého vydať sa. Už sedem rokov pominulo a tých dakoľko týždňov ľahko prejde. Ach, povedzte mi, povedzte, či ho mám ešte čakať?“

Stará len naslúchala, naslúchala, a potom sa jej opýta:

„Nuž len rada máš toho tvojho milého, rada?“

„Ach, rada!“ vzdychlo si dievča.

„No, že veru rada,“ mrmlala stará. „A rada by si ho ešte aj uvidieť?“

„Ach, rada, rada!“

„No, dobre,“ povedá, „dobre, tomu je ľahká pomoc. Tam v starom cintoríne napravo, hneď pod múrikom, tam jesto jedno človečie rebro; tajdi ty, dievka moja, preň. A potom choď na brody, začri do hrnka vody, nasyp za tri priehrštia piesku a postav na ohnisko pred čeľuste; do toho daj kaše na husto a tým človečím rebrom miešaj od jedenástej do polnoci. Príde ti on, dievka moja, príde, čo by kde pod zemou bol.“

Hanka stúpala rovno ku starému cintorínu. Pod múrikom vidí človečie rebro; srdce jej začalo klepať, mráz ju po celom tele prechádzal. Ale sa len osmelila, zodvihla to rebro, zakrútila do bieleho ručníka a utekala, utekala s ním až domov. Tu vzala hrnok, tašla na brody, načrela vody, nasypala piesku. O jedenástej zakúrila do pece, nasypala do hrnka kaše, postavila pred čeľuste a miešala tým človečím rebrom.

V peci blčí a kaša sa varí; ona jednostajne mieša. Aj raz počne z toho hrnka brblotať: poď, poď, poď! poď, poď, poď! A jej milý, v ďalekej krajine pochovaný, to počuje; trhne sa, z hrobu vyskočí, sadne na bieleho koňa a hybaj! kde ho len hlas volá. Hanka len mieša a kaša brbloce: poď, poď! Až raz zdupoce kôň pred domom a milý zabúcha päsťou na oblok:

„Otvor milá milému!“

Ona vybehne von a:

„Vitaj!“ povedá, „vitaj! Ach, ako ťažko čakám na teba. Poďže mi už len dnu, poď!“

Vietor fučí, obločnice len tak plieskajú a ponad dom hviždí vetrisko. Ale milý na to nedbá, len jej káže:

„Ber si, milá, čo tu máš, ešte ďalekú cestu dnes máme.“

Ona sa mu dosť prosí:

„Ach, veď len počkaj máličko, zabav sa aspoň do rána!“

Ale on nič, len ju súril, že musí ešte do polnoci k vojsku. Tak čože bolo robiť? Zobrala napochytre svoj batôžok a vysadla k nemu.[120]

Biely kôň sa schytil do skoku; nehľadí, či to vrch, či dolina, len letí jednostajne, ako vo víchre, a milý obráti sa k milej:[121]

„Mesiac svieti, smutno svieti — duša letí. Hviezdy sa jasajú, smutno sa jasajú — už dušu volajú. Hanka, či sa nebojíš?“

„Ach, Janík môj, čože by som sa bála, keď som pri tebe!“

A ono ju len tak mráz prechádzal.

Zase len leteli cez hory, cez vody, cez skaly, až tak hvižďalo. A on zase ohlási sa:

„Mesiac svieti, smutno svieti — duša letí. Hviezdy sa jasajú, smutno sa jasajú — už dušu volajú. Hanka, či sa nebojíš?“

„Ach, Janík môj, veď som azda s tebou, čože by sa bála?“

A ono sa triasla na celom tele ako osika.

Letia, letia ďalej a vietor vždy strmšie duje, až buky, duby láme. On ešte raz zavolá:

„Mesiac svieti, smutno svieti — duša letí. Hviezdy sa jasajú, smutno sa jasajú — už dušu volajú. Hanka, či sa nebojíš?“

„Ach, nebojím, nebojím!“ a len lepšie chytila sa o neho, lebo leteli vysoko a víchor ich dobre neschytil.

Prišli k cintorínu. Biely kôň preskočil nízku ohradu, ako nič, zmizol spopod nich ako hmla — a milý s milou stáli nad otvoreným hrobom. Hanka zdúpnela, len jej zuby drkotali. A milý ukáže na hrob:

„Už sme doma, moja milá; ľahni teraz do postele, z ktorej si ma zobudila.“

„Ľahnem si,“ povedá, „ľahnem; ale choď ty popredku, aby som vedela, na ktorý bok si ľahnúť mám.“

On hup! skočí do hrobu, a ona šuch! za ním svoj batôžok. A schytila sa v nohy a utekala, utekala, koľko jej para stačila. Keď už hodný kus prebehla, myslí si, že si trochu vydýchne, lebo bola celkom vypachtená, šaty dodriapané, nohy skrvavené. Ale vtom počuje zdupotať koňa, až tak zem zdunela. Vedela hneď, čo je to, a hybaj zase v úteky. Na šťastie zazrela svetlo v jednom domčeku.

„Jaj, len chytro dnu!“ a zamkla za sebou dvere.

Tu strach a hrôza! V izbe živej duše niet, len jeden umrlec ležal v prostriedku na dvoch bielych doskách — a to bol dakedy strigôň. Mráz ju po celom tele prešiel; ale predsa opamätala sa, vybehla na pec a učupila sa do kúta.

Vtom docválal milý na bielom koni a zabúchal na dvere päsťou:

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“

„Čakaj, nech si nohu zodvihnem!“ ohlásil sa ten na tých doskách vystretý a pustil dolu nohu.

Hanka poznala hlas mŕtveho a zima ju po všetkých údoch drobila.

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“ zabúchal ten zvonku ešte strašnejšie.

„Čakaj, nech si ruku zodvihnem!“ ohlási sa ten zdnuky a ruka mu odvisla.

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“ zahrmel po tretí raz, len sa tak striasol ten domček.

„Čakaj, nech si hlavu zodvihnem!“ odpovedal mŕtvy.

A tu začne pomaly hlavu dvíhať, pomaly vstane na nohy, už ide otvárať dvere a Hanke studený pot vystupuje na čelo.

Už sú dvere otvorené, už milý aj s tým druhým umrlcom driapu sa hore prípeckom; len raz ešte načiahnuť sa, a už mu je v rukách. Ale vtom zatrepoce krídlami kohút na pánte, natiahne hrdlo a zakikiríka. Milý v tom okamžení prevalil sa na zem a ten strigôň rozlial sa na smolu. Ale i Hanku premohol strach: ráno ju tam našli mŕtvu a pochovali s milým do jedného hrobu.



[120] Druhí takto rozprávajú: Stará jej kázala doniesť umrlčiu hlavu a variť v kotle. Hlava sadla ako kus olova na dno kotla, ale keď ju prihrialo, vždy vyššie vystupovala a keď v kotle zvrelo, zastala hlava na vrchu, rozďavila ústa a zavolala tri razy: „Už ide, už ide, už ide!“ a zase sadla na dno. Hanka ďalej podkladá pod kotál, oheň blnkotá, voda frfloce a umrlčia hlava znovu dvíha sa hore, vypláva až na vrch, rozďaví kostnaté ústa a zavolá strašne: „Už je tu, už je tu, už je tu!“ Vtom zabúcha aj milý na dvere a volá:

„Dobrý večer, moja milá! Či si sa už zhotovila?“

„Už, už, môj milý! Len si ešte šaty pozhľadúvam, aby som nechodila otrhaná pri tebe!“

A v strachu začala jedno druhé po izbe zháňať. Ale ten ohlásil sa zvonku:

„Moja milá, nemeškaj sa, domov nám hop, poberaj sa!“

„Poberám, môj drahý, poberám! Len si ešte batoh zviažem, aby sme nemali galibu na ceste.“

I začne ako bez duše batoh zaväzovať, bedákajúc pri tom:

„Jaj, Bože môj! Jaj, beda! No veď — hľa! Mohla som ja na pľuhavú strigu nedať.“

Milý zabúcha tretí raz a volá:

„Od mesiačka hory bľadnú, keď nejdeš von, idem ja dnu.“

„Ach, naraz, naraz! Len si ešte túto botu obujem.“

A to už len čo chcela pretiahnuť čas. I obúva, obúva tú botu horekujúc:

„Jaj, Bože môj! Jaj, mať moja! Ja prenešťastná nešťastnica, jaj!“

Ale čože už mala robiť? Len zachytila batoh na chrbát a stúpala von dvermi. Pred oblokom stál jej milý, podoprený na bieleho koňa. Poznala ho hneď, ale tvár jeho nebola taká svieža ako dakedy. Vyzeral bledý, len ako tá stena.

„Bože môj!“ myslí si, „či je ozaj taký, či ho len tie žiare mesiačkove tak premenili?“

On zavolá na ňu:

„No, milá moja, sadaj na koňa!“

„Ach, milý môj, len si ty skôr sadni! Potom si ja vysadnem za teba.“

Milý vysadol do sedla, podal jej ruku — studenú ako ľad a posadil ju za seba ako ľahké pierce.

[121] Takto v Ľubtove. Podľa gemerského rozprávania vraví milý:

Hoj, mesiačok svieti, hviezdičky sa träsú a mŕtvý so živým na koni sa nesú.

Alebo:

Mesiačok svieti veselo, mŕtvy nesie živô telo.




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy
© Copyright 1997-2013 Petit Press, a.s.