ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Samuel Ormis a Gustáv Reuss z Gemera, Štefan Daxner z Malohontu, Karol Venich z Liptova; rozpráva A.H. Škultéty.

Bol raz driečny šuhaj a jedno švárno dievča. Tí sa veľmi radi videli a o krátky čas mali sa už zobrať. Ale vtom strhla sa vojna; šuhaj musel si pripásať šabľu a ísť s druhými do tej vojny. Keď sa odberal od svojej milej, na kolenách ju zaprisahal, aby čakala za ním za sedem rokov a za sedem týždňov; potom že môže aj vydať sa.

Šťastlive skončila sa vojna a vytešené dievčatá vítali svojich šuhajov. Aj Hanka vyšla predo dvere a vyzerala - vyzerala svojho Janíka; ale milý Janko neprichádzal. Opytovala sa na neho, opytovala rad-radom všetkých, čo prichodili z vojny, ale žiaden nevedel jej o ňom povedať. Neborká bola veľmi smutná a neraz ju bolo vídať s vyplakanými očami. Čas za časom tajde a dievčatá jedna za druhou vydávajú sa; len Hanka ani nepomyslí na vydaj. Pýtali ju na všetky strany, ale ona ani počuť o druhom, len čaká na svojho. Pomaly prešlo aj sedem rokov, a o milom ani znaku. Tu zas prišli Hanku pýtať, a ona už nevedela, čo má robiť. I mala i nemala vôľu vydať sa, bo si myslela: „Za tohoto pôjdem a ten môže nadísť, zle bude, a zase, ak tomuto odpoviem a ten nepríde, aj tak nebude dobre.“

V takých myšlienkach zachytila sa ona k jednej starej matke, čo rozumela sa do všakovakých vecí.

„Pán Boh vám daj dobrý večer, stará matko!“

„Bože daj, Bože daj!“ ďakovala stará. „Čože si k nám, dievka moja, prišla?“

„Ach, nuž čože by? Povedzteže mi len, povedzte, či uvidím ešte dakedy môjho milého? Keď odchádzal na vojnu, zaprisahal ma na holých kolenách, aby som ho za sedem rokov a sedem týždňov čakala, a keď dovtedy nevráti sa, že môžem aj za druhého vydať sa. Už sedem rokov pominulo a tých dakoľko týždňov ľahko prejde. Ach, povedzte mi, povedzte, či ho mám ešte čakať?“

Stará len naslúchala, naslúchala, a potom sa jej opýta:

„Nuž len rada máš toho tvojho milého, rada?“

„Ach, rada!“ vzdychlo si dievča.

„No, že veru rada,“ mrmlala stará. „A rada by si ho ešte aj uvidieť?“

„Ach, rada, rada!“

„No, dobre,“ povedá, „dobre, tomu je ľahká pomoc. Tam v starom cintoríne napravo, hneď pod múrikom, tam jesto jedno človečie rebro; tajdi ty, dievka moja, preň. A potom choď na brody, začri do hrnka vody, nasyp za tri priehrštia piesku a postav na ohnisko pred čeľuste; do toho daj kaše na husto a tým človečím rebrom miešaj od jedenástej do polnoci. Príde ti on, dievka moja, príde, čo by kde pod zemou bol.“

Hanka stúpala rovno ku starému cintorínu. Pod múrikom vidí človečie rebro; srdce jej začalo klepať, mráz ju po celom tele prechádzal. Ale sa len osmelila, zodvihla to rebro, zakrútila do bieleho ručníka a utekala, utekala s ním až domov. Tu vzala hrnok, tašla na brody, načrela vody, nasypala piesku. O jedenástej zakúrila do pece, nasypala do hrnka kaše, postavila pred čeľuste a miešala tým človečím rebrom.

V peci blčí a kaša sa varí; ona jednostajne mieša. Aj raz počne z toho hrnka brblotať: poď, poď, poď! poď, poď, poď! A jej milý, v ďalekej krajine pochovaný, to počuje; trhne sa, z hrobu vyskočí, sadne na bieleho koňa a hybaj! kde ho len hlas volá. Hanka len mieša a kaša brbloce: poď, poď! Až raz zdupoce kôň pred domom a milý zabúcha päsťou na oblok:

„Otvor milá milému!“

Ona vybehne von a:

„Vitaj!“ povedá, „vitaj! Ach, ako ťažko čakám na teba. Poďže mi už len dnu, poď!“

Vietor fučí, obločnice len tak plieskajú a ponad dom hviždí vetrisko. Ale milý na to nedbá, len jej káže:

„Ber si, milá, čo tu máš, ešte ďalekú cestu dnes máme.“

Ona sa mu dosť prosí:

„Ach, veď len počkaj máličko, zabav sa aspoň do rána!“

Ale on nič, len ju súril, že musí ešte do polnoci k vojsku. Tak čože bolo robiť? Zobrala napochytre svoj batôžok a vysadla k nemu.^[120]

Biely kôň sa schytil do skoku; nehľadí, či to vrch, či dolina, len letí jednostajne, ako vo víchre, a milý obráti sa k milej:^[121]

„Ach, Janík môj, čože by som sa bála, keď som pri tebe!“

A ono ju len tak mráz prechádzal.

Zase len leteli cez hory, cez vody, cez skaly, až tak hvižďalo. A on zase ohlási sa:

„Ach, Janík môj, veď som azda s tebou, čože by sa bála?“

A ono sa triasla na celom tele ako osika.

Letia, letia ďalej a vietor vždy strmšie duje, až buky, duby láme. On ešte raz zavolá:

„Ach, nebojím, nebojím!“ a len lepšie chytila sa o neho, lebo leteli vysoko a víchor ich dobre neschytil.

Prišli k cintorínu. Biely kôň preskočil nízku ohradu, ako nič, zmizol spopod nich ako hmla — a milý s milou stáli nad otvoreným hrobom. Hanka zdúpnela, len jej zuby drkotali. A milý ukáže na hrob:

„Ľahnem si,“ povedá, „ľahnem; ale choď ty popredku, aby som vedela, na ktorý bok si ľahnúť mám.“

On hup! skočí do hrobu, a ona šuch! za ním svoj batôžok. A schytila sa v nohy a utekala, utekala, koľko jej para stačila. Keď už hodný kus prebehla, myslí si, že si trochu vydýchne, lebo bola celkom vypachtená, šaty dodriapané, nohy skrvavené. Ale vtom počuje zdupotať koňa, až tak zem zdunela. Vedela hneď, čo je to, a hybaj zase v úteky. Na šťastie zazrela svetlo v jednom domčeku.

„Jaj, len chytro dnu!“ a zamkla za sebou dvere.

Tu strach a hrôza! V izbe živej duše niet, len jeden umrlec ležal v prostriedku na dvoch bielych doskách — a to bol dakedy strigôň. Mráz ju po celom tele prešiel; ale predsa opamätala sa, vybehla na pec a učupila sa do kúta.

Vtom docválal milý na bielom koni a zabúchal na dvere päsťou:

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“

„Čakaj, nech si nohu zodvihnem!“ ohlásil sa ten na tých doskách vystretý a pustil dolu nohu.

Hanka poznala hlas mŕtveho a zima ju po všetkých údoch drobila.

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“ zabúchal ten zvonku ešte strašnejšie.

„Čakaj, nech si ruku zodvihnem!“ ohlási sa ten zdnuky a ruka mu odvisla.

„Otvor mŕtvy mŕtvemu, ide pre živého!“ zahrmel po tretí raz, len sa tak striasol ten domček.

„Čakaj, nech si hlavu zodvihnem!“ odpovedal mŕtvy.

A tu začne pomaly hlavu dvíhať, pomaly vstane na nohy, už ide otvárať dvere a Hanke studený pot vystupuje na čelo.

Už sú dvere otvorené, už milý aj s tým druhým umrlcom driapu sa hore prípeckom; len raz ešte načiahnuť sa, a už mu je v rukách. Ale vtom zatrepoce krídlami kohút na pánte, natiahne hrdlo a zakikiríka. Milý v tom okamžení prevalil sa na zem a ten strigôň rozlial sa na smolu. Ale i Hanku premohol strach: ráno ju tam našli mŕtvu a pochovali s milým do jedného hrobu.