ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovorom nitrianskym podľa podania Andreja Cabana, farára niekedy v Komjaticiach.

Za starodávnych časov býval jeden veľmi a veľmi bohatý kráľ. Vládol krajinami, oplýval pokladmi, ale nade všecko bohatství miloval svoju krásnu manželku, s kerú bol splodil tri veľmi utešené devčence. Devčence princky ze dňa na deň rástli, vždy krajšé a krajšé vyhľádali a tá najmladšá jak v múdrosti, tak aj v kráse prenesmírnej prevyšuvala svoje sestry. Medzitým prihodilo sa, že jich matka zemrela, po kterej nastal veľmi veľký smútek. Ale netrvalo to dlho a kráľ vzal si druhú manželku; trebárs céry odhovárali ho, že mu ženeňá zapotrebí není a že asnád neskorší aj nesčastlivý bude.

Tak sa aj stalo. Táto druhá kráľovná bola neustupná, hnevlivá, každym pohrdala a zapletla kráľa do vojny, v které aj o svoje kráľovství prišol. Rád bol, keď ešče smiluval sa nad nim jeden kníža a poslal ho do veľkých prenesmírnych hór, kterym ani konca ani kraja nebolo, za jágra; že tu aspoň nebude moseť hambiť sa za predešlú nádheru. Tu si on svoju vóľu plnil, po tých nesmírnych horách poľuval, neskoro z hór sa navracal a koľkorázy na tretí áno aj na štvrtý deň domov chodil.

To bolo len pre jeho céry zle. Moseli byť s tym spokojné, čo jim zlostná macocha predkladala, ktoré mnohokrát nemilosrdne aj vybila. A poneváč jim tú jich krásu veľmi závidela, umínila si, že ani nespočine dotáď, dokáď jich od seba neodžene. Keď jedenraz prišel manžel domov, žalovala mu, že to ona pri dome vác nevytrpí, aby jeho hrdé a hlavaté céry tu len prechodili sa a nerobili ništ; že aby si jich podel, kde chce.

„Kdeže si jich podejem,“ poví on, „keď tu nikde nikoho není, len prám ty hory bez konca bez kraja?“

„Však prám to je dobre,“ poví macocha; „móžeš jich tak daleko zavésť, odkáď sa vác nevráťa.“

Otec to urobiť nechcel; ale keď mu žena porád len o tom húdla že keď on né, ona pastorkyne od seba odžene, tedy umínil sa ty céry do hór zavést a tam jich opustiť. Naraduvaná macocha chválila jeho predsevzatí a hovorila, že šak to jeho cérám ešce k sčasťú poslúžiť móže.

Ale najmladšá céra vypočúvala to všecko od slova do slova a bežala to svojim sestrám oznámiť, které radili sa hned spolem, že jakoby mohli potom domov trafiť, keď jich otec voľakde veľmi ďaleko zavede. Na které najmladšá sestra prehovorila:

„Moje milé sestry! Já myslím, že bude najlepší prostredek tento: máme mnoho klbek nití, vezmime si volakteré každá, a keď sa jednej mine, nadváže druhá, — a budeme to po ceste spúšťať.“

Otec celú noc premýšľal, jakoby to mohlo lepši byť; ale, neborák, ništ premysleť nemohol. Preto ráno prehovoril veselú tvárú:

„No, moje milé deti, aby ste aj vy tyto hory videli a doma vždycky svojej materi na pohoršení neboli, umínil sem si dnes vás sebú vzáť. Preto naberte si pokrmu; lebo netrúfám, žeby sme dnes na noc doma boli.“

S tým preč sa obrátil a slzel.

Céry už vedeli, kde otec cílí, preto nedali na sebe ništ znať; nabrali si pokrmu a odebrali sa s otcom, vezmúce též každá sebú predmenovaných nekoľko klubek cveren. Macocha rada, že už asnád zbaví sa svojich pastorkýň, len tak naoko sa ukázala, aby jedna na druhú merkuvali v tých veľkých horách. Ony ale velice si ju nevšímali ani jej rečí; ale jak odejšli, púščali za sebú ty cverny. Otec vždycky sám popredku jim cestu ukazujíce, vodil jich krížom krážom sem i tam po tých horách a nezbadal, že čo jeho céry robá. Ale keď si myslel, že není možná, aby domov trafili, zasadol si s nima, celý unavený od chodeňá, pod jeden veľký dub. Keď si tu zajedli, hovorila najstaršá:

„Mój drahý otče, velmi sme od chódze zmorené; my si troška pospíme a vy na nás pomerkujte!“

Ale ništ vác nedala na seba znať ani ona ani ty druhé, len uložili sa. Otec merkoval, dokáď nepozaspávali; ale keď videl, že sú tvrdým snom obklíčené, len jich prežehnal a potichu, celý zarmutený, preč odejšol.

Milé jágerkyne si odfúkli a potom hneď videli, v čom je vec, keď volali, kričali na otca a ništ sa jim neohlásilo. A milé céry aló! poď naspák! A skrúcali milé cverny zas na klbká, natolko, že pomaličky až domov sa navrátili. Tu macocha, keď jich videla, skoro zamdlela od veľkého jedu, — bolo to srdce! — ale nedala na sebe ništ znať. I céry, jakoby o ničom nevedeli, dopytuvali sa na otca, že sa ho tam nemoli dovolať a že kde sa mohel stratiť. Macocha na to hovorila, že asnád za voľákym divokom pustil sa, a že šak on vrátí sa, keď jich tam nenájde. Který naozaj až na tretí deň navrátil sa; počudoval sa, že i céry už doma a tešil sa tomu, ale len tak, aby to macocha nezbadala.

Táto ale celú noc dohovárala sa s ním za to, a nedala mu pokoja, až jich o krátky čas zas na tú istú prechádzku vyvédol, ale už o mnoho dál. Které ale zas tým istým fortílom o pár dní domov prišli. Macocha ale zbadala už teraz, čo je vo veci, a všecky klubká jim odebrala a dobre poskovávala.

S otcom vedla ešče väčšú pótku; který po nekterém čase zas napomenul céry, aby znovek vybrali sa na cestu. Teprv ony premýšľali, jakým spósobom by spátky prinť mohli. Mysleli zrna nabrať a rozsýpať, že po tom zrne prindú domov; ale zas pomysleli, že jim ho ftáctvo vyzbíra z cesty a pri tom aj ho toľko nebolo, čo by jim na tak dalekú cestu trvať mohlo. Konečne najmladšá sestra dala radu, že majú mnoho popola, toho aby každá nabrala, čo móže najvác, že to ani ftáctvo ani zver nezožere.

Na druhý deň vybrali sa a milé céry sypali popol za svojím nanajvýš zarmúteným otcom, kadekoľvek jich vodil. Až veľmi daleko, predaleko, čo si sám neborák netrúfal, že jak živo domov trafí, zasadol si unuvaný pod veľmi veľký a hustý strom. Tam si s nima zajedol, — aj zaspal vo veľkém zármutku. Zesnívalo sa mu, že sčaslivý bude skrze svoju najmladšú céru, kterú aj miluval velmi, len aby mal úfaní a strpení. S tým prebudil sa. Vidíce, že jeho milé deti ešče veľmi tvrdým snom sú obklíčené, prežehnal jich a s tisícerým spátky sa obrátením, celý slzami zalátý, preč odejšol.

Vtom strhol sa neslýchaný veter, který porozsýpaný popol po horách rozvláčil. Od hluku tohoto vetru pozobúdzali sa milé devčence a jako zarmútili sa, keď videli, že ani najmenšého znameňá není, kade prišli! Chodili, behali, plakali, kričali! Ale ništ; jedine čo sa jim hora naspátek ohlasuvala!

Keď tak behali, ne žeby boli išli k domu, ale čím ďalej, tým vikši ^[304] zamotávali sa do tmavých hór. Tu začali horekuvať a ty dve najmladšú hrešili, áno aj bili, že jim popol poradila. Prečo aj ináč hu nevolali, len „ty prekľatá Popeluša!“ A to meno jej aj zostalo.

*

Keď sa už tak tĺkli po tých horách, zrázu pribehne k nim ohavný, ohromnitý, vysoký a strašný muž, — a mal len jedno oko. Ten velikým hrmotom na ne zrúkol, až celá hora ukrutno zhučala. A zvázal jich a nemilosrdne za sebú vlékol také zvázané. Ty dve staršé skoro pomreli od velikého strachu a plaču; ale najmladšá, tak ako tá ovečka ani najmenší hlas zo svých úst nevypustila.

Nezadlho dovedol jich ten muž do velikého zámku, který ony jakživ krajší nevideli. Ale zhodil jich nemilosrdne na zem na hromadu a skríkol naraduvaný:

„Ženo, už vác jak sto rokov minulo, čo som žádnej človečiny nejedol; ale včul si za to dobre pochutím a o mnoho zdravší a silnejší budem. Preto ništ nemeškaj, lebo já som veľmi unuvaný a ospanlivý; ale ty mi tyto dve vatšé upečeš a túto mladšú, menšú budeme si krmiť potom na pečenku. Či to bude veru pečenka, ženo!“

„Bude veru, muž mój; lebo sme veru ešče dávno takých mladých a súcich na pečeňu nemali! Preto já idem kúriť pec. A ty si, muž mój drahý, ľahni, keď si sa tak unuval.“

Tu veľmi stará, ohavnej podoby baba išla ven, ledvá že sa knísala. A jednooký bosorák, — obidva velikí bosoráci boli! — ľahnul si a tvrdo zaspal.

Nebožátka deti, div že nepomreli od strachu, keď videli, čo sa robí a počuli všecko, čo bosorák hovoril; lebo i hlas taký strašný mal, jako keďby bol hrom tĺkol.

Stará neskoro navrátila sa, ale donesla za dobré náručí dreva. Devčence prosili túto starú potvorskú babu, aby sa nad nima zmiluvala; která na místo odpovedi vyšklebila na ne své ohavné zuby, všecka naraduvaná, že dobrú večeru mať bude, — a potom zapálila pec. Zabola ale kutáč železný v peci, který, keď sa drevo chytilo, rozpálil a rozžeravil sa veľmi. Stará na to zas odejšla ven a meškala tam dlúho, nemyslíce ništ, že čo zaťál stať sa móže.

Medzitým najmladšá Popeluša prehrýzla na svých rukách štrangy a keď seba oslobodila, v najvatšej friškosti porozvazuvala ruky aj svojim sestrám. Tyto chceli utekať. Ale Popeluša vzala si ešte vatšú smelosť a hovorí:

„Daremné naše utíkaní, starý nás dohoní. Ale vezmime henten zelezný rozžeravený kutáč a poďme, zabime toho nešlechetníka.“

Které hneď aj na to privolili, v najvatšej tichosti k tomu bosorákovi prikročili, jak prám na zeleznej ohromnitej posteli rozvalený ležal; — a ten istý rozpálený kutáč do toho jednoho oka mu vrazili a nim ven a konec koncom cezskrze hlavu prepálili, a on mrtvý dolu z postele skotil sa. Keď stará ohava babšťo prišla, s tú sa už snadno poradili: veľmi rýchlo a silno všecky tri ju schvatli, — a myk s ňú do pece! Zhorela!

Včul zhodili ze seba všecek strach a prezírali zámek, kde ani živej duše vác; len izba nad izbu krásnejšá, všelijakyma dobryma a drahyma vecámi naplnená! Lebo ten bosorák, čo najkrajšého a najlepšého byť mohlo, to všecko kráľom a velikým mocnárom sveta tohoto bral a sem do svojeho paláca donášal. Čo len srdco a duša požádať mohla, to tu bolo! Milé sestry, jak boli lačné, najedli sa a unuvané políhali si do postelí a líbežno pokojne pozaspávali.

Na druhý deň mali ešče len príležitosť prezreť mohovitosť toho zámku. Ba za dlúhy čas inšé nerobili, len čo prezírali izby a nábytky, které, čo len vo svete potrebné sú, tam všecky nachádzali sa. Dosť prenačudovať a naprediviť nemohli sa; lebo videli, že to neni možná, aby u voľakterých kráľov vatšé mohovitosti byť mohli.

Čokoľvek najdrahšého a najpeknejšého bolo od šát aj od iných náradí, to poznášali staršé dve sestry do svojích vyvolených izieb. Ale milej Popeluši nechceli ništ dať. Len také všelijaké staré gróty^[305] a staré haraburdí; která i všecky domáce roboty robiť a jídla strojiť mosela; kterú mnohokrát sestry aj vybili a vysmívali, natoľko, že naša milá Popeluša bola naozaj popelušú.

Jeden raz trafilo sa, že ty dve staršé prechádzali sa po zahrade a z jedneho kraja zahrady videli, jak sú ty veže nad tým zámkem vysoké. Hovorí tá mladšá k staršej:

„Sestra moja, ešče sme na vrchu na tom zámku neboli, poďme, zdáližby odťáľ nebolo videť voľáko mesto alebo aspoň cestu ven z týchto hór.“

Čo najstaršá privolila. A hned šli na horu a prezírali všecky končiny z toho zámku.

Jak tak hľadá, zhľádli, že na konci tej zahrady je veľmi veľká brána, od kterej vede ďál široká cesta. Inšého ale ništ nebolo videť. Preto zejšli dolu a uradili sa, že sa vyberú po tej ceste opáčiť, kde vede. Pekne sa i vyštrngali, šát i peňazí nabrali a len to povedali Popeluši, aby na všecko pozor dala, — a odejšli.

Keď prišli k bráne, která len znútra zamknutá bola, tú otvorili a ve meno Boží pustili sa po tej širokej ceste. Išli, išli, až videli zdaleka veľké mesto, kterému sa veľmi zaraduvali. A poď! až prišli na ulice veľmi slavného mesta. Mešťani vybíhali na diváky a dívali — dívali sa na jejich krásu i na drahý odev.

Prám tu dal kráľ po ulicách oznamuvať, že sa chce ženiť; ale poneváč ešče žádnú takú nevidel, která by jemu v kráse vyrovnala sa, aby všecky panny ustanovili sa do jeho palácu, kde kratochvíle ve dne v noci trvajú. Naše dve sestry, jak to počuli, pomysleli si, že však i ony sú prám z kráľovského rodu a šli rovno ku kráľovskému palácu, kde od muziky až tak srdce tahané bolo.

Keď dnu vejšli, prám mladý kráľ na svojem nádherném trúne sedel; které, keď videl, veľmi láskave privítal a sa jím uklonil a predné místo jim vykázal. Kde div na div, tyto dve prevyšuvali krású a odevem všecky jiné okoličné panny. Ale predcaj mladý kráľ ze svého trúnu dolu nezešel. Tu hned inší páni s nima tancuvali, úprimne sa zhovárali a známosť si urobili; len že nikdo neosmelil sa predcaj opýtať, že odkáľ sú a kterého kráľa.

Mysleli si, že sú v raji a zabávali sa tu za celý mesác, až jim prišlo na mysel, že aj domov način nazreť. Keď sa odebírali, moseli prisľúbiť, že aj na druhý ráz prindú; čo ony vďačne prisľúbili. Až keď svoj zámek videli, pripomenuli si, že čo asi Popeluša od toľkého času doma robí, která hned od počátku, vidúc se býť samú, bola veľmi veselá a zlostné sestry jej ani na rozum neprišli.

Tyto navrátili sa teraz všetky také vylaskané, vymladnuté, vytancuvané! Ale úbohú Popelušu vyhrešili, áno aj vybili, že čo robila od toľkého času, keď to tam v tom kúte aj hen tam to ešče našli v neporádku. Která len na to mala výhovoru, že jich ustavične po zahrade hľadala, volala; že skoro všecko okolí pobehala a že jích nemohla nikde nájť. Sestry sa na to voľačo uspokojili, pár dní sa doma pobavili, a potom ešče nádhernejšie sa vystrojili. Popeluši len to povedali, že ale o mesác zase domov prindú, aby dala na všecko pozor a zámek ze smeťá očisčila. S tým preč, tak jako srny, odleteli.

Popeluša veselo si zaspívala a kde len jakú smeť videla, zametala a čisčila. Vynšla až do najhornejších traktov, a tam v jednom hambite zazre veľkú hromadu smeťá, na kerém sa počuduvala; ale pomaly klídila a vynášala ho ven do jednej prázdnej a velikej jamy. Bola už veľmi unavená od noseňá. Zrázu najde pod smetím veľmi pekné tri zlaté kľúčiky. Celá nadivená, že odkáľ móžu ty kľúčiky byť, keď od všeckych izeb jej sestry kľúče majú, dala sa do hľadaňá. Dlho probúvala všecky dvere, ale ništ. Až konečne na samom vrchnom trakte najšla jedny kunštovné dvere, ktoré sa len jako maľuvané byť zdáli. A to div, dvere sa otvorili prvym zlatym kľúčom a ona až zmeravila, keď videla ukrutnú silu šát ženských na zlatych háčikoch viseť, že ani dobre hľadeť nemohla od samého zlata a drahych kameňov skvejúcich sa. Hneď si pomyslela, že čo jej sestry majú, všecko ništ proti len jednym šatám a obleku tomuto.

Keď sa už dosť nadívala a naprečudovala, vzala druhý kľúčik, který prám šikol sa do druhej izby. Tam zas neslýchane krásné mužské obleky, zbroje; všelijaké zlaté misy, taníre, nože a bohví, jaké náradí. Véšla zatým aj do tretej izby. Tam též bolo všelijakych rozličných vecí dosť a nade všecko ukrutná sila peňazí, zlata a stríbra.

Keď ona toto všecko videla, pomyslela si, že není možná jej v celém svete byť rovnej páru v takémto bohatství oplývajúcej a nachádzajúcej sa. Pomyslela i na jednookého bosoráka, který bohzná od koľko časov na ňu gazduval. Pomyslela potom i na chudobného otca, aby mu čím skór mohla pomozť a preto kľačúci modlila sa, že ju milosrdný Boh obohatil, jej srdco tyma darmi tak veľmi potešil. Preto si to všecko pre seba zadržala a prisvojila si a umínila si, že sestrám o tom žádnú najmenšú vedomosť nedá; a ledva očakávala i jejich príchod.

Už potom najvác bavila sa len v tychto svojich izbách a z vrchu zámku dívala sa po okolí. Ráz jako dívá sa, zazre tú bránu na konci zahrady i tú cestu — a vidí, že jej sestry po tej istej ceste domov idú. V najvatšej rýchlosti jako srna dolu zbehla a obed chystala. — Prám potom sestry na to prišli, a poneváč všecko v dobrém porádku najšli, mala od ních pokoj. Které jedine zas trocha si odpočinuli a zas do peknejších šát pooblékali sa a hovorili:

„Popeluša, dobre merkuj! My nepríndeme až o mesác, dotedy aby ti všecko čisté bolo jak zlato.“

A nechceli jej ništ povedať, kde choďá, čo choďá, trebárs jich jak bola vypytuvala.

*

Medzitým, keď sestry odejšli, umyla, učesala sa aj milá Popeluša. A čo len ty najchatrnejšé šaty ze svojej izby oblékla, predcaj pol kráľovstva prevyšuvali. Po predmenovanej ceste ščaslivo prišla aj ona do mesta, kde dozvedela sa o všeckom. Preto nemeškala, vejšla pekne-krásne až do kráľovského palácu. Tu prichádzajúcu privítal sám princ s nevyslovitedlnú radosťú a hneď z trúnu svého zestúpil a pojal ju do tancu. Hned všetci s veľkú radosťú popleskúvali a súdili, že to bude jejich kráľovná. Jej sestry neverili sa na ňu nadívať a na jej drahém odeve prenačuduvať sa nemohli, — a hovorili si, že odkál by to tak slavná kráľovská princa bola? Žeby to ale jejich vlastná sestra bola, to sa jim ani nesnívalo.

Po tanci mladý kráľ posadil si Popelušu na trún a zhováral sa s ňú veľmi prívetive a ani oka z nej nespustil; lebo to si myslel, že najkrásnejšieho andela vidí. Tu potom ve velikej vážnosti bola u všeckých. — Keď ale ona zbadala, že jej sestry stroja sa domov, tak sa stratila jak živé stríbro. Ani sa nezastavila až doma; kde všecko do svého porádku poskladala a sama oblékla sa do starých šmatov jako predtým.

Mladý kráľ, keď videl, že jeho najmilšá sa stratila, zármutil sa, že azda sa jej voľačo nezľúbilo. Ale pomyslel si, že však ešče všecko neni je straceno. Dal všeckú společnosť prosiť na druhý ráz, kde omnoho zas lepšé všecko pripraviť dá.

Sestry potom odebrali sa a všecky naraduvané pristúpili do svého príbytku, kde na Popeluši žádnú chybu nemali. Len jej už potom rozprávali, že keby ona vedela, kde ony boli a čo videli! A s nevyslovitedlnú radosťú chválili tam tú mladú princu v tom meste, a jak kráľ zaľúbil sa do nej. Popeluša v duchu veľmi sa raduvala, ale nedala to na sebe znať; len jich prosila, aby už i jej voľáke peknejšé šaty dali, ne také lunty-kvanty; že ona na všecko merkuje; gazduje, opatruje. Tu potom sestry:

„Aha, móžeš byť rada, že tak chodíš. Keď bys tak pekná, krásna bola jako tá princa, áno; ale ty si neni ani smeť proti nej; dobre ti je to, len taká buď, jako si!“

A zas potom ešče peknejší sa pooblékali a odejšli.

Popeluša též nemeškala; pooblékala sa ešče do nádhernejších šát a znala už, kde má ísť. Prišla čistá krásna jak to slnce a mladý kráľ hneď ju laskave privítal a s ňú sa zabával až milo. Len to jedno ho mútilo, že ani predtým ani teraz nepovedala, odkád by bola a kterého kráľa.

Ale princ bol troška zmúdrel a narídil tajnú vartu, která na to stríhla, keď tá princa bude poberať sa domov. Keď potom sestry strojili sa preč, Popeluša ako prvé stratila sa, ani nikdo nevedel. Ale predcaj varta zbadala, že kade išla. Tu princ porád sadol na koňa a za ňú utekal, vycvalky.^[306] Na sčastí ona sa obzrela a ešče do vatšého úteku sa pustila; vtom ale stratila jednu veľmi drahú črevicu z nohy; kterú on síce v najvatšej friškosti zdvihol, ale zaťál sa mu ona stratila. Prinútený bol ten s tú črevicú vratiť sa spátky.

Za Popelušú prinšli i sestry domú a tu teprv začali vyprávať že jak tam bolo a že ešče jak bude, keď princ tú princu nedohonil, a dá ešče vatšé zábavy. Popeluša prosila, aby ju už potom sebú vzali, aspon podívať sa, aspon na obsluhu. Nechceli ani to. Najstaršá sestra predcaj odmakla a trebárs mladšá na to škamrala, ostalo pri tom, že aj Popeluši troška po vóli stane sa.

Čo ty dve nevedeli, prihotuvala Popeluša ty najkrajšie šaty do batoha pre seba i pre svojho milého a nesla všecko za nima. Sestry ešče aj tam v paláci kráľovském odejšli do společnosti zabávať sa a Popelušu nahnali v jednej svetlici pri batohu sedeť.

Tam ale ništ nemohlo byť bez tej jednej, kterú očekávali. Ani mladý kráľ nedošel, že keď není prám tej tam, kterú on občakáva. A tá ništ nepochodila a neprichodila. Mladý kráľ začal byť veľmi smutný a myslel si, že je už všecko stracené. Ešče k tomu i to, že ho dal otec k sebe zavolať a hovoril mu:

„Synu mój, čo sme dosaváď mali, to sme už všecko potrovili a ty dáváš ešče vždy lepšé raduvánky robiť a ani nevíš, či tvojá vyvolená prinde lebo neprinde. Čo by som aj sám chcel, nemám z čoho vác na to troviť. A aby nebolo povedané, že už upadáš a platiť nevládzeš, mosíme dať tú črievicu odšacuvať a z toho dáme pripraviť ešče jednu hostinu. A potom kterej panne trafí sa na nohu tá papuča, buď bohatej, nebo chudobnej, tá bude tvoja manželka a budeš s ňú žiť, jak budeš môzť.“

Syna na takú radu len slzy zaľáli; ale otec mu povedal, že veru už konečným koncom není čo inšého urobiť.

Aby sa rada otcova vyplnila, dal prihotuvať ešče tú jednu hostinu a prehovoril, kde veľká tichosť nastala:

„Moja milá a vzáctna společnosť! Poneváč moje predsavzatí sa rozkotalo a moja vyvolená sa ništ nehlási, kterejkoľvek črievica táto šikne sa na nohu, buď bude pekná buď škaredá, aneb bohatá aneb chudobná, tá bude moja manželka.“

Každá si tu vzdychla a bola by ľúbila, aby sa jej tá papučka na nohu šikla. Ale medzi toľkyma paničkami — čo na zázrak! — ani jednej sa nešikla.

Mladý kráľ od zúfaňa vybehol ven i s črevicú a behal tak z kúta do kúta. Prám sa trafilo, že okolo tej izby bežal, kde Popeluša batoh vartovala. Tu Popeluša vybehla pozreť, že čo je to. Kterú keď mladý kráľ zazrel, prehovorí:

„Moja milá devka, či by sa ti táto črevica na nohu nešikla?“

„Jakoby sa mi nešikla, keď je moja! Len poď núter; ja som tvoja najmilšá!“

A padla mu okolo hrdla. I on ju poznal a k srdcu pritisknul.

A ona už tak bola porichtuvala, že v jednej svetlici vyvesila nádherný oblek pre neho a v druhej pre seba. Tu keď sa pooblíkali, všecko až osvicuvalo sa na ních, natoľko, že ani nebolo možno na to hladeť od veľkého blesku. Tak predstúpili pred jeho otca, který jim požehnání udelil a naraduvaný svojmu synovi kráľovství popustil. Tak predstúpili i pred celú společnosť, kde potom mladý kráľ se svojú najmilšú na trún zasadnul a ju za kráľovnú vyhlásil. Kde potom mnoho vívatov sa ozvalo, — až tak hrmelo!

Teprv ešče len všecko raduvalo, veselilo sa, jedlo, pilo, — že to bolo až na zázrak! Tu potom Popeluša — ináč rečená kráľovná — dala svoje sestry k sebe posadiť i s tyma knížatmi, kterí si jích tu vyvolili za manželky. A opýtala sa jich:

„Sestry moje milé, čo sa vám zdá o mne? Vy by ste mňa mali dobre znať!“

Na které slová ony omlkli. A po chvíli hovorá, že ony, aby odpustila, ju neznajú. Na které slová ona prehovorí, líbežne sa usmejúc:

„Čili neznáte vašu sestru Popelušu? To som já, moje milé sestry!“

A s tým od veľkej radosti spolem plakali.

Tu si potom všecko pripomínali, i své predešlé neščastí i ščascí a spomneli i na svého otca, který búhví v jaké ešče bíde trvá. Hneď umínila si Popeluša kráľovná, že ani svuj zámek ani otca tak nahať nemóžu; preto k svojmu najmilšému kráľovi sa obrátila, a prehovorí:

„Môj najmilejší, ešče my mosíme náš zámek do porádku uvésť; preto ty s týmito knížatmi tam prindite a odtamtád si nás jako nevesty domu odvezete.“

Mladému kráľovi to nebárs bolo po vóli, bo už ustavične chcel len na svoju najmilejšú hľadeť; ale keď očul, že to len veľmi nakrátko trvať bude, dal do nádherného hintova zaprahať, na kterém milé sestry vezli sa do svojho zámku.

Medzi všelijakým rozmlúvaním pýtajú sa ony i svojeho vezťa, který jich vézol, odkáď by bol rodom? Který odpovedal, že z toho a z toho mesta. A to zázrak! Bol z toho mesta, kde dakedy jich otec kraľuval a čo vác, býval v ten čas u jich otca knížatom, a teraz i o tom vedel, kde jejich otec stanul za jágra a že je opustený, že jejich macocha už zemrela.

„To by nebolo tak zlé,“ rekla Popeluša, „že sa tá zlostnica pominula; len jak by sa náš otec k nám dostať mohol.“

Na které ten vezca prehovorí:

„Ništ není lahšého jako to; však je to len tu na druhej strane za horú. Ešče dnes večer móžem byť u neho, a na zajtrek vám ho privezem.“

Medzi takým radostným rozmlúvaním došli do zámku, kde svojeho vezťa pouctili a hned s drahým oblekom a peňazmi k otcovi vypravili.

Prám jak vezca prišol večer k jejich otcovi, najšol ho veľmi zarmúteného, celek opusteného. Ale jaká tu radosť, keď sa poznali a otec vyrozumel všecko, čo sa stalo. Otec len to povedal:

„No, nepredarmo sa mi snívalo, že moja najmladšá céra má ščaslivého učiní!“

Večerali potom slávne dľa jágerského stavu, — ale bolo pritom i jágerské dílo zabudnuté!

Popelušin otec kráľ, keď zas mal z čoho, najal si služebníctvo a tak i s vezťom — ale to s knížatom — vezli sa k cérám do bohatého zámku. Pekne svítilo slunéčko, keď ráno tam došli. A div nad divy! Tam bol už i mladý kráľ, který bez svojej najmilejšej nemohol byť ani za jeden den; ale sám od seba prišel, hned jak bolo svitlo.

Tu boli potom všecky zármutky, útisky a prenasleduváňa zabudnuté. A hoduvání, veselí, strelba taká nasleduvala, že to bolo počuť, tuším, až do Uherskej krajiny. Aspoň chýry o tom idú, že Popeluša, jako skrze svoj ostrovtipný a smelý rozum všetkých sčaslivych učinila, tak potom se svojim najmilejšim i dlúho, dlúho kraľuvala!