ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali Franko Kubových z Turca a Zuzana Mydielkovská z Liptova.

Nuž, bola jedna mať a mala jedného syna; volali ho Ďurom. Že ho veľmi rada mala, vždy iba s ním ľuľkala sa, nikdy ho do sveta nepustila. Milý Ďuro i odrástol, a ešte zo sveta ništ nevidel, ale aj ništ nevedel. Raz predsa prinútená bola poslať ho medzi ľudí, a to priam na jarmok, lebo sama nemohla pre nohy bolenia. Nuž mu už len rozpovedala, ako čo má byť:

„Hľaďže, synku, keď ti ma tá striga podstrelila, choďže ty na ten jarmok. Kúpiš mi sitko, však vieš, že rád halušky jedávaš, a už nemám ako na halušky múky preosiať, to staré sitko, ktoré ešte od mojej starej materinej starej matere ostalo, pokazilo sa mi celky. Ale vieš, nekúp mi ho veľmi husté, len také riedke, a aby si nezabudol, radšej si všade opakuj: ,Sitko riedke, sitko riedke.’“

„Sitko riedke, sitko riedke!“ opakoval si poslušný Ďurko a bežal poľom do toho jarmoku.

Orali tam oráči pod žitko a jeden z nich práve nasýpal si do rozsievky, že už ide siať. Zohnutý nad rozsievkou počul chlapčiska, ale rozumel, že vyvoláva: „Žitko riedke, žitko riedke.“

„Ej, dám ja tebe riedkeho žita! Nuž, či mne ty také požehnanie praješ?“

Nahneval sa a — vari bol zeman — pochytil styk i vylátal ho dobre.

„Aby si,“ povedá, „naučil sa, že máš vravieť: ,Aby toho bolo viac!’“

„Aby toho bolo viac, aby toho bolo viac!“ volal Ďuro a zaberal ďalej — až pred jednu krčmu, kde dvaja chlapi bili sa.

„Nuž i ty ešte budeš dodievať do nás? Či nevieš radšej mlčať?“

Tak osopili sa oba chlapi na neho a namerali mu toho ozaj viac na chrbát.

Ďuro ozaj zamĺkol, lebo pri tejto druhej príučke úplne zabudol, na čo ho matka poslala. Vrátil sa teda domov plačúci.

„Nuž, Ďurko, čože ti je?“ opytuje sa ho mamka.

„Hľa, keď sa ma nabili!“

„A prečo?“

„Nuž pre toto a pre toto.“

„Ty truľo, veď si mohol utekať.“

„Veď som utekal, a hľa, tu som!“

„No, veď dobre i tak, keď vrátil si sa, jednako nedala som ti peňazí. Mal si najprv vziať toto plátno so sebou. No, berže ho už a choď, a predaj mi ho a potom kúp; však som už i susede povedala čo — tá ti naspomenie. Len choď skorej! Ale kto ti nič nebude vravieť, iba stáť ako stĺp, ten nekúpi; ale upuj sa^[158] takému, ktorý ti voľač povie.“

Ide milý Ďuro, ide a príde k jednému stĺpu. Postoji troška — a stĺp nič.

„Hja, ty nekúpiš.“

Ide ďalej, príde k druhému stĺpu, ktorý bol kolom podopretý.

„Kúpiš — nekúpiš?“ povie a pokýva ho.

Ten mu zavŕzga.

„Dobre teda, keď kúpiš; tu si ho máš!“

Okrútil plátno okolo stĺpa a bežal domov.

Mamka skríkne:

„Nuž, čože je zase?“

„Nuž, čože by bolo, plátno som predal, ale mi len zajtra kázali prísť pre peniaze.“

„Nuž, ty truľo, ak ťa oklamú?! Na, vezmi aspoň tento turák a kúp mi pavničku! Vieš, že nemám na čom ani zapražiť.“

Beží s tým turákom, beží; príde do mesta, uchytí pavničku a turák hodí na zem — a poď naspäť. Na ceste vidí jedno pekné vtáčatko skackať. Začne ho chytať. Ale tu mu po hore pomedzi haluzie čosi zavadzia. Čo by to bolo? Hľa, iba teraz vidí, že pavnička má tri nohy.

„Hej, psia noha, budeš mne ty tu zavadzať! Skôr ty môžeš doma byť o troch nohách, ako ja o dvoch. Iď si!“

I položil ju na zem a hybaj za vtáčaťom; ale ho nemohol dolapiť. Keď ustal, vrátil sa domov a ešte na dvere volal:

„Mamka, ale tá pavnička prišla domov?“

„Ach, ty Ďuro-truľo, akože ti pavnička príde, keď tej nohy nehýbu sa?“

*

Nuž, hľa, tak to šlo s Ďurom-truľom a mať nevedela si s ním rady. Naposledok povedala:

„Musím ho ja len oženiť, veď ho žena napraví.“

Poslala ho na vohľady, a to zase až hen do druhej dediny.

„Choď,“ vraví mu, „ta do tých Halabalov, k tej Katruši, čo to jej matka aj k nám chodieva; veď tam už vedia, že prídeš. A len pekne seď, aby si nevykonal zas voľač hlúpeho.“

Ďuro pošiel a obzídzal okolo každého domu, lebo nevedel, do ktorého. Na jeho šťastie, a či to už tak dohovorené bolo, mať Katrušina stála na priedomí a hneď ho vítala a voviedla dnu. Aj miesto mu utrela, kde si mal sadnúť, a posadila ho za stôl. Ako na prvé prídenie upiekla mu v popole vajíčka na tvrdo, predložila na tanieriku a unúkala, unúkala ho až do desiateho razu. Ale Ďuro ani nedotkol sa, len sedel a dučal ako dudok. Čože bolo s ním robiť? Pokládli mu vajíčka do vrecka a vypravili domov.

„Nuž, čože, akože?“ opytuje sa matka.

„Nuž, čože by? Pekne ma uvítali, aj miesto mi ofúkli, kde som si mal sadnúť, a upiekli mi vajíčka v popole — hľa, tu sú vám!“

„A prečože si ich nezjedol?“

„Nuž keď ste mi povedali, aby som len pekne sedel a nič viac.“

„Ach, ty Ďuro-truľo, veď si si to mal pekne obieliť, každé na štvoro rozkrojiť, každý kúsok na koniec noža zapichnúť a tak do úst klásť a jesť. Tak by bolo pekne!“

„Dobre, dobre,“ hovoril Ďuro, „veď ja na druhý raz už budem vedieť.“

Na druhý raz, keď išiel na tie vohľady, navarili mu tam hrachu, len tak na zobky, a predložili. Ďuro bral si po jednom hrášku z misy, každý pred seba položil, pekne z lupiny bielil, nožom ve štvoro krájal; ale keď na koniec noža zapíchať chcel, to rozmrvil sa mu na obrúsku každý kúsok. „I bodajže ťa, abyže ťa!“ myslel si Ďuro, bo inak nevedel, a jeho nádobná^[159] Katruša len tak zapchávala si ústa pod prípeckom, aby nezasmiala sa nahlas.

Príde domov nafúkaný, nasršený.

„Nuž, čože ti je?“

„Veď tam smiali sa na mne!“

„Nuž, čože smiali sa?“

„Nuž, keď som tak robil, ako ste mi kázali; hráštek som si bielil a na štvoro rozkrajoval a na koniec noža zapíchal.“

Ďalej nedopovedal, lebo ho už temer slzy zaliali, že on jej viac tatam nepôjde.

„Oj, blázonko, čože by si nešiel? Veď tomu ľahká pomoc! Mal si si len do priehrštia brať a do úst nasypať — vieš, ako doma hrach na zobky jeme.“

„A veru je to pravda, to je ľahká vec,“ prisvedčil Ďuro a sľúbil, že ešte len pôjde.

Keď išiel, stavali tam košiar pre ovce a vybíjali do zeme diery železným kolom, kde mali koly vrážať. Ďuro rozďaví na to ústa:

„Ej,“ povedá, „čiže je toto ľahká robota, to my taký železný kôl nemáme, a veru zišlo by sa aj mne košiar pre ovce postaviť.“

Nuž, dali mu tam ten železný kôl. A on, netrebý, ako bol, chytí kôl do hrsti, roztvorí ústa a púšťa si ho tadnu. Kôl vyrazil mu tri zuby a Ďuro krvácajúci doletel domov.

„Nuž, čože ti je zase?“

„A veď som zase len tak robil, ako ste mi kázali, a tu — tak a tak — vyrazil mi železný kôl tri zuby.“

„Nuž, ty Ďuro-truľo, veď si si mal položiť kôl na plece a tak niesť domov, a ak by ti bolo bývalo ťažké, bol by nadhodil sa dakto s vozom, bol by si ho pekne poprosil a bol by ti ho vzal na voz. Ale neobšmietaj sa ty tam, kde košiare stavajú; ale sadni si ku Katruši a pýtaj si radšej voľač od nej.“

Ďurovi páčilo sa, že mu Katruša voľač dá, pošiel znovu. Katruša sedela pri stole na lavici a šila. Ďuro len tak pozďaleč hanblivo sadol si k nej; ale potom prisadol si bližšie a naposled aj osmelil sa voľač od nej si zapýtať. Ona nanáhle nemala čo, darovala mu tú ihlu, čo ňou šila. A on vezme ihlu na plece a uradovaný pospiecha domov. Bolo mu to ľahké, no on v svojej múdrej kotŕbke namyslel si, že ukľakuje pod ťarchou, keďže mamka povedala, že to má byť ťažké. Dohonil senavý voz.

„Dobrí ľudia,“ tak volal na pohoničov, „postojteže, položím si tento železný kôl na voz.“

A tí ani neozreli sa, iba mu naspäť zavolali:

„Čože by sme zastávali pre takú pletku! Zastrč si ho tam dakde do sena.“

Ďuro-truľo zastrčil ihlu do sena. No mal sa ten potom pred pohoničmi, keď na dedine zastali, domnelý kôl hľadali a nenachodili; až i vysvitlo, že to bola vlastne ihla.

„Ty taký a taký,“ volali, „nuž nám teraz pre teba kôň alebo vôl odkape, keď ihlu v sene zožerie!“

Pochytili lievč^[160] a vymastili mu chrbát. Boli by ho vari tam dobili, ale že bolo už na dedine, poľahky uskočil im do domu.

No a doma mal zase čo napočúvať sa!

„No, ver si mi predsa len truľo,“ honila matka jednostaj. „Veď si si to mal zapichnúť pekne za klobúk a tak domov doniesť.“

„Ach, mamička, lenže sa nehnevajte, veď ja na druhý raz tak urobím.“

A ani síňavy neboleli ho už, že na druhý raz bude vedieť, ako urobiť.

A na druhý týždeň zatým vypravila ho zase na tie vohľady, že aby si voľač pýtal už teraz od rodičov aspoň na skusy, či dač takého dajú, čo by bolo do gazdovstva a za čím by i nevesta ťahala sa potom do domu. A tí mu na to pýtanie rieknu:

„A veď si odveď tamtú jalovičku zo stajne, ak si na to súci chlap.“

A Ďuro-truľo ide do stajne, odviaže jalovicu, chytí jednou rukou za roh, druhou strhne si klobúk z hlavy a ako pchá, tak pchá do toho klobúka. Jalovica zdurila sa a hybaj ako zvetrená na dvor, zo dvora na ulicu a vždy ďalej. Dosť ten bežal a volal za ňou: „Na, malá, na!“ Všetko darmo. Prišiel domov naprázdno.

„Nuž, čože ti dali?“ opytuje sa mati.

„A veď mi dali jalovicu.“

„A kdeže ti je?“

„A kdeže by bola — tak a tak — pošla svetom.“

„Nuž, ty Ďuro-truľo, veď si ju mal pekne na povrázok jať a tak viesť za sebou. A tu doma by si ju bol uviazal pekne k jasliam a predložil jej čistého sena, aby ti privykla.“

„Nuž, hľa, keď ste mi tak nerozpovedali.“

„Ale ti vravím, aby si vedel, ako to máš robiť. No ale je nič, jalovica sa vráti, dadia ti ju zase. A dadia ti, hľaďže aj nevestu, keď ti dali jalovicu do gazdovstva; iba pôjdeš pýtať si ju — vieš, že ja na tú nohu ešte vždy nemôžem z domu.“

A milý Ďuro pošiel nevestu aj pýtať, a to veru s povrázkom. A tam zažartovali sa s ním a povedali, že ak len sama bude chcieť. A tá, tiež zo žartu, chytila sama nášho Ďuríčka pod pazuchu a šla. A Ďuro-truľo si spomnel, čo mu to mať naposledok prihrážala, a veru milá nevesta, ako boli von z domu, iba vtedy obadala sa už, keď mala povrázok na hrdle. Už by bolo žartu aj dosť bývalo, ale Ďurko nepustil ju. Na jej šťastie bolo to už večer, čo nik nevidel, nemusela hanbiť sa, ako Ďuro-truľo vedie si ju. Šla pokorne, keď už inak byť nemohlo. Uradovaný Ďuro doviedol si ju do stajne, ulapil o jasle a predložil jej sena.

Sám pošiel k materi pochváliť sa:

„Mamo, mamo, už mi dali aj nevestu!“

„Nuž, a kdeže ti je?“

„Nuž, kdeže by bola? Veď som urobil tak, ako ste mi prihrážali: priviedol som ju na povrázku, ulapil som ju o jasle a predložil som jej čistého sena.“

„Nuž, ty truľo i s truľom, či to tak robia? Či to ženu na povrázku vodia? Veď si ju mal pekne okolo hrdla oblapiť, vybozkávať: mojaže ty drahá, úprimná! — a za ruku pojať a dnu priviesť. Keď ešte toho postelišťa nemáme, nuž som vám na peci postlala; tam by ste sa boli uložili.“

A milá mater od obidy^[161] nevedela si rady; sadla potme pred ohnisko na lavicu a tam rozmýšľala, čo si už s ním počne.

A Ďuro, nelenivý, poď von a prosto do staje, kde bol nevestu uviazal. To ho nič nemýlilo, že táto za ten čas odviazala sa, priviazala mu kozu miesto seba a hádam už dakde doma i sama smiala sa, čo Ďuro-truľo s ňou vykonal. On kozu odviazal, vyobjímal, vybozkával, vraj: „Mojaže ty drahá, úprimná!“ I pojal ju okolo hrdla a za predné packy a čo ako vzpierala sa mu, všikoval tadnu do izby a uložil sa s ňou na tú pec. Iba tu už voliak opamätal sa, že to nevesta chlpatá.

„Mamo, mamo,“ volá z tej pece, „či to nevesty bývajú chlpaté?“

A mať, čo bola i namrzená i zamyslená, nepriam počula a rozumela, čo volá, nuž odpovedala:

„Také, také; len čuš a spi!“

O chvíľku Ďuro volá zasa:

„Mamo, mamo, či to aj vám boli rohy narástli, keď ste sa boli vydali?“

„Boli, boli!“ odpovedala matka ešte vždy ako prv.

Ale tu raz milá koza drúli Ďura rohom, zabľačí a skok dolu poza koch na lavicu a na matera.

„Nuž, káže je toto zlá nevoľa, Ďuro?“ volá mať.

„Nuž, veď to tá nevesta robí, čo ste mi kázali pekne ju priviesť a s ňou uložiť sa.“

Mať zažne svetlo — a tu koza rohatá!

„No, Ďuro-truľo, bodajže by si nedostal nikdy takú do všetkého chytrú a bláznivú, ako si sám,“ vravela mať. „Ale nám už ide o hanbu — musím ťa predsa doženiť. Bude to najlepšie — len rovno! Ale vieš čo? Pôjdeš mi hneď ráno do tých Vrtiakov, a aby som im nehupla len tak z neba do chyže, pohádžeš aspoň raz očima po tej Zuze. Netreba ti nič ani vravieť, ani urobiť; tam to už pokonám sama potom na večer.“

Dobre si zapamätal Ďuro-truľo, čo mu mati naručila. Zavčasu vstal, išiel do stajne, ovciam oči povyrezúval a hybaj do tých Vrtiakov, otvoril dvere a hádzal po Zuze tými očami. Pes pochytal oči a keď ich Ďuro viac nemal, vrčal doňho. Ďuro v nohy, pes za ním. Doletel ako bez duše domov.

„Nuž, kdeže si zase bol? Vari si zas voľač poparatil?“ opytuje sa matka.

„Nuž hádzal som po tej Zuze tými očami. A veru ich hodne bolo. A keď neveríte, iďte presvedčiť sa do stajne, že ani jedna ovca očú nemá.“

„No, už mne predsa s tebou nikam; nech žena trápi sa s tebou!“

Ledvou dočakala sa toho večera. Išla, dokonala — bol sobáš i veselie.

Potom ich uložili. Ďuro prebudí sa:

„Oj, žena, ja by jedol.“

„Nuž, ty vlkolak, ale si sa nemohol nažrať pri stole. Choď, tam na peci pečienka, zjedz ju!“

Ďuro-truľo vyskočí na pec, habne, vezme, zje. Ide do postele:

„Žena, čo to bola za pečienka — čo chrum, to miau; čo chrum, to miau?“

„Nuž, ty truľo, veď si ty tie mačence požral, čo som si doniesla.“

Po chvíli povie Ďuro zase:

„Oj, žena, ale ja by pil!“

„Choď do komory, tam je v sude pivo — natoč si a napi sa!“

Ďuro skočí do tej komory, vezme riečicu; ak točí, tak točí. Aj vytieklo to všetko, aj nenapil sa. Príde k žene:

„Jaj, žena, veď tá mamka akúsi mrcha holbu má.“

„Nuž, čože si to zase vyriadil, ty truľo truľovský, vari si porozlieval všetko to pivo? Choď, tam v kúte piesok, pozasýpaj!“

Ďuro čo neurobil? Uchytil múku a pozasýpal. Keď si ľahol, povie:

„Žena, ale tá mamka má biely a mäkký piesok.“

„No, veru si ty naozajšný Ďuro-truľo, veď si ty múku porozsýpal.“

„Žena, ale mňa jednako len smädí.“

„Nuž, choď, tam na polici je spuštiak cmaru; napi sa!“

„Keď všetok cmar vypil, chcel ešte pochrániť^[162] — len čo neurobil? Vopchal do spuštiaka obe ruky a potom nemohol vytiahnuť. Skríkne:

„Žena, nemôžem vyňať!“

„Nuž otrep o lavicu a už len skorej poď!“

Trep! vybil tesťovi oko, ktorý ležal na tej lavici. A druhí vravia, že o starého otca otrepal a že ho zabil. Ale ja veru nemohol som dozvedieť sa náležite, lebo keď toto prihodilo sa, stál som za košom vody, ktorý prevrhol sa. Z toho strhla sa taká povodeň, že vari ani za časov Noe toľká nebola, a tá povodeň doniesla ma až sem, z tej ďalekej krajiny, kde dakedy Ďuro-truľo žil, ak ešte aj dosiaľ nežije a nepletie sa i tu dakde pomedzi ľudí.