Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Tomáš Sysel, Monika Morochovičová, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Petra Vološinová, Alexandra Pastvová, Dalibor Kalna, Katarína Šusteková, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1549 čitateľov

O ednom chudobnom mlinarevi

Počul v Drienčanoch a i podáva ich krajomluvou P. Dobšinský.

Edon mlinar mau telo[250] dečí, ako na riäšici džiärok[251]. Kýn ednomu chleba krájäu, zákyv[252] vylašnelo sä mu druhô. O tobôž už i trečô pýtalo:

„Apo, chleba mi; choc len z toho zákalistyho mi!“

Bitang[253] mlinar radšé by búv videu sä pod zemieu, ako v také biäde.

Zväu[254] pobíjäšku[255] a nestaviu sä chiba pri bráne pekla a tan klopau, šô len tak hušälo.

„Šô tu klopeš?“ vybiehou šärt[256] na neho.

„Chocen[257] ván kostiev staväč!“

„Nestaväj, radšé či dán z mech[258] peňäzí.“

Šärt mu dal plný plnušišký mech peňäzí; ale van[259] len klopau. Vybiehou naňho druhý šärt:

„Šô tu choceš?“

„Chocen ván kostiev staväč!“

„Nestaväj, dán či z mech peňäzí.“

Zväu si opä[260] z mech peňäzí; ale zas len klopau a desky zbíjäu do vedna. Vybiehou trečí šärt:

„Šô tu choceš?“

„Chocen ván kostiev staväč!“

„No, nestaväj, dán či z mech peňäzí.“

„A ve koj dáš, veznen si už a tajden.“

Zväu si aj trečí mech peňäzí a pobrau šitko na placiä. Skoro dohoneu prázdnyho furmana; vyložiu tomu šitko na vôz; vysädou aj sán — a už akoby doma peňäze šítau.

Ale trpov ešče len bulo!

Šärtove v pekle poškräbali sä za ušima, ež jin takú hrúzu peňäzí odvliäkou a edon šärt hybaj za nin,[261] priäm ho dobiehou:

„Stoj, mlinare, ni sú tvojo peňäze!“

„A šijo že by buli.“[262]

„A vara toho, chto si jich vybehá.“

„A akhe[263] sä budemo?“

„Tuž ve či vravín:[264] na ubehávašky. Chto driev áv tan ku tomu vrchu dobehnemo, tot[265] si zaberiemo šitky[266] mechy.“

„Starý son na úbehy,“ povie mlinar; „ale áv tan pod kríkon spí môj mladší brat, s tyn sä ubehuj!“

A tan pod kríkon spau zajäc.

„Stávaj, brašok, budemo sa ubehávač!“ zvolau šärt.

A tu zajäc vyskošeu. Kýn si šärt pretreu oši, zákyv tot búu za vrchon.

„Toho naozaj ani šärt neubehá!“ poviedau krivý, koj sä vráteu ku druhyn do pekla.

Bežäu za mlinaren druhý šärt:

„Stoj, mlinare, ni sú tvojo peňäze!“

„A šijo že?“

„A vara[267] toho, chto si jich vyhrá za pasy.“

„Jä son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpov za pasy chytač. Ale áv tan môj starý báčo[268] dopasený, dotylý, — pasuj sä s týn!“

A tan pod kladou starý medvedž, s naježenou srstieu a s nadurenou hrivieu,[269] vypläzovau jäzyk.

„Stávajte, starý apo, pôjdemo za pasy!“ vräví šärt.

A medvedž v tiä šäsy[270] šäpí[271] šärta po hlave, uchyčí zes poly[272] a otrepe o zen,[273] šô sä len tak sprpleu.

Vráteu sä šärt s odranou kožieu do pekla.

„Ši si vyhrau?“ opytujú sä ho.

„Vyhrau oblezenú tvár; chojte si vy, ši viäc dohráte!“

Posporeu sä[274] za mlinarem trečí šärt:

„Stoj, mlinare, ni sú tvojo peňäze; ale toho, chto si jich dohrá.“

„Tuž naš?“

„Tuž na hvízdašky!“

A šärt hnedž zahvízdnuv, dobre mlinar z nôh nespád.

Trpov zašäla sä mlinarevi käška parič. Tu vara už nevedeu ani kotro? kä? šô? ak?[275] Len tak, akoby ništ nebulo, zapošäu[276] zbíjäč obrúšku z kolesa.

„Naš či tá obrúška?“ poviä šärt.

„Nadbä mi je,[277] bratku.“

„Tuž ale kýho Paroma choceš s nieu?“[278]

„Nadbä mi driev touto zeleznou obrušieu tebe hlavu zaobrušič, aby sä či neroztreskla, koj zahvízdnen!“

Nešäkau[279] šärt; ujšou!

O tobôž pusteu sä za mlinaren tot najväší[280] tot krivý z pekla zo samho dna zo sytna. A leban[281] ho už ani nedohoneu; bo buli už pri dedžine, pri zahradách. Ale ho predci zastaveu, ež, vräví, pôjdu napokon na premetávašky; ež chto viäc z tých svín, šô sä tan pásli, do zahrady premece, toho budú peňäze.

Mlinar ledvic[282] vedeu si sporady[283] s ednou chudou svinieu a šärt v okamihu premetau šitky veľkiä a tušniä svíne do zahrady.

„No, chto smo viäc?“ poviä šärt.

„Jä neviäm kelo[284] si ty premetau,“ vräví mlinar; „ale jä son si každé chvaščik[285] zakrútnuv. Šítajmo, kotro aká?“[286]

A tan každá mala chvaščik zakrútnutý, chiba tá edná ni, šô ju búv mlinar prešmareu,[287] lebo tá bula vychudlá, ako trlo. Ale šärt zmýlič sä dau a peňäze ostali mlinarevi.

Trpou si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het;[288] nikdaj viäc o nej nechyrovali!

A mau tot mlinar aj džiävku,[289] takú už na vydaj. Koj mala peňäze, dostala aj pítašiev. Len šô prvyho odpravili, už priš’ druhý. Otobôž aj trečí. Vyberala si. Otec ju vďäšne ta dau za muž a spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už, ako pri svadžbe, sädali smo na kone, až pôjdemo pre mladú, vysied son si í jä na adnú kobuli. Tu či mojä kobulä zadnyma nohami virgla[290] — a mňä až hin sen ku ván zašmarila. Tak son tu! Ale tan istenky[291] aj bezo mňä zaobišli sä, pre mladú šli, a nebodaj, aj pekne krásne dosvadžbeli sä.[292]



[250] toľko

[251] riečici dierok

[252] zakiaľ

[253] chudák, biednik, tuláč

[254] vzal

[255] kresačku, topor

[256] čert

[257] chcem

[258] za vrece

[259] on

[260] opäť

[261] za ním

[262] čieže by boli

[263] akže, akože

[264] nuž veď ti vravím

[265] ten

[266] všetky

[267] a veru

[268] báť

[269] hrivoou

[270] časy

[271] čapí, čapne

[272] cez pás, za pás

[273] zem

[274] poponáhľal sa

[275] ktoré, kadiaľ, čo, jak

[276] započal

[277] na dbe, treba mi je

[278] s ňou

[279] nečakal

[280] ten najväčší

[281] temer

[282] sotvie, sotva

[283] porady, pomoci

[284] koľko

[285] chvostík

[286] čítajme, ktorá aká

[287] prehodiť, šmariť=hodiť

[288] preč

[289] dievku, dcéru

[290] virgla

[291] iste

[292] Kdekoľvek vo flexii našej slovenčiny prichodia koncovky -am, -em, -im, -ym, -om, tieto podľa drienčanskej krajomluvy znejú nosovým zvukom ako -an, -en, -in, -yn, -on, napr. chudobnon t.j. chudobnom, kýn, t.j. kým (dočím). Namiesto ť máme v nej všade č, ď = dž, č = š, napr. deči = deti, džiära = diera, šô, šo = čô, čo, l často prechodí do v, aj do e, datív -ovi znie pri mäkkých -evi (mlinarevi), inštrumentál -ou znie -eu, -ieu (zemieu, t.j. zemou), dvojzvučka ô znie akosi prostredným hlasom medzi uo a ua, napr. druhô = druhua, šô = šua. Genitív množného počtu -ov je tiež u mäkkých -iev. Dvojhláska iä znie asi ako v ruštine.. Podrečie toto voláme trpáckym, trpáčtinou, ľud. trpák, trpáci, pretože zvykli vravieť trpov, t.j. teraz (nyní, jetzt, nune). P.D.




Pavol Dobšinský

— folklorista, básnik, prekladateľ, literárny kritik a publicista, príslušník štúrovskej generácie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.